8. marca 2011

Prečo je na svete zlo

(Hosťovský priestor)

Musíme sa obmedziť a prinútiť k tvrdej robote, aby sme dokázali vnímať život v jeho nahote!

(Predošlá úvaha bola veľmi náročná a musím byť veľmi oddýchnutý a vyspaný, aby som sa do takýchto tém pustil. Aj teraz píšem v sobotu skoro ráno...)

Vyzerá to tak, že hlbšiu reflexiu svojej viery a svojho smerovania si musí urobiť nielen kresťanstvo a ateizmus, ale aj islam a celý svet.
Je to smutné konštatovanie, ale zdá sa, že distribúcia a kontrola nefungujú ani tak, ako za socializmu. Človek si často povzdychne s Jóbom: "Vari si stvoril ľudstvo ako morskú háveď, ktorej nevládne nikto?"
Môj realizmus sa zdá mnohým tvrdý a nehnevám sa, keď niekomu pripadám ako Machiavelli v ešte horšom vydaní. Ja ale nechválim zlo, len tvrdím, že to je nevyhnutný podklad pre to, aby sa vôbec na svete niečo dialo.
Tento svet a aj ľudská prirodzenosť majú totiž parametre nastavené tak, že zlo, nepríjemnosti a nešťastia sa nevyhnutne znova a znova generujú a padajú na naše hlavy, podobne ako tá veža v Siloe. Išlo vtedy asi o nejaké aktuálne nešťastie, keď sa na naň farizeji Ježiša pýtali; a on im odpovedá, aby si nemysleli, že tí, ktorých toto nešťastie postihlo, boli horší od iných. Takisto, keď sa ho pri vyliečení nešťastníka pýtajú, kto zhrešil, či on, alebo jeho rodičia, že sa narodil slepý, hovorí im, že ani on, ani jeho rodičia, ale stalo sa to preto, aby sa prejavili Božie skutky. Neviďme v tom cynizmus, ako ani v slovách: "Je treba, aby prichádzali pohoršenia, ale beda tomu, pre koho pohoršenie prichádza!" (Mat 18, 7; Luk 17, 1)
Najväčšie zlá, biedy a nešťastia totiž vznikajú z toho, že sa zlo snažíme ignorovať, nevidieť, nevnímať a necítiť a že nekriticky, naivne a niekedy aj bezočivo a podvodne vyhlasujeme, že práve my ho dokážeme odstrániť a navždy zlikvidovať. A pritom ešte fanfarónsky a tzv. charizmaticky presvedčíme kopu ľudí, aby s nami pri takejto absurdite a príčine mnohých nešťastí spolupracovali a obetovali sa!
Málokto do hĺbky chápe aj Kristove slová o tom, že blažení sú chudobní, hoci aj duchom, trpiaci a vnímajúci krutú nespravodlivosť, teda ľudia dohnaní na pokraj existencie. Tá potreba ujsť pred bohatstvom, slávou a poklonením sa pred nereálnymi možnosťami a schopnosťami sa prejavuje už v podobenstve o pokušení na púšti. Tu nejde o diabla mimo nás, ale v nás - a ak toho v sebe nepremôžeme a nevyženieme, budeme nakoniec existovať na škodu nielen sebe, ale aj iným. Paradoxne tým viac, čím viac si o sebe budeme myslieť niečo iné, a často aj tým viac, čím viac si niečo dobré a priaznivé budú myslieť tí pomýlení ľudia okolo nás, ktorých sme zviedli a pohoršili.
Je teda treba, aby tie pohoršenia prišli, lebo človek a aj ľudstvo sa učia na vlastnej koži a často to ináč ani nedokážu. Beda ale tým, ktorí si na tomto reálnom a nepochybnom fakte bezočivo a bezohľadne postavili svoju existenciu a využívajú tento fakt na to, aby žili z mlátenia prázdnej slamy a z roboty a sĺz tých ozaj obyčajných a bezočivo a bezohľadne ponižovaných!

(Nič iné som touto krátkou glosičkou nechcel povedať a nič iné a zlomyseľné za tým nehľadajte.)
26. 2. 2011

Autorom príspevku je filozof a publicista Vlado Gregor, stály spolupracovník PriestorNetu.

2 komentáre:

  1. Úvaha mnohé naznačuje, otvára niekoľko závažných otázok, z ktorých azda najcitlivejšia je otázka zla, bolesti a nešťastia vo svete. Avšak zdá sa mi, že niekedy touto témou zakrývame neochotu podriadiť sa mravnej norme a z nej vyplývajúcim požiadavkám. Akoby sme svoje hriechy ospravedlňovali tým, že (z nášho pohľadu) nespravodlivo trpíme, alebo, že niekto iný pácha zlo. Inokedy zas poukazovaním na zlo spochybňujeme Božiu existenciu.
    Veru, ťažké témy! Ale v pochybnostiach je dobré oprieť sa o učenie Cirkvi, to by asi odporúčal aj Chesterton, lebo učenie Cirkvi je komplexné a zahŕňa zjavenú i poznanú pravdu o živote. Alebo inak, ako hovorí kardinál Korec: človek nasledujúci Krista svoj život neprehrá.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Zaujalo ma to zhrnutie, že život je hra a kde sa hrá, tam sú výhry aj prehry. Ak sa nad tým zamyslíme, tak život so samými výhrami by nebol dostatočne naplnený a možno by ani nebol zaujímavý. Preto tí, ktorí majú v živote prevahu výhier sa púšťajú do "adrenalínových" športov, či do iných dobrodružstiev, idú do neistých vecí. Inou formou naplnenia je charita, pomoc blížnym v núdzi. Tam v dotyku s ťažkosťami s neistým výsledkom tiež hrajú o naplnenie života.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.