Rozlúčka

 

Jozef Páleník

Dňa 27. marca anno Domini 2024 uplynulo 41 rokov od smrti dekana ThLic. Jána Harantu

Písal sa 27. marec 1983, podľa meteorológov už „naskočila“ jar, záhradkári sa však na ňu ešte len hotovali. V kalendári bola nedeľa, tí, čo mali trhací kalendár, sa chystali odtrhnúť list ďalšieho týždňa, iní, ktorí mali obracací kalendár, vedeli, že o niekoľko hodín v ňom obrátia ďalší list. V tom roku to bola nedeľa pred Veľkou nocou, vo vtedajšom kresťanskom kalendári nazývaná aj Kvetná nedeľa. V kostoloch sa konali posledné, tzv. veľké spovede, lebo v nastávajúcom Veľkom týždni už kňazi nevykonávali sviatosti zmierenia a ak, tak len vo výnimočných prípadoch pred svätou omšou. Veď kto chcel, mal niekoľko možností na očistenie svojej hriešnej duše a ten, kto naozaj chcel, možnosť aj využil. Kňazi už z viac ako dvojtýždňového spovedania začínali cítiť únavu, tú však prekonával dobrý pocit pri pohľade na množstvo ľudí snažiacich sa v tomto období očakávania Vzkrieseného Spasiteľa urobiť pravidelné upratanie svojho svedomia.

Aj dekan Ján Haranta sa unavene tešil z plného kostola vo svojej farnosti, vo Svinnej, kde zvykla byť posledná „veľká“ spoveď či už pred Veľkou nocou alebo pred Vianocami. Menej sa už tešili miestni športoví priaznivci, ktorí smutne debatujúc kráčali dolu dedinou od futbalového ihriska do stredu obce, kde časť z nich v špecializovanom zariadení pivom spláchla športový neúspech toho dňa. Už dopoludnia hádzanárky „dostali világoš“ kdesi dole „na maďaroch“, ako znalecky posúvali správu ti informovanejší, a teraz doma „praskli“ aj futbalisti, ktorým sa v aktuálnom ročníku vôbec nedarilo. Smútok sa tiahol Svinnou, do spevu nebolo ani tým, ktorí mali pravidelne, i tentoraz, „pod čapicou“ a dávali to tradične najavo trápením hlasiviek, čo oni nazývali spevom. Za tri centimetre hrubými betónovými platňami, ktoré tvorili ohradu oddeľujúcu areál reštauračného zariadenia od areálu kostola a fary, zasa dôvod na radosť a spev po dobre vykonanej svätej spovedi a prijatí Eucharistie bol, ale v tej chvíli to nebolo zvykom, na to bude čas a priestor až o pár dní pri Vzkriesení.

Kňazi z okolitých farností skončili svoju spovednú činnosť, zo dvaja či traja ešte chvíľu zotrvali na svojich miestach, ak by dobehli ešte nejakí oneskorenci, ktorí si rekapituláciu svojich hriechov nechávali na poslednú chvíľu, alebo ich hodiny neukazovali správny čas, no keďže nikto túto vtedy ešte neznámu „last minit“ nevyužil, spovedníci zložili štóly, vystreli si skľavené údy a vďačne prijali pozvanie oltárneho brata Jána Harantu na malé, skutočne skromné pohostenie do jeho prechodného bydliska, do svinianskej fary. Vskutku malé, len také, aby tráviace šťavy v ich žalúdkoch nezleniveli od nečinnosti. Rozlúčili sa, zaželali si požehnaný, milosťami naplnený nasledujúci Veľký týždeň, keď ich v jeho závere čaká opäť časovo náročnejšie, ale príjemné slávenie veľkonočných dní, a pobrali sa pred kostol, kde už čakali ich farníci s autami, aby ich odviezli do svojich farností, lebo vtedy nebolo samozrejmosťou, aby kňaz mal svoje auto. Skôr výnimkou. Zriedkavou.  Nuž sa to riešilo takto a fungovalo to. Na tú dobu to bolo prirodzené.

Ján Haranta si tiež vydýchol s úľavou, že tohtoročné veľkonočné spovedanie majú „za sebou“, náhlivo spratal riad do veľkej umývacej nádoby s tým, že ráno príde ktorási z miestnych ženičiek a dá to na poriadok. Veď ony už vedia ktorá, majú to zorganizované medzi sebou.

Ľahol si teda na váľandu v pracovni, tam rád odpočíval, ak sa nejaká oddychová štrbina našla. Pri jeho nielen pastoračnej ale aj literárnej aktivite ich nezvyklo byť veľa. Ale predsa len, i tak treba. Odpočinúť si.

Po chvíli odpočívania zistil, že s jeho telom sa niečo deje. Niečo, čo nemá znaky dobroty. Nepanikáril, čakal na zlepšenie. Určite sa aj modlil. Veď veľa ľudí tak robí, prečo by nemal kňaz. Keď však ťažkosti neustupovali, opatrne sa pobral k telefónu v chodbe fary a vytočil číslo obvodného lekára, ktorý býval v obci. Prosil ho, aby prišiel. Aby len naozaj neodkladne prišiel, lebo sa necíti dobre, má ešte veľa roboty a potrebuje ju dokončiť. Ktovie, akú robotu tým myslel, a ktovie, či nemal na mysli aj niečo nové zo svojej literárnej kuchyne.

Na krajinu sadal súmrak, neobišiel ani viesku na brehoch Svinice. Jej obyvatelia pomaly končili rodinné návštevy, chovatelia večerné kŕmenie domácich hospodárskych zvierat, krčmár narážal ostatný sud piva. K miestnej fare sa kradmo dotmolila „zubatá“ a vyzbrojená svojím náčiním zastala v tôni kostola, obďaleč farskej budovy, cítiac „kšeft“. Vo vnútri fary bojoval miestny lekár s pomocou svojich kolegov z trenčianskej záchrannej služby, ktorých narýchlo povolal, o život dekana Jána Harantu. Viedli statočný boj, ale prehrali ho. Po hádzanárkach a futbalistoch už tretia dnešná prehra v obci. Táto však bola najkrutejšia a nedala sa napraviť.

Nasledujúci deň, v pondelok ráno, odišiel „prvý“ vlak z obce v „poriadkovom“ čase, rovnako aj skoré ranné autobusy. No do tých neskorších už pristúpila aj správa o náhlej a tichej smrti dekana Harantu. Ako bonus sa bezplatne predávala aj v obchodoch, lúčovito sa rozprskla ulicami dediny na úpätí Kostolnice, život v nej sa akoby spomalil. Pravda máva niekedy krutú a smutnú podobu. Aj tentoraz ju mala. Veď včera ešte „slúžil“ omše, veď ešte spovedal, veď ešte ..., nieslo sa na molekulách vzduchu z úst do úst, z ucha do ucha. Je koniec. Sviečka dohorela. Aj keď mal ešte plány a predstavy, Pán Boh usúdil, že už ich dokončí vo večnom raji. Ale tam to už asi nebude zapotreby.

Správa o náhlej smrti dekana Harantu prenikla cez zatvorené dvere aj na miestny národný výbor a čakala tam na funkcionárov obce. Tí, keď ju myšlienkovite i verbálne spracovali, uzhodli sa, že na pohrebe dekana Harantu by bolo vhodné predniesť rozlúčkovú reč aj z ich pozície. Veď patrí sa s ním naposledy rozlúčiť, nech bude pohreb kdekoľvek. Bol síce socializmus v plnej jeho kráse, komunisti panovali kradmou rukou, ale predsa len, hoci bol Ján Haranta kňaz a obecní funkcionári s tým akože nič nemali, bol uznávanou osobnosťou, najmä v katolíckej moderne a v obci bol dvadsiaty rok, čo je obdobie, za ktoré sa patrí „stratiť“ pár slov vďaky. Čo už len aj nad hrobom. Nuž sa teda rozhodli, že rozlúčkový prejav určite pripravia a prednesú, ktosi sa už len podujme, na kohosi už len voľba padne. Ale aby z toho neboli celkom problémy, povedali si, že túto skutočnosť oznámia svojmu nadriadenému orgánu, teda okresnému národnému výboru. Tak si povedali. Oznámia, nie opýtajú sa, či môžu, lebo tak by poľahky mohla zaznieť záporná odpoveď a ťažko by si niekto trúfol porušiť ju. Aj keď takmer všetci boli kresťania, vzhľadom na spomínanú dobu sa aj oni hrali na skrývačku či na slepú babu, bohoslužby navštevovali všade inde len nie doma, nikto nikoho nenašiel, nikto nikoho nevidel. Ale veď každé obdobie má svoje čaro, toto malo takéto.

Na akt oznámenia nadriadenému orgánu ohľadom „odobierky“ sa podujal tajomník miestneho národného výbor. Azda preto, že bol najvýrečnejší, najkomunikatívnejší, azda preto, že pôsobil vo viacerých okresných komisiách, čiže svojim spôsobom bol autorita, „mal slovo“.

Zdvihol teda telefónne slúchadlo, na okrúhlom číselníku vytočil krátke, troj či štvormiestne číslo, lebo vtedy tak bolo, a keď sa mu ozval volaný účastník, tak ako boli dohodnutí, oznámil, že zomrel dekan Haranta, že je to významný básnik, že v obci pôsobil dvadsať rokov, že ..., že je síce farár, ale patrí sa, aby sa s ním za obec niekto pri rakve rozlúčil a že to aj v deň pohrebu niektorý funkcionár urobí.

Pracovník okresného národného výboru na druhom konci telefónneho spojenia sa na chvíľu zamyslel, zrejme preňho veľavýznamne a povedal:

„No dobre, rozlúčiť sa s tým vaším farárom môžete, ale záleží na tom, aký bude mať pohreb, či štátny alebo cirkevný.“

Tajomník Viliam zostal na chvíľu zaskočený, zaiste čakal všeličo, len nie takúto „duchaplnú“ odpoveď. No veľmi rýchlo sa spamätal, k čomu mu pomohla aj zlosť, ktorá ním prenikla. Bez toho, aby sa s volaným rozlúčil, či nebodaj poďakoval za odpoveď, ako sa na slušného človeka patrí, a on ním bol, celou silou tresol slúchadlo na vidlicu, až sa bakelitový aparát, lebo také vtedy boli, rozštiepil, zahrešil a veľmi nahnevane aj srdnato vedľa sediacemu „richtárovi“ Milanovi povedal:

„No vidíš a takíto nás riadia.“ A pretlmočil mu nezmyselnú odpoveď zástupcu vyššieho orgánu. Obaja čakali, čo sa bude diať, ale ani následne, ani v ten deň, ba ani v nasledujúce nikto „z okresu“ situáciu neriešil a tak svinianski obecní funkcionári pripravili svojmu „súdruhovi dekanovi“, ako ho oslovoval vtedajší predseda miestnej komunistickej strany, ktorý ako jediný z obecných „pohlavárov“ poznal kostol len zvonka, dôstojný rozlúčkový príhovor. Realizoval ho podpredseda Ján, jednak preto, že bol vtedy predsedom Zboru pre občianske záležitosti, mal výborný komunikačný prejav a, ako sám hovoril, je neutrálny. Bol totiž evanjelik. Pohrebné obrady vo Svinnej, možno na prekvapenie oného okresného súdruha cirkevné, sa síce uskutočnili za tichej „asistencie“ štátnej bezpečnosti, ale nikto v tej chvíli nič nezisťoval, nič neriešil. Akurát „eštebáci“, ktorí sa motali v úctivej vzdialenosti okolo kostola, boli takí nenápadní, až boli nápadní. Ale veď – boli v robote.

 

Jozef Páleník

(Poviedka získala prvé miesto v literárnej súťaži Jurinova jeseň.)

::

Súvisiace príbehy:

Žiadosť

Prispievateľ

::

Katolícky kňaz, básnik a literát Ján Haranta (1909–1983) napísal dvanásť básnických zbierok. Len prvé štyri z nich vyšli za jeho života knižne (Mystérium baladické, Zem požehnaná, Klienti a V najkrajšej domovine). Ostatné zostali v rukopise, pretože ich autor – ako predstaviteľ duchovne a nábožensky orientovanej poézie – bol v nemilosti vtedajších mocipánov. Až s odstupom rokov a desaťročí sa všetky tieto zbierky dostali do rúk kultúrnej verejnosti. Vyšli v jednom objemnom zväzku pod názvom Spolu v zemi požehnanej (Prešov, Vydavateľstvo Michala Vaška, 2006).