29. apríla 2013

Človek je odsúdený hľadať východiská a nie vždy pritom niečo získa

Vlado Gregor
(Na pokračovanie vyberáme zo staršej tvorby Vlada Gregora.)
8. 12. 2001

Vyzerá to tak, že po teoretickom rozsypaní hodnôt v podobe postmoderny prichádza vo svete v masovom meradle aj k praktickej strate akýchkoľvek ideálov a určeného smerovania. Nebuďme však úplní defetisti a nerezignujme absolútne. Zúfalstvo z toho, čo sa deje, totiž človeka sprevádza počas celých jeho zachytiteľných a overiteľných dejín.

Je to hrozný pocit, ale z ľudskej povahy formovanej vonkajšími tlakmi a nie vždy priaznivými okolnosťami vyplýva, že aký-taký poriadok sa dá v spoločnosti udržovať len za cenu určitého násilia. Dlhodobá cielenosť a plánovitosť sú v rámci akéhokoľvek politického a ekonomického poriadku evidentnou kamuflážou a chválenkárskou chimérou, ale bez nich to akosi vôbec nejde. Tá celkom určitá miera násilia môže byť politická a ideologická, a teda aj náboženská. Táto miera závisí od dobového koloritu a jej vonkajšie príznaky sa menia, ale napriek vzbudzovaniu zdania "absolútnej odlišnosti" zostáva podstata tá istá.
Ten druhý spôsob násilia, ktorý účinkuje nenápadnejšie a vyjadruje sa milosrdnejšie, je zase moc peňazí a zákulisných machinácií. Výsledok je podobne krutý, ale zúfalstvo a pocit bezmocnosti sú možno vďaka rafinovanejšiemu utajovaniu trochu menej markantné, aj keď to v súčasnej stále informovanejšej spoločnosti pre niektorých "ľudí s prehľadom, prístupom, postavením a primeranými skúsenosťami" nemusí až tak celkom platiť, ako v dobách oveľa väčšej kultúrnej a informačnej izolovanosti. Tým väčšiu majú zodpovednosť a tým prísnejší bude ich trest...
Evidentná mytológia sa robí aj z nedávnej skutočnosti reálneho socializmu, ktorého ťažký zrod zažili naši rodičia a neustávajúcu dusnú atmosféru sme zažívali aj my, zrelí a takmer zrelí. Hovorí sa stále o potrebe pokánia, ľútosti, priznania, sebareflexie a podobne. Ale už celkom málo sa hovorí o pokání za to, čo sa porobilo po "textilnej" revolúcii, v "aktuálnej prítomnosti", ktorá nás bezprostredne zasahuje.
Takmer tak rýchlo ako február 1948 sa za ďalší ideologický sviatok "intronizoval" 17. november 1989. Prečo nie, nech je štátnym sviatkom, ale za podmienky, že ho nazveme "dňom obracačov kabáta". Akosi mi pri takomto významnom dni chýbajú vlastné aktivity, obety a cielené zámery, ktoré viedli k danému výsledku. O pozadí prevratov vo východnej Európe, o predbežných dohodách, pripravených heslách a nenápadnom prelievaní moci a majetku písalo mnoho ľudí, napríklad nedávno zosnulý p. Dolejší. Nikto zatiaľ nedokázal opak, naopak mnoho dohadov sa následným vývojom veľmi ilustratívne potvrdzuje.
Tým samozrejme netvrdím, že zmena nebola potrebná a že ten reálny socializmus bol schopný vývoja a nekonečného zlepšovania už aj tak veľmi svetlých zajtrajškov a pozajtrajškov. Ide mi o to, aby sme sa na veci dívali v reálnom svetle a neaplikovali na náš úbohý národík, ktorý momentálne nevie, kam z konopí, nereálne vzory imperiálnych veľmocí. Myslím tým tzv. "anglosaskú civilizáciu vychádzajúcu zo židovsko-kresťanských koreňov", ktorej "kultúrne", politické, ba v poslednom čase aj vojenské "výkony" sú nám momentálne takým farbistým spôsobom servírované.
Milí ideológovia a konštruktéri, zrelí bojovníci plní reformnej energie, započúvajte sa trochu do povzdychov a komentárov ľudí z obyčajného života! Skúste si občas preratúvať, koľko ľudí musí byť chudobných, aby bol jeden bohatý a o koľko viac ich musí byť, aby existoval niekto „super“ a „hyper“ bohatý! Socializmus, aj v jeho "reálnej fáze", doslova debilizoval spoločenské vedy, robil z nich absolútneho poskoka, dievča pre všetko a jeho pokrytectvo je asi dejinne neprekonateľné. Tvrdiť, že nič neurobil a nič nedokázal by bolo iste nepravdivé a aj príčiny jeho vzniku a pomerne dlhej udržateľnosti sa začínajú vyjasňovať, ale to nereálne ukazovanie svalov a tá dusná nesloboda otvorene sa pozrieť veciam do očí, boli zúfalo obludné. Hocijako nereálne idey netvoria takú hlbokú beznádej, ako spoliehanie sa na "vrcholne reálnu matériu", "neomylnú prírodu" a "nekonečne pokrokový" ľudský intelekt.
Na druhej strane, nezanedbateľné množstvo ľudí mi otvorene povedalo, že napriek tomu, že voči negatívam nie sú slepí, nikdy by sa v takej miere nevyhrabali zo svojej nevzdelanosti a chudoby. Rýchle a nespravodlivé rozdelenie spoločnosti, strata dôstojnej strednej vrstvy, vznik staronových hladových dolín a najmä prudké znehodnotenie tvorivej práce, či už intelektuálnej alebo manuálnej, to potvrdzujú. Nezaslúžene veľké peniaze a nezaslúžená veľká bieda totiž kráčajú ruka v ruke. Dejiny svedčia o tom, že je iluzórne spoliehať sa na milosrdenstvo mocných a bohatých. Sem-tam nejakú kvapku pustia, ale udržiavať ich chamtivosť v medziach asi dokáže naozaj len určité násilie, alebo aspoň bezpodmienečná a jasná legislatíva, ktorá ich možno občas kruto musí "umravniť".
Je to neustály kolotoč stále nových a nových nerovností a stále nového a nového násilia, ktoré proti tomuto kolotoču protestuje a v prípade jeho neznesiteľného roztáčania ho násilne zastavuje. K akým škodám, hlúpostiam a krutostiam však takéto "rýchle spomalenie" vedie! Vyskytuje sa aj v štátnom, aj v medzištátnom, aj v národnom aj v medzinárodnom meradle. Dokážeme ho následne opísať, dokonca ho dokážeme aj v prítomnosti konštatovať, ale nikto ešte nedokázal dať presvedčivý recept, ako mu predísť, alebo ho aspoň bez "vedľajších účinkov" mierniť.
Alebo že by to Kristovo náboženstvo pokánia, odpustenia a milosrdenstva, alebo voľne preložené sebakritickosti, kompromisu a riadenej a uvážlivej sociálnosti bolo jediným liekom, hoci aj to nie celkom zaručeným a vždy spoľahlivým? Aké sú však iné metódy? V čom sú lepšie a od seba odlišné "talibanský diktát" a "tomahawk democracy"? Násilie sa kryje peknými rečami tak v prítomnosti, ako sa to dialo aj v minulosti a ako sa to bude diať aj v budúcnosti. Je to biblický paradox a asi aj pre tých najučenejších teológov neriešiteľný, že Kristus síce zvíťazil nad satanom, ale pritom ponechal svet v moci Zlého. Boj bol vyhratý, ale napriek tomu neustále a intenzívne pokračuje...
Víťazstvo Krista chápem v tom zmysle, že nám dal jasné a overiteľné recepty, ako byť za každých okolností ľuďmi. Je kultúra dedinská, neanonymná, je kultúra hypermarketová, do značnej miery anonymná, ale obe dokážu byť neuveriteľne kruté a bezohľadné. Neidealizujme si primitívov ako Rousseau, ani nepreceňujme uvedomelosť ako marxisti, ale ani sa neukájajme v akýchsi nepodložených a nekontrolovateľných ideáloch slobody, demokracie, "dobrého" trhu a "dobrých, uvedomelých a všeobecne prospešných" peňazí.
To, čo sa teraz deje v USA a Európe, alebo krutejšie povedané u niektorých nasledovníkov Krista vo všeobecnosti, totiž žiaľbohu už nemá s kresťanstvom takmer nič spoločné. Rezignovali sme na misionársku činnosť, každá obludnosť je tolerovateľná a "všetko je na niečo dobré". Okrem toho sme v nebývalej a neuveriteľnej miere podľahli kultu úspechu a peňazí. Niekdajší modlári so svojím  zlatým teľaťom za nami veľmi ďaleko zaostali...
Dnešná doba je pochybovačná a relativizuje skoro všetko a aj táto úvaha môže byť pre mnohých zdrojom neistoty. Myslím však, že bez pokusov o znázornenie súčasnej situácie a bez poctivého hľadania východísk sa nikam nepohneme a budeme "trpieť neuvedomelo a slepo". My kresťania máme zákaz schovávať sa pred utrpením, vyhýbať sa mu a zvaľovať ho na druhých, ale nemáme zakázané snažiť sa chápať jeho príčiny a aj za cenu jeho zvýšenia pre nás sa ho snažiť zmierňovať u iných. Úspech sa zabúda a úspešní sa časom "prekádrujú", ale nezištná obeta sa nezabúda nikdy a vždy je ocenená. Aspoň v Božích očiach...

::
Vlado Gregor zhrnul svoje texty z rokov 1978 – 2010 do diela nazvaného Svedectvo času.
::
PriestorNet  prináša niečo navyše.

3 komentáre:

  1. "koľko ľudí musí byť chudobných, aby bol jeden bohatý?" - to je princíp, ktorý sa inak chápe v kontinuálnej spoločnosti ako v takejto skokovo transformovanej. Zaujímavé pohľady na blízku "históriu", veľmi pravde podobné.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Myslím, že to je veľmi dobrá, briskná myšlienka - keď vychádzame z toho, že celkový objem materiálnych statkov sa nemení, tak potom každé veľké bohatstvo, ktoré človek má, je na úkor niekoho; na jednej kope je mnoho, na ostatných o to menej...
      (Ale je tu ono povestné "ucho ihly", cez ktoré sa mnohí neprepchajú:)

      Odstrániť
  2. Čitatelia PriestorNetu sa môžu tešiť na ďalšie príspevky Vlada Gregora - hádam aj nové, ale isto staršie; redakcia hodlá naďalej sa vracať k zaujímavým starším textom autora.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.