24. apríla 2012

Cesta k jednote

(Hosťovský priestor)

Možno sa zdá, že píšem príliš uvoľnene, ale humor je asi jediný prostriedok, ktorý môže ľudstvo ako celok niekam nasmerovať – inde, než sa ľudia najradšej navzájom posielajú...

Rád by som bol originálnym spisovateľom, ale so smútkom si uvedomujem, že už roky píšem v podstate to isté a pomaly strácam nádej, že moje „výlevy“ niekomu pomôžu. Ľudia by aj prostredníctvom svojho vyznania radi reformovali celý svet, a pritom sa im to nedarí ani v rámci svojich malých národov, ba občas ani v úzkom kruhu rodiny.
Čím to je, milí moji? Väčšine totiž nejde o objektívnu pravdu, ale o tú vlastnú, náležite prifarbenú a vkusne pristrihnutú. Je to spoločná vlastnosť ľudského pokolenia a niet inej cesty k jednote, alebo aspoň k znesiteľnému modus vivendi, než si to priznať a rešpektovať aj u druhých.

Ono sa tu hrá nejaká hra na spoluprácu náboženstiev, ale málokto sa vážne zaoberá tým, čo by mohlo iných na ňom zaslúžene pohoršovať. Preto som rád, že mi okrem katolíkov publikuje aj „Evanjelický posol spod Tatier“ a za úplný vrchol kariéry budem považovať, ak mi niečo uverejní „Vestník židovských náboženských obcí.“
Keď sa začítame do Tóry a prorokov, nemôžeme prehliadnuť, že ak sa vtedajším Izraelitom stalo nešťastie, vždy sa pýtali, čo zlé urobili oni, akú vinu práve oni spáchali. Toto povedomie sa zvlášť u nich v novej dobe akosi vytratilo. To vyzdvihovanie seba a obviňovanie iných je však všeobecnou ľudskou vlastnosťou. Naozaj to vyzerá tak, že ako židia tak aj kresťania sa občas dosť odchyľujú od svojich svätých kníh a robí im veľký problém si to priznať. To isté sa samozrejme týka aj moslimov a ľudí všeobecne. Ak sa nám teda nedarí, neobviňujme iných, ale spytujme si svoje vlastné svedomie.
Každý človek by samozrejme rád odstránil zo svojho života každé nešťastie, zničujúce stresy a trápne omyly. Ale bol by to potom život a nie nudné živorenie? Máme radi jednoznačné recepty a hanbíme a bojíme sa priznať, že občas sa niečo nedá a ani my, dokonalejší od iných, to nedokážeme.
Nebudem teraz hovoriť o iných náboženstvách, ale práve Božie zjavenie nás už od svojho počiatku ničomu takému neučí. Naopak, hovorí o modlitbe, pokore, vzájomnom odpustení a čo najväčšom možnom milosrdenstve. Lebo musíme vidieť aj to, že pliagy a rôzne sodomy môžu viesť aj k nevyhnutnému ničeniu, ba aj k hlúpemu sebazničeniu. Nemajme teda veľké oči, ale skôr veľké, pozorné a vnímavé uši a nevyhýbajme sa kladeniu aj nepríjemných otázok, ako sa to deje aj v našich Písmach počnúc Abrahámom a končiac Kristom na kríži.
Ešte pár slov na záver, aby nikto nezapochyboval o mojej katolicite. Naďalej považujem mariánske púte, kde sa stretávajú chudobní, alkoholici, invalidi a podobne, za najdemokratickejšiu, najrovnocennejšiu a najslobodnejšiu inštitúciu na svete.
::
Autorom príspevku je filozof a publicista Vlado Gregor.
Nedávno mu vyšla kniha s názvom Svedectvo času.

1 komentár:

  1. K tým púťam v závere, len pripomínam, že je tam aj všetko na zaopatrenie pútnikov, od jedla cez pitie a ubytovanie, predajné stánky od svätých obrázkov až po fľaštičky na zázračnú vodu. Taký malý, alebo veľký turistický priemysel. Proste ani tam sa to dnes (ani v minulosti) nezaobíde od tej komercie. Lebo sme ľudia...

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.