Spriaznenosť socialistov a liberálov

ZÁPISNÍK – 13 / 2014

Pred rokom 1989 sme mali (mnohí) spoločného ideového nepriateľa – komunizmus. To nás spájalo do jedného prúdu. Zdalo sa, že medzi nami nemôžu vzniknúť zásadné rozpory. Bola to naivná predstava.

Priepastnosť rozdielov v nazeraní na svet som si začal uvedomovať už pred prvými ponovembrovými demokratickými voľbami začiatkom roka 1990, keď sa v rámci predvolebnej kampane začali šíriť reči o čiernej totalite, ktorú vraj chcú zaviesť kresťania (katolíci). Začalo byť jasné, že dovtedajšia jednota väčšiny národa bola iba zdanlivá, klamlivá, resp. vynútená.

Kresťania sa na Slovensku najviac zaslúžili o pád komunistického režimu, priniesli najviac obetí a prejavili najviac vytrvalosti a odvahy v mnohoročnom zápase za zmenu spoločenského systému. Keď však k zmene došlo, za víťazov sa vyhlásili „slušní“ liberálni demokrati, pričom si získali sympatie značnej časti voličstva, ktorej šlo hlavne o zlepšenie materiálnych podmienok života.

Komunizmus bol nahradený ateistickým liberalizmom. Komunisti sa prezliekli za demokratov a pokračovali (pokračujú) v ťažení proti kresťanstvu.

Naša minulá naivita bola v istom zmysle prirodzenou reakciou na situáciu, na pomery, v ktorých sme žili, a bola tiež odrazom nádeje, že hádam väčšina ľudí po skúsenosti s komunizmom pochopí, kde je pravda a východisko z biedy.

Hlbší ponor do problematiky nám ale ukazuje podstatnú spriaznenosť socialistov a liberálov – proti kresťanom a vlastencom. Táto spriaznenosť vychádza z osvietenského hnutia, ktoré sa usiluje o spoločnosť bez Boha, podľa čisto ľudských predstáv. Keď sa človek stane mierkou všetkých vecí, náboženstvo sa javí ako prekážka, alebo ako niečo zbytočné.

Nepriatelia náboženstva zmenili taktiku. Už to nie sú komunisti so svojím vulgárnym materializmom a hrubým správaním, sú to napohľad slušní, vychovaní a nadovšetko tolerantní ľudia, ponúkajúci slobodu, prosperitu a „dobre spravovanú spoločnosť“. Sladkým rečiam o slobode ľudia radi podľahnú.

Netvrdím, že máme odmietnuť demokraciu. Demokraciu však treba chápať a budovať, parafrázujúc Solženicyna, ako pevnú a fungujúcu ľudovú samosprávu s jasnými pravidlami a nie ako „farebné tábory s volebnými heslami a potom samoľúbe táranie privilegovaných a dobre platených poslancov v parlamente" (A. Solženicyn: Zrno medzi žarnovmi / Autobiografia 2).

Historická skúsenosť ukazuje, že budovanie raja na zemi ako náhrady za Božie kráľovstvo sa nevypláca, vždy sa skončí zle. Človek bez Boha stráca zmysel života, stráca nádej. Potrebujeme vieru, potrebujeme opravdivé náboženstvo a s ním spojený duchovný život.

::

Súvisiaci článok: Politika, voľby, súvislosti.