2. októbra 2020

Súčasný stav Cirkvi

Blázon si v srdci hovorí: „Boha niet.“ Skazení sú a ohavnosti páchajú. Nikto z nich nerobí dobre. Pán pozerá z neba na synov ľudských a skúma, či je niekto rozumný a hľadá Boha. Všetci poblúdili, všetci sa skazili, nikto nerobí dobre, veru, celkom nik. Či nezmúdrejú tí, čo páchajú neprávosť a požierajú môj ľud, akoby jedli chlieb? (Ž 14, 1–4)

Ľudovít Košík

V polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia, keď sa skončil Druhý vatikánsky koncil, mnohí s nadšením volali a hovorili o novej jari Cirkvi, o nových Turícach. Dnes, po šesťdesiatich rokoch, sme svedkami toho, že Cirkev prežíva ťažké obdobie, ktoré možno označiť slovami kríza, úpadok, bieda, zima... Tlačia nás k zemi mnohé problémy, dôvodov na radosť je málo a ak sú, závisia skôr od jednotlivých osôb či malých skupín veriacich.

Cirkev zažila úbytok v kvalite i kvantite zasvätených i laických členov. Tiež v očiach sveta zoslabol jej význam, ľudia strácajú dôveru v jej inštitúcie a predstaviteľov, vyprázdňujú sa kostoly, zmenšuje sa počet ľudí prijímajúcich sviatosti, predávajú sa nehnuteľnosti, vrátane kostolov, kláštorov a budov, ktoré slúžili výlučne na jej účely, klesá náklad kresťanskej tlače a záujem o ňu, upadá úroveň liturgie, ubúda záujemcov o kňazstvo a rehoľný život, zatvárajú či zlučujú  sa semináre, noviciáty, farnosti,  nepribúdajú ani školy, sociálne zariadenia, nemocnice... Problémy neobchádzajú cirkevné štruktúry: od farností cez diecézy až po centrálne inštitúcie.

Súčasná hrozba pandémie oslabila aj Cirkev a skomplikovala jej možnosti slobodného pôsobenia. Súčasný stav by si zaslúžil širšiu analýzu dôvodov a viacerí sa tým zaoberajú. Niekedy ani v angažovaných kresťanských rodinách nedokážu rodičia odovzdať vieru svojim dospievajúcim deťom.

Problémy zažíva nielen súčasná Cirkev, ale aj súčasný svet a takmer všetky jeho inštitúcie. Myslím si, že to navzájom súvisí. Svet žije z Cirkvi – a nemyslím to len materiálne. Cirkev v minulosti po celé stáročia plnila mnohé funkcie, ktoré prevzali v súčasnosti na seba svetské inštitúcie. V čom svet nemôže Cirkev nikdy nahradiť je ohlasovanie Božieho Kráľovstva, v ukazovaní cesty k večnému šťastiu, ktoré sa začína už životom tu na zemi. Ako toto poslanie Cirkev plnila v minulosti, o tom história ponúka mnohé pozitívne obrazy: o živote osobností, spoločenstiev i Cirkvi ako celku.

Iste nebolo vždy všetko ideálne, našli sa aj nedostatky, ale napriek tomu, že svet nemal také technické vymoženosti, aké má dnes, Cirkev bola Matka a Učiteľka mnohých po celé stáročia; slúžila v kostoloch, na farách, v školách, útulkoch, starobincoch, nemocniciach, v kultúre, v umení, v hospodárstve... A viera sa prirodzene odovzdávala z generácie na generáciu. Cirkev pomohla vybudovať európsku civilizáciu a kultúru, z ktorej žijeme do súčasnosti.

Kde nastala chyba? Prečo dnes Cirkev, osobitne v krajinách západnej Európy, ale aj u nás, má často mnoho veľkých, niekedy až existenčných problémov? Aj v našej krajine, napriek tomu, že pád železnej opony v roku 1989 nám dal nádej na zlepšenie podmienok života Cirkvi a kresťanov, dnes vidíme, že to bolo len dočasné, ba veľmi krátke oživenie. Zdá sa mi, že ak dnes ešte niekde Cirkev zdravo a živo funguje, tak je to tam, kde ešte nedosiahli naplnenie závery Druhého vatikánskeho koncilu. Cirkev na koncile zmenila spôsoby svojej činnosti, svoje priority, pravidlá – a nielen mne sa zdá, že mnohé, takmer všetko, prestáva fungovať.

Cirkev sa otvorila svetu a svet sa tvári, že ju nepotrebuje, že si vystačí bez nej, vytláča ju aj z miest, kde ešte chce slúžiť, na čo má ešte sily, na okraj, do zabudnutia, do vymretia, hádam ešte intenzívnejšie ako v rokoch komunistickej totality. Ba je možné sa stretnúť s prejavmi diskriminácie, či náznakmi prenasledovania.

Svet chce budovať na iných pravidlách než tých, ktoré ohlasoval Kristus a Cirkev, chce si ísť po svojom, stáť na vlastných nohách a chce, aby tieto pravidlá prijala Cirkev aj kresťania. Ale tieto pravidlá sveta postavené na egoizme ničia človeka, vzťahy i prírodu. Prináša to čoraz viac ťažko riešiteľných až neriešiteľných problémov pre človeka, rodiny, národy, štáty, svet. Kde sú ich korene? Nie vari v tom, že človek i svet odmieta Boha, ktorý je jeho Stvoriteľ a Pán a on dáva pravidlá, na ktorých je možné budovať šťastný život ľudí i sveta?

„Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33). Väčšina chce iba konzumovať, mať sa lepšie, užívať si, lenže ktosi musí aj hodnoty tvoriť a bez práce to nie je možné, preto prichádzajú konflikty, problémy osobné, rodinné, medziľudské, generačné aj medzinárodné...

Nebude možné, aby súčasný úpadok Cirkev brala ako prirodzený. Mala by si plniť s plnou zodpovednosťou svoje poslanie, aj keď to nie je mnohým vhod. Mala by plniť to základné poslanie, ktoré jej bolo zverené Ježišom Kristom, aby neprišlo k naplneniu obavy: Nájde Syn človeka vieru...? (porov. Lk 18, 8).

Niekedy sa stretáme s názormi sršiacimi optimizmom o správnom smerovaní Cirkvi a túžbe po ďalších reformách, ktoré by ju mali ešte viac priblížiť svetu a prispôsobiť svetským zásadám a konaniu, čo je často spojené s bagatelizovaním morálneho správania. Iní vidia záchranu v návrate k tridentskej liturgii a v revízii záverov Druhého vatikánskeho koncilu. Prichádza k názorovým stretom obidvoch skupín a k polarizácii.

Ak Cirkev nezmení svoju súčasnú taktiku, hrozí jej možno aj rozdelenie, ale určite ďalší úpadok. Zdá sa, že až priveľké otvorenie sa Cirkvi svetu a priateľstvo s ním sa nestalo prínosom ani pre jednu stranu. Ak prestane soľ byť soľou a svetlo svetlom (porov. Mt 5, 13–16), je možné očakávať ešte väčší úpadok sveta i človeka, než ho poznáme dnes, a ďalší príliv barbarstva a amorálnosti.

Ale som si vedomý toho, že Boh je Pánom dejín a môže zasiahnuť do plánov mocných tohto sveta. Boh svojich verných neopustí. Zdá sa mi, že snaha Benedikta XVI. o ozdravenie Cirkvi zostala bez ohlasu a súčasný stav akoby vyhovoval mnohým. Cirkev vlastní okrem duchovného aj značné materiálne bohatstvo, z ktorého sa dá dočasne celkom výhodne fungovať. Kresťania už v mnohých krajinách netvoria ani štatistickú väčšinu, kresťanské zásady vyplývajúce z Božieho zákona a evanjelia nie sú dôležité pre väčšinu spoločnosti, často sa nimi necítia viazaní ani tí, ktorí sa za kresťanov ešte pokladajú, a možno ani niektorí návštevníci bohoslužieb. Napriek tomu, že mnohí aj dnes v Cirkvi slúžia a pre ňu sa obetujú a usilujú sa kresťanské hodnoty vnášať do života, čo iste má svoj význam a vyslovujem im svoj obdiv a vďačnosť, jednotlivci ani malé skupiny svetovú Cirkev asi  zachrániť nedokážu.

Niekde sa stala chyba. Nie je prirodzenou vecou ani dielom náhody, že ešte nie tak dávno spevom a modlitbami burácajúce plné kostoly zívajú tichou prázdnotou a stávajú sa len kultúrnymi pamiatkami a miestami návštev turistov. Nie je príčina v tom, že Cirkev uverila snom a nereálnym predstavám niektorých hodnostárov a teológov, zahľadených do svojich predstáv, vzdialených od bežného života i cirkevnej praxe? Niektorí vo vidine ľahšieho, pohodlnejšieho a jednoduchšieho života dokázali presadiť vlastné názory a tlačiť na Cirkev, aby sa vzdala  hodnôt, zodpovednosti, tradícií, duchovného bohatstva, čo ju vytváralo a budovalo stáročia, aby uverila, že princípy ľudskosti a humanizmu, vonkajšej príťažlivosti ju môžu ozdraviť a posilniť. Výsledkom je úpadok Cirkvi i sveta a mnohé problémy, ktoré sa kumulujú a pribúda ich, pričom skutočné riešenia sa už nikto ani neodvažuje naznačiť, vidíme skôr čudné pokusy, ktoré život ešte viac komplikujú a zamotávajú.

Kristus prisľúbil svoju prítomnosť medzi tými, ktorí mu budú verní. Treba mu vyhradiť prvé miesto! My máme obyčajne na zreteli všetko možné, robíme všeličo a naša viera slabne, alebo sa zodierame v málo osožných čudných aktivitách. Kristus prišiel, aby zachránil človeka, svojím príkladom i slovami počas celej svojej verejnej činnosti učil ľudí ako majú žiť.

Svetské požiadavky a problémy nemôžu mať prednosť pred požiadavkami Božieho Kráľovstva, pred plnením Božích prikázaní a Božej vôle. Cirkev sa nemôže prispôsobiť bezhodnotovému svetu, ale svet, ak chce mať budúcnosť, by mal prijať pravidlá, ktoré Kristus dal Cirkvi a cez ňu všetkým ľuďom. Svet asi nebude mať Krista ani Cirkev v láske, lebo to vyžaduje námahu, sebazaprenie, službu, obetu... Kto si chce vystačiť sám, neobstojí ani nemá budúcnosť.

Neviem, či má zmysel, ak si Cirkev chce vytvárať imidž a svojimi ľudskými aktivitami pritiahnuť ľudí, lebo sme svedkami toho, že to v praxi nefunguje, má to len dočasný efekt. Akýmsi aktivizmom a ponukou voľnočasových programov Cirkev akoby chcela nahradiť a naplniť duchovné potreby a túžby človeka. Človek však potrebuje počuť pravdu o Bohu a vidieť príklad autentického kresťanského života na všetkých úsekoch.

Je potrebné budovať osobný vzťah medzi Bohom a človekom. To sa dá cez modlitbu, sviatosti, Sväté písmo a živé cirkevné spoločenstvo. Na čo kladie dôraz súčasná Cirkev a čo robí pre človeka, pre jeho skutočné večné šťastie? Prečo krátko po Druhom vatikánskom koncile silnelo hnutie „Kristus áno, Cirkev nie“? A prečo dnes mnohí kresťania, aj niektorí služobníci, z Cirkvi žijú, využívajú jej služby, pričom ich život nezodpovedá kresťanským zásadám a Ježišovým požiadavkám?

Myslím, že treba sa nám spamätať, zakiaľ je čas. Z výpredaja sa trvalo žiť nedá. Treba nám všetkým, každému kresťanovi, rodinám, spoločenstvám, farnostiam, reholiam, kňazom, biskupom, kardinálom a celej Cirkvi prijať evanjelium za pevný základ, dôsledne ho uplatňovať a nepozerať sa, či sa to svetu a ľuďom okolo páči a čo to vynáša. Uprednostňovať v Cirkvi svetské spôsoby, pravidlá či odmeny pred  evanjeliovými je asi chybou, ktorú je potrebné napraviť.

 

Ľudovít Košík

::

Rozhovor s autorom:

Kresťanstvo vybudovalo Európu

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.

2 komentáre:

  1. Myslím, že obroda musí prísť zdola – od čestných a zbožných jednotlivcov, zdravo fungujúcich rodín a pravoverných kňazov.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Karol Dučák7.10.20

    Tiež si myslím, že obroda musí prísť zdola. Jednou z ciest je táto: https://slovenskydohovorzarodinu.sk/ruzencom-za-slovensko/?fbclid=IwAR2E-sOfaz-iPQo3JOzg3O8uZQrc8aX3GnyaPlXp2PKeDqn-pMYfKVJPTYU

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.