Tradícia a domov

ZÁPISNÍK (29/2020)

Tradícia, to je nadväzovanie, odovzdávanie, prenášanie, uchovávanie – uchovávanie hodnôt, ktoré utvárajú ovzdušie kultúry a kultúrnosti. Teda nie staromilstvo! Povedané slovami rakúskeho mysliteľa Friedricha Romiga byť verný tradícii, byť konzervatívcom v pravom zmysle slova „znamená ochraňovať večné v premenách času a zamerať sa z pominuteľného, premenlivého na večné, nemenné“. Zachovávať treba osvedčený, Bohom daný hodnotový poriadok, nepodliehajúci menlivým názorom a módnym trendom. V tom je stabilita, pravdivý a pevný základ: „Celá štruktúra bytia, myslenia, duševna je hierarchicky usporiadaná. Celé stvorenie pretkávajú hierarchie, ktoré majú pôvod v najvyššom hierarchovi – v Bohu, v poslednom cieli všetkých stvorení a výtvorov. Tam, kde je poriadok, je aj hierarchia“ (citované z knihy Friedricha Romiga Práva národa).

::

Stabilita vyplýva z rešpektovania pravdy o svete a z rešpektovania istých noriem. Ich porušovanie – nech by bolo akokoľvek zdôvodňované a ospravedlňované, napríklad ľudskou slobodou – vedie k nestabilite, nepokoju, nespravodlivosti a napokon aj k potlačeniu slobody. Možno tiež povedať: všetkého veľa škodí.

Zakorenenosť v tradícii vytvára okolo jedinca i spoločenstva ochranný obal. Dáva pocit dôvery a naplnenosti, vytvára pevnú štruktúru a rámec, v ktorom sa formuje domov – miesto, kde sa cítime dobre, kde sme prijímaní a akceptovaní, kde sa s nami ráta, kde sa nemusíme pretvarovať. Oproti tomu vykorenenosť nevedie k ničomu dobrému. Vykorenený človek je ako dom bez základov.

::

Jedným z najkrajších biblických podobenstiev je podobenstvo o márnotratnom synovi, ktoré v širšom význame hovorí aj o hodnote a nenahraditeľnosti domova. Márnotratný syn, keď „všetko premrhal“ a začal trieť núdzu, vstúpil do seba a povedal si, že jedinou možnosťou jeho záchrany je návrat domov. A nemýlil sa. Milujúci otec ho prijal s radosťou, lebo syn „bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa“ (Lk 15, 11–32).

Pravdaže, táto záchrana bola podmienená vstúpením do seba, teda priznaním viny a úprimnou túžbou po náprave. Podobnou sebareflexiou by malo prejsť i márnotratné ľudské spoločenstvo, ktoré premrhalo, respektíve odvrhlo dedičstvo po predkoch. Domovom spoločenstva je kult a kultúra – duchovné a duševné útočisko, skultúrnená pôda dávajúca živiny spoločenskému organizmu.

::

Náboženstvo – a osobitne kresťanstvo – kladie na človeka nemalé nároky, žiada si obetu a celoživotný záväzok, čo takzvaný moderný človek nerád prijíma: „Kresťanom sa možno stať nie narodením, ale iba znovuzrodením: kresťanstvo sa realizuje len vtedy, keď človek neustále orientuje svoje bytie nahor...“ (Joseph Ratzinger – Benedikt XVI.: Úvod do kresťanstva). Kresťanská cesta si teda vyžaduje úsilie, podobne ako výstup na horu, avšak zároveň poskytuje životnú orientáciu, odkrýva zmysel ľudského bytia a napokon otvára človeku zrak, poskytuje rozhľad, podobne ako na vrchole hory.

Presne takú terapiu potrebuje chorá západná spoločnosť, potrebuje pozbierať všetky zvyšné sily aj zvyšky vôle a znova takpovediac vystúpiť na horu, aby sa zachránila, aby sa neutopila v bahne zvrátených myšlienok, slov a skutkov. O to ide: spamätať sa a rozpamätať sa na domov, na prameň života a sily. Iba zrieknutie sa cudzích vplyvov a vlastných nerestí, vnútorná obroda v kresťanskom duchu zachráni Európu pred samovražedným úpadkom, ktorý už dlho rozožiera spoločenský organizmus starého kontinentu.

Ján Maršálek

::

Predchádzajúci: ZÁPISNÍK (27–28/2020)

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!