Kauza viera

Rozličnosť náboženstiev, filozofií a ideológií, rozdielnosť pohľadov na svet i na Boha, menlivosť spôsobov a životných štýlov v čase i priestore – to sú skutočnosti, ktoré nemožno poprieť a ktoré vedú niektorých ľudí k ľahostajnosti alebo ku skepse či relativizmu. Hovoria, že všetky tie nároky na pravdu idú vlastne proti sebe a vzájomne sa negujú, že sa nedá úplne veriť nikomu a ničomu, že najlepšie je stanoviť si vlastné pravidlá, žiť podľa seba, spoliehať sa na vlastný um a schopnosti, prípadne na odporúčania odborníkov.

Také názory počuť čoraz častejšie. Súvisí to zrejme s atmosférou doby. Radi sa oháňame modernosťou a sme náchylní považovať ľudí minulosti za menej schopných, za nevzdelaných a obmedzených. Minulosť si spájame so zaostalosťou a súčasnosť s rozvinutosťou a pokrokovosťou. Niekto povie: moji predkovia, ešte aj starí rodičia a dokonca rodičia boli veriaci, chodili do kostola a počúvali kňazov, nemali totiž patričné vzdelanie a nevedeli skoro nič o veľkom svete; ja som však rozhľadený, poznám výdobytky vedy a precestoval som mnoho krajín, videl som rôzne náboženstvá, ktoré si vzájomne konkurujú, potláčajú sa, preto v Boha neverím.

Lenže predstava o neustálom pokroku, o dostatočnosti či úplnosti terajšieho vedeckého poznania, o úplnej sebestačnosti alebo dokonca akejsi dokonalosti človeka dneška je nielen mylná, ale aj nebezpečná. Existencia rôznych tvrdení neznamená ich rovnocennosť, neznamená ani to, že na žiadnom z nich nezáleží alebo že sú všetky klamlivé. Protirečivosť názorov, ideové spory a zápasy sú predsa odrazom mnohovrstevnatosti života a našej slobodnej vôle, v hlbšom ponímaní odrazom boja medzi dobrom a zlom, vinúceho sa celými dejinami.

Nie je jedno, ktorou cestou pôjdeme. Nemali by sme si namýšľať, že sme múdrejší než celé generácie pred nami. Odhodením stáročných skúseností sa vystavujeme veľkému a zbytočnému riziku, že sa dopustíme chýb, ktorých by sme sa mohli vyvarovať.

V súčasnom svete pozorujeme nedôveru voči absolútnym výrokom. Niektorí dokonca tvrdia, že vyhlasovanie niečoho za pravdivé je prejavom fanatizmu a netolerancie. Každý má vraj právo na svoju pravdu a objektívnym meradlom je iba veda. Pravda v plnom význame slova je však objektívnou skutočnosťou, nie výsledkom súhlasu. Tu treba zdôrazniť nutnosť rozlišovania medzi pravdou a mienkou. Ľudské mienky sú mnohoraké a neraz protirečivé, ale pravda je len jedna. Ruský filozof Vladimír Sergejevič Soloviov hovorí o pravde ako o hodnote, ktorá nemôže byť súkromnou záležitosťou nikoho. Pravda sama v sebe je nepodmienená, nezávislá a sebestačná: „Náš rozum môže poznávať pravdu len tak, že sa stane účastným na pravde, to jest účastným na nekonečnej dokonalosti; a kvôli tomu sa musí zrieknuť a zbaviť svojej osobnej obmedzenosti, hľadania svojho a myslenia na svoje“ (Duchovné základy života).

Mnohosť náboženstiev nás teda neoprávňuje popierať pravdu alebo rezignovať z jej hľadania. To samozrejme neznamená, že je všetko vyriešené. Naďalej platí, že hľadanie pravdy v množstve kultov, vyznaní a učení je ťažké.

Prečo Boh dovolil vznik toľkých náboženstiev? Nie je to ďalší dôkaz proti nemu? Tieto otázky v nás niekedy zarezonujú, kladieme si ich, dostávame ich – a dostal ich aj svätý pápež Ján Pavol II. Jeho odpoveď nájdeme v knihe s názvom Prekročiť prah nádeje. Ján Pavol II. poukazuje na „spoločný základ a spoločný koreň“ náboženstiev. Všetko nejakým spôsobom zapadá do duchovnej histórie ľudstva: „Už od dávnych čias až podnes rozličné národy vnímajú akýmsi spôsobom tajomnú silu, ktorá účinkuje vo vývoji vecí a v udalostiach ľudského života... Toto cítenie a poznanie preniká celý ich život hlbokým náboženským zmyslom.“ Náboženstvá sa pokúšajú odpovedať – každé svojím spôsobom – na kľúčové otázky a problémy ľudského života, najmä na otázku otázok: odkiaľ sme a kam smerujeme. Rozličnosť náboženstiev odzrkadľuje rozličnosť ciest a prístupov, ktoré sa viac či menej približujú k pravde.

 

* * *

Ďalšou častou námietkou proti viere je evolučná teória. Pritom táto teória nijako nevyvracia náboženskú vieru, resp. vieru v Boha. Ide skôr o to, že ateisti spravili z evolucionizmu akúsi náhradku náboženstva, ktorého predmetom je viera v prvenstvo hmoty. S nejasnou mierou úprimnosti hovoria, že Boh pri formovaní sveta nemusel byť; vylúčili ho zo svojho uvažovania a skúmania a pri svojom vysvetľovaní prírodných i spoločenských dejov obchádzajú všetko, čo im smrdí „duchárčinou“. Darwinova teória nás vraj „oslobodila od biblickej predstavy o stvorení a iných mýtov“ (Colin Renfrew: Prehistória). Pripomeňme, že viacerí darvinisti opovrhujú kresťanstvom – možno preto sa stali darvinistami – a tento svoj postoj vnášajú aj do svojich výskumov, nie sú teda nestrannými, nezaujatými bádateľmi, práve naopak – ich tézy sú okato poznačené zaujatosťou.

Podľa kardinála Korca odmietanie evolúcie ako takej by bolo v rozpore s poznatkami, ktorými ľudstvo disponuje. Organická evolúcia je zrejme skutočnosťou, ale treba ju vnímať komplexne a v súvislostiach. Diskusia o priebehu a spôsobe evolúcie je stále otvorená. Ponúkajú sa nám dva základné evolučné modely, na jednej strane evolúcia náhody (ateistický model) a na strane druhej evolúcia ako riadený proces (teistický model): „Skutočná alternatíva nejestvuje teda medzi správne chápanou evolúciou a stvorením. Opravdivá alternatíva existuje len medzi videním sveta v rozvoji, ktorý aj cez druhotné príčiny odpovedá vyššiemu projektu, a medzi videním a chápaním sveta evolúcie náhody, sveta, ktorý si vo svojej materiálnosti podľa niektorých vystačí sám“ (Človek, tvor náhodný?).

Za zmienku isto stojí tiež otázka vzťahu evolúcie a etiky. Ateistický model evolúcie vedie v konečnom dôsledku k nihilizmu, relativizujúc pojmy dobra a zla. Spomeňme rôzne výhonky sociálneho darvinizmu, koncept „prežívania najvhodnejších“, zrod eugeniky alebo vedecké zdôvodňovanie rasizmu: „Rasizmus tu bol, samozrejme, skôr ako sociálny darvinizmus, no podľa mnohých sociálnych darvinistov sa zdalo, že evolučná teória ich cit pre rasovú nadradenosť podporuje“ (Edward Larson: Evolúcia). Skrátka, sociálnym darvinizmom sa priamo či nepriamo ospravedlňujú morálne zvrátenosti. Ľudová múdrosť hovorí: kde niet Boha, tam niet hriechu. Chápanie evolúcie ako protináboženskej ideológie má preto neblahé následky.

 

* * *

Pozíciu dnešného človeka charakterizuje skepsa, spochybňovanie tradičných hodnôt, vynechanie Boha z praktického života. Viera sa problematizuje, a to v dosiaľ nevídanej miere. Benedikt XVI. však pripomína, že veriť v kresťanského Boha nikdy nebolo ľahké, bolo to vždy „čosi vzrušujúce, takmer nemožné“, lebo opravdivo žité kresťanstvo si vyžaduje značné úsilie.

V kontexte hľadania pravdy sa žiada zdôrazniť rozumnosť kresťanskej viery. Kresťanstvo učí, že svet pochádza z Rozumu, kresťanstvu preto záleží na pravde!

Otázka viery je otázkou poznania, záležitosťou rozumu i srdca. V hre je pritom zvláštny paradox života. Nato, aby sme niečo, respektíve niekoho spoznali, potrebujeme nie chladný odstup, úplnú nestrannosť a odosobnenosť – čo ani nie je celkom možné – ale naopak záujem, vnorenie sa, dobrú vôľu, rozhodnutie, čiže musíme takpovediac vstúpiť do deja, zúčastniť sa. A čím vyššie stojí predmet nášho záujmu, tým menej je možný úplný odstup: „Aj skutočnosť "Boh" môže uzrieť iba ten, kto vstúpi do experimentu s Bohom, do experimentu, ktorý nazývame viera“ (Benedikt XVI.: Úvod do kresťanstva).

 

Ján Maršálek

(Kapitola z knihy Kristus prichádza, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)