Teodícea

Staviame s veľkým hrmotom stále nové babylonské veže,

ktoré sa s ešte väčším hrmotom opakovane rútia

Vlado Gregor

(Úvaha Vlada Gregora)

Židia tvrdia, že svet drží pokope dodržiavanie soboty, kresťania svätia nedeľu, moslimovia piatok. Nie je to tak, milí moji. Svet držia pokope ľudia, ktorí si zachovajú rovnú chrbticu a dobré srdce po celý svoj život.

Paradoxné je, že často o týchto vzácnych ľuďoch okrem blízkych a úzkeho okruhu odborníkov nikto nevie. Naopak, hrdinovia sa vyrábajú z takých, ktorí brali peknú dobu pekné peniaze za to, že boli niekde zastrčení, a keď sa zmenil vietor, tak sa strčili voľakde inde. Takýchto ľudí poznáme vo svojom okolí všetci a podobných „hrdinov“ si asi pestuje každý národ. Tým samozrejme netvrdím, že nie je možné radikálne a úprimné obrátenie, ale to si väčšinou vyžaduje pokorné a úprimné priznanie vlastných chýb...

Pri kvázi hrdinoch, ktorých kult tu kritizujem, ide väčšinou o viac či menej premyslené kalkulácie a šliapanie po chrbtoch druhých.

Vzácnosť ľudí, ktorých považujem za záchrancov ďalšieho pokračovania tej našej svetovej džungle, vystihuje Kristus svojou konštatáciou, že tesná je brána a úzka je cesta, ktorá vedie do nebeského kráľovstva, a málo je takých, čo ju nájdu.

Je to tak na svete zariadené, že dobrota sa buduje a tvorí často na podklade zlých a fatálnych zážitkov a záchrana prichádza občas v poslednej chvíli, niekedy aj nepríde a človek sa stáva obeťou, a môže očakávať odmenu už len mimo toho pozemského slzavého údolia. Takíto obetaví a nezištní ľudia sa však stávajú vzorom a nádejou pre mnohých iných a kontinuita zachovania našej neustále krachujúcej civilizácie pokračuje naďalej vďaka tej vôbec nie abstraktnej Božej milosti.

Čítam momentálne LeibnizovuTeodíceu, a je to ťažké čítanie, ako vôbec celá problematika okolo teodícey – teda pevného presvedčenia o Božej dobrote zoči-voči poznanému a pokračujúcemu ľudskému a prírodnému zlu. Je v nás neustále pokušenie byť ako Boh, rozhodovať o tom, čo je dobré a zlé a nadšene naprávať to akoby diletantsky zariadené stvorenie a fungovanie, ktoré vidíme okolo seba. Staviame sa na miesto Boha a staviame s veľkým hrmotom stále nové babylonské veže, ktoré sa s ešte väčším hrmotom opakovane rútia.

Staré latinské príslovie hovorí: „Quidquidagis, prudenteragas, etrespicefinem." V preklade to znamená, že čokoľvek robíme, robme rozumne a pamätajme na koniec. Tú prvú časť o tom, že sa treba snažiť robiť rozumne, väčšina ľudí dodržiava, hoci o tej rozumnosti sa väčšinou dá diskutovať, ale už veľmi málo ľudí domýšľa svoje konanie do dôsledkov a vníma  koniec a varianty svojich skutkov a opovážlivých tvrdení.

Modlime sa a prosme, nech Boh tú menšinu rozmnoží a ten nevyhnutný koniec ešte trochu oddiali a urobí milosrdnejším pre tých dobrých a statočných, ktorí sa napriek všetkej zlobe a nešťastiu znovu a znovu objavujú v každej novej generácii. Práve registrovanie a prežívanie tohto faktu je pre mňa tou najpresvedčivejšou teodíceou a dáva mne i ďalším odvahu tvrdiť,že Boh je naozaj dobrý.

(Napísané 6. 8. 2013)

::

Autorom príspevku je Vlado Gregor.

Ďalšie články autora nájdete v rubrike Ľudia a spoločnosť.