Krádež

 

Ján Grešák

Paulína neprišla do obchodného domu nakupovať, chcela sa len trochu zohriať, pretože bez kabáta bola preziabnutá až do špiku kosti, no peňaženka, ktorá trčala z vrecka muža, kráčajúceho pred ňou, budila v nej pokušenie. Spočiatku sa snažila na peňaženku nepozerať, ale tak dráždivo trčala z vrecka majiteľa... A na tom mužovi bolo vidieť, že ju môže pokojne stratiť, lebo to, koľko bola hodná už len samotná peňaženka, bolo by stačilo Paulíne na živobytie aj na niekoľko týždňov.

Šla krok za krokom za peňaženkou, ohliadajúc sa po okolí. Nablízku stála útla staršia pani v čiernych šatách a dve mladé chichotavé dievčiny, zaujaté živým rozhovorom. Keby nebola nadišla chvíľka, keď si staršia pani začala vreckovkou utierať obličaj, a keby sa tie dve dievčiny nestratili z jej zorného poľa, nebola by tú peňaženku potiahla. Ale v tej chvíli necítila už strach a nijakú zábranu. Jediný obratný pohyb – a peňaženka zmizla v jej taške.

Zastala a tvárila sa, že si obzerá teplý kabát. Aj pani v čiernom sa zastavila pri tom vešiaku. A keďže Paulína už dlhšie nejedla, vo vykúrenom priestore obchodu prišla na ňu slabosť, zachvela sa a taška jej padla na podlahu. Pani v čiernych šatách sa zohla a podávajúc jej tašku riekla: „Mladá pani, mali by ste si sadnúť a na chvíľu odpočinúť.“

Ale Paulína ju nepočula. Kŕčovito sa držala vešiaka a chvela sa od strachu. Ponad hlavy stále sa mrviaceho zástupu ľudí zazrela ustarostenú tvár majiteľa peňaženky a vedľa neho – uniformu policajta. To ju tak vydesilo, že ľudia v tomto priestore sa jej odrazu zdali ako vzdialené čierne bodky.

„Neodchádzajte odo mňa,“ prosila Paulína paniu v čiernom, „zostaňte tu.“

Pani mlčky pozrela na policajta, ktorý položil ruku na Paulínino plece.

„Tomuto pánovi,“ povedal uniformovaný ostro, „ukradli pred chvíľou peňaženku.“

Paulína vyjachtala niekoľko slov, ktoré sa jej samej zdali byť cudzie. Majiteľ peňaženky akoby bol s ňou súcitil.

„Netvrdím,“ začal, „že vy ste vzali moju peňaženku, ale stáli ste hneď za mnou, keď sa to stalo. Táto mladá pani,“ obrátil sa na policajta, „išla najprv predo mnou, potom zostala za mnou a o sekundu neskôr už peňaženky nebolo.“

Paulíne sa zdalo, že sa prepadáva do zeme. Bezmyšlienkovito pozerala pred seba, keď policajt otváral jej tašku, a pozerala tak stále aj vtedy, keď ju zatvoril a odložil na pult.

„Táto pani ju nemá,“ oznámil policajt majiteľovi peňaženky.

Videla, ako obaja muži odchádzajú, ale jej strachom vzrušené vedomie to takmer neregistrovalo.

„Pravdaže, ja som vybrala peňaženku z vašej tašky,“ povedala neznáma v čiernom Paulíne, vedúc ju k východu. „Policajt si určite zapísal meno a adresu okradnutého pána. Postarám sa, aby dostal svoju peňaženku späť. Vy ste hladná, však?“

„Áno, veľmi.“

„Museli ste predať aj svoj kabát, pravda? Ste bez práce a bez peňazí.“

„Áno. Prečo... prečo ste to pre mňa spravili?“

„Lebo poznám také prípady. To bolo prvý raz, je to tak?“

„Áno. A nikdy sa to už nebude opakovať. Nikdy viac!“

„Práve preto som to urobila. Teraz si pôjdeme niečo zajesť.“

„Kto... kto ste, pani?“

„Vykonávam civilnú bezpečnostnú službu v tomto obchodnom dome,“ odpovedala pani v čiernych šatách.

 

Ján Grešák

::

Z tvorby autora: Výpravca.