- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

18. mája 2021

Kresťania v politike

 

Ilustrácia: Andrej Mišanek
Prečo kresťania neuspeli v slovenskej politike po novembri 1989?

Zaujíma ma život kresťana v spoločnosti a v Cirkvi a ich vzájomný vzťah, pretože som presvedčený o tom, že naplno môže človek prežiť svoj život len ako zodpovedný kresťan, ktorý dokáže prijať Božie pravidlá a život prežívať naplno v službe Božieho kráľovstva. Potvrdzujú to historické udalosti, ktoré umožnili vyrásť dnešnej civilizácii, vďaka mnohým veľkým kresťanským osobnostiam – svätcom, ktorí stáli pri jej základoch a budovaní až do dnešných dní.

Viacerí sa v súčasnosti právom pýtame, kde sú kresťania dnes, v dnešnej spoločnosti, vo verejnom živote, v politike a akou formou sa podieľajú na formovaní životných pravidiel a podmienok na Slovensku, v Európe, vo svete. K takejto otázke nás vedie aj spôsob boja s pandémiou, ktorý na dlhé obdobie celkom znemožnil osobnú účasť na bohoslužbách.  Vraj v záujme zdravia svojho aj iných sme nútení prijímať obmedzenia a zásahy do nášho života, aké si nedovolila ani totalitná socialistická moc, ktorá sa netajila protináboženským bojom a kresťanov pokladala za ľudí podradnej kategórie. Je z môjho pohľadu prinajmenšom varovaním, že sa horšie veci dejú v súčasnosti, keď sa všade hovorí o slobode, ľudských právach a demokracii.

Skutočnosť naznačuje niečo iné. Po viac ako tridsiatich rokoch slobody a faktického rozkladu spoločnosti sme už vyše roka sme uzavretí v svojich domácnostiach, bez možnosti, alebo len s veľkými obmedzeniami, slobodne cestovať, zhromažďovať sa, osobne komunikovať, stretávať sa, ba i navštevovať, športovať, kultúrne žiť a spoločne sa modliť a stretávať na bohoslužbách...

Právom sa niektorí pýtajú: Akým prínosom po novembri 1989 boli kresťania v našom spoločenskom živote? Čo do priniesli? Nestali sa súčasťou či priamo vedúcou silou dnešného úpadku a rozkladu? Po ich statočných postojoch v rokoch totality sa právom od nich čakalo, že budú výraznou súčasťou verejného života v slobodnej spoločnosti. Prečo ňou nie sú? V čom bol prínos KDH, SDK, kresťanov v rozličných frakciách strán až po súčasné OĽANO? O čo išlo týmto kresťanom, ktorí si nárokovali a aj získali hlasy kresťanov? Tí im v dobrej viere odovzdali vo voľbách svoj hlas a dôveru. Ako s ňou naložili?

Myslím, že príčin je viacero:

1. Pomery v Cirkvi, ktoré nastali po Druhom vatikánskom koncile, viedli k rozkladu cirkevných štruktúr a k úpadku cirkevného a duchovného života. Toto oslabenie sa najprv prejavilo viac v krajinách slobodnej západnej Európy ako v štátoch východnej a strednej Európy ovládaných socialistickou totalitou. Prázdne a nepotrebné kostoly, nezáujem o duchovné povolania, úpadok kresťanských organizácií, tlače, médií; vytváranie sekulárnej spoločnosti, často protikresťansky zameranej, ktorá do života a zákonov krajín presadila legalizáciu umelých potratov, eutanáziu, LGBTI agendu a ďalšie rozkladné prvky. Dnes prebieha nielen diskusia, ale zápas o to, aby tieto rozkladné prvky boli tolerované, ale aj legalizované i v cirkevnej praxi a legislatíve. Cirkev chce viesť dialóg so svetom, o ktorý svet nemá záujem.

2. Situácia v Cirkvi na Slovensku. Vzhľadom na situáciu do roku 1989 sa závery Druhého vatikánskeho koncilu do cirkevného života príliš neuviedli, vlastne len liturgická reforma, ktorú organizovali nie biskupi, pretože na Slovensku neboli, ale správcovia diecéz a kňazi organizovaní v Pacem in terris, v spolupráci s tzv. cirkevnými tajomníkmi pri ONV. Vďaka zabehnutým zvyklostiam, napriek prenasledovaniu zo strany štátnej moci, viera bola v srdciach ľudí hlboko a pevne zakorenená a žili ju dôsledne v svojom osobnom živote, v rodinách, farnostiach, spoločenstvách...,  čo sa však s príchodom slobody výrazne zmenilo.

3. Aj v rokoch totality, keď mnohí biskupi, kňazi, veriaci laici boli väznení, mnohí duchovní bez možnosti verejne pôsobiť, pretože nedostali tzv. štátny súhlas, boli viacerí vysokými morálnymi autoritami. Existoval samizdat, kresťanský disent, ilegálne stretávanie a slávenie bohoslužieb, vzdelávanie, duchovné cvičenia v chatách a v bytoch. Viacerí kňazi a kresťanskí aktivisti boli dôveryhodnými oporami, z ktorých sme čerpali silu do nášho každodenného kresťanského života. A keďže sme boli pod tlakom štátu, nesústredili sme sa na rozpory, skôr na kresťanský život v rámci daných možností. Keď sa Cirkev mohla slobodne organizovať, akoby to stratilo svoju príťažlivosť, vytvorili sa nové iniciatívy, v ktorých preberajú iniciatívu ľudia usilujúci sa získať si priazeň či prestíž – a otázka spoločného dobra akoby zostávala odsunutá.

S novembrom 1989 sa vynorili rozliční aktivisti a rôzne iniciatívy, až nastal chaos, v ktorom vycítili svoju šancu aj ľudia s nečistými úmyslami. Stihli niečo z toho dovtedy spoločného získať pre seba, nejaké funkcie, posty, majetok... Rýchlo upadla morálka spoločenského života, ani kresťanov v politike neobišla korupcia, nemorálne správanie... Na  otázky, kto je kresťan a ako sa má správať v živote, sa veľa nehľadelo, a nehľadí ani dnes.

Zásadou, ktorá platila a ktorej sa podriadili aj kresťania vo verejnom živote, bolo mať sa dobre, zabezpečiť rodinu, svojich, pre seba získať čo najviac... To je zrejme aj dôvod, prečo  strany či hnutia, ktoré si do svojho názvu dali slovo „kresťanské“, stratili dnes všetok kredit a v súčasnosti už im dôveruje málokto; mnohí sa cítia právom oklamaní a zúbožení, na okraji, bez pomoci, opory a možnosti sa na niekoho obrátiť i v najväčšej núdzi a problémoch.

Aj kresťania nesú zodpovednosť za mnohé nekresťanské či málo kresťanské správanie a rozhodnutia v parlamente, vláde a zastupiteľstvách. Ak sa pokúšal apelovať na správanie politikov a udávať správny smer kresťanskej politike napríklad kňaz Marián Kuffa, dostal zákaz, výstrahu od biskupov Sečku i Zvolenského. Podriadil sa v zmysle poslušnosti.

Cirkev bola matkou a učiteľkou. Bola oporou každého, kto prijal jej poslanie a učenie. Dnešná Cirkev je v kríze, už len malé percento ľudí, aj z tých, ktorí sa k nej hlásia, ju berie vážne. A veľkým problémom súčasnosti je to, že svet, žiaľ aj s pomocou niektorých predstaviteľov Cirkvi, bojuje proti kresťanskému spôsobu života, ktorý učil Ježiš a apoštoli. Už  nielen  vo svete, v spoločnosti, v rodinách, ale aj  v Cirkvi sa toleruje prax či legislatíva, ktorá je v rozpore s tradičnou cirkevnou náukou a praxou, Božím zákonom, Ježišovým životom a učením.

Väčšina ľudí, aj kresťanov, sa tak ocitá v zložitých situáciách, z ktorých sa len ťažko nachádza východisko. Chýba hĺbka, modlitba, pokánie, obeta... Tlak na prijatie ľahkých, povrchných, dočasných ľudských riešení, ktoré neprinášajú dobré ovocie, situáciu v spoločnosti aj v Cirkvi komplikuje čoraz viac.

Ale máme Božie slovo a viacerých, ktorí majú odvahu prijať jeho radikálnosť, ktorí sú si vedomí toho, že Boha je potrebné poslúchať viac ako ľudí, že Boží zákon a poriadok, Ježišove slová sú vyšším princípom než cirkevné predpisy a nariadenia, či „dobre mienené únikové rady“. Boží zákon je tu pre všetkých a človek má predpoklad na rast a rozvoj, ak ho prijme; ak ho odmietne, tak musí niesť dôsledky. Bez Boha nemá budúcnosť ani človek, ani svet. Ani Cirkev budovaná na ľudských predstavách, ako sa o to v dejinách i v súčasnosti mnohí pokúšajú.

Nepodľahla dnešná kresťanská politika pomýleným svetským pravidlám? Aké je ovocie jej činnosti? Nie je stavaná na klamstve, demagógii, populizme, reklame, povrchných a silných médiách, sociálnych sieťach, formalizme, nezodpovednosti...? Nepokúšajú sa v takýchto trendoch kráčať aj niektoré cirkevné spoločenstvá? Materializmus, konzumizmus, alibizmus, kult hmoty, majetku a tela sa stali príťažlivé pre mnohých, aj tých, ktorí sa ešte formálne hlásia ku kresťanstvu.

Každý hriech odlučuje od Boha a od Cirkvi, pretože Cirkev je v svojej podstate spoločenstvom svätých. Ak sa svätosť nestane naším cieľom, tak sme prehrali boj o seba a potom aj o všetko ostatné. Nemôže viesť slepý slepého... Človek, ktorý zradí Boha, zrádza aj iných, aj seba, a človek, ktorý zrádza človeka, zrádza aj Boha. Človek bez Boha nemá budúcnosť, a už vôbec nie šťastnú. Človek má žiť nielen z niekoho a niečoho, ale  pre Boha, ľudí i seba, pre hodnoty, ktoré ho robia šťastnými a spokojným trvalo, nie len chvíľkovo, dočasne.

 

Ľudovít Košík

::

Rozhovor s autorom: Kresťanstvo vybudovalo Európu

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).

9 komentárov:

  1. Kardinál Stefan Wyszyński:
    „Boj, ktorý sa dnes vedie proti Cirkvi, v mnohých ľuďoch víťazí práve preto, že si pečú chleby z kameňov, ktoré Cirkvi hádžu pod nohy; že dovoľujú, aby ich zlí duchovia nosili na rukách; že sa neprestajne koria pred všetkými pokušiteľmi a skladajú im ponížený hold. Sú to súčasní ‚pokrokoví‘ katolíci. V čom ‚pokrokoví‘? V zle! Ustavične robia pokroky v ústupčivosti všetkým pokušeniam.“

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Anonymný18.5.21

    Zdá sa že sa blíži veľká duchovná zima. Niekedy si myslím, že o tom nie je treba veľa hovoriť, aj tak to nikto neberie vážne, vraj treba byť optimistom, čo je v súčasnosti naozaj aspoň pre mňa ťažké, ale treba sa na ňu dobre pripraviť. Ako to to pripomína slovenská múdrosť "Keď sa ťa zima opýta čo si robil v lete?" Je potrebné robiť dobro s láskou a z lásky, ale nehádzať sväté veci sviniam. Ľudovít

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Karol Dučák20.5.21

    Vážený pán Košík,
    nepochybujem o úprimnosti Vašich úmyslov, ale nemôžem akceptovať u Vás jednu vec. Podobne ako Vlado Gregor si neodpustíte útoky proti Druhému vatikánskemu koncilu. Aj v tomto svojom príspevku píšete: „Pomery v Cirkvi, ktoré nastali po Druhom vatikánskom koncile, viedli k rozkladu cirkevných štruktúr a k úpadku cirkevného a duchovného života.“ Považujem za dôležité vyviesť Vás i všetkých podobne zmýšľajúcich katolíkov z omylu. Francúzsky arcibiskup Lefebvre, ktorý sa stal v celosvetovom meradle najznámejším nepriateľom koncilu, v jednom rozhovore na otázku „Povedali by ste, že poznáte dôvody poklesu v návštevnosti kostolov a nedostatku záujmu o Cirkev dnes, ktoré ste údajne prisúdil uzneseniam Druhého vatikánskeho koncilu. Je to pravda?“, odpovedal okrem iného toto: „Nepovedal by som, že by Druhý vatikánsky koncil zabránil tomu, čo sa dnes v Cirkvi deje. Modernistické idey na dlho prenikli všade a to pre Cirkev nebolo dobré.“
    Lefebvre teda jasne vyjadril presvedčenie, že rozvrat v Katolíckej cirkvi začali isté štruktúry v jej vnútri dávno pred koncilom a že koncil nemal šancu tento proces zvrátiť. Kvôli útokom na Druhý vatikánsky koncil zo strany Vás a Vlada Gregora strácam motiváciu naďalej spolupracovať z časopisom PriestorNet, aj keď pre mňa tento časopis tak veľa znamenal. Spolupráca s ním patrí k tomu najlepšiemu, čo ma v živote postretlo a to myslím smrteľne vážne. Lenže nemienim ešte aj na stránkach PriestorNet-u, ktorý som považoval za svoj „domovský časopis“ viesť „zákopovú vojnu“ s oponentmi. Preto rezignujem a ustupujem.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. PriestorNet nie je (nechce byť!) koncilový ani protikoncilový. Nechce byť ani Pavlov, ani Apollov, ani Kéfasov... (porov. 1 Kor 1, 12–13). Je vari Kristus rozdelený? Sú dve Kristove Cirkvi? A nechce byť ani osobný v zmysle osobných útokov. PriestorNet chce byť kresťanský, katolícky – ukotvený v pravde viery.

      Odstrániť
    2. Karol Dučák20.5.21

      Pán Maršálek, ďakujem Vám za Váš racionálny, rozvážny postoj, svedčiaci o Vašej vnútornej sile a vyrovnanosti.

      Odstrániť
    3. Anonymný20.5.21

      Mrzí ma, že moje názory sú pre niekoho neprijateľné. Nerobím si monopol na pravdu. Skôr sa usilujem dávať podnety k premýšľaniu. Ja si vysoko vážim slobodu vyjadrovania, ktorú máme ak ste si všimli ja si aspoň myslím, že na 2.vat.koncil neútočím. Je pravda že sa veľmi nezaoberám jeho uzávermi takže sa ho nesnažím kritizovať, ani polemizovať o nich. Stav Cirkvi i sveta, ktorý tu je je vážny. Ja len konštatujem čo nastalo po ňom a mám k tomu svoje dôvody ako osobné, tak spoločenské aj iné. Chcem byť pravdivý a mám viaceré skúsenosti, že sa to mnohým nepáči. Ale vzhľadom k nim i k môjmu veku nemôžem a nechcem mlčať v záujme Pravdy a Dobra. Ale prečo končiť vzájomnú spoluprácu a diskusiu. Mám dojem že bola vždy v rámci slušnosti a korektnosti. Nechcem byť príčinou rozbrojov, ale pozývam k ďalšej spolupráci. Či nebolo hlavným heslom 2. vat. koncilu dialóg? Možno len dovtedy ak to vyhovuje jednej strane? Vďaka za múdrosť, obetavosť a rozvážnosť pánovi Maršálkovi. Ľudovít

      Odstrániť
  4. Karol Dučák21.5.21

    Pán Ľudovít, ďakujem za Vaše vyjadrenie. Máte pravdu. Netreba predčasne hádzať flintu do žita. Ďakujem aj za múdrosť, rozvahu a obetavosť pánovi Maršálkovi. K Druhému vatikánskemu koncilu už len toľko: nie kvôli Druhému vatikánskemu koncilu je kríza v súčasnej Cirkvi, ale naopak, koncil bol zvolaný preto, že Katolícka cirkev prežívala po druhej svetovej vojne veľký úpadok zbožnosti veriacich spôsobený hedonizmom a praktickým materializmom.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Vychádzajme z toho, že každému úprimne veriacemu katolíkovi záleží na Cirkvi; hlási sa k nej, je jej súčasťou, je údom tohto mystického tela... Potom je dobré inšpirovať sa ľuďmi, ktorí hľadajú a budujú jednotu, samozrejme pri zachovaní pokladu viery. Takýmto človekom je podľa mňa v súčasnosti kardinál Sarah, alebo medzi Slovákmi historik František Vnuk, ktorý sa tiež venuje otázkam náboženstva a cirkevného života.

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Anonymný21.5.21

    Vďaka za podanú ruku, nech sa nám darí kráčať spoločne aj v budúcnosti, napriek tomu, že každý máme iný pohľad. Tých problémov, ktoré nás v súčasnosti obmedzujú je skutočne veľa, ale myslím že nás zjednocuje spoločná viera a snaha o spoločné dobro. Vďaka za podanú ruku. Ľudovít.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.