4. júna 2013

Slobodný, prostý, usporiadaný a svoj

Rozhovor s básnikom a spisovateľom Jurajom Kuniakom
(O tvorbe, životných hodnotách, cestovaní, horolezectve, zmysle umenia a kultúry...)

JURAJ KUNIAK
pri veterných mlynoch Dona Quiota
Juraj Kuniak sa narodil v roku 1955 v Košiciach. Vyštudoval Elektrotechnickú fakultu ČVUT v Prahe (1973 – 1978). Vzdelanie si rozšíril na Katedre počítačov SVŠT v Bratislave a štúdiom MBA (Master of Business Administration) na Nottingham Trent University. Pôsobil ako konštruktér, vývojový pracovník, vydavateľ a podnikateľ. Vedie vydavateľstvo Skalná ruža. Od roku 1992 je spoločníkom malej „telefónnej“ firmy TELCO. 
Žije s rodinou v horskej osade Kordíky pri Banskej Bystrici.

Debutoval básnickou zbierkou Premietanie na viečka (1983), ďalej vydal historickú esej Pán Černovský (1991), lyrickú prózu Súkromný skanzen – Etudy o etniku (1993, spoluautor fotograf Juraj Čech), zbierku básní Kúsok svetového priestoru (1994), básnickú skladbu Blúdivý nerv (1995), básnické epištoly Cor cordi (2001), autobiograficky ladenú zbierku lyrických poviedok Nadmorská výška 23 rokov (2002), postmoderný triptych básnických próz Púť k sebe (2003), výber z poézie s emblémovým názvom Skalná ruža (2004), báseň Čiara horizontu v dvadsiatich siedmich jazykoch (2008), zbierku básní Zápisník lyrického spravodajcu (2008), monografiu maliara Jána Kudličku Mystérium krajiny (2008, spoluautor Ján Kudlička) a básnickú skladbu na tému piety Lamium album (2012, spoluautor Ján Kudlička; po slovensky, poľsky, nemecky a anglicky). Pre deti vydal leporelo Pozrime sa cez básničku (1989) a prebásnenú rozprávku O stratenej rukavičke (2012, spoluautorka Jana Kiselová-Siteková).
Viaceré jeho knihy boli preložené do anglického a českého jazyka. Najnovšie mu vyšla v Prahe bilingválne v slovenskom a českom jazyku básnická skladba Blúdivý nerv pod názvom Nervus vagus (2010, spoluautor Ján Kudlička). O jeho živote, tvorbe a ceste okolo sveta nakrútil režisér Martin Šulík dokumentárny film Obrázky zo súkromia (Slovenská televízia, 1996). Literárny vedec Milan Jurčo napísal o ňom monografiu Obnažovanie koreňov, Paralely života, tvorby a reflexií Juraja Kuniaka (2007). Je členom PEN klubu a Klubu nezávislých spisovateľov. Za svoju tvorbu získal ocenenia doma i vo svete.

JM: Ste nielen literát, ale aj technik, podnikateľ, cestovateľ... V živote i v tvorbe idete zrejme vlastnou cestou. Čo vás formovalo a aké životné hodnoty vyznávate?
J. Kuniak: Formuje ma každý deň. Doposiaľ ich bolo viac ako 20 000. V porovnaní s históriou a skúsenosťou ľudstva je to nepatrne málo, ale život ma naučil, že hlavne sa netreba dať popliesť. Popletení ľudia sa ľahko ovládajú, stačí nad nimi prasknúť bičom. Ten, kto má bič v rukách, si potom s nimi robí, čo chce. Cítim sa byť Slovákom a zároveň svetoobčanom, ale mám úzkosť zo stáda a stádovitého správania, bočím od neho a usilujem sa byť v strehu, aby som sa do takého zoskupenia nedostal ani omylom. Rád si vypočujem názory druhých, no pri preberaní myšlienok som kritický, vždy ich porovnávam s vlastnou skúsenosťou.
Technik, konkrétne vývojový pracovník v kedysi najväčšom elektrotechnickom podniku na Slovensku, ma naučil neistote, že nie všetko, čo sa zdá, je pravda; nie všetko, čo funguje dnes, bude fungovať aj zajtra; nie všetko, čo je vymyslené, je i spoľahlivé. Podnikateľ, ktorý vystriedal technika, keď Závody výpočtovej techniky skrachovali, pridal k neistote druhý rozmer – riziko. Pochopil som, že bez rizika sa nedá robiť nič, že každý môj krok je spojený s rizikom, že musím prijímať rozhodnutia a za všetky moje nezdary nenesie zodpovednosť nikto iný, len ja sám. 
Cestovateľ znie oddychovo, ale ja som si s ním veľmi neoddýchol. Pri cestách po rôznych kontinentoch som si uvedomil, aká dôležitá je pozornosť. Iba ona dávala mojim cestám zmysel. Pozornosť, venovaná krajine, ľuďom, ich kultúre a rozmanitosti spôsobov prežívania času, pestrosti žitia. Neistota, riziko a pozornosť sa prejavujú aj v iných ako naznačených súvislostiach, napríklad v tvorbe, a patria k „vybraným slovám“ môjho spôsobu bytia.
Rodičia ma viedli k tvorivému spôsobu života, myslím obecne, dávno predtým, než som sa pokúsil niečo napísať. Mama ma učila rôznym drobným zručnostiam, otec ma podporoval v myslení. Napríklad mi vštepoval lapidárnu múdrosť: „Pozor na zhnité jablko v kope zdravých! To jedno zhnité sa neuzdraví, ale celá kopa zhnije.“ Bolo mi to smiešne, ale dnes mi tento obraz až taký smiešny nepripadá. Moji rodičia boli toho názoru, že poslaním človeka (teda aj spisovateľa a básnika) je, aby bol kvasom. Týmto starým, dobrým prirovnaním sa nároky nijako neznižujú, naopak, nastavujú sa vysoké kritériá. Je oveľa ťažšie pohnúť nehybné cesto k rastu, ako šíriť hnilobu.  
Nemyslím si, že moji rodičia boli nemoderní – svojím aktívnym myslením, navyše v prevrátenom čase, ktorí žili, a v ktorom vychovávali svoje deti, sú pre mňa vzorom modernosti dodnes. Niektoré znaky bytia nestarnú, aj s pribúdajúcim letopočtom si zachovávajú aktuálnosť. Napríklad Aurelius Augustinus už pred 1600 rokmi na vyjadrenie podstaty zla používal pojem motus inordinatus, pričom mal na mysli neusporiadaný pohyb, hroziaci západnej civilizácii úpadkom do svetonázorového chaosu. Je zrejmé, že podstata zla sa nezmenila. Denne sme svedkami, koľko ľudí je stále menej svojich, keď pri ich ľahkom štýle a celkovej nepripravenosti na život (v zmysle až analfabetizmu) ani nezbadali, aké víry ich uchytili.
V živote a tvorbe sa usilujem napredovať cestou, na ktorej môžem byť slobodný, prostý, usporiadaný a svoj.

JM: Vaše záujmy a aktivity sú vskutku mnohostranné. Okrem už spomenutých k nim patrí aj horolezectvo. Čo vám chodenie do hôr dalo, prípadne vzalo?
J. Kuniak: Dobre, že ste otázku formulovali v minulom čase. Naposledy som bol naviazaný na lano vo veku 50 rokov. Synovi som chcel ukázať, o čom to je, a v sprievode kamaráta, horského vodcu Ervína Veliča, sme v trojke vyliezli Cestu k slnku na Malý Ľadový štít. Vrcholová fotografia z tohto výstupu, zavesená doma na stene, mi pripomína jeden z najkrajších okamihov, na aké si pamätám. Takých chvíľ nebýva v živote veľa. Ste šťastný, a nie sám, ale so synom, pohľad krúži okolo ako radar, je na čo pozerať. Melancholicky si spomeniete na kamarátov, ktorí zahynuli v lavíne alebo pri zemetrasení. Mimovoľne sa pripomenie myšlienka z tabule na symbolickom cintoríne: „Hory, vy, čarom svojich krás, tešíte, však i zabíjate.“
Akokoľvek, pobyt v horách má očisťujúce účinky. Všetko, čo zažijete, je pravé, žiadna faloš. Aj váš pot a kvapky krvi na dlaniach sú pravé. Vzťahy sú čisté a priezračné. V horských dolinách nenarazíte na dílerov drog a podobnú všivavú háveď. V skalnej stene nehrozí výplach mozgu. Na vrcholoch nestretnete protivníkov v konkurenčnom boji. Z výšky svetlej oblohy hľadíte do temnej hĺbky Veľkého Hincovho plesa a niečo vo vás sa odblokuje a otvorí, až máte dojem, že ste práve obsiahli rozmer ľudského bytia. Každý človek má dve tváre, tú lepšiu a tú horšiu. Horolezectvo pomáha nájsť tú lepšiu.

JM: Náš veľký mysliteľ Ladislav Hanus v diele Človek a kultúra napísal, že prvou úlohou kultúry je formovať slobodného človeka a cez neho slobodný svet. Človek je komplexnou jednotou tela a ducha, pričom k podstate jeho slobody patrí rozumnosť. Keď teda vypovieme, podľa Hanusa, že človek je bytosť tvoriaca kultúru, vypovieme zároveň, že človek je mravná bytosť, ktorú zaväzuje mravná norma. Ako vy osobne vnímate vzťah etického a estetického? Čo robí umenie umením?
J. Kuniak: Tieto otázky ma zaujímali od mladosti. Ako študent som čítal so zatajeným dychom vreckové vydanie knižky Alberta Schweitzera Náuka úcty k životu, ktorú vydala Lyra Pragensis v roku 1974. Uprostred normalizácie, pcha! Ale aj táto skutočnosť niečo napovedá. Zvyknem hovoriť, že napriek všetkému sme to mali vtedy s identifikáciou mravnej normy ľahšie, lebo sme sa mali voči čomu vymedziť. Dnešná mladá generácia to má ťažšie, lebo všetko je prístupné, otvorené a dovolené, zdanlivo „v pohode“,  na pohľad „nie je čo riešiť“. V takej situácii je podstatne náročnejšie nájsť ono zlo, voči ktorému sa dá vyhraniť v prirodzenom ťahu k dobru, kráse a mravnosti. Vo Schweitzerovi som si čítal o probléme etiky vo vzostupnom vývoji ľudského myslenia, o etickej kultúre, o človekovi k človeku, o človekovi k tvorovi, atď... teda o veciach, ktoré ma vtedy vzrušovali, ale dnes nikoho nezaujímajú.
Súčasnosť ovláda trhový mechanizmus, ktorý má jediný cieľ – zisk, dosahovanie zisku a ešte väčšieho zisku. Všetko, čo napomáha dosiahnutie zisku, je dobré, ostatné je zlé. V tejto pakultúre trhového mechanizmu sa prostriedky na dosiahnutie zisku stávajú morálne. Zvrátená logika „zisk je dobrý, preto každé jeho kreovanie je morálne“ pripomína smutno-známe „účel svätí prostriedky“. Aktivitu tohto modelu stimuluje vyššie spomínaný motus inordinatus – motajstvo (aby som použil vlastný novotvar), ktorého miera narastá. Pakultúra trhového mechanizmu vytvára rôzne sofistikované princípy, na základe ktorých sme vyprevádzaní súčasne kamkoľvek a nikam. Motajstvo zavádza spoločnosť do hodnotového chaosu, za ktorým čaká s úškrnom sklamanie, beznádej a prázdnota.
Pregnantné myslenie Ladislava Hanusa je mi blízke. Mal som to šťastie, že som sa s ním vídaval, z času na čas aj stretával. Bolo to v období 1983 – 1994, keď žil na dôchodku v Ružomberku. Zoznámili sme sa v lete 1985 v Čutkovskej doline pri lesníckej chate Uršuľka. Bola tam vtedy väčšia spoločnosť, naši priatelia, moji rodičia; ich najlepší priateľ, ujo Števo, mal od chaty kľúč. Na to čarovné miesto sme chodievali radi, lebo tam vládla samota, málokto zašiel tak hlboko do doliny. V to popoludnie však predsa niekto prišiel a zastavil sa pri nás. Ujo Števo nám predstavil filozofa Ladislava Hanusa. Oslavoval som vtedy svoje 30. narodeniny, s deťmi sme rezali drevo a chystali vatru. Ladislav Hanus strávil s nami čas až do neskorého popoludnia, opekali sme slaninku a viedli rozhovory. Celý jeho život bol životom prenasledovaného a ťažko skúšaného človeka, navzdory tomu pôsobil pokojne a vyrovnane, mal mocný stisk ruky a zanechal vo mne dojem robustnej osobnosti.
V návratoch k Ladislavovi Hanusovi a Albertovi Schweitzerovi si opätovne ozrejmujem, že to, čo dnešnej dobe chýba najviac, je jasná reč. Ja osobne som od mladosti vzťah etického a estetického vnímal ako ekvivalenciu. V súčasnosti dezaktualizovanú devízu aestetica est etica vnímam ako opätovnú výzvu na zamyslenie. Vlády, zákony a reklamy sa menia každý deň, ale podstatné veci bytia sa nemenia celé veky. Podstatou bytia človeka je sebaprekračovanie, odkrývanie nových možností alebo spôsobov bytia na svete. Maximum bytia človeka je kultúrne bytie, a to je kultivovanie, čiže pretváranie zla na dobro.
Etika a estetika sú staré slová, v pakultúre trhového mechanizmu priam staromódne, ale po všelijakých tých turbulenciách, keď sa v 21. storočí stále výraznejšie ozývajú hlasy po obnovení hodnotovej hierarchie, môžu sa stať nanovo modernými.
A čo robí umenie umením? Kultúrne dielo, ktoré prebúdza, zjemňuje a kultivuje naše city – či už výtvarným, hudobným alebo literárnym spôsobom. Od súčasného umenia očakávam práve takúto regeneráciu jeho vnútorných zdrojov.

JM: Ďakujem za rozhovor.
::
Juraj Kuniak v PriestorNete: Rozhovor 2+2,  Sloboda a internet.
::
Súvisiace stránky: Wikipédia, Literárne informačné centrum.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.