V realite kapitalizmu

Mark Fisher: Kapitalistický realismus

Praha, Rybka Publishers, 2010

Autor v tejto publikácii predstavuje „kapitalistický realizmus“ nielen ako ekonomický a politický systém, ale ako všadeprítomnú atmosféru, ktorá sa nebezpečne natíska a ovplyvňuje nielen ekonomiku, ale aj kultúru, ako aj myslenie a konanie človeka. Kapitál sa v tomto systéme stáva jedinou hodnotou, normou a skutočnosťou, na ktorej naozaj záleží.

Žijeme v dobe trhovej ekonomiky, v spoločnosti, ktorá je demokratická, pluralitná a aspoň zdanlivo sa  snaží  brať ohľad na ochranu života každého jedinca. Na druhej strane vnímame, že spoločnosť, a teda aj človek ako taký, sa ocitá pod nezastaviteľným vplyvom globalizácie, sekularizmu a mnohokrát i existenčných problémov, ktoré ohrozujú zdravie či spokojný život jedincov. Kapitál a kapitalistický realizmus sa stal súčasťou ľudského sveta a jeho fungovania, javí sa ako jediná funkčná alternatíva, ktorú v súčasnosti svet má.

Aké sú však riziká a črty tohto politického a ekonomického systému, na ktorý sme si už takpovediac zvykli a zdá sa nám normálny? Aké ohrozenia prináša a aké dopady má  všadeprítomná moc kapitálu na ekonomiku, kultúru či samotný život –  zdravie, konanie a myslenie ľudí v spoločnosti? A existuje vôbec iná, lepšia alternatíva?

Aby sme lepšie pochopili „kapitalistický realizmus“ ako ekonomický a politický systém, priblížme si systémy priamo súvisiace s kapitalistickým realizmom – kapitalizmus a postfordizmus.

Kapitalizmus: ekonomický systém, v ktorom sa „tovary a služby vrátane najzákladnejších potrieb produkujú pre obchod a zisk, v ktorom sa ako tovar na trhu predáva dokonca aj pracovná sila“ (Profant, 2014, s. 1) a v ktorom sú všetci ekonomickí aktéri (zamestnanci i majitelia kapitálu) na trhu závislí. Podľa autora je súčasťou kapitalistických zákonov pohybu aj  konkurencia a maximalizácia zisku, nátlak na reinvestovanie prebytkov a systematická a neutíchajúca nutnosť zvyšovať produktivitu a rozvíjať produkčné sily (Profant, 2014, s. 1).

Postfordizmus: podľa Fishera je to  nový typ organizácie výroby a práce spojený s kapitalizmom, presadzovaný od druhej polovice 60. rokov v najrozvinutejších krajinách sveta v súvislosti s postupujúcou globalizáciou. Výrobný proces sa stáva menej centralizovaným, je pružnejší, špecializovaný a viac zohľadňujúci rýchlo sa meniace preferencie zákazníkov. Dominantnou organizačnou formou ako pri fordizme (predchádzajúcom systéme priemyselnej výroby od počiatku 20. storočia, pomenovaného podľa H. Forda) nie je hierarchicky organizovaný veľký podnik, ale nahrádza ho sieť podnikov s inými podnikmi. Postfordizmus kladie dôraz na komunikáciu, flexibilitu a individuálnu iniciatívu zamestnancov: „Robotníka, ktorý mechanicky opakuje ten istý úkon pod dohľadom majstra, nahradila flexibilná pracovná sila, ktorá nemá pevnú pracovnú dobu a jasne definované povinnosti. Namiesto pracovnej zmluvy na dobu neurčitú disponuje len krátkodobým úväzkom a de facto si z vlastnej iniciatívy vymýšľa stále efektívnejšie a dokonalejšie spôsoby zotročenia“ (Fisher, 2010, s. 43).

Pojem kapitalistický realizmus bol podľa Fishera prvýkrát použitý v 60-tych rokoch skupinou nemeckých popartových umelcov. Kapitalistický realizmus autor neobmedzuje iba na umenie alebo kvázi propagandistický charakter reklamného priemyslu (Fisher, 2010, s. 28).Ide skôr o „všadeprítomnú atmosféru, ktorá ovplyvňuje nielen kultúrnu produkciu, ale tiež organizáciu práce a vzdelávania, pričom pôsobí ako neviditeľná bariéra obmedzujúca naše myslenie a konanie“ (Fisher, 2010, s. 28). Autor dodáva, že o kapitalizme je všeobecne rozšírený pocit, že je dnes nielen jediným životaschopným politickým systémom, ale tiež, že je nemožné „si len predstaviť voči nemu nejakú koherentnú alternatívu“ (Fisher, 2010, s. 10).  Kapitalistický realizmus je  podľa autora nielen určitým druhom realizmu, je to realizmus ako taký. Fisher cituje istého Alana Badou, ktorý píše, že  žijeme v rozpore. Brutálna, hlboko nespravodlivá realita sveta, v ktorej je všetka existencia pomerovaná peniazmi, je nám prezentovaná ako ideál.

Iste, musíme si priznať, že nežijeme v stave dokonalého dobra. „Musíme byť ale šťastní, že nežijeme v područí zla. Naša demokracia nie je ideálna. Je ale lepšia než krvavé diktatúry. Kapitalizmus je nespravodlivý. Nie je ale zločinný ako stalinizmus. Ľahostajne sa síce prizeráme ako milióny Afričanov umierajú na AIDS, ale aspoň sa neuchyľujeme k rasistickým a nacionalistickým tirádam ako Miloševič. Zabíjame Iránčanov našimi bombami, ale nepodrezávame im krky ako to robia v Rwande“ (Fisher, 2010, s. 14).

Aby mohol realistický kapitalizmus naďalej fungovať, musí byť niekým alebo niečím živený. „Aby sme sa opätovne stali reálnou politickou silou, musíme si najprv priznať aktívny podiel našej vlastnej túžby na chode neľútostnej mašinérie kapitálu. V Európe a Severnej Amerike väčšina mladých ľudí mladších ako dvadsať rokov už dokonca ani nepociťuje absenciu alternatív kapitalizmu za nejaký problém“ (Fisher, 2010, s. 18). Kapitalistický realizmus je alternatíva, ktorú máme, a takpovediac nám aj vyhovuje. „Veríme, že peniaze sú len bezvýznamným symbolom bez skutočnej hodnoty, správame sa však tak, ako by mali hodnotu posvätného fetišu“ (Fisher, 2010, s. 25). Aj keď kapitál ako taký neberieme vážne a zachovávame si od neho dostatočný odstup, predsa sme jeho súčasťou, pretože je všade okolo nás.

Sme svedkami toho, že mentalita kapitalistického realizmu sa súčasnému človeku chce natískať ako prototyp bežného životného štýlu, ktorý je dnes považovaný za normálny a bez ktorého si svoj život už ani nevieme predstaviť. Fisher prízvukuje, že kapitalizmu sa podarilo preniknúť do samotného podvedomia človeka a skutočnosť, že tento systém si dnes podmanil snový a vnútorný svet populácie, je dnes pokladaná za niečo tak triviálne, že to už nestojí ani za zmienku (Fisher, 2010, s. 25).

Kapitalistický realizmus a jeho vplyv na kultúru

Kapitalizmus ako politický a ekonomický systém má deštrukčný  vplyv aj na kultúru ako takú. Ako píše Fisher, kapitalistický realizmus priniesol so sebou masívnu desakralizáciu kultúry (to znamená, že kultúra stratila v sebe všetok zmysel pre to, čo je sakrálne, sväté). Podľa Fishera je kapitalistický realizmus systém, ktorý už nepodlieha vláde žiadneho transcendentálneho Zákona, práve naopak, eliminuje všetky takéto kódy, aby ich opätovne zavádzal (Fisher, 2010, s. 15). „Tento systém je definovaný (a redefinovaný) pragmatickými potrebami a improvizovanými riešeniami“ (Fisher, 2010, s. 15).

Kapitál premenil osobnú dôstojnosť človeka za premennú hodnotu a namiesto trvalých hodnôt nastolil „jedinú bezohľadne chladnú slobodu obchodu“ (Fisher, 2010, s. 13). Takéto ponímanie slobody však nefunguje, a to ani v takom systéme, akým je kapitalistický realizmus. „Ľudský duch je zmysluplne naplnený vo svojom bytí, pokiaľ  sa vyjadruje ontologicky v tele a ľudské telo je telom iba potiaľ, pokiaľ sa  vo všetkých svojich  prejavoch dáva do služieb ducha ako jeho vyraz – tým, že od ducha dostáva poriadok, bytie a zmysel“ (Anzenbacher, 1990, s. 178).

Jozef Šmajs a Jozef Krob argumentujú tým, že „prirodzený rozpad ľudských kultúrnych artefaktov ohrozuje dnes vitalitu lokálnej kultúry tým, že pri jej reprodukčnom zaostávaní vznikajú nepriaznivé podmienky pre ekonomickú súťaž s ostatnými kultúrami. Vzhľadom k dnešnej tržnej prepojenosti všetkých regiónov sa teda vytvorí závislosť stagnujúcej kultúry na prosperujúcich kultúrach a preto spravidla nastane vykorisťovanie z ich strany“ (Šmajs, Krob, 1991, s. 157). Teda ani pre kultúru ako takú, ani pre samotný kapitalistický realizmus nie je rozpad kultúrneho dedičstva priaznivý. A ako píše Fisher, „kultúra, ktorá už je len udržiavaná pri živote, nie je žiadna kultúra“ (Fisher, 2010, s. 12). Ani tradícia neznamená nič, dokým nie je pozmeňovaná, „nemôže si uchovať svoju silu, pokiaľ už neexistujú oči, ktoré by sa na ňu mohli pozerať novým pohľadom“ (Fisher, 2010, s. 12).

Kapitalistický realizmus popieraním a nerešpektovaním akýchkoľvek transcendentálnych zákonov a hodnôt (okrem zákona obchodu) si tak sám sebe spôsobuje škodu nielen materiálnu (v dôsledku vykorisťovania a parazitovania kultúr navzájom), ale ochudobňuje sa tak aj o hodnoty duchovné, ktoré sú súčasťou kultúry a mali by byť jadrom zdravej spoločnosti. Takto sa kapitalistický realizmus ocitá sám pred sebou v egoistickom marazme obchodu, zisku a kolobehu ľudského vykorisťovania, preto aby mohol bezstarostne fungovať.

Dostojevskij raz povedal, že ak Boh neexistuje, všetko je dovolené. A kapitalistický realizmus sa riadi, zdá sa, práve týmto heslom... Tendenciou kapitalizmu spolu s globalizáciou je „rozkladať akékoľvek stabilné, etablované identity, kategórie a entity, aby ich mohol podriadiť zákonitostiam tržnej zmeny“ (Fisher, 2010, s. 15). 

Úzkosť, strach a nemohúcnosť človeka ako výsledok kapitalistického realizmu

Kapitalistický realizmus má ďalekosiahle následky aj na duševné zdravie človeka, no o tomto dôsledku sa až tak veľmi v spoločnosti nehovorí. Ako píše Fisher, vo Veľkej Británii je depresia najčastejšou chorobou liečenou Národnou zdravotníckou službou a vyskytuje sa u čoraz mladších ľudí. Kapitalistický realizmus sa snaží pristupovať k duševnému zdraviu tak, ako keby šlo o prírodný fenomén, napríklad ako počasie, aj keď ani počasie už dávno nie je prírodným fenoménom, ale skôr „výsledkom politicko-ekonomickej činnosti“ (Fisher, 2010, s. 32). Autor argumentuje tým, že existuje priamy vzťah medzi nárastom výskytu duševných chorôb a neoliberálnym modelom kapitalizmu (pre viac informácií pozri pojem neoliberalizmus) v krajinách ako Veľká Británia, USA a Austrália. Podľa neho je nevyhnutné nanovo teoreticky uchopiť „vzrastajúci problém stresu (a depresie) v kapitalistických spoločnostiach“ (Fisher, 2010, s. 32).

Z kapitalistického realizmu však vychádza ešte aj iný druh úzkosti a strachu, ktorý zakotvuje v ľudskej mysli a duši. Je to úzkosť z „hedonistického nihlilizmu“, z toho, že budúcnosť nám „môže ponúknuť len opakovanie a variáciu jedného a toho istého“ (Fisher, 2010, s.11). Príkladom podľa autora môže byť návrat religiozity v postsekulárnej západnej spoločnosti, ktorý nie je ani tak výrazom autentických duševných potrieb, ale skôr prejavom paranoidného strachu z deštruktívnej moci kapitálu (Fisher, 2010, s.15).

Čo ak teda mladá generácia nebude schopná prichádzať s niečím novým, s novými podnetmi a ako dlho takáto kultúra môže existovať? Vidíme strach z neustále sa opakujúcej  konzumnej kultúry, ktorá plodí v človeku úzkosť, depresiu. Na druhej strane sme mnohokrát svedkami toho, že u človeka môže nastať aj  strach celkom opodstatnený a oprávnený. Je to strach a frustrácia spojená s postfordizmom. Jeho nová „flexibilita“ vyvoláva mrazenie v chrbte prakticky u každého radového zamestnanca, píše Fisher (2010, s. 49). Pre túto pružnosť je príznačná deregulácia kapitálu a práce, keď sa zo stálej pracovnej sily stáva sila príležitostná, so stále početnejšími pracovníkmi zamestnávanými na krátkodobý úväzok, s prácou stále vo väčšej miere zadávanou „externým subjektom“ (Fisher, 2010, s. 49).

Situácia rodín je preto v postfordistickom kapitalizme ťažká, pričom mnohokrát je práve rodina dôležitým (a jediným) útočiskom pred tlakmi sveta, v „ktorom je nestabilita trvalým javom“ (Fisher, 2010, s.48). Fisher si myslí, že existuje súvislosť medzi rastúcim výskytom duševných porúch a novými metódami hodnotenia výkonu na pracovisku. Avšak podľa autora kapitalistický realizmus popiera akúkoľvek možnosť, že by príčinou duševných porúch mohli byť sociálne faktory. Prečo? Pretože prezentovanie duševnej choroby ako individuálneho biochemického problému prináša kapitalistickému realizmu nesmierne výhody. V prvom rade sa kapitalistický realizmus zakryje tézou, že akákoľvek duševná choroba, ktorú človek má, má svoj počiatok v mozgu a všetky príčiny vzniku budú tak zastreté rúškom tzv. atomistickej individualizácie, pričom o možných potencionálnych príčinách choroby spojených s kapitalistickým realizmom nebude vôbec reč. A po druhé, prezentovanie tohto názoru vytvára „nesmierne lukratívny trh, na ktorom môžu medzinárodné farmaceutické spoločnosti ponúkať svoje medikamenty (vyliečime vás našimi antidepresívami)“ (Fisher, 2010, s. 54).

V tejto súvislosti sa zasa dostávame k téze, že kapitalistický realizmus nechce byť poznaný, aby mohol naďalej bezstarostne fungovať a prosperovať, teda veľké korporácie a megakorporácie v jeho ľudskom zastúpení. V súvislosti s kapitalistickým realizmom je tu, zdá sa, určitý rozpor až egoizmus.

Vo svete existuje čoraz väčšia priepasť medzi veľmi chudobnými a veľmi bohatými štátmi. Veľmi bohaté kapitalistické  krajiny sú poznačené bohatstvom a úzkosťou z hedonistického nihilizmu, no aj tak chcú stále viac a viac (a zdá sa, ako keby nikdy nemali dosť). Na druhej strane sú tu postkapitalistické krajiny či  veľmi chudobné rozvojové krajiny, ktoré zápasia s  chudobou nebývalých rozmerov, pričom nemajú ani na základné zabezpečenie potrieb obyvateľstva. Táto úzkosť je úzkosťou z nedostatku či  vykorisťovania chudobných tými bohatými na úkor čoraz lepšieho fungovania kapitalistického realizmu.

Kapitalistický realizmus je dláždený cestou byrokracie, cynizmu a dištancovania sa od zodpovednosti

Spočiatku to môže znieť ako paradox, že byrokratické opatrenia mohli získať na intenzite za vlád, ktoré sami seba vydávajú za antibyrokratické a antistalinistické. Rozmach byrokracie v kapitalistickom realizme je v dnešnej dobe skutočnosťou a nevyvrátiteľným faktom. Vyskytuje sa takmer v každej oblasti služieb či inštitúcií. Fisher konštatuje, že podľa istej antropologickej štúdie systému miestnej samosprávy v Británii sa viac úsilia venuje tomu, aby miestne úrady správne vypracovávali správy o nimi poskytovaných službách, než aby sa starali o zlepšenie samotných služieb. Tento posun v prioritách je podľa autora jedným z charakteristických znakov, ktorý možno označiť ako tzv. trhový stalinizmus. „Preferovanie symbolických úspechov pred úspechmi skutočnými si neskorší kapitalizmus prepožičal práve od stalinizmu“ (Fisher, 2010, s. 61).

Omnoho menej záleží na tom, píše autor, čo daná firma naozaj robí, ale skôr jej ide o to, ako je svojím okolím vnímaná, na viere v jej (budúci) úspech – tzv. PR (z angl. public relations – práca, styk s verejnosťou). V kapitalistickom realizme sa tak všetko, čo je pevné, rozpúšťa na PR a jeho tendencie inklinujú práve k jeho neustálemu produkovaniu.

Takéto pokusy a tendencie vidíme aj dnes – v televízii sa nám natíska reklama za reklamou, či sa nám to páči alebo nie. Biznis je biznis... Kapitalistický realizmus je hrabivý, ľahostajný a neľudský a práve nemateriálne transformácie ako PR, marketing či reklama naznačujú, „že pre svoj efektívny chod sa kapitalistická hrabivosť neobíde bez rôznych foriem maskovania svojej podstaty“ (Fisher, 2010, s. 64).

V neposlednom rade, v kapitalistickom realizme sa s korupciou spája aj naša postmoderná cynická redukcia na realitu, ktorá podľa autora zlyháva. Aj keď napríklad dobre vieme, že sudcovia sú v dnešnej dobe skorumpovaní, predsa sa k nim chováme s úctou, pretože majú na sebe typické znaky sudcu, takže keď hovoria, dúfame, že z ich úst zaznieva zákon. Realita je však iná. „Keď sa obmedzíme iba na to, čo vidíme, uniká nám to podstatné“ (Fisher, 2010, s. 65). Pretože v dnešnej dobe, v kapitalistickom realizme je to tak, že keď hovorí sudca, v jeho slovách (v slovách Inštitúcie zákona) je v istom zmysle viac pravdy než v bezprostrednej realite osoby sudcu (premiéra, politika...). V neposlednom rade bytostnou charakteristikou byrokracie je práve mechanizmus dištancovania sa od zodpovednosti.

Avšak, ako píše Fisher, problém je v tom, že model individuálnej zodpovednosti, z ktorého vychádza väčšina teórií etiky, možno sotva aplikovať na správanie veľkého kapitálu alebo korporáciu (Fisher, 2010, s. 89). Tu sa ukazuje kapitalistický realizmus a jeho štruktúra v celej svojej nahote. Vina je v kapitalistickom realizme uvalená na jednotlivcov, preto aby sa korporácie zriekli svojej morálnej zodpovednosti. Aby sa kapitalistický realizmus zbavil zodpovednosti „za dôsledky úverovej krízy – vina je zvaľovaná na takzvaných patologických jednotlivcov, na tých, ktorí systém ,zneužívajúʻ a nie na systém samotný“ (Fisher, 2010, s. 91).

Kapitalistický realizmus ako systém hedonistickej svojvôle a ega

V predchádzajúcej časti sme sa zamerali na kapitalistický realizmus ako systém byrokracie, cynizmu a dištancovania sa od zodpovednosti. Tento systém je však aj systémom, ktorý je zameraný na nás samých, na naše túžby, pocity a slasti, je to systém tzv. solipsizmu (filozofické učenie, ktoré uznáva ,jaʻ a jeho vlastné zážitky za jedinú skutočnosť, všetko ostatné sú len predstavy).

V kapitalistickom realizme, ako píše Fisher, existuje skutočnosť, že sú nám vtláčané len určité záujmy, ktoré sú považované za správne, pretože reflektujú hodnoty, ktoré sú pokladané za hodné všeobecného konsenzu. „Je nám vnucovaný reduktívny, hedonistický model zdravia, ktorého krédom je dobre sa cítiť a dobre vyzerať“ (Fisher, 2010, s. 96).

Chudnutie, zlepšovanie osobného vzhľadu či nadobúdanie pocitu, že môžeme všetko a bez zábran, je konsenzom v spoločnosti, a nie volanie po kultúrnom zdokonaľovaní, morálnom povedomí či zodpovednosti, redukovaní korupcie či rodinkárstva v štáte. „Morálku nahradili pocity“ (Fisher, 2010, s. 97).

Ako ďalej píše Fisher, ľudia strádajú tým, že sú uväznení v sebe samých, vo svojich vlastných pocitoch a súkromných predstavách. Dnes vám televízia hovorí, aké by mali byť vaše pocity, ale už vám neradí, čo si máte myslieť. Ide o tzv. emocionálnu manipuláciu (Fisher, 2010, s. 97).

V realite kapitalizmu je dnes naozaj  takmer všetko dovolené a ľuďom sa bez akejkoľvek hanby a rozumu vtláča všetko – dobré aj zlé. V tejto súvislosti je tu namieste hovoriť o pasívnom konzume prezentovaných informácií, v ktorom niet priestoru na kritické myslenie ich spotrebiteľov – skúmanie či overovanie pravdivosti jednotlivých výrokov, faktov alebo akýchkoľvek informácií, ale bezmyšlienkovite sa prijíma to, čo médiá nastolia ako správne a prijateľné. Pritom nemožno opomenúť fakt, že v súčasnosti predstavujú médiá (česť výnimkám) stoku morálneho a informačného marazmu.

Podľa Fishera existuje cesta von z týchto hlavných ohrození. Podľa neho je namieste v kapitalistickom realizme hovoriť o určitej „spotrebiteľskej striedmosti“, s ohľadom na otázku ekologickej hrozby i rozšírenie istých typov duševných chorôb.

Taktiež by nová alternatíva kapitalistického realizmu mala ukázať, že dokáže výrazne obmedziť byrokraciu, či bojovať proti rozmáhajúcej sa korupcii. Namiesto symbolických, okázalých politických gest by sa mal tento systém orientovať na konkrétne problémy v oblastiach, ktoré akútne volajú po zmene už niekoľko rokov. Podľa Fishera je potrebné nanovo sformulovať nové stratégie, ktoré by mali základ v prevzatí zodpovednosti i v efektivite práce, v skutočnej sociálnej demokracii (Fisher, 2010. s. 102–104).

Zhrnutie

Kapitalistický realizmus ako politický a ekonomický systém skutočne predstavuje všadeprítomnú atmosféru, ktorá sa postupne natíska do všetkých oblastí života človeka. Neobmedzuje sa iba na politiku či ekonomiku, ale svojou existenciou ohrozuje aj samotnú kultúru štátov (ich morálne a kultúrne povedomie) i myslenie či konanie ľudí. Hodnota spoločnosti i hodnota človeka ako takého sa tak v tomto systéme postupne degraduje, keď kapitalistický realizmus falošne vyhlasuje kapitál za jedinú skutočnosť, autoritu a hodnotu. Fisher vo svojej publikácii načrtáva aj istý model alternatívy, ktorá by bola možná za predpokladu, že si spoločnosť na čele s vládami naozaj uvedomí, že túto zmenu potrebuje.

Kristína Ondrkálová

Zoznam použitej literatúry:

ANZENBACHER, A. Úvod do filozofie. Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1990, 304 s. ISBN 80-04-25414-4.

FISHER, M. Kapitalistický realismus. Praha: Rybka Publisher,  2010, 112 s. ISBN 978-80- 87067-69-7.

PROFANT, T. Ako vznikol kapitalizmus. Dostupné na internete: http://blog.jetotak.sk/kriticka-ekonomia/2014/02/13/ako-vznikol-kapitalizmus/, 2014.

ŠMAJS, J., KROB, J. Úvod do ontologie. Brno: Masarykova univerzita, 1991, 215 s. ISBN 80-210-0247-6.

::

Súvisiaci článok:

Slovo o ľudskej práci