Umenie proti človeku

ZÁPISNÍK – 15 / 2014

Veľký mysliteľ a spisovateľ Giovanni Papini hľadal pravdu – poctivo, vytrvalo, vášnivo. Vidno to aj na jeho literárnom štýle. Nevyhýbal sa citlivým témam a ťažkým otázkam, ale ani silným slovám a úderným formuláciám. Nebál sa ostrejšieho vyjadrenia, keď cítil, že je potrebné na objasnenie a priblíženie pravdy.

Uvažoval v súvislostiach, preto neprekvapuje, že v jeho textoch o umení nachádzame myšlienky presahujúce úzky rámec estétstva. Umenie nevnímal ako čosi uzavreté a samoúčelné, uprednostňoval autentickú tvorbu, ktoré povznáša život na vyšší stupeň. V eseji nazvanej Neľudské umenie píše:

„Keď človek zanedbáva, ignoruje alebo zatajuje Boha, mysliac, že oslavuje sám seba, hoci ako človeka záhadne poníženého a zúboženého, vysušuje sa a vyprázdňuje. Vražda Boha, o ktorú sa pokúsil moderný človek, je – podľa strašného zákona odplaty – samovraždou človeka. V spoločnosti a vospolnosti s Bohom je človek mocný a šťastný, ak sa odlúči od Boha, namýšľa si, že sa vznáša a že bohatne, zatiaľ čo v skutočnosti padá. Vzďaľovať sa od Boha značí opúšťať kresťanstvo, t. j. to náboženstvo, ktoré bolo vždy inšpirátorkou týchto božsky ľudských citov, ktoré práve dnes miznú z diel súčasných umelcov.“

Papini podrobuje kritike nové umenie s jeho strojenosťou, povrchnosťou a falošnosťou, umenie bez duchovnej dimenzie (uznávajúc výnimky). Pretože, dokladá, podľa módnych kritérií umenie „už nemôže byť nadľudské, stalo sa neľudským, protiľudským“. Inými slovami, odmieta silenú modernosť, no odmieta tiež bezkrvný akademizmus, priemernosť, ako aj náhradky vo forme zábavného pseudoumenia.  Oproti tomu poukazuje na zodpovednosť umelca, hovoriac, že umelec má pomáhať spoločenstvu skrze svoje talenty, s prihliadnutím na to, čo človek skutočne potrebuje: „Veľké umenie, aj keď nehovorí o Bohu, je vždy náboženské.“ Umenie máme na to, aby potešovalo, očisťovalo, pozdvihovalo...

V posledných desaťročiach sa umenie z veľkej časti oddelilo od ľudských túžob, odhodilo ideál, vydalo sa cestou „neľudského racionalizmu“. Papini odvážne a azda prísne tvrdí: „Všade pocit chladu, opustenosti, ľahostajnosti a odcudzenia... Dnešné umenie je ľadové umenie, ars arctica, to značí nepriateľské človeku, alebo cudzie životným potrebám človeka.“

Poznámka: Uvedené citáty sú z eseje Neľudské umenie; preložil Milan Pišút a Leone Pacini
(In: Giovanni Papini – Essaye o umení; Bratislava, Elán, 1943).

Ján Maršálek

::

Predchádzajúca stránka Zápisníka: Viera, rozum, život.

::

PriestorNet – niečo navyše.