Stvorenie a evolúcia

Ján Chryzostom Korec: Človek, tvor náhodný?

Bratislava, Lúč, 2007 

Významný český literárny kritik a esejista František Xaver Šalda (1867–1937) napísal svojho času úvahu s názvom Kríza inteligencie. Uvádza v nej zaujímavé myšlienky, ktorých platnosť pretrváva, ba ešte sa upevňuje. Konštatuje, že intelektuáli stále viac podliehajú neduchovnosti, veria už len tomu, čo môžu ohmatať a spočítať, zameriavajú sa na zhromažďovanie údajov a zanedbávajú jednotiaci princíp. Ako píše ďalej, pozíciu mysliteľa zaujal takzvaný odborník, zahltený množstvom informácií, ktorý však nepozná túžbu po absolútne. Takto ponímaná veda nemôže dať podľa Šaldu svetu to, čo najviac potrebuje: mravný príklad a vzor.

Prečo tieto Šaldove slová spomínam v súvislosti s literárnym dielom kardinála Korca? Nuž preto, lebo Ján Chryzostom Korec predstavuje svetlú výnimku. Dnes, keď v intelektuálnych kruhoch prevláda materializmus a utilitarizmus, keď chýba syntetizujúci pohľad a túžba po absolútne, keď chýba filozofia ako láska k múdrosti a k pravde, pôsobí jeho dielo ako balzam – spája, povzbudzuje, vypĺňa medzery, dáva podnety, prináša nádej...

Na prebale recenzovanej knihy čítame: „Napísal som eseje o problémoch evolúcie, najmä vo vzťahu k človekovi, ale tak, aby som zachytil ucelený obraz o stave evolučnej teórie či náuky v priebehu jej dejín i v súčasnosti, ako ho vidím. Človek nie je produktom evolúcie náhody, ani prírodného výberu, ani boja o život a pretrvávania silnejšieho. Človek je od prvej chvíle novosťou Zeme a vesmíru.“ Týmito slovami sám autor výstižne charakterizoval svoju knihu. Áno, je to dielo o evolúcii, v širšom zmysle o vzťahu viery a vedy, ale hlavne o človeku a zmysle jeho života.

Je celý vesmír, naša planéta, život na nej i človek produktom náhody, alebo je za tým všetkým Niekto? Pravdaže, základný postoj autora k tejto otázke je všeobecne známy, ale to neznamená, že bolo všetko povedané a vyjasnené. A hoci sa niektoré myšlienky a informácie v knihe azda zbytočne opakujú, vnímavý čitateľ sa nebude nudiť, nájde tu dosť podnetov na uvažovanie i námetov na ďalšie štúdium. A v prvom rade: nájde myšlienkovú syntézu, založenú na spájaní materiálneho a duchovného rozmeru skutočnosti.

Z textu vyplýva, že odmietanie evolúcie ako takej by bolo v rozpore s poznatkami, ktorými ľudstvo disponuje. Organická evolúcia je zrejme skutočnosťou, ale treba ju vnímať komplexne a v súvislostiach. Diskusia o priebehu či spôsobe evolúcie je stále otvorená. Prírodné vedy nám neposkytnú ucelený obraz o svete, neobjasnia celú skutočnosť, nedajú a ani nemôžu dať odpoveď na základné ontologické otázky. Je preto prirodzené a múdre využívať aj iné zdroje poznania, zohľadňujúc hmotný i duchovný rozmer skutočnosti. Kardinál Korec píše: „Skutočná alternatíva nejestvuje teda medzi správne chápanou evolúciou a stvorením. Opravdivá alternatíva existuje len medzi videním sveta v rozvoji, ktorý aj cez druhotné príčiny odpovedá vyššiemu projektu, a medzi videním a chápaním sveta evolúcie náhody, sveta, ktorý si vo svojej materiálnosti podľa niektorých vystačí sám... “ (s. 105).

Autor postupne rozoberá jednotlivé aspekty danej problematiky. Všíma si rôzne názory na vývin života a osobitne človeka. Hodnotí základné evolučné modely – na jednej strane evolúciu náhody (ateistický model) a na strane druhej evolúciu ako riadený proces (teistický model). Vyjadruje pritom presvedčenie, že „Boh bol a je posledným a najhlbším garantom dôstojnosti každej ľudskej osoby“ (s. 270). Neuvažuje pritom spôsobom úzko zameraného odborníka, ale filozofa používajúceho zdravý rozum. Skrátka, Ján Chryzostom kardinál Korec napísal ďalšiu pozoruhodnú knihu, čím obohatil našu spisbu aj naše poznanie.

Ján Maršálek