Zem, more, krv a oheň

 

Jaroslav Durych: Služebníci neužiteční

Praha, Argo, 1996

Literárna tvorba českého spisovateľa Jaroslava Durycha (1886–1962) je rozmerná, druhovo a žánrovo pestrá, zahŕňa lyrické aj epické básne, eseje, poviedky, novely, romány, divadelné hry, ako aj memoáre a publicistiku. Z množstva rozmanitých diel predsa len jedno vyčnieva, súc považované za autorovo najväčšie, najvýznamnejšie, takpovediac životné (pracoval na ňom od tridsiatych rokov 20. storočia až do roku 1961, dokončil ho teda krátko pred svojou smrťou) – ide o románovú tetralógiu Služebníci neužiteční.

Osou tohto obsažného románu je životný príbeh blahoslaveného Karola Spinolu (1564–1622), jezuitu, kňaza, misionára, mučeníka, ktorý sa stal obeťou krutého prenasledovania kresťanov v Japonsku. Témou mučeníctva sa Jaroslav Durych zaoberal dlhodobo, spracoval ju vo viacerých textoch, pričom niektoré z nich boli zrejme súčasťou prípravy na zamýšľané veľké dielo o „neužitočných služobníkoch“, nasledovníkoch Ježiša Krista, ľuďoch živej viery, pravej pokory a zbožnosti, odhodlaných položiť aj život za ideály kresťanstva a mať tak účasť na Ježišovom utrpení, ktoré vykupuje svet.

Názvy jednotlivých častí tetralógie emblematicky vyjadrujú púť Karola Spinolu od narodenia až po smrť: Zem, More, Krv, Oheň. Príslušník významného šľachtického rodu sa rozhodol vstúpiť do Tovarišstva Ježišovho, aby naplnil svoju túžbu ohlasovať Evanjelium v Japonsku. Musel prekonať mnoho prekážok i odpor zo strany príbuzných, v neposlednom rade veľmi dlhú strastiplnú plavbu do vzdialených končín. Zažil nepriazeň počasia, stroskotanie, zajatie, krajnú núdzu, mnohé ďalšie hrozivé nebezpečenstvá, akoby mu nemalo byť dopriate dostať sa do zeme zasľúbenej. Ale napokon došiel. Niekoľko rokov úspešne pôsobil v krajine vychádzajúceho slnka, ďalšie roky tam prežil vo väzení a jeho životná púť sa zavŕšila, keď bol odsúdený na trest smrti upálením.

Z pohľadu dnešného človeka, poznačeného materializmom a skepticizmom, sa zmýšľanie blahoslaveného Karola javí ako nepochopiteľné, priam bláznivé: „Hovoril o odriekaní, ktoré vraj človeka povyšuje i nad mocných kráľov, a osobitne odporúčal dobrovoľné obete. Chválil chudobu, poníženie, skutky umŕtvovania a nadovšetko mučeníctvo...“ (s. 190). Pravda, aj za jeho čias mnohí takú náuku odmietali. Ale Karol kráčal hrdinsky, i keď neraz balansujúc medzi tým, čo mu hovorilo srdce a čo prikazovali nadriadení: „Viedol na smrť sám seba!“ (s. 191).

Keď vypuklo prenasledovanie, odôvodňované tvrdením, že kresťania ohrozujú bezpečnosť štátu, Karol Spinola nehľadal možnosť úteku: „Som neužitočný sluha. Ale prišiel som do Japonska s pevnou nádejou, že mi z Božieho milosrdenstva bude dopriata mučenícka smrť pre svätú vieru...“ (s. 564). V očiach tohto sveta bláznovstvo, v očiach svätca mimoriadne duchovné videnie: „Nezasluhuje si, aby bolo nazývané životom to, čo so všetkou svojou veľkoleposťou biedne zaniká v okamihu smrti. To je iba sen, tieňohra. Skutočný život môže mať len duša, lebo na ňu smrť nedočiahne...“ (s. 641).

Karol si bol istý, že hlásanie kresťanskej viery mu ukladá Boží zákon, ktorý má prednosť pred všetkými ľudskými zákonmi. Ostal v Japonsku a po zatknutí a uväznení sa mu žalár stal vyvolenou nevestou, noviciátom mučeníctva, konventom, v ktorom chcel čo najpríkladnejšie slúžiť Bohu: „Radujem sa z toho, že vchádzam do tohto väzenia z lásky k Bohu, lebo mám pevnú nádej, že čím užšie a trpkejšie je moje miesto na tomto svete, tým blaženejšie a utešenejšie bude moje miesto v raji...“ (s. 674).

Prešli dni a roky. Prišiel rozsudok a s ním smrť, ktorá „prevracia počty a zahanbuje múdrych“ (s. 701). Upálenie pomalým ohňom je obzvlášť krutý spôsob popravy: „Neurčitá je žiara plameňov, neurčité je svetlo života. Kde sa stratila pamäť? Kde slová? Kde je skutočnosť? Na čom leží a čoho sa drží? Nikde nič. Nikto neodpovedá. A v nepochopiteľných diaľkach čosi mlčí ako horiaci ker, predstavujúci Meno Božie...“ (s. 812). Ale odniekiaľ sa vracia proroctvo, ktoré si Karol Spinola vypočul ešte ako mladý muž hľadajúci svoju cestu: „Táto cesta sa neskončí v Taliansku, ale v ďalekom kraji až na konci sveta. Bude nebezpečná, ale veľmi slávna... Netreba hľadať doma priazeň malodušných krajanov, ani kniežat a kráľov, lebo všetko je pripravené. I sláva a smrť...“ (s. 37).

Otázky zásadné, otázky zmyslu života, dobra a zla, času a večnosti... Viera, obetavosť, túžba po svätosti, mučeníctvo... Duchovné skutočnosti. Je vôbec možné niečo také vtesnať do románovej formy? A vôbec do slov? Durychova tetralógia ponúka čitateľovi štýlovú bohatosť, reč symbolov a podobenstiev, obsažné dialógy aj filozofické a teologické odkazy. Dej plynie pozvoľna, postoj rozprávača sa mení, niekde je nezaujatý, akoby nad vecou, inde sympatizujúci, komentujúci alebo skeptický, ba aj ironizujúci. Prekvapivo, no aj zarážajúco môže pôsobiť humor, najmä v spojitosti s drsnými opismi utrpenia, ktorých je v knihe nemálo.

Ako sme už spomenuli, osou románu je životný príbeh blahoslaveného Karola Spinolu. Román ako celok je však mohutným tokom rozprávania o ľuďoch, myšlienkach a udalostiach, s množstvom postáv, epizód a literárnych obrazov, a to na pozadí historických faktov. Opus magnum Jaroslava Durycha nechce zaujať vonkajšími efektmi, chce zaujať hĺbkou obsahu, posolstvom o vanutí Ducha, oslavou povolania k svätosti. Ide nepochybne o silné umelecké dielo s výrazným duchovným rozmerom, i keď percepčne náročné a na hony vzdialené od predstáv a očakávaní priemerného čitateľa.

 

Ján Maršálek

::

Súvisiace články:

Na strane krásy a pravdy

Almužna dobrého slova

Náboženské eseje Jaroslava Durycha

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.