29. januára 2020

Posledná rozlúčka s Antonom Semešom

Anton Semeš

V sobotu 25. januára 2020 sa vo farskom kostole svätej Kataríny Alexandrijskej a na cintoríne v Dechticiach rodina, priatelia i široká verejnosť rozlúčili s Antonom Semešom, politickým väzňom A-05658, trpiteľom za vieru, kňazom východného rítu, historikom, disidentom, vydavateľom a šíriteľom náboženského samizdatu, obetavým pracovníkom na Božom i národnom poli, otcom, starým otcom, múdrym, vzdelaným a dobrým človekom, večným optimistom, ktorý zomrel 20. januára 2020, desať dní pred svojimi 90. narodeninami.
Jeho odchod z tohto sveta sa dotkol mnohých, ktorým bude chýbať. Ale jeho odkaz má čo povedať nám všetkým, ako svedectvo o dobe, ktorá sa skončila novembrom 1989, a varovať nás pred pohŕdaním hodnotami, ktoré sú pre život najpotrebnejšie a najdôležitejšie.

Z tohto sveta odchádzajú už poslední väzni totalitného režimu, z desiatok tisícov ľudí, politických väzňov, ktorí boli prenasledovaní a väznení v rokoch 1948–1989 v bývalom Československu pre svoje presvedčenie, názor, vieru, vzťah k majetku, k pôde; počet tých, ktorí ešte sú medzi nami, rátame už len v desiatkach. Práve od nich sme čakali, že vydajú svedectvo o živote vo väzniciach a táboroch, čo aj mnohí urobili, ale že aj udajú smer vývoju spoločnosti po roku 1989. Anton Semeš sa neuzavrel, nezanevrel, napriek odsúdeniu, väzneniu a prenasledovaniu dokázal prežiť naplnený život a mnohých obohatil tým, čo rozdával z toho, čo sám dostal a mal.
Anton Semeš, rodák zo Zemplína, z Ložína, kde vyrastal v kresťanskej železničiarskej rodine, (*30. 1. 1930),  sa v Michalovciach počas gymnaziálnych štúdií stretol so saleziánmi a rozhodol sa pre kňazstvo a život v tejto mladej spoločnosti. Pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Trnave, noviciát absolvoval vo Svätom Beňadiku. Toto jeho rozhodnutie prerušila Barbarská noc a on sa dostal do sústreďovacieho tábora v Podolínci a odtiaľ do PTP na Libavu, do Plzne, kde pracoval na stavbe kasární. Pokúsil sa o útek za hranice s treťou, neúspešnou 22-člennou skupinou, vedenou Titusom Zemanom, aby mohol pokračovať v príprave na kňazstvo – bol zadržaný pohraničnými orgánmi. Zomrel teraz ako posledný z jej účastníkov. Podrobne sa o tom možno dočítať v knihe Viliama Mitošinku Pamäti kňaza aj v spomienkach Františka Revesa Živého ma nedostanete. Všetci boli odsúdení súhrnne na 308 rokov. On dostal ako vatikánsky či americký agent štrnásť rokov.
Najprv bol väzňom v Ilave, potom v Jáchymove, tu pracoval pod zemou pri dolovaní rudy aj pri jej zvážaní v likvidačnom tábore. Za zvláštnych okolností mu bol trest skrátený na polovicu. Po prepustení pracoval ako drevorubač v Liberci a neskôr v bratislavskom Matadore, tu si dokončil maturitu. Potom pracoval devätnásť rokov vo Výskumnom a vývojovom ústave prefabrikácií ako prekladateľ technickej literatúry z ruštiny a nemčiny.
Zapojil sa do činnosti tajnej cirkvi a udržiaval styky so saleziánmi. Zoznámil sa s Máriou Dubovskou a uzatvorili manželstvo, mali štyroch synov. V bratislavskej Petržalke postavil dom a tam prežil veľkú časť svojho života. S podporou priateľa Jána Krajňáka študoval tajne teológiu. V roku 1978 bol biskupom tajnej cirkvi Nikodémom Mikulášom Kretom OSBM vysvätený za kňaza byzantského rítu. V rokoch 1970–1990 viedol katolícky samizdat, spolupracoval na jeho tvorbe i šírení.
Jeho záľubou bola história. K tejto záľube sa dostal ako študent cez prednášky piaristu, kňaza Jozefa Braneckého a neskôr dvoch spoluväzňov, ktorý vo väzení dávali lekcie z európskej histórie. Vlastným úsilím sa vypracoval na výborného odborníka v oblasti najstarších dejín kresťanstva na Slovensku, ešte pred príchodom sv. Cyrila a Metoda, ktoré sú zhrnuté v jeho knihe Nie sme tu odvčera (International association Semes-Semmes 2014 a Post Scriptum 2017). Tiež je autorom dejín Zemplínskej župy, rodiny Semešovcov, ako aj mnohých článkov a štúdií.
Po roku 1990 sa Anton Semeš podieľal na budovaní gréckokatolíckej cirkvi, spolupracoval s biskupom Jánom Hirkom, vyše trinásť rokov sa podieľal ako knihovník na vybudovaní knižnice (vyše 13 500 zväzkov) pri Gréckokatolíckej teologickej fakulte v Prešove, pomáhal študentom pri záverečných prácach a prekladoch. Zapájal sa do činnosti bývalých politických väzňov. Spolupracoval s profesorom Stanislavom Ďuricom, pracoval v historického krúžku Vospolnosť. Prekladal aj z latinčiny, publikoval v časopise Kultúra.
Hlavným celebrantom svätej omše a pohrebných obradov bol emeritný trnavský arcibiskup Mons. Ján Sokol, koncelebrovali viacerí kňazi západného i východného obradu. Pred obradom prítomných privítal a svojho otca predstavil jeden z jeho synov. Poďakoval aj obyvateľom obce Dechtice za viacnásobnú pomoc, ktorej sa otcovi počas života viackrát v nej dostalo, kde si prial dožiť svoj život, čo sa mu aj splnilo. V kázni jeho plodný a bohatý život vo svetle evanjelia predstavil duchovný PV-ZPKO Ján Košiar. Tiež bola odspievaná gréckokatolícka panychída. Po skončení obradov sa ešte prihovoril saleziánsky kňaz v mene provinciála.
Anton Semeš bol pochovaný na cintoríne v Dechticiach do rodinnej hrobky, k manželke a jej predkom. Nech odpočíva v pokoji. Nech Pán Boh odmení jeho bohaté a mnohostranné modlitby a aktivity v prospech rodiny, Cirkvi, národa i sveta.

Ľudovít Košík
(Ilustrácie z knihy Nie sme tu odvčera; Bratislava, Post Scriptum, 2017)
::
Súvisiaci článok:
::
Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.