28. marca 2014

O našej slovenčine trochu inak

Pavel Duraj

Slovenčina je reč stará, bohatá, pekná a presná

Pavel Duraj
Občas ma upúta nejaké slovo živej slovenčiny. O živej slovenčine hovorím najmä vtedy, ak ide o nárečia. Nárečia na Slovensku ešte žijú, najmä na dedinách, kde vplyv iných jazykov a oficiálnych pokusov o jednotný jazyk bol tlmený. Oficiálna spisovná slovenčina trpí neodbornými zásahmi „naslovovzatých odborníkov“, pre ktorých skoro jediným kritériom (najmä v súčasnosti) je jej zjednodušovanie, vyhadzovanie menej používaných slov ako prežitkov.

Niekedy sa zdá, že napr. pod pláštikom očistenia slovenčiny od čechizmov, archaizmov  a iných –izmov  sa zo spisovnej slovenčiny vypúšťajú slová, ktoré sú od dávnych vekov všeslovanské a preto určite aj slovenské. Príkladom môže byť odporúčanie, uvedené v Krátkom slovníku slovenského jazyka z r. 2003 (v ďalšom Krátky slovník), kde radia namiesto slova „vadiť“  používať slovo „prekážať“. Pritom slová vadiť prekážať nie sú synonymá, neznamenajú presne to isté, a preto ich nemôžeme len tak zamieňať jedno za druhé. (Jednoducho povedané: ak mi niečo vadí, mávnem rukou a idem ďalej; ak mi niečo prekáža, najskôr musím prekážku odstrániť, prekonať – až potom môžem ísť ďalej.)
Podobne nezmyselným sa stalo používanie slova „ostatný“ vo význame „posledný“. V princípe – ostatný je ten, čo ostane, zostane; posledný je ten, za kým už nik nestojí. (Desiati pôjdu hľadať hríby, ostatní budú čistiť chatky. Keď toto skosíš, potom v ostatnom čase môžeš ísť na kúpalisko. Na Košickom maratóne 2015 ako posledný do cieľa dobehol Janko Mrkvička.)
Najhoršie je to so slovami, ktoré bežne používa ruština. Takýmto slovom je aj slovo stojať. Skoro každý mi na otázku, či pozná toto slovo, po chvíli uvažovania odpovedal, že nepozná. A keď som mu povedal, že je to to isté ako stáť, odpoveď znela: „ale veď to je ruské slovo,“ s náznakom dešpektu. Pritom toto slovo (v rôznych tvaroch) sa bežne používa vo viacerých slovanských jazykoch a znamená to isté. Vo vyššie spomínanom slovníku je o slove stáť a jeho odvodeninách písané na celej jednej strane; slovo stojať tam nie je uvedené, ale je uvedených 9 (deväť) slov, od tohto slova odvodených.
Porozmýšľajme trochu o tomto slove:
Na začiatku si slovo stáť trocha poohýbajme – v prítomnom čase: ja stojím, ty stojíš, on stojí, my stojíme...  A tu vidíme, že ho ohýbame podľa slova stojať. Ale aký má potom zmysel, aby sme základný tvar (neurčitok) zo slovenčiny vyhodili, ale ostatné nechali?
Poznámka: Nedávno som sa od odborníka na dejiny a vývoj slovenského jazyka dozvedel, že vypustenie skupiny hlások –ia– z mnohých slov sa udialo niekedy v 10. storočí vo všetkých slovanských jazykoch. V slovách „stojať“, „bojať“ zostali v južnoslovanských a východoslovanských jazykoch, v slovenčine tieto slová boli skrátené na „stáť“, „báť“,  podobne aj v češtine. Zaujímavé je slovo „kajať“, v slovenčine zostalo neskrátené, v češtine má tvar „kát“, „káti“.
Je jasné že vypustiť slová stoj, stojaci, stojačik, stojačky, stojan, stojatý, stojisko, stojka, stojmo, stojné, postoj a mnohých iných slov, od slova stojať odvodených, by slovenčine určite neprospelo. A neviem si predstaviť, ako by sme ohýbali podľa vzoru stáť – ja stám, ty stáš, my stáme, či ako? A čo rozkazovací spôsob?! Možnože tu niekde došlo k niečomu, čo je možné nazvať „skratom“. Riešením by možno bolo slovo stojať používať tam, kde ide o polohu (videl som stojať človeka, zviera, strom, dom) a slovo stáť a jeho odvodeniny v iných prípadoch, napr. zaujímať isté postavenie, byť v nejakom vzťahu (stáť v popredí, stáť pred úlohami); držať s niekým; stáť o niečo – mať záujem; mať cenu, čas, energiu a pod.
Poznámka: Len tak pre zaujímavosť som si na internete a v bežne prístupných slovníkoch pozrel preklady slovenského „stáť“:
V nemčine nájdeme „stehen“; v angličtine „stagnate“, „sit“, „stand“; „stå“ v Dánsku;       „stand“, „stationner“ vo francúzštine; „ stendas“ po litovsky; „estado“ po španielsky.   
V ruštine nájdeme (v prepise do latinky) „stojať“; „stač“, „stoję“, „stoisz“  v poľštine; „stajat“ v Chorvátsku; „stojati“ v ukrajinčine; „stajati“ v chorvátčine; „stoja“ v bulharčine.
Z tohto, len narýchlo urobeného prehľadu, sa zdá, že v súčasnosti tvar „stojať“ je typický pre jazyky východoslovanských a južnoslovanských  národov.
V slovenčine nájdeme veľa slov, ktoré sa slovu stojať svojím tvarom podobajú. Sú to slová objať, dojať, ujať, prijať, najať, zajať, za-u-jať a iné. Tieto slová sa končia tou istou skupinou hlások jať“. Pred touto skupinou stoja obyčajné predpony ob-,  do-,  u-,  pri-,  za-,  ktorými v slovenčine bežne tvoríme nové slová – ak ich predradíme pred nejaký „slovný základ“, obyčajne jasný a zrozumiteľný. Ale slovo jať v bežnej aj v spisovnej slovenčine je skoro neznáme.
Pohľad do Krátkeho slovníka vraví: „jať jal jatý – defekt. dok. kniž.,  čo znamená, že je to tzv. defektívum (slovo, ktorému chýbajú niektoré tvary), sloveso dokonavého vidu, knižný výraz  a znamená: (citovo) pohnúť, zmocniť sa, zachvátiť“. Ako príklady uvádza: „jal ho odpor, jatý hrôzou, zvedavosťou.“
Ale čo potom so slovami objať, prijať a ostatnými, kde slovo jať je plnohodnotné, plnokrvné, živé? Prečo sme sa slova „jať“ tak jednoducho vzdali?! Veď určite toto slovo ani nie v tak vzdialenej minulosti bolo úplne bežné. Nenahradili sme ho významovo skoro totožným slovom – slovom „brať“? Rozdiel medzi nimi je v tom, že slovo brať používame, ak ide o materiálne veci, ktoré sa dajú zobrať do ruky. Slovo jať je významovo trocha o inom. Veď vyššie uvedené príklady objať, dojať, ujať, prijať, najať, zajať, za-u-jať hovoria jasne, len sa netreba báť to pochopiť. Z napísaného je zrejmé, že významovo je toto slovo trocha (a možnože podstatne) širšie ako uvádza Krátky slovník.
Slovo jať dokonca samo seba presne definuje: stačí, ak prstom ukážeme sami na seba, povieme ja a urobíme z neho sloveso pridaním neurčitkovej koncovky ...ť. Dostávame jať s celkom jasným a presným  významom.
V predchádzajúcom slová ujať, prijať a ostatné boli utvorené zo základu jať a predpony. Ale slovo sto-jať je trocha iné. Predponu sto- v slovenčine nepoznáme. Poznáme síce číslovku sto, ktorú bežne používame v zložených slovách (storočná voda a pod.), ale v slova stojať sto ako číslovka nedáva zmysel. V slovenčine skupina hlások –sto– sa nachádza v slove jesto (vo význame jestvovať) a v slove existovať (či ek-si-sto-vať), ale čo znamená, nám  tieto dve slová priamo nehovoria a navyše slovo „existovať“ je (vraj) cudzie slovo. V češtine slovo sto je živé. Objaví sa občas vo vetách ako: „českí futbalisti jsou sto je porazit,“ alebo: „my jsme sto to udělat,“ alebo: „ja jsem sto se to naučit,“ a podobne. Za to sa môžeme poďakovať Jozefovi Dobrovskému, kodifikátorovi spisovnej češtiny. Ten začiatkom 19. storočia za normu spisovnej češtiny zvolil jazyk Kralickej biblie zo 16. storočia.  Tak sa nám zachovalo veľa starobylých tvarov slov, ktoré v tých časoch sa na území Slovenska a Čiech líšili podstatne menej ako teraz.
Tieto vety dostávajú zmysel vtedy, ak slovo sto chápeme ako schopnosť (možnosť, skrytú potenciu), ktorá je v nás a ktorú – ak skutočne chceme – môžeme prejaviť. A toto vysvetlenie významu slova sto v slove sto-jať už zmysel dáva. Slovo stojať znamená činne a zmysluplne sa chopiť, ujať tej schopnosti, možnosti, skrytej potencie, ktorá je v nás skrytá a ktorú môžeme uviesť do života len my sami. Slovo stojať je presným ekvivalentom slovného obratu „stáť na vlastných nohách“, možnože je ešte širšie, krajšie a presnejšie.
V živej slovenčine je najmenej ešte jedno také slovo, je to slovo bojať, bojať sa. V spisovnej slovenčine ich ekvivalentom je slovo báť, báť sa. „Predponu“ bo si môžeme vysvetliť ako skrátený tvar slova „bobo“, či „bubo“, ktoré „rozumné“ mamičky používajú pri výchove maličkých deti – „Ak nebudeš dobrý, príde bobo a vezme ťa!“ Ešte lepšie vysvetlenie nájdeme, ak si uvedomíme, že bo je poetický, skrátený tvar slov lebo, pretože. Skrátený tvar slova lebo bo nájdeme aj v živej slovenčine – napr. vo vete: „Nerob to, bo uvidíš, čo sa stane!“ A ak si pritom predstavíme gesto pravej ruky so zdvihnutým ukazovákom, potom je nám v spojení s predchádzajúcim vysvetlením slova jať jasné, čo slová bo-jať, bo-jať sa znamenajú. Síce vieme presne, čo slová báť, báť sa znamenajú, ale takéto vysvetlenie akoby nám tieto slová ukazovalo z inej strany, oživovalo ich a dokonca bez predpokladov navyše vysvetľujú aj ich vznik. (A ak sa opakuje situácia podobná tej, kde sme si ozrejmili význam slova bo v spojení so zdvihnutým prstom a prípadný trest, potom sa nám niekde v podvedomí vynorí zdvihnutý prst a dostávame strach – bojíme sa.) Dlhšie tvary sú určite pôvodnejšie a staršie.
Ďalším slovom, o ktorom budeme uvažovať, je slovo kajať (kajať sa). Jeho význam je nám jasný; všetci vieme, čo znamená. Skúsme si ho vysvetliť pomocou kľúča, ktorý sme akoby objavili v predchádzajúcich riadkoch a rozdeľme ho na dve slová: ka-jať.  Tu zasa nevieme, čo slovo ka (v slove kajať ako predpona) v slovenčine znamená. Tí, čo lúštia krížovky, vedia, že toto slovo sa občas v krížovkách vyskytuje a v pripojených legendách je obyčajne vysvetlené ako „pojem duše v starom Egypte“. Čiže ka v starom Egypte je presne to isté, čo pre nás v dnešných časoch znamená slovo „duša“.  Ak tento význam slova ka použijeme pri pátraní po pôvodnom význame slova kajať, potom ka-jať je v presnom pretlmočení do našej súčasnej slovenčiny „duša jať“, či „dušu jať“. Vidíme, že použitý postup „zdá sa byť“ seriózny. Význam slova je trocha (skôr viac) posunutý oproti súčasnému  chápaniu tohto slova, ale vo vývoji jazyka je to bežný jav. A možnože takto nájdený zmysel je pôvodnejší, presnejší. A ak si uvedomíme, že slová Pána Ježiša Krista z evanjelií (z gréckeho originálu) „robte metanoiu“ sa do modernej slovenčiny prekladajú ako: „robte pokánie, kajajte sa,“ ale aj: „obráťte sa,“  „zmeňte zmýšľanie,“ potom  vyššie uvedený zmysel slova „kajať“ ako „dušu jať“ možno najpresnejšie vystihuje biblické „robte metanoiu“.
Tu sa vynára otázka, ako dlho je slovo ka v slovenčine, či je staršie alebo mladšie ako slovo duša, a prečo bolo (asi) nahradené slovom duša?
Posledným slovom, pri ktorom uplatníme predpoklad o slove ka z predchádzajúcich riadkov a ktorému sa budeme venovať, je meno zasľúbenej zeme. Tej zeme, do ktorej sa vracali Izraeliti a ktorá aj v súčasnosti má to isté meno: Kanaán. Nikde som nenašiel, čo toto slovo v preklade do niektorej zo súčasných rečí znamená. A pretože slabiku-slovo ka môžeme po predchádzajúcom vysvetlení preložiť ako „duša“, rozdeľme aj zvyšok slova Kanaán  na kratšie slová, ktoré v živej slovenčine majú zmysel: Ka-na-an.
A prekladáme:
Ka – duša,
Na – na!, tu máš!, vezmi si! (nech sa páči – to pre citlivejších),
An – tam, hen, hľa (znova slovo zo živej slovenčiny – nárečové).
Potom: Ka-na-an preložíme doslova ako:
Duša - na! - tam, Duša - vezmi si! – tam; alebo voľnejšie:
Dušu na tam!  Dušu vezmi si tam! ... spisovne:
Hľa – tu máš – dušu!   alebo: Tam – si vezmi – dušu! či nejako podobne.
Vidíme, že takto sme sa dostali k celkom zmysluplnému prekladu (skôr pretlmočeniu cez nárečovú živú slovenčinu do slovenčiny oficiálnej) názvu uvedenej krajiny, pričom sme mlčky vychádzali len z toho predpokladu, že slovenčina je reč stará, bohatá, pekná a presná. Výsledok je dokonca taký, že môžeme tvrdiť, že slovenčina má za sebou najmenej niekoľko tisícročný vývoj. Určite nemohla vzniknúť niekedy po 4. storočí nášho letopočtu, keď sa vraj Slovania vyrojili z Pripiaťskych močiarov v Bielorusku.
Otázka, čo na to povedia odborníci, v tomto prípade historici a najmä jazykovedci – etymológovia, je vlastne bezpredmetná. Stačí si uvedomiť, že som použil slová súčasnej živej slovenčiny. Je to originálny prameň; neviem, či si niekto trúfol použiť slová súčasného živého jazyka na preklad názvu krajiny, ktorá je tisícky kilometrov vzdialená a ktorý je starý najmenej tritisíc rokov. Postupovať takýmto spôsobom, bez predbežného štúdia výsledkov skúmania etymológov a historikov a ich aplikácie znamená skoro isto nezdar. A ak napriek tomu výsledok je prinajmenšom prekvapujúci, potom by som to nebral ako náhodu či náhodnú zhodu. A takýchto slovných „hračiek“ by sa našlo viac.    
(September 2011 – február 2014)
::
Autorom príspevku je Pavel Duraj.
::

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.