5. septembra 2010

Neúprosný čas preverí každého z nás a priveľkým snažením prídeme o mnoho krás

(Hosťovský priestor)

Čitatelia PriestorNetu majú možnosť oboznámiť sa s dielom Vlada Gregora prostredníctvom úryvkov z jeho rozsiahleho diela Svedectvo času, uverejňovaných na pokračovanie v rubrike Ľudia a spoločnosť. Svedectvo času obsahuje autorove úvahy uplynulých troch desaťročí... Teraz však uverejňujeme úplne nový text, ktorý je dokladom toho, že filozof tvorí a kriticky uvažuje aj v nežičlivej atmosfére dneška.
::
Naozaj príde čas, keď bezmocnosť zarazí silácke mudrovanie, nastane únava každého materiálu a každý úspech si vyberie svoju daň...
Každý človek, ba každý živý tvor sa snaží nejako si určiť svoje miesto vo svete, ktorý ho obklopuje a ku ktorému je nútený nájsť si konkrétny vzťah. Paradoxné je, že nám k nájdeniu šťastia, ktoré pochádza z pevných a fungujúcich pravidiel, nepomôže ani tá najväčšia inteligencia a rozsah vedomostí. Je plno náboženských aj ateistických systémov, plno mystických aj realistických príručiek a zbierok pravidiel. Akosi pravidelne sa pritom zabúda na tie poľné ľalie, ktoré nepracujú ani nepradú a ani Šalamún v celej svojej nádhere nebol tak zaodetý, ako každá z nich... (Matúš 6, 2630)
Zvlášť muži sa snažia často preraziť múr okolitých nejednoznačností a nevedomostí a dobre si pritom akurát natlčú hlavu a nasadia tými svojimi prehnanými snahami jedovaté a škodlivé chrobáky do hláv ešte aj ďalším generáciám. Je tu aj problém viery a jej úžitku, keď často navidomoči absurdné tvrdenia a konštrukcie vedú k nečakane dobrým výsledkom. Akoby bolo niekedy pre dané spoločenstvo potrebné zjednotiť sa na niečom, čo je pre všetkých členov rovnako nepochopiteľné, tajomné a vyžaduje si to jednoznačnú a rovnocennú úctu. Samozrejme, že tu prichádza aj k omylom a fatálnym chybám, ale zároveň často práve týmto spôsobom sa darí eliminovať takých mudrákov a „zarytých individualistov,“ ktorí rozbijú všetko a napriek počiatočným veľkolepým výsledkom nakoniec zanechajú za sebou jednu veľkú a dlhoročnú spúšť. Zvlášť mladí ľudia, silní a plní elánu, majú niekedy tendencie redukovať celú históriu a zároveň budúcnosť na nejaké to sola scriptura, jedine ekonomiku, výlučne národ, rodnú stranu a či iného prezlečeného a absolútneho alaha, jehovu, alebo mesiáša.
Sledujeme teraz trápenia, ktoré zažíva celý svet – požiare okolo Moskvy, záplavy v Pakistane, Číne, aj u nás, ekonomickú a existenciálnu krízu na superproduktívnom Západe. Popritom ešte nezanedbateľné osobné a zdravotné problémy jednotlivých ľudí, ktoré často osudovo ovplyvňovali históriu a strašidelným spôsobom môžu ovplyvniť aj budúcnosť... Kde nájsť ten pevný bod, aby sme mohli pohnúť Zemou? Aké teórie a dogmy nám k tomu pomôžu? Možno žiadne, ale práve tá skromnosť, pokora, úcta ku konkrétnym a živým potrebám ľudí, ktorí od nás závisia a s ktorými poznateľne súvisíme. Možno, že práve toto je hlavným posolstvom evanjelia a práve toto je asi najťažšie pochopiteľné a najviac sa na to zabúda.
Človek sa na vlastnej koži učí a možno práve preto, že ju mám už od mladosti riadne dorantanú, tak som si vždy o čosi lepšie rozumel so staršími ľuďmi, ktorí už nejaké to trápenie sami zažili, viacero problémov riešili a viacero snažení už museli vzdať. Človek je už na začiatku Biblie vystríhaný pred stromom poznania dobra a zla, alebo možno len pred pocitom, že to dobro a zlo dokáže pevne, objektívne a na veky vekov určiť. Zároveň je však toto sebauvedomenie človeka, schopnosť abstrakcie a plánovania, jeho neoddeliteľným atribútom oproti ostatnej faune a či flóre. Lebo skutočne aj každá rastlinka a či živočích sa hoci možno aj neuvedomene snažia využiť všetky dané okolnosti a možnosti pre ako-tak znesiteľný život seba a celého svojho spoločenstva. A práve z takýchto živých a konkrétnych koreňov pochádzame aj my ľudia a možno aj celý vesmír.
Všetko, čo sa okolo nás deje, je možno raz a navždy dané, ale deje sa to postupne, procesuálne a vývojom a nie je v našich schopnostiach objektívne rozlišovať, kde sa končí náhoda a kde sa začína zámer a aké správanie je pre nás a pre naše konkrétne spoločenstvo to najužitočnejšie možné, oprávnené a spravodlivé. Snažiť sa o to ale musíme, tak jednotlivci, ako aj rodiny, tak národy, ako aj celé globálne trápené ľudstvo. Boli nám dané do vienka určité schopnosti a možnosti, evidentne darované, nezískali sme ich z vlastných síl a zdrojov. Preto už len z pocitu vďačnosti je dôležité snažiť sa tieto zdroje rozvíjať a využívať – aj za cenu omylov a potknutí. Vyplýva z toho aj úcta k usilovnosti iných ľudí, hoci by boli aj nešikovnejší od nás a využívali tie svoje talenty hlúpejším spôsobom než my, oveľa väčší pracanti a mudrlanti.
Chcem touto úvahou vzbudiť u vás aj úctu ku konečnému zdroju všetkých možností a schopností, ktorého všelijako nazývame, všelijako chápeme, ale ktorý tu jednoducho je a účinkuje. 
(8. 8. 2010)
::
Autorom príspevku je filozof a publicista Vlado Gregor.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.