3. mája 2011

Viera, milosť a slobodná vôľa

(Hosťovský priestor)

Ceňme si naše vlastné snahy a pokusy, ináč upadneme do viery v hókusy-pókusy!

V spore medzi katolíctvom a protestantizmom sa stále nevieme došpekulovať k jasnej definícii, čo vlastne znamená Božia milosť a nakoľko môže byť naša viera bezpodmienečná a určená len samotným Bohom, alebo trochu aj našimi vlastnými dobrými snahami a skutkami. Tieto spory vrcholili v 16. storočí vznikom reformácie, ktorá vlastne obnovila starý spor medzi sv. Augustínom a Pelagiom. Martin Luther bol práve augustiniánsky mních a svoje jednoznačné výklady Pavlových epištol si upevňoval práve tak nekompromisným chápaním tvrdení sv. Augustína. To isté, ešte vo zvýšenej miere, platí aj o Jánovi Kalvínovi.
Pelagius možno trochu prehnane tvrdil, že človek je vo svojej podstate dobrý a môže robiť dobré a správne rozhodnutia, dokonca s radosťou vládze plniť Božie zákony. Na druhej strane sv. Augustín asi tiež trochu preháňal v tom, že sila našej žiadostivosti a našich pudov zabraňuje akémukoľvek samostatnému dobrému rozhodnutiu alebo skutku. Nakoľko vážne boli tieto spory, dokazujú až dva koncily - v Efeze roku 431 a v Orange roku 529, ktoré dali v podstate za pravdu sv. Augustínovi a jeho učeniu o skazenosti ľudí a o ich akomsi predurčení, ktoré nestavia do dobrého svetla nielen ľudí, ale ani samotného Boha. Ak človek pri zdravom rozume nemá možnosť slobodne sa rozhodnúť pre správnu cestu, tak hodnota ľudskej osobnosti nie je len minimálna, ale vôbec žiadna! Koniec-koncov, tridentský koncil hovorí v kánone V.: „Ak niekto tvrdí, že kvôli Adamovmu hriechu bola slobodná vôľa stratená a vyhasnutá, alebo že ide iba o niečo zdanlivé, bez skutočného opodstatnenia, alebo že ide o výmysel, tak uvádza satana do Cirkvi a nech je teda prekliaty.“
Človek môže veriť v dobrého Boha a jeho milosť, ale bez reálnej snahy o svoje konkrétne zdokonalenie je takáto viera len nedefinovateľnou abstrakciou. Lepší je ten, kto sa snaží a pritom sa mýli, ide dopredu malými krokmi, ako ten, kto sa spoľahne na čosi, čo nemôže presne určiť a pochopiť a tobôž odovzdať druhým. Taktiež bohorovné básnenie o nezaslúženej milosti znie síce veľmi pokorne a skromne, ale ako je možné túto milosť konkrétne definovať? A aká je to milosť, ktorá človeku nedáva možnosť jeho osobných ľudských snáh a dobrých úmyslov? Nikto netvrdí, že v človeku nie je potencia zla a ja najmenej. Zažil som toho zla dosť a aj zažívam, ale vždy sa riadim heslom mojej nie tak dávno zosnulej starenky: „Každý sme na ňeco a ňegdo aj nanic.“ Ona zažila ešte omnoho viac zla ako ja, ale nikdy o ňom nehovorila a na nikoho nenadávala. O všetkom zlom, čo ju stretlo, som sa dozvedel od iných...
Milosť Božia je iste potrebná, ale dobré snahy a z nich vyplývajúce zásluhy si Boh iste oceňuje a myslím si, že nemusíme byť nevyhnutne pyšní, ak máme radosť z toho, že aj my sami, zo svojej vlastnej slobodnej vôle, sme niečo dobré vládali urobiť. Je teda milosť dôsledok ľudského konania a rozhodovania, alebo je to dielo Božie? Zdá sa mi, že ide o zle položenú otázku. Dielo Božie je predovšetkým to, že nám dal do určitej, ním samým posúditeľnej a individuálnej miery, možnosť rozhodovať sa a samostatne konať.
Ježiš nás na veľa miestach upozorňuje, že kto chce ísť za ním, musí ho nasledovať, čiže nepochybuje o schopnosti človeka tak robiť. On hovorí: „Ja som cesta, pravda a život.“ Teda samotná „pravda“, alebo samotná „milosť“ nie sú bez tej cesty, bez životných a úprimných snáh možné. Vlastná snaha a vlastné trápenie sú jednoducho potrebné, napriek všetkým možným omylom a trápnostiam a napriek možnosti upadnúť do sebauspokojujúcej pýchy. Kto nič nerobí, nič nepokazí a dokonca aj precenenie vlastných síl môže byť dobrým príkladom pre iných, aby neupadli do podobného stavu.
Na záver by som dodal: Ak my nedokážeme kritizovať sv. Augustína a aj iných „našich“, ak evanjelici nepriznajú štvrtú cenovú skupinu niektorých Lutherových rečí a ak islam neprizná, že kritika Mohameda je preto zakázaná pod trestom smrti, lebo môže byť veľmi logicky odôvodnená, tak všetky pokusy o medzináboženský dialóg sú len zametaním smradu pod koberec. Neskončil som príliš voňavo, ale „tak prišlo slovo.“
(Veľká noc 2011)

Použitá literatúra: Jaroslav Kernal: Sola gratia – pouze z milosti
Wiliam P. Farley: Veľká pelagiánská hereze; In: Zápas o duši 108, duben 2011

Autorom príspevku je filozof a publicista Vlado Gregor.

2 komentáre:

  1. Som vďačný autorovi za tento podnetný príspevok. Nejde o ľahké čítanie, ale PriestorNet ani nechce ísť ľahkou a lacnou cestou... Táto stránka hľadá náročného čitateľa.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Stále je to "vnútorná" diskusia o odtieňoch dúhy, ale stačí si uvedomiť význam slov (skrátená citácia):

    "Človek môže veriť v Boha, ale bez reálnej snahy o svoje konkrétne zdokonalenie je takáto viera len nedefinovateľnou abstrakciou".

    Medziľudská diskusia nemôže prehliadať to, že sme ľudia a žijeme v reálnom svete. Všetko ostatné je abstrakcia.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.