Je možné dosiahnuť pokoj vo Svätej zemi?

 

Karol Dučák

Štát Izrael je od svojho vzniku dňa 14. mája 1948 ako sud pušného prachu, ktorý hrozí rozpútaním svetového konfliktu s nepredvídateľnými dôsledkami. Nie náhodou. Izrael totiž vznikol na ulúpenej pôde, presiaknutej krvou palestínskych moslimov a kresťanov, pôvodných obyvateľov krajiny, ktorých začali židovské komandá vyvražďovať už pred vznikom štátu Izrael. Židia okradli Palestínčanov o ich vlasť a sami si ju privlastnili. To je dedičný hriech štátu Izrael, ktorý je zdrojom permanentného nepokoja v tomto regióne.

Predkovia Židov síce na území Palestíny pred mnohými storočiami žili, ale v prvom storočí po Kristovi boli vyhnaní a rozptýlení do diaspóry, čím stratili vlastnícke právo na toto územie. Ale začnime od Adama.

V židovskom národe boli od počiatku jeho existencie ľudia ušľachtilí, ale aj skazení, tak ako v každom inom národe. Dobrí aj zlí. Ľudia cnostných mravov aj ľudská spodina. Nikto však nemôže spochybniť fakt, že Židia sú príslušníkmi vyvoleného národa, ktorý si sám Hospodin vybral, aby prostredníctvom neho uskutočnil spásu sveta. Z tohto národa povstal Spasiteľ Ježiš Kristus, jeho Matka Mária vždy Panna i Spasiteľov adoptívny pozemský otec svätý Jozef, apoštoli, aj židokresťania, prví členovia Kristovej cirkvi, ktorá si dodnes zachovala nepretržitú kontinuitu v jedine pravej, svätej a apoštolskej Katolíckej cirkvi. A neskôr sa členmi tejto Cirkvi stali aj mnohí židovskí konvertiti, ktorí sa zriekli učenia svojich rabínov a prestúpili na katolícku vieru.

Z vyvoleného národa povstala spása, ale národ ako celok sa neraz spreneveril svojmu poslaniu viesť národy sveta k jedinému pravému Bohu. Sám Hospodin sa vyjadril, že „je to ľud nepoddajnej šije“ (Ex 32, 9). Bol to národ, ktorého príslušníci zabíjali prorokov a kameňovali tých, ktorí boli k nemu poslaní (porov. Mt 23, 37).

 

Židia boli a dodnes zostali národom dvoch tvárí. Toto rozdelenie tragicky poznamenalo celú doterajšiu históriu vyvoleného národa. Aj po začiatku spasiteľskej misie Ježiša Krista boli Židia naďalej národom dvoch tvárí, národom rozdeleným na dobrých a zlých. Veľký zápas dobra a zla sprevádzal Židov v celých ich dejinách.

Paradoxne, práve Židia, ktorí sa stali kresťanmi, mali najväčšiu zásluhu na explozívnom šírení kresťanstva do sveta v počiatočnej fáze jeho existencie. Zaslúžili sa o to predovšetkým apoštoli, najmä apoštol národov svätý Pavol, ktorý si za svoje misionárske poslanie veľa vytrpel od židovských náboženských vodcov. Kým bol židovským farizejom Šavlom, on sám kruto prenasledoval kresťanov a sotva už niekedy zistíme, či niektorí z nich nezaplatili toto prenasledovanie aj svojím životom. Z Písma svätého vieme, že Šavol mal účasť na ukameňovaní diakona Štefana, prvého kresťanského mučeníka. Keď však sám konvertoval a stal sa apoštolom Pavlom, pocítil bolestný údel prenasledovaného židokresťana. Preto musíme vnímať historické poslanie Židov v pozitívnom aj negatívnom svetle.

Apoštol Pavol píše: „Nechcem, bratia, aby ste nepoznali toto tajomstvo a boli múdri sami pre seba, že na časť Izraela zaľahla slepota dovtedy, kým nevojde plný počet pohanov, a tak bude spasený celý Izrael, ako je napísané: Zo Siona príde vysloboditeľ a odvráti od Jakuba bezbožnosť.  A to bude moja zmluva s nimi, keď odstránim ich hriechy. Vzhľadom na evanjelium sú nepriateľmi kvôli vám, ale vzhľadom na vyvolenie sú milovaní kvôli otcom. Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné“ (Rim 11, 25–29).

Tieto slová potvrdil Druhý vatikánsky koncil v deklarácii Nostra aetate, v ktorej sa okrem iného uvádza: „Lebo Cirkev verí, že Kristus, náš pokoj, zmieril skrze svoj kríž Židov s pohanmi a že v sebe z oboch utvoril jedno. Okrem toho Cirkev má vždy na zreteli slová apoštola Pavla o jeho spolurodákoch: Oni sú Izraeliti, majú adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu, prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus (Rim 9, 4–5), syn Panny Márie. Nezabúda ani na to, že zo židovského ľudu pochádzajú aj apoštoli – základy a stĺpy Cirkvi – ako i veľmi mnoho prvých učeníkov, ktorí zvestovali Kristovo evanjelium svetu“ (Nostra aetate, č. 4).

V tej istej deklarácii sa navyše píše: „Napriek tomu, že židovské vrchnosti a ich prívrženci nástojili na Kristovej smrti (porov. Jn 19, 6), nemožno ani všetkým Židom, ktorí vtedy žili, ani dnešným Židom bez rozdielu pripisovať to, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení. A hoci Cirkev je novým Božím ľudom, predsa neslobodno Židov predstavovať ani ako Bohom zavrhnutých, ani ako prekliatych, akoby to vyplývalo zo Svätého písma“ (Nostra aetate, č. 4).

Podľa tohto koncilového dokumentu sú Židia aj napriek tomu, že z veľkej časti neprijali evanjelium, ba viacerí z nich prenasledovali svojich rodákov židokresťanov, naďalej milí Bohu vďaka zásluhám otcov, pretože Božie dary a jeho povolanie sú neodvolateľné. Ak by sme odmietali akceptovať tieto nádherné pasáže koncilovej deklarácie, popierali by sme Sväté písmo, základný dokument Katolíckej cirkvi.

Časť vyvoleného národa zostala zaslepená a zatvrdila sa v zlobe a vzbure voči svojmu Mesiášovi. Tá zostala aj naďalej ľudom „nepoddajnej šije“, ktorý odmieta skloniť hlavu pred Božím majestátom a prijať Ježiša Krista za svojho Spasiteľa. Bola tu hrozná záplava zla židovských farizejov, zákonníkov a celej tej pokrivenej štruktúry vtedajšej židovskej spoločnosti, plnej pýchy a pokrytectva. Židovskí náboženskí vodcovia potom, čo privodili Kristovu smrť, začali prenasledovať Židov, ktorí prijali kresťanskú vieru, a to veľmi kruto a nemilosrdne. Chceli v zárodku zničiť dielo božského Spasiteľa Ježiša Krista a zlikvidovať ranokresťanskú Cirkev, ktorá dodnes subsistuje (uskutočňuje sa) v Katolíckej cirkvi (porov. Lumen gentium, č. 8).

Takéto počínanie nemohlo zostať bez odpovede z neba. Boh tak ako neraz v minulosti musel udeliť vyvolenému národu výchovnú lekciu, aby ho priviedol na správnu cestu. Pohromu predpovedal Ježiš Kristus pred svojím ukrižovaním, keď adresoval židovským predákom tvrdé slová: „Hadi, hadie plemeno, ako uniknete rozsudku pekla? Preto, hľa, ja k vám posielam prorokov, učiteľov múdrosti a zákonníkov. Vy niektorých z nich zabijete a ukrižujete, iných budete bičovať vo svojich synagógach a prenasledovať z mesta do mesta, aby na vás padla všetka spravodlivá krv, vyliata na zemi, počnúc krvou spravodlivého Ábela až po krv Zachariáša, Barachiášovho syna, ktorého ste zabili medzi chrámom a oltárom. Veru, hovorím vám: To všetko padne na toto pokolenie. Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, čo boli k tebe poslaní, koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste. Hľa, váš dom vám ostáva pustý“ (Mt 23, 33–38).

Božský Spasiteľ plakal nad pyšným Jeruzalemom a vyslovil chmúrnu predpoveď: „Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj! Ale teraz je to skryté tvojim očiam. Lebo prídu na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia ťa a zovrú zo všetkých strán, zrovnajú so zemou teba i tvoje deti v tebe a nenechajú v tebe kameň na kameni, lebo si nespoznalo čas svojho navštívenia“ (Lk 19, 42–44).

Pohroma neprišla okamžite. Pán dal vyvolenému národu ešte takmer štyri desaťročia na obrátenie. Prejavil obdivuhodnú trpezlivosť voči tým, ktorí odmietli jeho evanjelium a pribili na kríž jeho Syna. Lenže Božia zhovievavosť ešte utvrdila jeho protivníkov v ich vzdorovitej nevere. Židovská veľrada ďalej krvavo prenasledovala kresťanov a snažila sa zničiť Kristovo dielo. A tak sa všetky Kristove predpovede o pohrome, ktorá postihne vyvolený národ, bezo zvyšku splnili.

Po katastrofálnej porážke Židov vojskami Rimanov v roku 70 po Kristovi bol vyvolený národ rozptýlený do diaspóry. Židia stratili svoju vlasť a museli po stáročia žiť roztrúsene v cudzom svete. Vzťahy medzi Židmi, ktorí neprijali kresťanstvo, a inými národmi boli veľmi napäté. Mnohí Židia sliedili po kresťanoch a udávali ich rímskym úradom. Tým sa u kresťanov zakorenil inštinktívny odpor voči Židom, ktorý pretrvával v kresťanskej pospolitosti dlhé stáročia. Prejavilo sa to aj v dielach cirkevných Otcov sv. Bazila, sv. Jána Zlatoústeho a sv. Ambróza, v ktorých nachádzame radikálne protižidovské polemiky. Miernejší postoj zaujíma svätý Augustín, upozorňujúci na kontinuitu Starého a Nového zákona.

 

Po oficiálnom uznaní kresťanstva v Rímskej ríši sa situácia radikálne zmenila. Zatiaľ čo kresťania mohli slobodne vyznávať svoju vieru, Židia sa ocitli v menšine fakticky vo všetkých krajinách, kde žili. V ich živote sa striedali obdobia relatívneho rozkvetu s obdobiami krvavých pogromov, ktoré decimovali židovskú populáciu. Ale nie je poslaním tohto článku podrobne rozpisovať dejiny konfliktov Židov, ktorí neprijali kresťanstvo, s inými národmi. V každom prípade je fakt, že Židia museli často utekať z jednej krajiny do druhej pred prenasledovaním.

Nedá sa povedať, že by bolo málo Židov, ktorí sa počas storočí stali členmi Katolíckej cirkvi. Často sa zabúda na to, že Židia sú národom konvertitov. Mnohí z nich konvertovali na katolícku vieru a zaradili sa k tomu najlepšiemu, čo kedy Katolícka cirkev mala. Hádam najznámejšou z nich je Edith Steinová, ktorá v roku 1922 konvertovala na katolícku vieru a napriek tomu zahynula v roku 1942 v koncentračnom tábore Osvienčim. Stala sa z nej svätá Terézia Benedikta od Kríža, panna a mučenica, spolupatrónka Európy. Nikdy však nedošlo k masovej konverzii všetkých alebo aspoň drvivej väčšiny Židov na katolícku vieru.

 

Mnohí Židia začali časom hľadať cesty vytvorenia vlastného suverénneho štátu.  Ale tieto snahy boli spojené s mnohými rizikami. Jednou z týchto ciest sa stal sionizmus. Toto nacionalistické hnutie, ktoré vzniklo v druhej polovici 19. storočia, si dalo za cieľ vytvoriť židovský štát v Palestíne (podľa vrchu Sion v Jeruzaleme). Jeho prívrženci si však neuvedomovali, že si takto pripravujú tú najhoršiu alternatívu svojej budúcej existencie.

Za zakladateľa sionizmu v modernom zmysle slova je považovaný filozof a spisovateľ Moses Hess, ktorý vo svojej knihe Rom und Jerusalem, die letzte Nationalitätsfrage, publikovanej v Lipsku v roku 1862, požadoval vytvorenie židovskej spoločnosti v Palestíne. Na jeho myšlienky neskôr nadviazal Lev Pinsker v roku 1882 svojou publikáciou Auto-Emancipation!, ale najviac sa v rozvoji sionistického hnutia angažoval Theodor Herzl. Ten vystúpil v roku 1897 na sionistickom kongrese v Bazileji s myšlienkou na „verejne uznaný a legálne zaručený židovský domov v Palestíne“ (Lilienthal, A. M.: Sionismus. Vydání první. Praha: Orbis 1988, s. 28). Toto bol začiatok dlhej cesty sionistov k vytvoreniu štátu Izrael.

Je však potrebné povedať, že myšlienka vysťahovania Židov do novej vlasti nebola židovským špecifikom a zaoberali sa ňou aj nežidovské osobnosti. V roku 1885 nemecký orientalista Paul de Lagarde (vlastným menom Paul Anton Bötticher) v článku Über die nächsten Pflichten deutscher Politik (O najbližších záväzkoch nemeckej politiky) po prvý raz rozvíja úvahy o masovom vysídlení „židovského obyvateľstva Európy na Madagaskar...“ (Brechtken, M.: Madagaskar für die Juden. Antisemitische Idee und politische Praxis 1885–1945, Studien Zur Zeitgeschichte, s. 16).

Práve v Nemecku boli úvahy o vysídlení Židov z Európy, a to nielen na Madagaskar, ale aj na Novú Guineu, Guyanu, či dokonca aj do Austrálie, vždy najživšie. Paradoxne si však túto myšlienky osvojili aj Židia. Theodor Herzl, jeden zo zakladateľov sionizmu, zvažoval možnosť vytvorenia vlastného židovského štátu na Madagaskare, prípadne inde na území afrického kontinentu, alebo v Palestíne, ktorá bola v tej dobe súčasťou Osmanskej ríše. V tomto ohľade podnikal aj konkrétne kroky. Rokovania s tureckým sultánom Abdülhamidom o vytvorení židovského štátu v Palestíne sa skončili neúspechom, preto sa Herzl obrátil na britského ministra pre kolónie Josepha Chamberlaina, ktorý mu ponúkol „územie dnešnej Kene. Prevažná časť politických sionistov však nepredpokladala, že by židovský štát mohol byť inde než v biblickom Sione“ (Lilienthal, A. M.: Sionismus, s. 27).

Chamberlainov kenský návrh spolu s plánom na autonómnu spoločnosť v Argentíne, s ktorým prišiel barón Maurice de Hirsch, spôsobil rozpory medzi Židmi, pretože niektorí by v tej dobe privítali vytvorenie samostatného židovského štátu kdekoľvek na svete, kým iní trvali na tom, že ich nový domovský prístav musí byť „znovuzrodením starého Sionu v Palestíne“ (Lilienthal, A. M.: Sionismus, s. 27).

 

Nejednota v židovskej pospolitosti trvala celé desaťročia. Dlho bol v hre okrem Palestíny a iných oblastí sveta aj Madagaskar, štvrtý najväčší ostrov sveta, považovaný v mnohých európskych krajinách za miesto novej židovskej vlasti. Napríklad v Holandsku, o čom svedčí brožúra Arische Rasse, Christliche Kultur und das Judenproblem (Árijská rasa, kresťanská kultúra a židovský problém), ktorú v roku 1931 vydal Egon van Winghene. V tejto publikácii autor pod heslom Voll-Zionismus (Plný sionizmus) propagoval aj usídlenie všetkých Židov na Madagaskare (porov. Brechtken, M.: Madagaskar für die Juden. Antisemitische Idee und politische Praxis 1885–1945, Studien Zur Zeitgeschichte, s. 38–39).

Egon van Winghene predstavuje Madagaskar doslova ako The Future Home for the Jews (Budúci domov pre Židov)... (porov. Brechtken, M.: Madagaskar für die Juden. Antisemitische Idee und politische Praxis 1885–1945, Studien Zur Zeitgeschichte, s. 298).

Spomínaná brožúra holandského autora oživila myšlienky realizácie židovského osídlenia Madagaskaru a oslovila mnohých európsky politikov. Egon van Winghene však nebol jediný, kto presadzoval madagaskarský plán. Okrem neho prispeli k popularizácii projektu deportácie Židov na Madagaskar, vtedajšiu francúzsku kolóniu, viacerí antisemiti, predovšetkým Briti Henry Hamilton Beamish a Arnold Leese (porov. zukunft-braucht-erinnerung.de).

Vďaka ich pôsobeniu madagaskarský plán vzali do úvahy vlády Veľkej Británie, Francúzska, Holandska, Belgicka a Poľska. Aj nemeckí nacisti prv, než sa rozhodli masovo vyvražďovať židovské obyvateľstvo v táboroch smrti, zvažovali najprv „plán presunúť štyri milióny Židov z Európy na ostrov Madagaskar“ (sk.eferrit.com).

Prvé konkrétne kroky však uskutočnilo v roku 1937 Poľsko, ktoré po prejavení záujmu podporiť židovskú emigráciu na Madagaskar dostalo od Francúzska povolenie vyslať na tento ostrov, patriaci Francúzsku, trojčlennú skúšobnú komisiu, aby preskúmala možnosti vysťahovania poľských Židov. Komisiu tvorili Mieczyslaw Lepecki, Leon Alter a Salomon Dyk. Okrem poľskej a francúzskej vlády uvažovala o usadení Židov na Madagaskare aj britská vláda a dokonca aj Joint Distribution Committee (JDC)... (porov. zukunft-braucht-erinnerung.de).

Avšak závery členov komisie po preskúmaní ostrova neboli práve optimistické. Podľa najoptimistickejšieho odhadu Madagaskar „by dokázal byť sebestačným domovom pre asi 60 tisíc ľudí. Najpesimistickejšie bolo, naopak, tvrdenie iba o dvoch tisíckach. Madagaskarčania síce proti prípadnému prílivu imigrantov protestovali, to však nič nemenilo na fakte, že Poľsko naďalej rokovalo o možnom vysťahovaní Židov s vtedajším koloniálnym pánom ostrova Francúzskom“ (break.cas.sk).

Začiatkom roku 1938 sa v tejto záležitosti začali viac angažovať aj nacistickí pohlavári v Nemecku. Desať dní pred pripojením Rakúska k Nemeckej ríši bol Adolf Eichmann poverený zhromaždením materiálu pre „zahraničnopolitické riešenie židovskej otázky“. Plán podporili významní nacistickí pohlavári ako Hermann Göring, Joachim von Ribbentrop Hans Frank a iní. Keď Himmler v máji 1940 predložil tento plán Hitlerovi, Führer sa s ním stotožnil a prijal ich ako novú politickú líniu. Realizáciou Himmlerových plánov poveril vedúceho oddelenia pre „židovskú problematiku“ na ministerstve zahraničia Franza Rademachera. Neskôr boli do prípravy plánu zapojení ďalší nacistickí pohlavári (porov. sk.eferrit.com.

Madagaskarský plán však napokon nebol realizovaný. Keďže Nemci nedokázali poraziť Veľkú Britániu, nemohli pre britskú blokádu realizovať plán vysídlenia Židov na Madagaskar. Hitlera od realizácie tohto zámeru odradilo aj plánovanie invázie do Sovietskeho zväzu a „s ním spojené presmerovanie toku financií“ (break.cas.sk).

Stroskotanie madagaskarského plánu v nacistickom Nemecku spečatilo osud miliónov Židov v Európe. Nacisti pristúpili k omnoho drastickejšiemu riešeniu židovskej otázky. Namiesto plánu presunúť štyri milióny židovských obyvateľov z Európy na Madagaskar začali v najprísnejšom utajení plánovať neľudskú genocídu miliónov Židov v táboroch smrti.

Napokon jediným projektom presídlenia Židov a vytvorenia novej domoviny pre nich, ktorý sa pred druhou svetovou vojnou realizoval v praxi, sa stal vznik Židovskej autonómnej oblasti v roku 1934 na východe Sovietskeho zväzu. Existuje dodnes ako federálny subjekt Ruskej federácie (po páde ZSSR), hoci židovská populácia tvorí zhruba len jedno percento z celkového počtu obyvateľov tejto autonómnej oblasti (porov. break.cas.sk).

Počas prvej svetovej vojny, ale predovšetkým po nej, výrazne zosilnel sionizmus a jeho požiadavka vytvorenia židovského štátu v Palestíne. K významnému posunu pri realizácii sionistických plánov došlo v roku 1916, keď britská vláda prisľúbila nezávislosť väčšine území východného arabského sveta vrátane Palestíny na oplátku za podporu Veľkej Británie v prvej svetovej vojne. Briti s významnou podporou Arabov porazili Osmanskú ríšu, podporovanú Nemeckom. Voči Palestínčanom sa však Briti dopustili zrady vyhlásením Balfourovej deklarácie, sľubujúcej sionistickému hnutiu židovský národný domov v Palestíne.

Briti na tomto území vytvorili mandát, ktorým nahradili tureckú okupáciu Palestíny. Perfídni Briti hrali na dve strany. Arabom dali plané sľuby, ale potom ich podviedli a vyšli v ústrety sionistom, čím prispeli významnou mierou k naplneniu tragédie Palestínčanov v neskoršom období.

 

Je však potrebné pripomenúť, že nie všetci Židia sa so sionizmom stotožňovali. Bolo a dodnes je medzi nimi veľa antisionistov. Mimochodom, aj Albert Einstein, veľký učenec so židovskými koreňmi, myšlienku židovského štátu odmietal a počiny sionistov kritizoval.

Jedným z mnohých antisionistov bol aj americký židovský intelektuál Alfred M. Lilienthal, ktorý vo svojej publikácii The Zionist Connection, vydanej nakladateľstvom Dodd, Mead & Company v New Yorku v roku 1978,  podrobuje tvrdej kritike praktiky sionistov. V tomto článku sú okrem iných použité aj údaje zo skráteného českého prekladu tejto knihy Alfreda M. Lilienthala, ktorá vyšla tlačou v Prahe v roku 1988 pod názvom Sionismus (porov. Lilienthal, A. M.: Sionismus. Vydání první. Praha: Orbis 1988). Publikácia ani po dlhých rokoch od svojho vydania nestratila nič zo svojej aktuálnosti a je kľúčom aj k pochopeniu krízy, ktorou je zmietaný súčasný Izrael.

Snaha vytvoriť židovský štát na území Palestíny vyvolala početné protesty židovských antisionistov i mnohých Arabov. Nič to však nepomohlo. Sionisti svoj zámer napokon uskutočnili, museli však čakať až do roku 1948.

Je nutné konštatovať, že neobstojí zdôvodnenie vytvorenia židovského štátu na území Palestíny historickými väzbami k tomuto územiu ešte z predkresťanskej éry. Uplatňovať si dedičské nároky na územie po stáročiach diaspóry je prinajmenšom problematické. Ak by sme totiž zovšeobecnili takúto logiku v medzinárodnom práve, museli by napríklad Spojené štáty americké vytvoriť na svojom území indiánsky štát, vrátiť vládu do rúk pôvodným obyvateľom Ameriky a hromadne odtiaľ deportovať prisťahovalcov, ktorí prišli na toto územie po dobytí Ameriky Európanmi. Alebo, aby sme boli bližšie reáliám v SR i ČR, uveďme tu argumenty Miloša Mendela z jeho Předmluvy k už spomínanej publikácii Alfreda M. Lilienthala, ktorá vyšla tlačou v Prahe v roku 1988 pod názvom Sionismus: „Predstavme si, že by dnes niekto začal spochybňovať existenciu maďarského národa v jeho dnešných hraniciach len preto, že na území historickej Panónie, kam sa maďarské kmene prisťahovali v 10. storočí, predtým žilo slovanské obyvateľstvo. A svoje opodstatnenie by potom, koniec koncov, mali aj ‚historické‘ nároky nacistov na českú kotlinu, pretože pred príchodom Slovanov v 5. storočí bolo v Čechách preukázateľne germánske osídlenie“ (Mendele M.: Předmluva. In: Lilienthal, A. M.: Sionismus. Vydání první. Praha: Orbis 1988, s. 7).

Tak si predstavme, že by dnes Nemci žiadali od Českej republiky vrátenie územia českej kotliny, na ktorom žili pred poldruha tisícročím ich germánski predkovia. Už na prvý pohľad to znie absurdne. Lenže presne toto požadovali Židia od palestínskych Arabov.

Nič však sionistov nemohlo zastaviť v ich počínaní. Dôležitý bol konečný cieľ: vytvorenie židovského štátu v Palestíne. Za akúkoľvek cenu. Začiatky násilia spadajú do obdobia pred druhou svetovou vojnou. Obrátili sa dokonca aj proti Britom, ktorí im v mnohom pomohli. Pri bombovom útoku na jeruzalemský hotel King David 22. júla 1946 prišlo o život 91 ľudí a ďalších 45 bolo zranených. Zahynulo 28 Britov, 41 Arabov, 17 Židov a päť príslušníkov iných národov. Podľa niektorých zdrojov však bolo pri tejto teroristickej akcii zabitých až 92 ľudí. Hotel bol pre tento teroristický čin vybraný preto, že v ňom „sídlili orgány britskej mandátnej správy v Palestíne“ (hanackyjeruzalem.cz).

Po druhej svetovej vojne intenzita sionistického terorizmu v Palestíne narastala. Do tohto obdobia zapadá aj jeden z najotrasnejších masakrov palestínskeho obyvateľstva, ku ktorému došlo v dedine Dajr Jásín dňa 9. apríla 1948. Zorganizovali ho sionistické teroristické komandá Irgun a Lechi, ktoré vyvraždili 254 ľudí, vrátane žien a detí. Bolo medzi nimi aj 35 tehotných žien. Ich telá teroristi po čine nahádzali do studne. Neskôr bola pod hromadami mŕtvych tiel nájdená živá šesťročná dievčina. Hrôza masakru v dedine Dajr Jásín sa dá porovnať len s hrôzou zločinov nemeckých nacistov v Oradoure a Lidiciach. Masaker bol taký desivý, že sa od neho dištancovali aj mnohí židovskí intelektuáli. Oficiálne sa od neho dištancovala aj Židovská agentúra, ale to jej nebránilo využiť neskôr psychologický účinok masakru na zastrašovanie Arabov. Využila na to letáky a autá s ampliónmi, ktoré jazdili po arabských dedinách, aby po arabsky zastrašovali dedinčanov, že pokiaľ neopustia svoje domovy, stane sa osud Dajr Jásínu aj ich osudom. Židovský spisovateľ Don Peretz popísal účinky Dajr Jásínu ako „masovú psychózu strachu, ktorá sa zmocnila celého arabského spoločenstva“ (Lilienthal, A. M.: Sionismus, s. 91).

 

Vznik štátu Izrael v roku 1948 logicky spôsobil, že sa tento región stal jednou z najvýbušnejších oblastí planéty. Ak by boli sionisti obsadili niektoré neobývané, respektíve veľmi málo obývané územie, bolo by takéto riešenie menej bolestivé. Palestína však bola obývaná palestínskymi Arabmi. Vyznávačov židovskej viery tam bolo veľmi málo. Ešte aj „na prelome 19. a 20. storočia ich tu nebolo viac než 50 000“ (Lilienthal, A. M.: Sionismus, s. 27). Ešte aj v roku 1917 tvorila židovská populácia v Palestíne iba sedem percent zo 700 000 obyvateľov územia. Ostatní „boli moslimovia (570 000) a kresťanskí Arabi (70 000)“ (Lilienthal, A. M.: Sionismus, s. 87).

V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť, že geniálny pápež Pius XII. už pred vznikom štátu Izrael prejavoval vážne obavy o osud palestínskych Arabov a energicky vystupoval na ich obranu. Preto radikálne vystupoval proti vzniku židovského štátu a nikdy ho neuznal. Vývoj udalostí v tomto nepokojnom regióne až do dnešných dní mu dáva v plnom rozsahu za pravdu.

Pritom práve pápež Pius XII. bol veľký ochranca Židov. Židovský teológ a historik Pinchas Lapide odhaduje, že „Pius XII. zachránil pred usmrtením nacistami najmenej 700 000, ale pravdepodobne dokonca až 860 000 Židov“ (Senninger, G.: Glaubenszeugen oder varsager? Katholische Kirche und Nationalsozialismus. Fakten-Kritik-Würdigung. 4. überarbeitete und erweiterte Auflage. St. Ottilien: EOS-Verlag, 2009. ISBN 9783830673149, s. 219). Pápež Pius XII. skrýval Židov, kde len mohol. Len v samej pápežskej rezidencii Castel Gandolfo našlo útočište okolo 8 000 utečencov. Avšak nielen tam. Na pápežov príkaz skrývali Židov všetky katolícke ustanovizne v Ríme. Celkovo viac ako 150 kláštorov a cirkevných zariadení im poskytovalo strechu nad hlavou. Za svoje počínanie si pápež Pius XII. vyslúžil prezývku „Tichý záchranca“. Úcta židovských osobností k pápežovi Piovi XII. bola taká veľká, že rímsky vrchný rabín Israel Zolli konvertoval v roku 1945 na katolícku vieru a zvolil si krstné meno Eugenio na uctenie si pápežovho občianskeho mena Eugenio Pacelli. Spolu s ním konvertovala aj jeho manželka. V deň úmrtia pápeža zaznelo veľa pochvalných slov na jeho adresu zo strany mnohých židovských predstaviteľov.

Nakoniec však sionisti triumfovali. Pocítili obrovskú šancu doviesť svoj plán do konca po rezolúcii OSN z 29. novembra 1947, rozdeľujúcej Palestínu na dva štáty. Ešte aj v tom čase bolo možné prijať menej krvavé riešenie. Osobitný výbor pre Palestínu (UNSCOP), vytvorený OSN v máji 1947, totiž 31. augusta toho istého roku navrhol dve riešenia: vytvorenie federálneho dvojnárodného štátu a rozdelenie. Nanešťastie, práve väčšinový návrh rozdelenia Palestíny „prijalo Valné zhromaždenie OSN 29. novembra 1947 ako rezolúciu číslo 181. Uznesenie prešlo vďaka energickej podpore amerického prezidenta Harryho Trumana“ (hnonline.sk).

Židia poväčšine plán prijali, väčšina arabských predstaviteľov a arabských štátov však odmietla možnosť vzniku židovského štátu, v ktorom sa Arabi stanú podradnou minoritou, a kritizovala aj veľkosť a kvalitu územia židovského štátu. Preto Arabi túto rezolúciu OSN odmietli a požadovali zachovanie nedeliteľnosti územia Palestíny. Boli však prevalcovaní vývojom udalostí, ktoré nabrali nezvratný trend. Vznik štátu Izrael dňa 14. mája 1948 definitívne spečatil tragický osud Palestínčanov.

Vznikom štátu Izrael teror voči pôvodným obyvateľom územia Palestínčanov nadobudol obludné rozmery. Arabov hromadne vyháňali z ich domovov, aby sa do nich už nikdy nevrátili. Tento scenár realizovali sionisti po niekoľko nasledujúcich desaťročí. Politika ničenia palestínskych obydlí, ba celých arabských dedín na celom území kontrolovanom Izraelom sa stala veľmi účinným nástrojom na ovládnutie Palestíny.

Žiaľ, existencia štátu Izrael je obdobím neustáleho pošliapavania práv palestínskych Arabov, ktorí sa po desaťročia márne domáhali spravodlivosti. Nepomohli im ani rezolúcie OSN, ani tlak svetového spoločenstva na Izrael. Za židovským štátom totiž stáli vplyvné sily vo svete, predovšetkým najmocnejší z mocných protektorov, USA.

Palestínčania sa doteraz nedočkali vytvorenia vlastného štátu napriek tomu, že „rezolúcia Valného zhromaždenia č. 3236 potvrdzuje právo palestínskeho ľudu na sebaurčenie a vytvorenie vlastného nezávislého štátu“ (palestine.sk).

 

Obzvlášť ťažký je životný údel obyvateľov pásma Gazy. Ide fakticky o najväčší koncentračný tábor na svete, v ktorom žije v ťažkých podmienkach 2,3 milióna obyvateľov. Diviť sa, že v tomto neľudskom prostredí dochádza k výbuchom zúfalstva a agresie, je farizejské. Aj organizácia Amnesty International (AI) dospela k záveru, že „Izrael pácha na celom území medzi Stredozemným morom a riekou Jordán zločin apartheidu proti palestínskej populácii...“ (amnesty.sk).

Sionistický terorizmus podnietil vznik palestínskeho terorizmu. Jeho posledným šokujúcim prejavom bola rozsiahla ofenzíva palestínskych militantných skupín, vedených hnutím Hamas, proti Izraelu dňa 7. októbra 2023. Bola spojená s hroznými masakrami izraelského civilného obyvateľstva. Vyžiadala si celkovo 1400 mŕtvych a vyše 240 ľudí bolo unesených do Gazy ako rukojemníkov. Izrael v odvete začal masívne bombardovanie Gazy, v ktorom Hamas vládne, a spôsobil obrovské utrpenie civilného obyvateľstva s veľkým počtom obetí.

V tejto súvislosti sa naliehavo vnucuje otázka, či existuje uspokojivé riešenie spomenutých problémov. Určite áno, lenže to by musela byť spoločnosť v Izraeli prebudovaná od základov. A musela by priznať Palestínčanom právo na sebaurčenie... Je to také jednoduché a pritom také ťažké. Lenže bez toho Židia ani okolité národy nenájdu pokoj!

 

Karol Dučák

::

Rozhovor s autorom: Bojujme za zachovanie kresťanských a národných koreňov.