15. novembra 2019

František a Gertrúda Herényiovci – väzni svedomia

Ľudovít Košík

Dnes už v Skalici málokto vie, možno vo Vrádišti si ešte niektorí starší pamätajú, ale už sa o tom  nehovorí, že k dlhoročným väzňom totalitného režimu patrili aj súrodenci František a Gertrúda Heréniovci zo Skalice. Počas rokov budovania socializmu sa o tom nesmelo hovoriť a potom sa na to rýchlo zabudlo.
František študoval na Slovenskej technickej univerzite stavbárčinu a popri štúdiu bol zamestnaný na Povereníctve pôšt. Bol odsúdený v procese v súvislosti s Bielou légiou, kde bolo obžalovaných 62 osôb a 48 osôb odsúdených. Biela légia bola antikomunistická kresťanská organizácia pôsobiaca na území Slovenska a Rakúska v rokoch 1947–51. Jej cieľom bolo informovať širokú verejnosť aj zahraničie o terore komunistického hnutia. Tiež sa venovala pomoci ľuďom pri úteku z komunistického Česko-Slovenska do zahraničia. Tiež vysielala v rokoch 1950–53 rozhlasové spravodajstvo z Rakúska. Za túto činnosť bolo komunistickými súdmi vynesených mnoho vysokých trestov. Najznámejšie sú tresty smrti pre Antona Tunegu, Alberta Púčika a Eduarda Tesára, ktorí boli popravení 20. februára 1951.

František Herényi a jeho sestra Gertrúda boli bratancom a sesternicou Antona Tunegu, ktorý ich v Skalici navštívil. František mal pre neho získať platne, ktoré mali slúžiť pre Vysielač slobodného a demokratického Slovenska. František sa stretol aj s Albertom Púčikom, ktorému mal odovzdať informácie týkajúce sa vojenstva. Prokurátor Anton Rašla za to žiadal pre neho trest smrti, napokon za vlastizradu dostal 15 rokov väzenia. František a Gertrúda bývali spolu v  Bratislave na priváte, ona pracovala pri priehradke v banke. Vyšetrovatelia boli presvedčení, že aj ona je do činnosti Bielej légie zapojená, ona vraj dohodla kontakt medzi Tunegom a štábnym kapitánom Ondrejom Galuškom; odsúdili ju na osem rokov väzenia (toto je možné čítať v knihe Róbeta Letza Odkaz živým, s podtitulom Albert Púčik a spol.).
František Herényi, ktorý sa krátko pred tým oženil a býval vo Vrádišti (mali štvormesačného syna Štefana), bol zaistený po Vianociach roku 1948. Najprv bol väznený v Leopoldove. Neskôr bol exportovaný do Kladna na práce v uhoľných baniach. Raz pri návrate z bane sa s kamarátom pokúsili o útek, ktorý sa im aj podaril, nezachytila ich ani stráž so psom, ktorá bola blízko, keď raz vyčerpaní a mokrí zaspali únavou. Na siedmy deň dorazili na Šumavu, keď kamarát v túžbe fajčiť oslovil pastiera, ten im priniesol cigarety, ale ich aj udal pohraničnej stráži, ktorá ich obkľúčila a oni sa bez boja vzdali. V nadchádzajúcom procese dostali roky navyše.
Potom bol František Herényi väznený pri ťažbe uránovej rudy. Tam boli umožnené raz za pol roka či za rok návštevy, na ktoré prichádzala jeho manželka Anna so synom Štefanom (1948), dnes kňazom pôsobiacim vo farnosti Dlhé Diely v Bratislave. Nakoniec dva a pol roka bol väznený vo Valdiciach. Najskôr mali povolenú 15 minútovú návštevu a nesmeli sa ani dotknúť. Posledná už bola kontaktná a trvala hodinu. Manželka sa pokúšala vyžiadať cez predsedu MNV vo Vrádišti manželovo oslobodenie z väzenia, no nepochodila. Odlúčenie bolo ťažké, ale bez viery a lásky by odlúčenie bolo neznesiteľné.
Po desiatich rokoch sa František vrátil nečakane domov vo februári 1959. Bolo to pre rodinu najkrajšie ráno. Kráčali do Skalice na rannú omšu, aby sa poďakovali za prežitie najťažšej skúšky. Zamestnal sa potom v Pozemných stavbách v Skalici, najprv ako murár, napriek tomu, že mal šesť semestrov stavebnej fakulty, musel urobiť učňovské skúšky. Keď už mal učňovské skúšky, a predtým aj maturitu na skalickom gymnáziu, potreboval aj maturitu v odbore, aby mohol robiť zememeračskú prácu, čo sa mu pre kádrový posudok podarilo na stavebnej priemyslovke na Zochovej ulici v Bratislave až na tretíkrát. Vtedy už začal na túto priemyslovku chodiť aj jeho syn Štefan.
Doma sa František Herényi akoby usiloval dobehnúť tých desať rokov, ktoré mu ukradli. Mali ešte štyri deti a niečo stále tvoril. Začal na dvore stavať motorový čln, ktorý už nestihol dokončiť. V októbri 1985 už ako 62 ročný dôchodca pracoval v teplárni. Cez deň bol na rybačke a večer sa vracal z modlitby ruženca. Zopakoval sa príbeh, ktorý už rodina raz prežila. Dedo mal tiež 62 rokov, keď zomrel svojmu synovi v náručí... Syn Štefan bol vtedy náhodou u rodičov, otca ešte stihol naložiť do auta a viezol ho skalickej nemocnice. Cestou sa František Herényi vyspovedal, Štefan utekal do kostola, aby mu priniesol sväté prijímanie, no už mu ho nestihol podať. Ako kňaz mu udelil len posledné pomazanie.

Syn Štefan vie, čo znamená byť synom politického väzňa. Dnes sa aktívne zúčastňuje spomienkových podujatí na politických väzňov. Ako kňaz pôsobil v Leviciach, Novom Meste nad Váhom, Malackách, Nových Zámkoch, Dvorníkoch nad Váhom, Lukáčovciach, v bratislavskom Blumentáli a v súčasnosti je farárom v Bratislave na Dlhých Dieloch a je aj školským dekanom.
Pamätám sa, že po skončení vojenskej služby, napriek vtedajšiemu nedostatku kňazov v pastorácii, čakal štyri mesiace na to aby mohol pôsobiť. Keď bol farárom v Blumentáli, pôsobil 16 rokov medzi väzňami. Vie, že úlohou kňaza je ohlasovať zmysel života a nádej, aby sme mohli radostne žiť, ohlasovať, že nie sme zabudnutí, že nie sme sirotami, že Boh chráni svoje deti a aj z najväčších problémov dokáže všetko obrátiť na naše dobro a posvätenie. Rozhodol  sa stať kňazom preto, aby zasvätil život vznešenej Pravde a službe ľuďom a napomohla mu skúsenosť príkladu viacerých zodpovedných kňazov, väčšina z nich už spočíva v zelenej záhrade cintorínov. Pamätám si na neho, keď ešte ako bohoslovec prichádzal na bicykli z Vrádišťa do Skalice počas pracovných dní každodenne na sv. omšu. Potom som miništroval vo Vrádišti na jeho primíciách v júni 1973 a príležitostne sa stretávame dodnes, keď navštevuje svoju rodnú farnosť a príbuzných. Viem, že je kňazom naplno a mnohí, ktorým svojím príkladom, radou či sviatostnou pastoráciou v živote pomohol, o tom vydali svedectvo. Počas kňazskej služby v Blumentáli rozvinul pastoračnú službu v nemocniciach a vyučovanie náboženstva v školách. Angažoval sa aj v sociálnej oblasti, má zásluhy na vybudovaní nového kostola s pastoračným centrom na Teplickej ulici. V roku 2004 mu bola udelená cena mestskej časti Bratislava – Nové Mesto za to, že prispel k rozvoju kultúrnej a duchovnej úrovne jej obyvateľov.

Gertrúda Herényiová, narodená v roku 1925 v Skalici, na podnet svojej netere Ing. Kataríny Čulenovej zapísala svoje spomienky na ťažké roky života strávené v československých väzniciach (1949–53). Bola odsúdená na osem rokov – pre prístrešie, ktoré na niekoľko nocí poskytla svojmu bratancovi Antonovi Tunegovi. Gertrúda pomáhala v Bratislave aj jeho sestre Marte, ktorá za ním chodiť nemohla, lebo ju polícia sledovala, tak mu nosila bielizeň, nemala  srdce nepomôcť mu, lebo vedela, ako zaobchádzajú s vyšetrovanými. Vtedy netušila, že surové vyšetrovanie a bitky pri výsluchoch sa stanú súčasťou aj jej života.
Anton Tunega ju navštívil aj vo Vysokých Tatrách, kde sa v Novom Smokovci liečila v sanatóriu. Po návrate do Bratislavy v starostlivosti o bratanca pokračovala. Nechcela byť hrdinkou, chcela normálne žiť. Po Vianociach 1948 zatkli brata Františka, 11. januára 1949 odviedli aj ju z pracoviska. Vtedy nevedela, že okrem jej brata Františka je už zatvorený aj jej bratanec Anton Tunega, jeho sestra Marta, Albert Púčik a ďalší.
Nasledovali výsluchy, bili ju po celom tele. Dňa 15. apríla 1949 prokurátor Anton Rašla vyniesol voči nej obžalobu. Súdny proces trval od 10. do 21. mája. Prebiehal s vylúčením verejnosti, až na vynesenie rozsudkov boli pripustení príbuzní. Dostala osem rokov. Zdalo sa pri jej chorobe, že nad ňou vyniesli rozsudok smrti. Na prvú návštevu k nej prišla matka a švagriná Anna, Františkova manželka. Návšteva trvala dve minúty. Bola potom prevezená do ilavskej väznice. Keďže pracovala v sporiteľni a mala TBC, pridelili jej knižnicu, sklad s oblečením, vypĺňanie dotazníkov, poštu.
V dňoch 10. až 15. septembra 1950 mali odsúdení v procese Púčik, Tunega a spol. v Prahe odvolacie pojednávanie. Jej ani bratovi Františkovi trest nezvýšili, ale jej sesternici Marte zvýšili zo 6 na 10 rokov a najstrašnejšie: Púčikovi, Tunegovi a Tesárovi z doživotia na trest smrti. Potom 21. februára 1951 ju prekvapila návšteva matky v strede týždňa. Tá jej naznačila, že Tonka a jeho dvoch kamarátov popravili...
Na jeseň 1951 bola Gertrúda Herényiová prevezená do Rimavskej Soboty, potom do Pardubíc. Biedna strava, prísna disciplína, časté nástupy, práca aj po pracovnej dobe, nedôstojné podmienky, problémy s odsúdenými za kriminálne činy, šikanovanie, donášanie, biedna strava...  17. novembra 1952 ju zavolali na veliteľstvo a sľúbili jej, že ju na druhý prepustia, no odsunulo sa to na ďalší a potom na ďalší deň, až sa to natiahlo na deväť mesiacov.
Ešte počas neskorej jesene museli ženy, ktoré boli choré na TBC, mali rakovinu či žalúdočné vredy, vyťahovať ručne výkaly zo žumpy, keď ostatné ženy pracovali na vyťahovaní repy zo zeme. Na Vianoce ju navštívila vo väzení mama. Vo februári ju postihla ťažká chrípka, no na penicilín či iné lieky vo väzení nemali nárok. Tiež ich postihla hnačka z pokazeného mlieka, ktoré im dali na večeru...
Konečne 17. augusta 1953 bola Gertrúda Herényiová prepustená. Dostala päťročnú podmienku a päť rokov zákaz pobytu v Bratislave. Zamestnala ako robotníčka v Kartoprodukte v Skalici, od roku 1960 pracovala ako šička. Až v roku 1968 si našla prácu účtovníčky v Grafobale, kde pracovala až do odchodu do dôchodku v roku 1982. Ako 36 ročná sa vydala za Františka Sňadu. Ich túžba po deťoch sa nenaplnila, pravdepodobne sa tak stalo aj následkom krutých rokov väzenia. Zomrela 18. decembra 2007 vo veku 82 rokov.

Ľudovít Košík

Použitá literatúra:
Gertrúda Herényiová: Spomienky z väzenia; strojopis
Pavol Vitko: František Herényi: Desať rokov bez otca; in Rudolf Dobiáš: Triedni nepriatelia IV.  Hlbiny pre KPVS, 2013
Pavol Vitko: Gertrúda Herényiová: Prístrešie pre bratranca; in Rudolf Dobiáš: Triedni nepriatelia IV.  Hlbiny pre KPVS, 2013
Pavol Vitko: Desať rokov bez otca; Naše svedectvo, 6/2010
Pavol Vitko: Štefan Herényi: Ako chlapec som najviac tešil do väzenia; Kanadský Slovák, 15. januára 2011
Pavol Vitko: Štefan Herényi: Ako chlapec som najviac tešil do väzenia; Karloveské noviny, 1/2011
Rozhovor s vdp. Štefanom Herényim; časopis farnosti Skalica Michael, 4/2016

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.