Stretnutie

 

Ján Grešák

Do Janova prišiel Bohuš začiatkom leta. Ako opravár chladiarenských strojov a zariadení pracoval desať hodín denne, a to i v sobotu a nedeľu, preto si tohto okúzľujúceho mesta na severnom pobreží Ligúrskeho mora takmer vôbec neužil.

Po dvoch týždňoch pobytu sa konečne odhodlal obzrieť si ho zbližša. Premohol únavu a vykročil do podvečerných ulíc. Po takmer hodinovej prechádzke, popásajúc si oči na výkladoch obchodov, vošiel do neveľkej kaviarne. Miesta pri stoloch boli obsadené, len vzadu pri poslednom stole sedel osamotený pán v bledom saku s decentnou kravatou. Čítal noviny a pomaly si upíjal z pohára.

Bohuš sa nesmelo priblížil. Z taliančiny toho ešte veľa nepochytil, a tak sa rozhodol osloviť muža chabou nemčinou, frázou, ktorú si pamätal ešte od maturity spred viac než tridsiatich  rokov: „Ist der Platz frei, bitte?“

Muž prehodil zrak ponad noviny a prikývol. Bohuš si prisadol, objednal si cinzano. Keď čašník priniesol nápoj, zahľadel sa na muža pred sebou. Bol to plecnatý človek s prečnievajúcimi šedinami na sluchách. Mohol mať tak päťdesiat a teda mohol byť jeho rovesníkom.

Muž dočítal noviny, nenápadne vrhol pohľad na prísediaceho a nečakane ho prekvapil otázkou: „Deutsche?“

Bohuš pokrútil hlavou a riekol: „Nein. Slowake.“

„Áá...Slovák. Tak to sme teda krajania!“ roztiahol ústa do úsmevu, vstal a mocne stisol Bohušovi ruku, ktorému od prekvapenia zaihrali v očiach slzy.

„To je náhoda,“ pokračoval náhle dokonalou slovenčinou, „ja pochádzam zo Zemplína a som doktor medicíny. Mojím pôsobiskom je Ženeva; tu som len na medzinárodnom sympóziu.“

„Ja som zasa z Kysúc. Prišiel som sem s partiou chlapov za robotou. Viete, na Slovensku je to teraz s robotou biedne... Ale na takéto stretnutie si musíme vypiť, nebudeme tu fňukať!“ zasmial sa nahlas. „Dovoľte preto, aby som objednal.“

„Tak to zasa nie,“ namietal doktor, „objednám ja!“ Vstal a otočil sa k čašníkovi. Ten bez meškania priniesol po dve deci červeného vína. Štrngli si; víno bolo primerane schladené a trochu trpké.

„Moja prvá cesta do cudziny nebola vôbec jednoduchá,“ rozhovoril sa doktor. „Emigroval som ako devätnásťročný počas vojenčiny. Strážili sme na Šumave hranice a po necelom roku služby som sa odhodlal. Chcel som študovať, no v Československu ma nechceli prijať na žiadnu školu kvôli otcovmu morálnemu profilu. Vraj robil prieky v päťdesiatych rokoch pri združstevňovaní dediny, z ktorej pochádzal. Využil som situáciu, keď sme na hraniciach opravovali ostnatý plot a signalizačné zariadenia. Zapamätal som si miesto, kde nebola odstránená porucha. Utiecť som chcel aj s kamarátom. Toho však trafili. Ja som mal šťastie v nešťastí, zasiahli ma len do nohy. Vybrali sme si čas, keď silno pršalo a všade bola hustá hmla. Krvácajúc podarilo sa mi dobehnúť na nemeckú stranu, kam za mnou už nemohli. Odtiaľ som sa dostal ku krajanom do Švajčiarska, kde som vyštudoval. Doteraz tam pracujem ako chirurg. Za všetko však zaplatila moja noha. Odvtedy mám trvalé následky.“

Počas rozprávania vytiahol peňaženku a vybral z nej fotografiu. Keď dohovoril, posunul ju po stole k Bohušovi.

„To som ako vojak, keď som strážil vymoženosti socializmu,“ usmial sa.

Bohuš pozrel na fotku. Do očí mu udrel vojenský objekt v pozadí. Striaslo ho, akoby ho preskočila smrtka, na tele mu naskočila husia koža a srdce sa mu divo roztĺklo. Pamäťou mu prebleskol obraz ako zo starého filmu. Strážil svoj hraničný úsek. Včasráno začalo pršať. Spočiatku to bolo len jemné, neviditeľné mrholenie, ktoré zľahka šumelo v korunách stromov, potom zosilnelo a zmohutnelo, až sa z olovených mrakov spustil prudký lejak. Dažďové kvapky šibali do tváre, nebolo vidieť ani na pár desiatok metrov. Vtedy sa pred ním mihli siluety dvoch postáv bežiacich k čiare. Na Bohušove výstražné pokriky nereagovali. Namieril, ozvala sa dutá dávka zo samopalu. Vzápätí prečesávala okolie rojnica prikrčených vojakov v premočených uniformách s vlčiakmi. Len-len ho prokurátor neobvinil z toho, že jednému z vojakov sa podarilo ujsť. Ešteže tu „zostal“ ten druhý...

Trasľavou rukou vrátil doktorovi fotografiu a nenápadne si dlaňou utrel z čela pot.

„Hlavne, že je to všetko už za nami,“ vzdychol doktor, zodvihol pohár a priťukol k Bohušovmu.

„Veru za nami,“ prisvedčil potichu Bohuš natiahnuc ústa do smutného úsmevu.

„A nech sa páči, tu je moja vizitka,“ podal doktor Bohušovi malú kartičku so svojím menom, adresou pracoviska i adresou bydliska.

„Môžete sa na mňa kedykoľvek obrátiť, keď budete niečo potrebovať. A ak by ste do Janova niekedy znova prišli, zastavte sa v tejto kaviarni, možno nám šťastie opäť bude priať a dopovieme si, čo sme dnes nestihli.“

Potom zavolal čašníka a sám vyplatil celý účet. Bohušovi, ktorého zalievali prívaly potu, nedovolil zaplatiť ani cent. Bohuš sa sotva zmohol na poďakovanie, chveli sa mu nohy i celé telo. Cítil sa ako hriešnik, ktorý zatajil pri spovedi ťažký hriech.

Keď vstali a pohli sa od stola, všimol si, ako doktor došliapava na jednu nohu a odkláňa sa pri chôdzi od priameho smeru trochu doľava.

Na ulici osvetlenej farebnými svetlami reklám doktor mocne objal Bohuša a riekol: „Sme predsa krajania. Ale najmä ľudia, nech sme kdekoľvek na svete.“

Bohuš mlčky pozeral za odchádzajúcim doktorom. Zrazu mu chcel ešte čosi povedať, ale ten sa celkom stratil v pouličnom večernom ruchu. Zhlboka sa nadýchol sviežeho večerného chládku a zahľadel sa na nebo. Bolo jasné, iskrilo hviezdami, iba po okraji ľahučko plávali bielosnežné mráčiky a prevaľovali sa cez ligotavý mesiac.

Dotackal sa na ubytovňu. Cítil sa oveľa vyčerpanejší ako po šichte. Celú noc sa potil a prehadzoval sa zboka nabok.

 

Ján Grešák

 

::

Prečítajte si: Čriepky zo života.

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.