Súčasný stav Cirkvi

Blázon si v srdci hovorí: „Boha niet.“ Skazení sú a ohavnosti páchajú. Nikto z nich nerobí dobre. Pán pozerá z neba na synov ľudských a skúma, či je niekto rozumný a hľadá Boha. Všetci poblúdili, všetci sa skazili, nikto nerobí dobre, veru, celkom nik. Či nezmúdrejú tí, čo páchajú neprávosť a požierajú môj ľud, akoby jedli chlieb? (Ž 14, 1–4)

Ľudovít Košík

V polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia, keď sa skončil Druhý vatikánsky koncil, mnohí s nadšením volali a hovorili o novej jari Cirkvi, o nových Turícach. Dnes, po šesťdesiatich rokoch, sme svedkami toho, že Cirkev prežíva ťažké obdobie, ktoré možno označiť slovami kríza, úpadok, bieda, zima... Tlačia nás k zemi mnohé problémy, dôvodov na radosť je málo a ak sú, závisia skôr od jednotlivých osôb či malých skupín veriacich.

Cirkev zažila úbytok v kvalite i kvantite zasvätených i laických členov. Tiež v očiach sveta zoslabol jej význam, ľudia strácajú dôveru v jej inštitúcie a predstaviteľov, vyprázdňujú sa kostoly, zmenšuje sa počet ľudí prijímajúcich sviatosti, predávajú sa nehnuteľnosti, vrátane kostolov, kláštorov a budov, ktoré slúžili výlučne na jej účely, klesá náklad kresťanskej tlače a záujem o ňu, upadá úroveň liturgie, ubúda záujemcov o kňazstvo a rehoľný život, zatvárajú či zlučujú  sa semináre, noviciáty, farnosti,  nepribúdajú ani školy, sociálne zariadenia, nemocnice... Problémy neobchádzajú cirkevné štruktúry: od farností cez diecézy až po centrálne inštitúcie.

Súčasná hrozba pandémie oslabila aj Cirkev a skomplikovala jej možnosti slobodného pôsobenia. Súčasný stav by si zaslúžil širšiu analýzu dôvodov a viacerí sa tým zaoberajú. Niekedy ani v angažovaných kresťanských rodinách nedokážu rodičia odovzdať vieru svojim dospievajúcim deťom.

Problémy zažíva nielen súčasná Cirkev, ale aj súčasný svet a takmer všetky jeho inštitúcie. Myslím si, že to navzájom súvisí. Svet žije z Cirkvi – a nemyslím to len materiálne. Cirkev v minulosti po celé stáročia plnila mnohé funkcie, ktoré prevzali v súčasnosti na seba svetské inštitúcie. V čom svet nemôže Cirkev nikdy nahradiť je ohlasovanie Božieho Kráľovstva, v ukazovaní cesty k večnému šťastiu, ktoré sa začína už životom tu na zemi. Ako toto poslanie Cirkev plnila v minulosti, o tom história ponúka mnohé pozitívne obrazy: o živote osobností, spoločenstiev i Cirkvi ako celku.

Iste nebolo vždy všetko ideálne, našli sa aj nedostatky, ale napriek tomu, že svet nemal také technické vymoženosti, aké má dnes, Cirkev bola Matka a Učiteľka mnohých po celé stáročia; slúžila v kostoloch, na farách, v školách, útulkoch, starobincoch, nemocniciach, v kultúre, v umení, v hospodárstve... A viera sa prirodzene odovzdávala z generácie na generáciu. Cirkev pomohla vybudovať európsku civilizáciu a kultúru, z ktorej žijeme do súčasnosti.

Kde nastala chyba? Prečo dnes Cirkev, osobitne v krajinách západnej Európy, ale aj u nás, má často mnoho veľkých, niekedy až existenčných problémov? Aj v našej krajine, napriek tomu, že pád železnej opony v roku 1989 nám dal nádej na zlepšenie podmienok života Cirkvi a kresťanov, dnes vidíme, že to bolo len dočasné, ba veľmi krátke oživenie. Zdá sa mi, že ak dnes ešte niekde Cirkev zdravo a živo funguje, tak je to tam, kde ešte nedosiahli naplnenie závery Druhého vatikánskeho koncilu. Cirkev na koncile zmenila spôsoby svojej činnosti, svoje priority, pravidlá – a nielen mne sa zdá, že mnohé, takmer všetko, prestáva fungovať.

Cirkev sa otvorila svetu a svet sa tvári, že ju nepotrebuje, že si vystačí bez nej, vytláča ju aj z miest, kde ešte chce slúžiť, na čo má ešte sily, na okraj, do zabudnutia, do vymretia, hádam ešte intenzívnejšie ako v rokoch komunistickej totality. Ba je možné sa stretnúť s prejavmi diskriminácie, či náznakmi prenasledovania.

Svet chce budovať na iných pravidlách než tých, ktoré ohlasoval Kristus a Cirkev, chce si ísť po svojom, stáť na vlastných nohách a chce, aby tieto pravidlá prijala Cirkev aj kresťania. Ale tieto pravidlá sveta postavené na egoizme ničia človeka, vzťahy i prírodu. Prináša to čoraz viac ťažko riešiteľných až neriešiteľných problémov pre človeka, rodiny, národy, štáty, svet. Kde sú ich korene? Nie vari v tom, že človek i svet odmieta Boha, ktorý je jeho Stvoriteľ a Pán a on dáva pravidlá, na ktorých je možné budovať šťastný život ľudí i sveta?

„Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33). Väčšina chce iba konzumovať, mať sa lepšie, užívať si, lenže ktosi musí aj hodnoty tvoriť a bez práce to nie je možné, preto prichádzajú konflikty, problémy osobné, rodinné, medziľudské, generačné aj medzinárodné...

Nebude možné, aby súčasný úpadok Cirkev brala ako prirodzený. Mala by si plniť s plnou zodpovednosťou svoje poslanie, aj keď to nie je mnohým vhod. Mala by plniť to základné poslanie, ktoré jej bolo zverené Ježišom Kristom, aby neprišlo k naplneniu obavy: Nájde Syn človeka vieru...? (porov. Lk 18, 8).

Niekedy sa stretáme s názormi sršiacimi optimizmom o správnom smerovaní Cirkvi a túžbe po ďalších reformách, ktoré by ju mali ešte viac priblížiť svetu a prispôsobiť svetským zásadám a konaniu, čo je často spojené s bagatelizovaním morálneho správania. Iní vidia záchranu v návrate k tridentskej liturgii a v revízii záverov Druhého vatikánskeho koncilu. Prichádza k názorovým stretom obidvoch skupín a k polarizácii.

Ak Cirkev nezmení svoju súčasnú taktiku, hrozí jej možno aj rozdelenie, ale určite ďalší úpadok. Zdá sa, že až priveľké otvorenie sa Cirkvi svetu a priateľstvo s ním sa nestalo prínosom ani pre jednu stranu. Ak prestane soľ byť soľou a svetlo svetlom (porov. Mt 5, 13–16), je možné očakávať ešte väčší úpadok sveta i človeka, než ho poznáme dnes, a ďalší príliv barbarstva a amorálnosti.

Ale som si vedomý toho, že Boh je Pánom dejín a môže zasiahnuť do plánov mocných tohto sveta. Boh svojich verných neopustí. Zdá sa mi, že snaha Benedikta XVI. o ozdravenie Cirkvi zostala bez ohlasu a súčasný stav akoby vyhovoval mnohým. Cirkev vlastní okrem duchovného aj značné materiálne bohatstvo, z ktorého sa dá dočasne celkom výhodne fungovať. Kresťania už v mnohých krajinách netvoria ani štatistickú väčšinu, kresťanské zásady vyplývajúce z Božieho zákona a evanjelia nie sú dôležité pre väčšinu spoločnosti, často sa nimi necítia viazaní ani tí, ktorí sa za kresťanov ešte pokladajú, a možno ani niektorí návštevníci bohoslužieb. Napriek tomu, že mnohí aj dnes v Cirkvi slúžia a pre ňu sa obetujú a usilujú sa kresťanské hodnoty vnášať do života, čo iste má svoj význam a vyslovujem im svoj obdiv a vďačnosť, jednotlivci ani malé skupiny svetovú Cirkev asi  zachrániť nedokážu.

Niekde sa stala chyba. Nie je prirodzenou vecou ani dielom náhody, že ešte nie tak dávno spevom a modlitbami burácajúce plné kostoly zívajú tichou prázdnotou a stávajú sa len kultúrnymi pamiatkami a miestami návštev turistov. Nie je príčina v tom, že Cirkev uverila snom a nereálnym predstavám niektorých hodnostárov a teológov, zahľadených do svojich predstáv, vzdialených od bežného života i cirkevnej praxe? Niektorí vo vidine ľahšieho, pohodlnejšieho a jednoduchšieho života dokázali presadiť vlastné názory a tlačiť na Cirkev, aby sa vzdala  hodnôt, zodpovednosti, tradícií, duchovného bohatstva, čo ju vytváralo a budovalo stáročia, aby uverila, že princípy ľudskosti a humanizmu, vonkajšej príťažlivosti ju môžu ozdraviť a posilniť. Výsledkom je úpadok Cirkvi i sveta a mnohé problémy, ktoré sa kumulujú a pribúda ich, pričom skutočné riešenia sa už nikto ani neodvažuje naznačiť, vidíme skôr čudné pokusy, ktoré život ešte viac komplikujú a zamotávajú.

Kristus prisľúbil svoju prítomnosť medzi tými, ktorí mu budú verní. Treba mu vyhradiť prvé miesto! My máme obyčajne na zreteli všetko možné, robíme všeličo a naša viera slabne, alebo sa zodierame v málo osožných čudných aktivitách. Kristus prišiel, aby zachránil človeka, svojím príkladom i slovami počas celej svojej verejnej činnosti učil ľudí ako majú žiť.

Svetské požiadavky a problémy nemôžu mať prednosť pred požiadavkami Božieho Kráľovstva, pred plnením Božích prikázaní a Božej vôle. Cirkev sa nemôže prispôsobiť bezhodnotovému svetu, ale svet, ak chce mať budúcnosť, by mal prijať pravidlá, ktoré Kristus dal Cirkvi a cez ňu všetkým ľuďom. Svet asi nebude mať Krista ani Cirkev v láske, lebo to vyžaduje námahu, sebazaprenie, službu, obetu... Kto si chce vystačiť sám, neobstojí ani nemá budúcnosť.

Neviem, či má zmysel, ak si Cirkev chce vytvárať imidž a svojimi ľudskými aktivitami pritiahnuť ľudí, lebo sme svedkami toho, že to v praxi nefunguje, má to len dočasný efekt. Akýmsi aktivizmom a ponukou voľnočasových programov Cirkev akoby chcela nahradiť a naplniť duchovné potreby a túžby človeka. Človek však potrebuje počuť pravdu o Bohu a vidieť príklad autentického kresťanského života na všetkých úsekoch.

Je potrebné budovať osobný vzťah medzi Bohom a človekom. To sa dá cez modlitbu, sviatosti, Sväté písmo a živé cirkevné spoločenstvo. Na čo kladie dôraz súčasná Cirkev a čo robí pre človeka, pre jeho skutočné večné šťastie? Prečo krátko po Druhom vatikánskom koncile silnelo hnutie „Kristus áno, Cirkev nie“? A prečo dnes mnohí kresťania, aj niektorí služobníci, z Cirkvi žijú, využívajú jej služby, pričom ich život nezodpovedá kresťanským zásadám a Ježišovým požiadavkám?

Myslím, že treba sa nám spamätať, zakiaľ je čas. Z výpredaja sa trvalo žiť nedá. Treba nám všetkým, každému kresťanovi, rodinám, spoločenstvám, farnostiam, reholiam, kňazom, biskupom, kardinálom a celej Cirkvi prijať evanjelium za pevný základ, dôsledne ho uplatňovať a nepozerať sa, či sa to svetu a ľuďom okolo páči a čo to vynáša. Uprednostňovať v Cirkvi svetské spôsoby, pravidlá či odmeny pred  evanjeliovými je asi chybou, ktorú je potrebné napraviť.

 

Ľudovít Košík

::

Rozhovor s autorom:

Kresťanstvo vybudovalo Európu

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.