- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Cirkev a Veľká noc v čase pandémie - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

7. januára 2021

Démon zrady

 

Zrada. Slovo, ktoré vyvoláva jednoznačne negatívne asociácie. Kto by chcel byť zradcom, nespoľahlivým, vierolomným človekom? Alebo kto by chcel byť zradený? A predsa, zrada je zaštepená do samých základov modernity. Veľká časť toho, čo zažívame, s čím sa stretáme, čoho sme svedkami, má čosi spoločné so zradou.

Moderný človek akoby nemal domov. A vskutku ho nemá, pretože ho opustil. Zradil rodnú hrudu, zatúžil po cudzom, chcel mať všetko – a nemá nič. Domov sa mu zdal tesný, ale mimo domova nenachádza pokoj ani bezpečie. Zabudol na to, že iba doma môže byť v plnej miere akceptovaný a prijatý – nie na základe sociálneho postavenia alebo svojich zásluh, ale jednoducho ako človek. Doma sa o ňom vie, doma sa nestratí. Domov je dedičstvo – neuchovať ho znamená zradiť.

Zradou je aj „speňaženie domova“, ktoré vedie k jeho zničeniu. Ako píše Friedrich Romig, domov je kultúrna krajina, budovaná stáročia, závislá na citlivom zaobchádzaní človeka s prírodou. Keď sa však dá na prvé miesto zisk, krajina trpí, lesy zomierajú, vzduch sa zamoruje, voda je infikovaná, pôda znečistená: „Vidiečania, starajúci sa o kultúrnu krajinu, sú zdecimovaní, veľkomestá sa nafukujú.“ Človek bez domova sa stáva tulákom, bludárom, ktorý sa stráca aj v sebe: „Jedným z najstrašnejších zmrzačení človeka je byť bez domova, nemať nijaký domov, nevedieť, kam patrí a kde sa môže skryť. Človek má právo na domov. Ten, kto mu berie toto právo alebo dopustí zničenie domova, narúša Boží pokoj, ktorý plynie zo svätého poriadku“ (Friedrich Romig: Práva národa).

V prostredí modernity sa presadzuje kozmopolitizmus namiesto vlastenectva, občianska spoločnosť namiesto štátu a masa namiesto národa. Kozmopolitná masa nemá pochopenie pre domov, tradíciu a pôvodnú kultúru. V kozmopolitnej mase je človek len číslom bez kultúrnej a duchovnej identity. Oswald Spengler píše: „Namiesto národa plného foriem, zrasteného zo zemou, je tu nový nomád, parazit, obyvateľ veľkomesta, prázdny, zbavený tradície, v beztvarej fluktuujúcej mase vystupujúci človek faktov, ireligiózny, inteligentný, neplodný, s hlbokým odporom voči roľníctvu...“ A to vedie k zániku, pretože „nový nomád“ nemá domov a nemá cieľ. Čaká ho údel zradcov. Trestá sa vlastne sám, strácajúc sa v bludisku dejín: „Duch zbavený koreňov sa potuluje po všetkých krajinných a myšlienkových možnostiach“ (Oswald Spengler: Zánik Západu). Potuluje sa a nikde nezakotví.

Ešte horšie je, keď k zrade domova pribudne zrada viery. Synonymom slova zrada je vierolomnosť. Z etymologického hľadiska výraz vierolomnosť pozostáva z dvoch významov: viera, veriť a lámať, kaziť, narúšať. Byť zradný, vierolomný teda značí zrádzať vieru, porušovať sľub, konať nečestne, nedbať na záväzok vernosti. Vernosť je sociálna cnosť, bez ktorej žiadne ľudské spoločenstvo nebude fungovať. Bez vernosti si nemožno predstaviť dobré medziľudské vzťahy. Rozoznávame rozličné formy a stupne záväzkov, niektoré sú dočasné, ale niektoré nezrušiteľné, doživotné. Povedzme vernosť vyplývajúca z pokrvného alebo manželského príbuzenstva je trvalou mravnou povinnosťou, podobne vernosť viažuca sa na duchovné dedičstvo.

Zanechanie viery otcov, zneváženie ich odkazu a náboženskej tradície, najmä ak vyplýva z egoistických pohnútok, treba nazvať pravým menom: zrada. Je to zrada páchaná na predkoch, prejav neúcty, nevernosti, bezcharakternosti. Keď sa západná civilizácia zrieka vlastných koreňov a odvrhuje kresťanstvo, ktoré jej dalo veľkosť a silu, tak koná zradcovsky, špiní pamiatku predošlých pokolení, šliape po ich odkaze, čím si zároveň píli konár pod sebou. Dôrazne na to upozorňuje Pat Buchanan, hovorí, že ktosi rozpútal revolúciu, ktorá ničí doterajší mravný poriadok a spôsobuje umieranie Západu. Novým kánonom sa stalo hanobenie vlastnej histórie a kultúry. Mnohí nevedia, čo si o tom všetkom majú myslieť. Nečudo, lebo v atmosfére zrady a podvodu je ťažké nepodľahnúť skepse, klamu či sebaklamu.

Ľudia sa dostali pod vplyv zradcovskej mentality, svojím konaním znevažujú pamiatku predkov, vysmievajú sa z toho, čo ich napĺňalo, za čo sa obetovali, čomu verili, čo dávalo zmysel ich životu. To však neostáva bez následkov. S dekristianizáciou došlo k zničeniu starého poriadku, takmer všetko bolo poprevracané: „... stalo sa tak diktátorsky a naši praotcovia by to nikdy netolerovali“ (Patrick J. Buchanan: Smrť Západu).

 

* * *

Protipólom zrady je vernosť. Jestvuje i čosi také ako vernosť sebe – vernosť vlastným zásadám, presvedčeniu, rodisku, konanie v súlade s vlastným svedomím a prijatým krédom. Vernosť sebe robí človeka zrelým a dôveryhodným v očiach druhých, zároveň tvorí predpoklad každého druhu vernosti. Oproti tomu nevernosť má za následok stratu vnútornej integrity a vážnosti.

Zdá sa ľahké byť verný sebe, ale skúsenosť nás učí, že to ľahké nie je, najmä ak to znamená rozpor s myslením väčšiny. Vernosť je jedným z podstatných znakov charakternosti. Vernosť či nevernosť sa vždy odráža pozitívne alebo negatívne na osobe samej i na živote spoločnosti. Žiaľ, duch súčasného sveta, démon zrady, nemotivuje k vernosti: „Vernosť voči vyšším, transcendentným záväzkom či zväzkom – rodina, manželstvo, rehoľný, kňazský stav – sa v posledných storočiach v stále väčšej miere najrozličnejším spôsobom devalvovala. Literatúra, film a divadlo sú toho zrkadlovým obrazom a dôkazom. Následky boli a sú zdrvujúce“ (Anton Hlinka: Každý sa môže zmeniť).

S vernosťou sa dnes už neráta. Ako keby nebola potrebná. Z vernosti sebe sa spravila karikatúra, z manželskej vernosti ostali úbohé zvyšky, vernosť národu je zasunutá do múzea... A vernosť Bohu? Bola nahradená odpadlíctvom a vierolomnosťou.

Démon zrady žne úspechy aj vo sfére politiky. Politici sa čoraz menej venujú múdremu a zodpovednému spravovaniu verejných vecí, zameriavajú sa viac na skupinové a osobné záujmy. Klamstvo sa stalo široko uplatňovanou pracovnou metódou. Idey a ideály boli odstrčené a na ich miesto zasadla ideológia, v takom či onakom zafarbení, alebo egoistický pragmatizmus a populizmus. Do kráľovského paláca prenikla luza a uzurpovala si všetku moc.

 

(Úryvok z knihy Spoločnosť bez svetla.)

Ján Maršálek

::

Poznámka:
Kniha Spoločnosť bez svetla (O súmraku našej kultúry a civilizácie) vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.