Ostpolitik a tajná Cirkev na Slovensku

 

Ján Chryzostom kardinál Korec

Ján Košiar

K 70. výročiu biskupskej vysviacky kardinála J. Ch. Korca a 45. výročiu zákazu tajne svätiť kňazov

Od Novembra 1989 nás už delí vyše tridsať rokov a staršia generácia sa pomaly, ale iste stáva pamätníkom čias, ktoré boli pred oným Novembrom. Pre poznanie udalostí v 50-tych rokoch minulého storočia musíme do pamäti načrieť ešte hlbšie. Počet svedkov sa neustále zmenšuje. Dôsledky krutého vzťahu štátu voči Cirkvi v Č-SR po roku 1948 ovplyvnili osudy mnohých ľudí a pretrvávajú dodnes.

V nasledujúcich riadkoch sa chceme venovať niektorým dôsledkom prenasledovania Katolíckej cirkvi na Slovensku. Okrem prípadov mučeníctva a dlhoročných väzení jedným z nich bol aj vznik tzv. tajnej Cirkvi.

Jej počiatkom bola tajná biskupská vysviacka mladého jezuitu Pavla Hnilicu (poznámka 1), ktorá sa uskutočnila 2. januára 1950 v Rožňave. Túto historickú udalosť života našej Katolíckej cirkvi pred pápežom Jánom Pavlom II. spomenul v roku 2003 aj rožňavský biskup Eduard Kojnok (2).

Kardinál Ján Chryzostom Korec (1924) patrí k najsvetlejším postavám slovenskej Katolíckej cirkvi v 20. a v 21. storočí. Za biskupa ho vysvätil práve Pavol Hnilica 24. augusta 1951 v Bratislave. Aj po Novembri 1989 sa vždy dokázal vyjadriť k zásadným problémom a otázkam, ktoré sa týkajú Cirkvi a spoločenského života u nás, aj keď to niekomu nebolo príjemné. Veľa sa o ňom popísalo a veľa toho napísal aj on sám. V súvislosti s našou témou je zásadným dielom pána kardinála J. Ch. Korca jeho trilógia Od barbarskej noci. A to je dobré, lebo litera scripta manet.

 

K téme Ostpolitik a tajná Cirkev publikovanej v zahraničí sa žiada spomenúť aspoň časť rozhovoru Jeho Eminencie J. Ch. Korca s talianskym novinárom-vatikanistom Andreom Torniellim:

 „ANDREA TORNIELLI: Od roku 1963 začínalo dochádzať k niekoľkým špeciálnym delegáciám vatikánskych emisárov (vyslancov) do krajín strednej a východnej Európy, aby sa nadviazali kontakty a rozhovory s predstaviteľmi rôznych štátov. Je to začiatok Ostpolitik. Podľa Vás priniesla (táto Ostpolitik) pozitívne ovocie?

JÁN CH. KARDINÁL KOREC: Ťažko povedať. Pápež Pavol VI. prijal Podgorného i Adžubeja. Po odhalení zločinov Stalina Chruščovom sa však kostoly v Rusku rúcali ďalej. Odsúdili len akýsi neutrálny ‚kult osobnosti‘. To bolo všetko cirkusantstvo. A do veľkej miery ono vo svete stále pretrváva. Myslím na Čínu, na Severnú Kóreu, na Kubu, na Vietnam. Ako ťažko sa tam niečo mení. Komunizmus bol a je strašný systém života. Ostpolitik? Pokusy o kontakty nemuseli byť zlé. Horšie bolo, že sa robili kompromisy na úkor takmer podstaty života Cirkvi.

ANDREA TORNIELLI: Veľké postavy biskupov strednej a východnej Európy, od Berana až po Mindszentyho a Wyszyńského, prejavili svoje rozčarovanie nad tým, že tieto rokovania v skutočnosti prebiehali ‚ponad ich hlavy a ponad utrpenie prenasledovaného kléru‘.

JÁN CH. KARDINÁL KOREC: Toto sa už práve týkalo podstaty. Poľský prímas dobre poznal komunizmus. Pritom bol veľmi otvorený a prístupný. Nevedel však zniesť, že sa čosi robí ‚ponad jeho hlavu‘. U nás bolo tiež veľmi povážlivé to, že pri rokovaniach hodili cez palubu to najcennejšie, čo sme mali – tzv. podzemnú Cirkev. Aj ja som dostal odkaz, aby som prestal svätiť tajne kňazov. Bola to pre nás priam pohroma – akoby nás boli úplne odhodili. Samozrejme, že som poslúchol. Bolo to však to najťažšie v mojom živote. Verejnú pastoráciu mali komunisti totiž úplne v rukách. Ak sa kňaz vo farnosti venoval miništrantom, vzali mu štátny súhlas. Cirkev bola odsúdená najprv len do kostolov, potom na vymretie. Do jediného seminára v Bratislave bolo dovolené prijať omnoho menej seminaristov, než do roka zomrelo kňazov. Nádejou bola podzemná Cirkev, ktorá ticho spolupracovala aj s kňazmi vo farnostiach. V tejto časti Cirkvi študovali a stávali sa kňazmi obetaví mladí muži, profesori, inžinieri, lekári. Vysvätil som ich asi 120. Tí ticho pracovali medzi mládežou a rodinami spolu s laikmi, vydávali časopisy a knihy. Toto všetko Ostpolitik v skutočnosti u nás zapredala za neurčité a neisté komunistické prísľuby.

ANDREA TORNIELLI: Vo svojich spomienkach kardinál Agostino Casaroli (3) uvádza, že v tom období sa myslelo, že komunizmus je nepremožiteľný a že by mal trvať stovky rokov. Preto bolo treba rokovať, aby sa zaručilo prežitie Cirkvi. Ako ste to Vy vnímali? Mysleli ste si aj Vy (v tom čase), že by bol komunizmus nepremožiteľný?

JÁN CH. KARDINÁL KOREC: Keby bol komunizmus trval sto rokov, táto metóda bola zlá – Cirkev by u nás bola zmizla tak ako kedysi v severnej Afrike. Podzemná Cirkev bola našou nádejou. Podrezali jej žily, znechutili tisíce obetavých chlapcov a dievčat, otcov a matky i tajných kňazov. Našťastie asi po necelých dvoch rokoch som dostával z Ríma odkaz po odkaze, že všetko má byť tak, ako bolo predtým, že všetky zákazy odvolávajú. Ale vtedy už boli mnohé veci zničené a mnohí boli znechutení. Rehoľníci začali hľadať pomoc pre kňazské vysviacky v NDR. Určitý chaos bolo potrebné premáhať potom dlhší čas.

O trvaní komunizmu som nemal jasné predstavy. Práve preto sme sa však usilovali zariaďovať veci tak, aby tu boli stále noví kňazi a horliví mladí veriaci, aby sa vydávali tajne časopisy (až 1 500 ex.), knihy, aby sa rozvíjalo po rodinách hromadné katechizovanie, aby žili ďalej rehole v tzv. civilných vetvách. Inžinieri a inžinierky boli tajnými členmi reholí, študovali a pritom pracovali v civilných zamestnaniach... To bola nádej pre budúcnosť, lebo títo ľudia obetovali všetko, ba boli ochotní ísť aj do väzenia.

Stretnutia mladých po horách, chatách a v bytoch panelákov nemohla pritom tajná polícia ustrážiť. To boli určité výhľady a nádej pre budúcnosť. Bol to i dôkaz, že Pán je s nami a dáva nám silu. Na druhej strane komunizmus to nevedel zniesť, pričom svojou surovosťou strácal postupne u ľudí akúkoľvek autoritu. Mnohí čakali len na jeho pád.

ANDREA TORNIELLI: Ako bolo posudzované Vami biskupmi, ktorí ste boli donútení pracovať vo fabrike, alebo ísť do väzenia, menovanie biskupov, ktorí boli „mäkší“ k režimu dohodnutému s vatikánskymi emisármi?

JÁN CH. KARDINÁL KOREC: Určite som nepobadal pri tomto menovaní nových biskupov ani najmenšiu stopu po nejakej žiarlivosti. To, že roku 1973 boli menovaní štyria noví biskupi, nebolo problematické v tom, že boli „mäkší“. Niekedy je dobré, keď biskup nie je príliš tvrdý. Problematické bolo, že zatiaľ čo komunisti vedeli presne, s akými menami súhlasili, „vyjednávači“ zo strany Cirkvi to buď nevedeli, alebo to vedeli, no nepripisovali tomu veľkú váhu. Obidve alternatívy však treba hodnotiť ako priam neodpustiteľné. Jeden z vybraných biskupov bol verejne známy ako človek komunistického režimu, neschopný, ale i priam neochotný brániť Cirkev a veriacich proti surovostiam ateizmu. Bol to človek režimu. Ďalší dvaja boli natoľko v moci komunistického režimu a tajnej polície, že neboli schopní postaviť sa proti režimu ani vtedy, keby to boli pokladali za správne a potrebné. A tak ako rukojemníci režimu si dali od ateistov korigovať ešte i pastierske listy, i obežníky pre kňazov. Neboli zlí, ale neboli schopní byť dobrí, pretože tajná polícia poznala skrz-naskrz ich povahy aj ich životy. Iba štvrtý z menovaných biskupov mal akúsi profesorskú hrdosť i kňazský život, že dokázal brániť Cirkev v mnohom s odvahou i rizikom. Bol však chorľavý. Takto menovanie štyroch nových biskupov roku 1973, z toho troch pre Slovensko, neznamenalo takmer nijaký opravdivý prínos pre Cirkev u nás. Naopak, keď servilne slúžil režimu nejaký ordinár – nebiskup, ktorého nanútila vláda, veriaci ho neprijímali a kňazi ho ako štátom dosadeného mohli doslovne v nedobrých veciach ignorovať. Keď prišiel na jeho miesto ústupčivý riadne menovaný biskup, kňazom i veriacim sa život veľmi skomplikoval.

ANDREA TORNIELLI: Podľa Vás prečo padol komunizmus? Zohrala Ostpolitik ‚v tomto páde‘ nejakú úlohu?

JÁN CH. KARDINÁL KOREC: Môžem sa mýliť. Myslím si však, že pád komunizmu bol zložitejší a mal zložitejšie príčiny. Snaživá Ostpolitik mohla tvoriť tak jedno percento príčin. Dobrá snaha diplomacie trvá dodnes. A prečo je Čína Čínou, Vietnam Vietnamom, Kuba do veľkej miery Kubou, nehovoriac o Severnej Kórei. Iste, tvrdosťou zo strany Cirkvi sa dosahuje málo. V politike štátov sa dosahuje viac. U nás najviac zavážila vernosť a odvaha kňazov a veriacich, mládeže i rodín, i reholí. A tú sme nemali znechucovať. Tej sa komunisti najväčšmi báli, lebo ju nemohli ustrážiť. To bolo totiž dielo Ducha Svätého.“ (4)

 

Kritický názor na Ostpolitiku arcibiskupa Agostina Casaroliho mal aj známy slovenský jezuita a spisovateľ literatúry faktu P. Šebastián Labo SJ. K tejto téme sa verejne vyjadril ešte počiatkom 90. rokov, v roku 1992, v Katolíckych novinách.

P. Šebastián Labo napísal roku 1977 vtedajšiemu arcibiskupovi Agostinovi Casarolimu „otvorený list“. Mal 62 strán a týkal sa práve tej jeho diplomatickej činnosti. V ňom vysoko hodnotil zásluhy pána arcibiskupa v slobodnom svete, ale vzhľadom na jeho činnosť v komunistických krajinách na faktoch dokazoval, že tu platí pravý opak, teda jasný neúspech jeho tzv. Ostpolitiky, aj keď ju robil in bona fide... (Celý text listu P. Šebastiána Labu SJ, v slovenčine, originál je v nemčine, je uverejnený v zborníku Fidei et Patriæ: Jubilejník na počesť 80. narodenín Františka Vnuka, zost. Jozef M. Rydlo. Bratislava; Trnava: Libri Historiæ; Dobrá kniha, 2008, s. 689–741.)

Namiesto akejkoľvek polemiky uvediem mienku troch kardinálov o diplomatickej činnosti A. Casaroliho vo východnej Európe. Tí mali nielen prehľad o situácii Cirkvi vo svojich krajinách, ale niesli za ňu i veľkú zodpovednosť. Dvaja z nich sú už vo večnosti. V auguste [roku 1992] zosnulý pražský kardinál Tomášek pri jednej príležitosti v Ríme, krátko nato ako monsignora A. Casaroliho v jeho diplomatickej funkcii zodpovedného za vyjednávania s Prahou a inými východnými krajinami nahradil monsignor Luigi Poggi, vyjadril radosť nad touto zmenou a doslovne o. i. povedal: „Chvála Bohu, že sa tak stalo. Monsignor Poggi hovorí so svojimi partnermi otvorene, dokonca udrel i po stole, keď ich usvedčil z klamstva. Nehrá sa iba na diplomata ako jeho predchodca, ktorý nerozumel našej situácii, a svojimi kompromismi ju iba sťažoval.“ Pritom bolo treba vidieť svätý hnev kardinála Tomáška, energického pastiera svojho stáda.

Druhým kardinálom, ktorý veľmi kriticky posudzoval nešťastnú a škodlivú politiku A. Casaroliho, nebol nik iný ako poľský prímas kardinál Stefan Wyszyński. História raz prinesie na svetlo Božie, čo sa všetko medzi nimi odohralo. Obmedzím sa iba na jeden dobre známy fakt. Na jar roku 1974 priletel arcibiskup Agostino Casaroli do Poľska, kde chcel vyjednávať s komunistickými predstaviteľmi o situácii Cirkvi, a to bez ohľadu na názor poľského episkopátu a hlavy poľskej Cirkvi kardinála Wyszyńského. (Nezabúdajme, že položenie Cirkvi v Poľsku a postavenie jej hierarchie sa nedalo porovnať so situáciou v Česko-Slovensku.) Asi na štvrtý deň pobytu arcibiskupa Casaroliho, ktorého na letisko neprišiel pozdraviť ani jeden poľský biskup, usporiadali vládni činitelia recepciu na jeho počesť. Pozvali na ňu niekoľkých biskupov a, pravdaže, aj kardinála Wyszyńského. (Z tohto obdobia pochádza známy výrok poľského prímasa: „Vir casaroliensis non sum.“ Porov. Karl Joseph Hummel: Der Heilige Stuhl, deutsche und polnische Katholiken 1945–1978. Bonn: Friedrich Ebert Stiftung; Archiv für Sozialgeschichte, 45, 2005, s. 172.) Kardinál do posledného momentu na toto pozvanie nereagoval, čo sa nemilo dotklo hostiteľov. Recepcia sa začala bez kardinála. Keď bola v najlepšom, zrazu sa v sále objavil kardinál Wyszyński. Jeho prvé kroky, ako i rozhovor, však nepatrili vatikánskemu diplomatovi, ale hostiteľom. Bolo to gesto síce málo sympatické, ale veľa hovoriace. Diplomat z Vatikánu si mal uvedomiť, že ak chce rokovať o situácii Cirkvi v Poľsku, tak najprv má hovoriť s jej pravými predstaviteľmi a nie s jej nepriateľmi, ako to robieval v iných krajinách východného bloku. Sapienti sat.

Tretím cirkevným hodnostárom, ktorý sa dostal do sporu s arcibiskupom A. Casarolim a navyše pocítil škodlivý zásah jeho diplomacie, nebol nik iný ako bývalý arcibiskup z Krakova kardinál Karol Wojtyła. V čase, keď sa na Slovensku podarilo vatikánskej diplomacii dosiahnuť (na nátlak vládnych činiteľov), že jeden slovenský tajný biskup (J. Ch. Korec SJ) nesmel udeľovať kňazské svätenia, prišiel na pomoc našej Cirkvi krakovský arcibiskup. Karol Wojtyła sa vtedy rozhodne postavil proti tvrdeniu A. Casaroliho: „Slovensko nie je v kompetencii Krakova!“ Avšak K. Wojtyła mu odpovedal: „Ja som biskupom Katolíckej cirkvi, a tam, kde jej biskupi nemôžu vykonávať normálne svoje povinnosti, navyše, kde sú diecézy bez biskupov, je mojou povinnosťou tejto Cirkvi pomáhať.“

Myslím si, že stačia tieto mienky troch kardinálov z bývalej komunistami duchovne zotročenej strednej a východnej Európy, aby vyvrátili naivné konštatovanie kohokoľvek, kto chce umele konštruovať teóriu a mýty o vynikajúcej činnosti kardinála Agostina Casaroliho v bývalých komunistických krajinách a jeho tzv. Ostpolitik (porov. Šebastián Labo: Aká bola vatikánska východná politika? In: Katolícke noviny, roč. 107, č. 50, 1992, s. 7).

 

K blízkym spolupracovníkom arcibiskupa Casaroliho v jeho úlohe emisára Svätej stolice v strednej a východnej Európe patril aj P. Ján Bukovský, SVD (5), neskorší titulárny arcibiskup a apoštolský nuncius. O svojej práci po boku hlavného aktéra vatikánskej Ostpolitiky 60. a 70. rokov 20. storočia vydal svoje svedectvo v knihe Spomienky spoločníka (Ján Bukovský: Spomienky spoločníka. Nitra: Spoločnosť Božieho slova, 2006, 146 s).

Podľa arcibiskupa J. Bukovského k predstaviteľom Ostpolitiky Vatikánu patril aj pápež Ján Pavol II. (tamže, s. 14, 59). Avšak je známe a publikované – Lexikón kňazských osobností Slovenska, Bratislava: Lúč, 2000, heslo Baník (stĺpec 54) a Kutarňa (stĺpec 782); a nájdu sa aj ďalší, že tajné vysviacky slovenských kňazov sa – po Bukovským tlmočenom zákaze biskupovi J. Ch. Korcovi práve 24. augusta 1976 na deň 25. výročia jeho biskupskej vysviacky (6) – konali aj v Krakove, kde v tých časoch bol arcibiskupom Karol Wojtyła, a to bolo v tých istých rokoch, keď arcibiskup Agostino Casaroli chodieval rokovať s č.-s. komunistami, teda určite to nebolo Ostpolitikou Casaroliho typu. Ak mal arcibiskup J. Bukovský na mysli podiel pápeža Jána Pavla II. na páde berlínskeho múru a komunizmu v Európe, a podľa neho toto by bolo Ostpolitikou Svätého Otca Jána Pavla II., tak s tým sa dá len súhlasiť.

Arcibiskup J. Bukovský v svojej publikácii o tajnej štruktúre Cirkvi v bývalom Česko-Slovensku a o vysviackach Jana Bláhu a Felixa Davídka (7) konštatuje okrem iného aj toto: „Doteraz nie som úplne presvedčený, či mi biskup Davídek povedal vždy pravdu. Je známe, že on a jeho skupina, a niekedy i ďalší, považovali nás, ktorí sme prichádzali z vatikánskeho Štátneho sekretariátu, za spolupracovníkov, alebo priam za členov sovietskej tajnej služby. Na základe tohto presvedčenia dávali nám vyhýbavé odpovede. Preto nám dlho trvalo dozvedieť sa pravdu o Davídkovom svätení. Skutočnosť bola taká, že na odporúčanie biskupa Hnilicu bol vysvätený v Nemecku za kňaza Jan Bláha; toho neskoršie – zase na odporúčanie Hnilicu – za biskupa vysvätil Dubovský. Po niekoľkých dňoch Bláha vysvätil za biskupa Davídka“ (Ján Bukovský: Spomienky spoločníka, s. 81).

Autor týchto riadkov má na arcibiskupa, vtedy monsignora Bukovského, jednu osobnú spomienku. Bolo to okolo 19. marca roku 1988. V Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme na Via Cassia bola svätá omša a obed, kde bol hlavný oslávenec, kazateľ a rečník kardinál Jozef Tomko. To už fúkal gorbačovský vietor perestrojky a glasnosti, ktorý zavial aj do Vatikánu. Bol to rok, keď kardinál Agostino Casaroli bol v Moskve na oslavách 1 000. výročia od krstu sv. Vladimíra, kniežaťa Kyjevskej Rusi. Monsignor Bukovský nepíše, či tam bol s ním aj vtedy, ale to nie je dôležité . Mimochodom, monsignor J. Bukovský sprevádzal kardinála na mnohých jeho cestách. Jedna kapitola jeho knihy má nadpis V škole kardinála Casaroliho (s. 38–50), zaujímavé pritom je, že kardinál A. Casaroli ho vo svojich pamätiach Martirio della Pazienza nespomína ani raz. Vtedy pri tom obede sa však kardinál J. Tomko oprávnene rozhorčoval nad situáciou, že v Česko-Slovensku ešte aj dnes štát prenasleduje Cirkev a bráni menovaniu biskupov. A to už bola veľká vec, lebo ak sa dobre pamätám, bolo to po prvý raz, čo kardinál J. Tomko hovoril takýmto odvážnym tónom. Monsignor Bukovský tam bol a počul to. Tomkova reč sa nahrávala pre Vatikánsky rozhlas. Monsignor Bukovský na druhý deň zavolal do Vatikánskeho rozhlasu a odporúčal tieto jeho slová nevysielať. Našťastie dostal nasledovnú odpoveď: „Ďakujeme, monsignor Bukovský, za Vašu starostlivosť, dnes to nedáme...“ „To som rád,“ poznamenal Bukovský. „Neviem, monsignor, či celé, totiž, so súhlasom pána kardinála, sme to odvysielali už včera...“ Nuž takého mám v pamäti pátra, monsignora, arcibiskupa a apoštolského nuncia Jána Bukovského, SVD.

 

O biskupoch: P. Hnilicovi, J. Bláhovi, F. Davídkovi v súvislostiach s tajnými štruktúrami Cirkvi píše aj monsignor Pavel Kučera v knihe Lágr:

 „Jednou na faře v Zirndorfu zazvonil nějaký muž. Představil se jako inženýr Bláha, že je prý poslaný z domova od tajné Církve, jestli bych pro něj nemohl něco zprostředkovat. Trochu mě to zarazilo, snažil jsem se získat čas, abych si udělal obrázek o tom, nakolik je ten člověk věrohodný, jestli ho snad za mnou neposlala rozvědka. On to evidentně postřehl a vytáhl doporučení napsané na cigaretovém papírku – dřív se to tak z konspiračních důvodu dělávalo. Prý je to od nějakého Davídka. Nikoho takového jsem neznal ani jsem o něm zatím neslyšel. Tak co teď? Zača1 jsem se vyptávat, kdo vlastně ten Davídek je. Bláha mi vyprávěl, kdy a kde byl zavřený, a protože jsem věděl o hodnověrných lidech, kteří byli v té době taky v česko-slovenských kriminálech, řekl jsem, že si to ověřím.

Obrátil jsem se na doktora Havla v Mnichově, který mi potvrdil, že skutečně s Davídkem seděl. Davídek se tam prý choval velmi statečně, byl čilý, energický a nezlomný. To pro mě bylo zárukou, že mohu inženýru Bláhovi důvěřovat. Jednalo se mu o to, aby byl vysvěcen na jáhna a na kněze. Zavolal jsem biskupu Hnilicovi, který mě ale odkázal na augsburského biskupa. Na Hnilicovu přímluvu a s mou garancí pan biskup Bláhu jeden den vysvětil na jáhna a druhý den na kněze. Za Bláhou do Augsburgu přijel i Hnilica. Byl jsem přítomen jejich rozhovoru: Bláha říkal, že podzemní Církev v Česko-Slovensku potřebuje mít svého biskupa, který by mohl světit kněze. Jestli by to prý nešlo zařídit skrze exil. Měl jsem dojem, že biskupu Hnilicovi připisovali větší pravomoci, než ve skutečnosti měl. On dal ovšem jasně najevo, že něco takového je velmi problematické, ba nemožné.

Tím biskupem měl byt Bláha?

Ano, jemu šlo jednoznačně o to, aby se domů vrátil jako biskup.

A to odjížděl jako laik!

Bláha mohl díky svému zaměstnání vyjíždět na Západ a podzemní Církev zřejmě usoudila, že je vhodným nástrojem ke splnění tohoto cíle. Hnilica naslouchal Bláhovým slovům a v jednu chvíli řekl: ‚Vždyť ale doma tajný biskup je.‘ Bláha o nikom takovém nevěděl. A v to chvíli padlo jméno Dubovský.

Biskup, který vysvětil i Felixe Davídka a další…

Byl jsem u toho rozhovoru. Mohu biskupu Hnilicovi dosvědčit, že Bláhovi neřekl, ať vyřídí Dubovskému, že ho má vysvětit. On jen konstatoval, že doma tajný biskup je. Můj dojem je takový, že B1áha pak za Dubovským přiše1 s tím, že ho posílá Hnilica, ať ho vysvětí. Vzhledem k pověstnému Hnilicovu jménu a jeho stykům se Svatým Otcem to Dubovský udělal, za což se mu později dostalo výtek. I Hnilicovi vyčítali, že dal impulz ke vzniku této větve tajných biskupských svěcení. To ale není pravda, jsem schopen odpřísáhnout, že Hnilica Bláhu za Dubovským neposlal. A už vůbec nebyla řeč o nějaké možnosti biskupského svěcení. Dopadlo to každopádně tak, že Dubovský vysvětil Bláhu, ten Davídka a od něho se odvinul cely spletenec svěcení, ve kterém je dokonce i žena.

Ještě v roce 2005 a začátkem roku 2006 mi bratr biskupa Hnilici i sám biskup Hnilica z Říma telefonovali, abych dosvědčil, že Bláhu za Dubovským neposlal (8). Hnilica ani nemluvil o příslušných fakultách, které by měl pro Bláhu od papeže Pavla VI. On jen konstatoval, že doma příslušní biskupové jsou a ti příslušné fakulty mají.

Jak na Vás tehdy Bláha působil?

Bylo vidět, že s Církví žije, neměl jsem o něm v tomto smyslu pochybnosti. Nemyslím, že bychom nalítli na nějakého podvodníka. Co se dělo potom, nemohl jsem nijak ovlivnit.

Bláha měl stále možnost jezdit na Západ?

Ano, chtěli dokonce založit v zahraničí celou univerzitu. Zaměřili se na Josefa Novotného z naší party, který byl ve Vídni. Davídek ho jmenoval děkanem. S tou univerzitou jsem to nebral příliš vážně. Už tehdy se mi to zdálo být trošku...

Bláznivé...

Rozhodně nereálné. S Bláhou jsem mluvil o naší bývalé partě, řekl jsem mu, že mám doma několik kolegů, kteří by chtěli byt kněžími a nemohou se jimi stát. On si vzal ta jména a opravdu všechno zařídil.“

(Pavel Kučera v rozhovoru s Alešem Palánem: Lágr. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2009, s. 88–90.)

 

Ludmila Javorová, známa ako „generálna vikárka“ tajného biskupa F. Davídka, v svojej knihe, ktorá vyšla najprv v USA, o vysviacke Bláhu a Davídka dokonca tvrdí, že s ňou súhlasil priam pápež Pavol VI., a dodáva, že k stretnutiu došlo prostredníctvom biskupa Hnilicu. „Dnes se proslýchá, že tomu bylo jinak. Bláha nic z toho nepotvrdil ani nepopřel, ale trvá na prohlášení, že se jeho i Davídkovo svěcení uskutečnilo za vědomí a souhlasu Říma, jměnovite papeže Pavla VI. (...) Biskup Dubovský však před konsekrací Bláhy o této dohodě informován nebyl, a když se o ní dozvěděl, byl velmi rozhořčen“ (9).

Svedectvo o biskupskom svätení Bláhu a Davídka zanechal aj Otec biskup Hnilica. Urobil tak v knihe Rozhovory: „S Bláhom som sa stretol v Augsburgu u biskupa Josefa Stimpfleho. Predstavil sa ako človek, ktorý tajne vyštudoval teológiu a spĺňa všetky podmienky, aby mohol prijať sviatosť posvätenia kňazstva. Doniesol aj nejaké svedectvá a žiadal ma, aby som ho vysvätil. Ja som povedal, že bude lepšie, keď ho vysvätí iný biskup. On totiž chcel nielen kňazskú vysviacku, ale aj ďalšie veci, ktoré sa mi zdali hneď podozrivé, ako napríklad, aby mohol niekto – alebo aj on sám – vysviacať v Česko-Slovensku diakonov. Ja som mu vtedy povedal: ,Pozrite sa, keď som bol na Slovensku, mal som fakulty svätiť kňazov. To bolo poverenie pre mimoriadne pomery. Tie pomery tu na Západe nemáme. Vo Vašej veci môže zodpovedne rozhodnúť iba biskup Korec, obráťte sa naňho.‘

Ale on sa neobrátil na Korca, lež na Petra Dubovského, ktorý v tom čase pracoval ako robotník v istom stavebnom podniku v Prahe. Ako som sa neskôr dozvedel, Bláha povedal Dubovskému, že som ho ja poslal za ním, aby ho vysvätil za biskupa. To vôbec nebola pravda. Veď pri našom stretnutí v Augsburgu boli prítomní aj iní kňazi (napríklad O. Kučera) a tí všetci dosvedčili, že som mu výrazne povedal, aby sa obrátil na Korca, že ten mu povie, čo robiť, keď to on uzná za vhodné. Nijaké písomné ani ústne dobrozdania som mu nedával. Ak sa na niečo takého odvolával, potom nehovoril pravdu. A nedržal sa ani môjho dôrazného pokynu, aby sa poradil s Korcom. Hoci som ho zreteľne a jasne žiadal, aby sa obrátil na Korca, on Korca obišiel a obrátil sa na Dubovského; a toho priamo oklamal, že ja som ho odporučil alebo poslal za ním... Takto sa moje meno dostalo do celej tejto nešťastnej záležitosti“ (Pavol Hnilica: Rozhovory o ľuďoch, udalostiach a Božej dobrote. Zhováral sa a otázky kládol František Vnuk. Bratislava: Smaragd, 2001, s. 83).

Verziu priameho aktívneho účastníka, otca biskupa Petra Dubovského, sa už nedozvieme, iba ak vo večnosti. Kardinál Ján Chryzostom Korec, emeritný nitriansky biskup, ktorý patrí do línie „tajných biskupov“, v svojej knihe Dni a roky po barbarskej noci 1950 okrem iného k otázke svätenia Bláhu a Davídka uvádza: „Nedodržal sa prísny zákaz Ríma, že biskupi odvodení od línie biskupa Hnilicu majú byť zo Spoločnosti Ježišovej, teda jezuiti, a že majú byť svätení po porade s provinciálom jezuitov, teda v rámci vážnej a disciplinovanej rehole. Toto sa nedodržalo. Biskup P. Dubovský vysvätil totiž za biskupa Jana Bláhu, tajného kňaza Brnianskej diecézy, ktorý vraj do týždňa vysvätil za podivných okolností za biskupa Felixa Davídka. Tým sa Rímom stanovená línia pretrhla, čo znamenalo pre skrytú Cirkev u nás priamo pohromu...“ (Ján Ch. Korec: Dni a roky po barbarskej noci 1950. Bratislava: Lúč, 2009, s. 134).

Skutočnosť, že F. Davídek je biskupom, sa Ján Ch. Korec dozvedel až v roku 1968 a v tom istom roku mu tlmočil aj stanovisko Ríma, konkrétne od monsignora Agostina Casaroliho, aby žil ako „simplex sacerdos“, ako jednoduchý kňaz (porov. Ján Ch. Korec: Dni a roky..., s. 136). Podľa kardinála J. Ch. Korca biskup Dominik Kaľata SJ (ktorý biskupskú vysviacku prijal práve od neho 9. septembra 1955 a ktorý po Korcovom uväznení vysvätil za biskupa ďalšieho jezuitu Petra Dubovského 18. mája 1961) Dubovskému však nepovedal, že tajní biskupi tejto línie majú zostať v rámci Spoločnosti Ježišovej... (porov. Ján Ch. Korec: Dni a roky..., s. 130).

 

Naša Cirkev je jedna, svätá, katolícka a apoštolská. Počas komunistického režimu sa nemohli slobodne vykonávať všetky jej aktivity, preto sa konali tajne. Do tejto oblasti patria aj tajné kňazské a biskupské vysviacky. Celá kauza okolo tajných biskupov je z hľadiska platného Kódexu kánonického práva (CIC) určite formálne priehľadná. No oprávnená otázka znie: Platí CIC aj v dramatickom čase prenasledovania Cirkvi? A aká je odpoveď?

Ad meritum: musíme jednoducho skonštatovať, že išlo o konsekrácie vykonané síce nedovoleným spôsobom, ale tieto vysviacky boli a sú platné. A čo s tým ďalej? Nič. Pamätníci (niektorí ešte živí), ktorí boli aktérmi a priamo zainteresovaní vo veci tajných vysviacok, určite podali do Vatikánu Svätému Otcovi svoje správy. Tie skončili vo Vatikánskom tajnom archíve, kde sa dočkajú (až niekoho budú tieto dokumenty ešte zaujímať) odtajnenia tak najskôr o päťdesiat rokov. A čas je najlepší lekár. A podľa toho sa riadia aj v Ríme.

 

Ján Košiar

 

Pôvodne uverejnené: Bzovík: Jubilejník k 75. narodeninám veľkodušného človeka Jána Hnilicu, člena Slovenského ústavu. Ed. Jozef M. Rydlo. Bratislava: Libri Historiae, o. z., 2011, s. 169–181.

 

Poznámky:

(1) Biskup Pavol Hnilica (1921–2006), hoci väčšinu života prežil v Ríme, patril medzi najznámejšie osobnosti Katolíckej cirkvi na Slovensku. Jeho apoštolát presiahol rozmery našej vlasti v srdci Európy. Bol považovaný za jedného z najväčších nepriateľov socialistického zriadenia. Barbarskú noc z 13. na 14. apríla 1950 zažil v jezuitskom kláštore v Trnave. V ťažkých časoch stalinizmu z rozhodnutia predstavených a za dramatických okolností bol Pavol Hnilica biskupom Róbertom Pobožným na infekčnom oddelení rožňavskej nemocnice 29. septembra 1950 tajne vysvätený za kňaza a pod poslušnosťou 2. januára 1951 za biskupa. Hľadaný políciou ušiel na Západ 4. decembra 1951. Predtým stihol vysvätiť ešte svojho nástupcu Jána Ch. Korca.

Podľa komunistickej propagandy Otec biskup Hnilica patril k najväčším nepriateľom komunistického režimu, vládnuceho u nás do Novembra 1989. Zatykač vydaný naňho v roku 1951 platil ešte donedávna. Nedovolili mu, rovnako jeho bratom: Jozefovi a Jánovi, prísť ani na pohreb vlastnej matke v októbri roku 1985. Až 23. decembra roku 1989, po tridsiatich ôsmich rokoch, Otec Pavol prekročil štátne hranice v Bratislave-Petržalke.

Po Novembri 1989 začala sa v živote biskupa Pavla Hnilicu odvíjať nová kapitola života. Otvorené hranice a slovenský služobný cestovný pas mu umožňovali jednoduché cestovanie do krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Na tie slová, ktoré mu povedal biskup-svätiteľ Dr. Róbert Pobožný: „Tvoja diecéza je Peking – Moskva – Berlín!“ (t. j. celý vtedajší komunistický svet), totiž biskup Hnilica nikdy nezabudol. Vždy ich nosil vo svojom srdci. Viackrát navštívil i slovenské dediny v Podkarpatskej Rusi, kde nielen kázal slovo Božie, ale i priniesol materiálnu pomoc, posvätil niekoľko obnovených kostolov i udelil sviatosť birmovania. Aj v Moskve bol vždy častým a vítaným hosťom prinášajúcim Božie slovo aj materiálnu pomoc.

„Na konci zvíťazí moje Nepoškvrnené Srdce, Rusko sa obráti a svetu bude dopriaty čas pokoja...“ povedala Panna Mária trom malým deťom vo Fatime v roku 1917. My žijeme v tejto dobe – v dobe, keď Rusko sa obracia späť k Bohu, a sme za to veľmi vďační. Vidíme, že to nie je jednoduchý a ani krátky proces.

Biskup Pavol Hnilica za tento cieľ obetoval celý svoj Bohu zasvätený život. Dnes už nie je medzi nami, zomrel v nedeľu 8. októbra 2006 v Nových Hradoch v Česku, v Kláštore Rodiny Panny Márie.

(2) „Naša diecéza vznikla z rozhodnutia Vášho predchodcu, blahej pamäti pápeža Pia VI. bulou Apostolatus officii 13. marca 1776. Bolo to za panovania uhorskej kráľovnej Márie Terézie, ktorá vládla v úcte voči Apoštolskej stolici. Prvý biskup diecézy Anton Révay si vybral za hlavného patróna svätého Jána Nepomuckého, ktorý sa prihovára za nás u Pána Boha. O pár rokov neskôr sa Rožňava stala centrom kultúrneho diania, keď tu roku 1793 vznikla pobočka Slovenského učeného tovarišstva. To bola vtedy naša akadémia vied. Diecéza prežívala ťažké časy po roku 1938 a po druhej svetovej vojne. Vtedy pastierom diecézy sa stal môj predchodca, biskup Róbert Pobožný. Bol kapitulným vikárom a neskôr Apoštolským administrátorom. Menoval ho blahej pamäti pápež Ján XXIII. Vtedajší režim ho nedovolil vymenovať za diecézneho biskupa.

V časoch, keď po roku 1950 väčšina slovenských biskupov bola vo väzení alebo v izolácii, práve biskup Róbert, ktorý pochopil vážnosť situácie, tajne vysvätil mnohých kňazov. Boli to najmä rehoľníci, ktorých kláštory vtedy režim zatvoril v osudnú barbarskú noc 14. apríla 1950. Po zostrení prenasledovania Katolíckej cirkvi sa po dlhej modlitbe rozhodol odovzdať apoštolskú postupnosť a tajne vysvätil tu, v Rožňave za biskupa jezuitu Pavla Hnilicu, ktorý je prítomný medzi nami. Ten musel ujsť na Západ, pretože bol na neho vydaný zatykač. Predtým vysvätil za biskupa Jána Chryzostoma Korca, ktorý po mnohých útrapách, prenasledovaniach a väznení stojí na čele Nitrianskej diecézy. Dnes mu zvlášť blahoželáme, pretože má meniny.“ (Šebastián Labo: Tretia návšteva Svätého Otca Jána Pavla II. na Slovensku. Trnava: Dobrá kniha, 2003, s. 70.)

(3) Agostino Casaroli: Il martirio della pazienza: La Santa Sede e i paesi comunisti 1963–1989 [Mučeníctvo trpezlivosti: Svätá stolica a komunistické krajiny, 1963–1989]. Torino: Einaudi, 2000. 335 s.

(4) Andrea Tornielli: I martiri dell’Est : L’Ostpolitik di Casaroli danneggiò i cattolici. Intervista con il cardinale slovacco Korec. In: Il Giornale (Milano) 18. júla 2000. Celý rozhovor v slovenčine pozri v rozprave Jozef M. Rydlo: Vatikánska „Ostpolitik“ sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia v súradniciach postoja 2. vatikánskeho koncilu ku komunizmu. In: Jozef m. Rydlo [Ed.]: Fidei et Patriæ: Jubilejník na počesť 80. narodenín Františka Vnuka. Bratislava; Trnava: Libri Historiæ; Dobrá kniha, 2008, s. 749–765.

(5) Ján (John) Bukovský, pôvodným menom Ján Fukna, sa narodil 18. januára 1924 v Cerovej. Študoval u verbistov v Nitre a stal sa členom tejto rehole. Maturoval v Bratislave v roku 1945. V roku 1947 odišiel do USA, kde absolvoval štúdium teológie v Techny, v štáte Illinois. Za kňaza bol vysvätený 3. decembra 1950. Po ďalších štúdiách v USA a v Pápežskom biblickom ústave v Ríme zastával významné funkcie v ústredí rehole. Od roku 1968 pracoval ako tlmočník delegácií Svätej stolice pri rokovaniach s vládou Č-SSR.

V roku 1973 sa P. Ján Bukovský SVD, stal trvalým pracovníkom Štátneho sekretariátu Svätej stolice v Rade pre mimoriadne cirkevné záležitosti, kde postupne prevzal oddelenie pre Česko-Slovensko, Maďarsko, Rumunsko. Nemeckú demokratickú republiku, Bulharsko a Albánsko.

Dňa 13. októbra 1990 ho v Bazilike sv. Petra vysvätil za biskupa štátny sekretár Agostino Casaroli. Ako apoštolský nuncius pôsobil v Rumunsku (do roku 1994) a potom ako predstaviteľ Svätej stolice v Rusku (do konca januára 2000). Zomrel 18. decembra 2010 v Techny IL.

(6) „On [Bukovský] mi zopakoval žiadosť, ktorú už tlmočil monsignor Poggi – zdržanlivosť quoad potestatem ordinis, aby som nikoho nesvätil, a to v záujme ďalších vyjednávaní a dohôd.“ In: Ján Ch. Korec: Od barbarskej noci [III. zv.] – Na slobode. Bratislava: Lúč, 2005, 2. nezmenené vydanie, s. 195.

(7) Felix Davídek sa narodil 12. januára 1921 v Chrliciach (dnes mestská časť Brna). V rokoch 1940–1945 študoval na brnianskom diecéznom bohosloveckom učilišti a 29. júla 1945 bol vysvätený v Brne na kňaza. Začiatkom roka 1950 z jeho iniciatívy vznikla za pomoci olomouckých dominikánov a niekoľkých sympatizujúcich profesorov a kňazov ilegálna teologická fakulta, no už 22. apríla 1950 bol Davídek spoločne s dvoma svojimi študentmi zatknutý. Po dvojhodinovom výsluchu mu bolo dovolené odísť na WC, ktorého okienkom utiekol do blízkeho lesa. Skrýval sa u priateľov a pripravoval sa s niekoľkými svojimi študentmi na emigráciu. Na začiatku septembra sa rozhodli pre ilegálny prechod do Rakúska, no boli prezradení, chytení a zatknutí. Dňa 21. marca 1952 bol odsúdený na 24 rokov väzenia. Po prepustení vo februári roku 1964 hneď začal okolo seba zhromažďovať ľudí, ktorí odmietli nastúpiť na štúdium do komunistami ovládaného seminára v Litoměřiciach i ďalších záujemcov o tajné štúdium teológie. Svoj model tajnej Cirkvi v podmienkach totalitného štátu nazval Koinótés (gr. spoločenstvo). Cieľom jeho úsilia bolo vytvoriť cirkevnú životaschopnú organizáciu, ktorá by nekompromisne odmietala akúkoľvek spoluprácu s komunistickou mocou, pripravoval kandidátov na kňazstvo. Ako tajný biskup vysvätil najmenej dvadsať biskupov. Presadzoval svätenie žien za kňažky, a svoju spolupracovníčku Ludmilu Javorovú 28. decembra 1970 aj vysvätil. Svätenie žien bolo v rozpore s Kódexom cirkevného práva, čo, samozrejme, vedel. V roku 1976 sa Davídek stretol aj s monsignorom Jánom Bukovským, ktorému však poprel, že nejakých biskupov vysvätil. Zomrel v Brne 16. augusta 1988 (wikipedia.org).

(8) Bolo to po tom, čo vyšla kniha biskupa Stanislava Krátkého, kde okrem iného píše: „... [biskup] Hnilica si při tom setkání i zřejmě ověřil, že Jenda [Bláha] může být svěcen za biskupa. To pak oznámil Dubovskému … a nejspíš mu toto svěcení dovolil převést. Dubovský, který po svém propuštění z vězení dělal nějakou manuální práci kdesi u Prahy, pak Jana Bláhu za složitých bezpečnostních opatření, které zahrnovaly už jen problém, kde zaparkovat auto, vysvětil za biskupa“. Stanislav Krátký: K plnosti: rozhovory Jana Mazance s dobrým bratrem a biskupem skryté Církve. Brno: Cesta, 2004, s. 69–70.

(9) Miriam Therese Winter: Out of the Depth : The Story of Ludmila Javorová ordained Roman Catholic Priest. New York: The Crossroad Publishing Company, 2001. Pozri české vydanie: Z hlubín bezedných: Příběh Ludmily Javorové vysvěcené na římskokatolíckeho kněze. Prel. M. Karetová. Brno: Cesta, 2003, s. 100.

 

(Fotografia prevzatá z knihy: Ján Chryzostom Korec: O eucharistii. Bratislava, Lúč, 2017)