Návšteva

 

Ján Grešák

„Dedko, budeme mať návštevu!“ volá babka na svojho muža, ktorý sa práve vracia zo samoobsluhy.

„Návštevu? A akúže to?!“ opanuje ho zvedavosť.

„Katka príde!“

„Tak naša vnučka príde!“ zažiaria starcove oči radosťou.

„Áno, Katka príde. Aj s mužom. Zastavia sa však iba na chvíľku, ostanú len na obed.“

„Len na obed? Veď som ich už päť rokov nevidel!“

Babka sňala dedkovi z kabáta smietku. Možno tam ani nijaká nebola, ale chcela byť čím bližšie k nemu.

„Len sa upokoj,“ prihovára sa, „bývajú ďaleko, hlavná vec, že sa majú dobre!“

„Máš pravdu, babka. Dnes teda príde Katka.“

„Áno, čoskoro budú tu.“

Na stole je prestretý biely sviatočný obrus a na ňom poukladaný zdobený príbor – strieborné vidličky, lyžice i nože, ktoré po celý čas odpočívali v skrini v tmavomodrom obale. Obrus siaha takmer po zem; kedysi ho rozprestierali na veľký stôl, teraz pre dvoch osamelých ľudí stačí stôl malý. Babka stojí v kuchyni pri sporáku a nešetriac dobrotami chystá obed. Občas vyzrie oblokom. V záhrade medzi ružami vidí dedka. Reže kvet za kvetom, až ostáva holý ker.

„Ako ten pustý ružový ker, takí ostanú aj starí ľudia, keď sa im deti a vnúčence rozletia do sveta a oni opustení vysedúvajú s prázdnymi rukami zloženými v lone,“ riekla potichu len tak pre seba, no hneď sa jej tvár rozjasnila. Dedko priniesol ruže, vložil ich do váz, najkrajšie položil na miesto, kde bude sedieť ich milovaná vnučka. Pozrie na hodinky. Ruky nechá dlho opreté o operadlo stoličky, akurát na tom mieste, kde sa kedysi túlila k jeho dlaniam Katkina plavá detská hlávka.

Práve vtedy zazvonil telefón. Dedko sa strhne a ponáhľa sa do izby, kde sa nachádza aparát, ale babka ho už predbehla.

„Áno!“ zvolá vzrušená.

Chvíľku ostane ticho, nedočkavo počúva.

„Katka,“ pošepne dedkovi a hneď nato radostným hlasom vykríkne: „Dieťa moje! Akí sme šťastní, že prídete! Kedy tu budete? Ako...? Neprídete...? Nie...? Koho... koho si stretla? Ach tak... tvoja spolužiačka Alica bola na stanici a zavolala ťa na obed... že ste sa už tri roky nevideli? Áno, samozrejme, dieťa moje, uznávam – nie, nie, nehneváme sa – dedko stojí pri mne a dáva ťa pekne pozdravovať... Áno, Katuška, dobre sa zabavte a ostaňte zdraví! Katka, Katka...!“

Ale Katka už nepočula, zložila slúchadlo. Aj babka pomaly zložila slúchadlo. Ruka jej ostala na vidlici aparátu ako ochrnutá. Stará žena sa neopovážila ani pozrieť na svojho muža.

„Ale nesmúť!“ povie dedko, pristihnúc ju utierať si potajomky slzu, ktorá sa jej ako ríbezľa práve skotúľala do lícnej jamky. 

 

Ján Grešák

::

Z tvorby autora:

Opatera

Jazdec