Drevenica

 

Ján Grešák

– Babka, kedy už umriete? – opýtala sa malá Danka svojej babičky. Babička ostala prekvapená. Kde sa to v tej malej zobralo?

– A chcela by si, aby som umrela? – odpovedala vnučke otázkou. 

– Ja nie, ja vás ľúbim, ale mamička to hovorila... hovorila, lebo by chcela na mieste vašej drevenice postaviť pre mňa pekný dom. Pre brata bude náš... a pre mňa ešte nemáme...

– Teda tak, mamička sa nemôže dočkať, chcela by, aby som už umrela...

– Povedala oteckovi, že budete žiť sto rokov...

– A čo povedal otecko? – vyzvedala zdesená starká.

– Že vás predsa nemôže zabiť, – povedal.

Stará žena si utrela slzy a zhrbená ako ešte nikdy predtým odišla si sadnúť do izby. Toho večera nemohla zaspať.

– Drahý môj syn, – trápila sa, – nemá kvôli mne pokoja...

Uvedomovala si, akou prekážkou je nevestiným plánom, ale najviac ju bolelo, že kvôli nej, matke, vlastne trpí syn. Rozmýšľala dlho na posteli, spánok neprichodil, až nadránom dozrelo v nej rozhodnutie, po ktorom na chvíľku zdriemla.

Predvečerom prišiel syn, aby jej narúbal dreva. Sama už naozaj nevládala.

– Poviem ti novinu, – osloví syna, keď vojde za ním do kôlne. Syn na ňu uprie spýtavý zrak.

– Vieš ako mám tvoju Danku rada... Ale ja na jej svadbe už nebudem... – zodvihla ruku, akoby si chcela prihladiť vlasy na hlave, ale pri tom pohybe si nebadane utrela slzu.

– Sily ma už opúšťajú... Ale chcela by som vidieť aspoň dom, v ktorom bude bývať. Zbúraj moju drevenú chalupu a postav tu poriadny dom... ešte mám aj nejakú korunku, aj ja pomôžem...

Syn ostal stáť, akoby bol korene do zeme zapustil. Všetko iné by bol čakal, len toto nie. 

Ešte menej to čakala jeho žena. O chvíľu ju bolo počuť už i pospevovať. Potom sa vychytila, vzala krčah s mliekom, čerstvé maslo i pečivo a pobehla k svokre. Aj pobozkala ju, čo ešte od svadby neurobila.

– Kto vám to kázal také dačo... – tvárila sa prekvapene.

– Nuž tak som si to rozmyslela, aby Danka mala nejakú pamiatku po mne, – vyšeptala ústami, ktoré jej sťahovalo do plaču.

– Nebojte sa, babka, dobre vám bude, kým postavíme nový dom, vezmeme vás k nám, budete bývať v prednej izbe.

– Ach nie, ja by som v takej izbe bývať nevedela. Bála by som sa, že tam všetko zašpiním. Vieš, dopoludnia šiel okolo starosta, poprosila som ho, či by mi nenašiel miesto v domove pre starých ľudí. Povedal, že sa môžem spoľahnúť. Tam sa utiahnem, kým ma Pán Boh nepovolá...

– Ale čo ste rozum potratili?! – odhovárala ju nevesta naoko.

– Pravdu máš, – povedala pokojne starká, – nemôžem nemilovať svojho syna, a milujúca matka celkom zabúda na seba a kvôli deťom často robí tak, akoby potratila rozum.

Nestačila ešte drevenica vychladnúť, keď ju zrovnávali so zemou. Voľný priestor bol lákavý, kadekto sa začal oň zaujímať. Prichádzali kupci s lukratívnymi ponukami. Ďalekí i blízki. Dankini rodičia sa napokon zlakomili na peniaze a pozemok predali. Veď Danke bývanie ešte zabezpečia. A nie hocaké, dedinské...

Nový majiteľ pozemku, milionár z veľkomesta, nezaprel v sebe podnikateľského ducha. Čoskoro tam vyrástla honosná vila, ktorá im zaclonila celú záhradu. Priestor okolo vily sa zmenil na betónové parkovisko. Miesta na parkovanie luxusných áut tuzemských i zahraničných poznávacích značiek bolo stále málo. Podnikateľ začal zaberať čoraz väčšiu plochu. Pošuškávalo sa, že novostavba neslúži len ako herňa a nočný bar, ale aj ako verejný dom. Dankini rodičia podali žalobu. Neuspeli. Presúdili takmer všetky peniaze, čo získali z  predaja. Z ich dvora sa často ozývali povzdychy:

– Ach, kde si, zlatá babkina drevenička...

 

Ján Grešák

::

Z tvorby autora:

Opatera

Výpravca