Dobro a zlo

 

Vlado Gregor

Vo svete prebieha neustály zápas medzi výhodnosťou kolektivizmu a prednosťami individualizmu. V zlých a nebezpečných časoch sa zvýrazňuje dôležitosť kolektivizmu, ide predovšetkým o dobro a prežitie spoločenstva, v dobrých časoch je možné tolerovať aj nejaké výstrelky a škodlivosti, či už pubertálne, senilné, alebo hlúposti vyplývajúce z plných síl mocných a sebavedomých ľudí. Samozrejme, všetko do určitej miery a konečného času.

Niekedy treba dať prednosť individuálnej pravde, niekedy nadčasovej výstrahe. Keď sa rozhodovalo o likvidácii Ježiša, veľkňaz sa vyjadril, že je lepšie, keď jeden človek zomrie za národ, ako keby mal celý národ zahynúť. Občas sa však vyskytnú také osobnosti a také nespravodlivosti, že takéto špekulácie nezabránia nakoniec ani národnej katastrofe. Príkladov na to je viac, ale ten Ježišov je exemplárny.

Treba neprestajne rozlišovať medzi takzvanými rypákmi, ktorých životným ideálom je kritizovať druhých a presadzovať svoje utkvelé predstavy, a medzi tými, ktorí sa nezištne snažia poznať rozpory, ktoré nastali a prišiel čas ich riešiť alebo sa o to aspoň pokúsiť.

Už minimálne od Svätého Otca Pia X. je v Cirkvi naliehavá potreba postaviť sa čelom k novým informáciám a zmeneným podmienkam. Nevyhnutná zmena sa nedeje najšťastnejším spôsobom, ale vďaka Bohu sa vyskytujú korektori, medzi ktorých sa odvažujem počítať.

My ľudia máme sklon si svoje spoločenstvo idealizovať a je asi aj žiaduce ho pred verejnosťou vhodne prezentovať, aby sa aspoň niečo z ideálnych cieľov realizovalo. V každom prípade je však nutné vnímať, ako to vo svete chodí (nielen v povestnej a vyprchanej kauze Katolíckej univerzity v Ružomberku, ale aj v Bruseli, aj v Cirkvi, v akomkoľvek, aj v tom najctihodnejšom spoločenstve, štáte či inej organizácii).

Pravda bolí, vidíme to aj na historických výkladoch, posudzovaniach a interpretáciách. Keď som študoval na filozofickej fakulte, žiadna snaha o pravdivú históriu nemala na ružiach ustlané a ja ako veľký, ale nezrelý idealista som to nedokázal stráviť a bezbolestne tolerovať. Našiel som azyl v knižnici, ale aj odtiaľ by som musel odísť, keby som hovoril o všetkom, čo som videl a vedel. Ak by som vytáral takzvanú celú pravdu, nič by som na situácii nezmenil, ba ju ešte zhoršil a mnohým nenávratne skomplikoval život. Našťastie, už som bol trochu zrelší ako v tých pohnutých študentských časoch. Takže som vydržal v zamestnaní až do penzie, aj keď som si po hlave skákať nedal. Uvedomujem si, že tento svet je v moci Zlého a koniec tomu urobí až koniec sveta. Treba s tým zápasiť, ale pritom si neustále uvedomovať a skúmať svoju silu, svoje možnosti, schopnosti aj neschopnosti.

Už od detstva si uvedomujem, že Zlo je nielen nedostatok dobra, ako tvrdí môj obľúbenec sv. Augustín, ale že je to samostatná entita, žiaľ nevyhnutná, tak ako sú nevyhnutné pokušenia, lebo bez nich by sme my sami nijako neprišli k rozumu. Zlo je iste škodlivé, ale jeho potreba, ba aj úžitok je v tom, že funguje len potiaľ, kým je výhodné, a ak už tým zlým neosoží, jeho sila sa rýchlo stráca. Dobro je iste osožné a príjemné, ale ak si namýšľame, že ho poznáme a dokážeme prakticky a dokonale realizovať, vie byť škodlivejšie ako zlo.

Vrátim sa k protikladu individualizmu a kolektivizmu. Veľký vplyv na dejiny Východu aj Západu mal rôzny spôsob dedenia, ktorý sa menil práve na hranici Uhorska so západným svetom. U nás sa totiž delilo takzvane spravodlivo, každému pokiaľ možno správny podiel. Na Západe dedil najstarší a ostatní sa museli postarať o seba, vrátane možnosti ísť do vojny a majetok si vydobyť. Samozrejme, provokovalo to aj životaschopnosť a rýchlejšie inovácie. U nás, na východ od Brna, kde sa podľa Bismarcka začínala Ázia, veľa znamenali spoločné záujmy a záruky rodín a dedín. Bolo to možno tým, že u nás dlhšie existoval občinový systém, ktorý najdlhšie prežíval v Rusku. Kolektivizmus a úcta k rodinnému spoločenstvu sa ešte viac prejavuje v Číne. A je úlohou filozofov a právnikov posúdiť, ktorý systém je viac zárukou, istotou a ktorý je motorom progresu, možno aj so zbytočnými rizikami.

Verím, že svet a jeho myslenie nakoniec dozreje k všeobecnému a realistickému kompromisu a nakoniec sa uskutoční ten očakávaný a rozumne spravovaný jeden ovčinec; nejakým spôsobom budú eliminovaní zlí pastieri.

KAJAJME SA A VERME EVANJELIU!

Vlado  Gregor

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).