10. júna 2014

O koreňoch antisemitizmu

Karol Dučák
V nedávnej medzinárodnej ankete, ktorej sa zúčastnilo 53 tisíc ľudí zo 102 krajín, sa 26 percent opýtaných priznalo k antisemitským náladám. V niektorých krajinách boli zaznamenané ešte vyššie čísla. Napríklad v Nemecku sa takto vyjadrilo 27 percent a v Rakúsku dokonca až 28 percent opýtaných (porov.: Jeder Vierte ist ein Antisemit. In: Heute. Kein Morgen ohne Heute. 15. 5. 2014. Nr. 1924, s. 3).
Na prvý pohľad by sa zdalo, že národy sveta krivdia príslušníkom vyvoleného národa, no zároveň sa natíska neodbytná otázka: Nenesú na náraste antisemitizmu vo svete vinu aj príslušníci židovského spoločenstva? Nesmierne utrpenie palestínskych Arabov na území štátu Izrael, ale aj veľmi silný vplyv sionistickej loby v mocenských kruhoch USA môžu dať odpoveď na položenú otázku. Ostatne, aj mnohí významní židovskí intelektuáli sa vyjadrovali a dodnes vyjadrujú veľmi nelichotivo na adresu štátu Izrael a nebezpečnej ideológie sionizmu.

Židia zažili počas dejín veľa pohrôm. Najstrašnejšiu počas druhej svetovej vojny. Táto kapitola patrí bezpochyby k najsmutnejším v dejinách ľudstva. Ako katolíci môžeme s hrdosťou konštatovať, že najúčinnejšiu ochranu židovskému národu poskytla práve naša Katolícka cirkev, vedená veľkým pápežom Piom XII. Ako uvádza jeden z najpovolanejších nemeckých znalcov problematiky Gerhard Senninger, len v Maďarsku bolo osobným pričinením pápeža Pia XII. zachránených viac ako 200 tisíc (!) Židov. Suma, ktorá sa z iniciatívy pápeža Pia XII. vyzbierala do roku 1945 v prospech záchrany Židov, sa odhaduje na 2,5 miliardy lír (v prepočte asi 9 miliónov eur.) Židovský teológ a historik Pinchas Lapide odhaduje, že „Pius XII. zachránil pred usmrtením nacistami najmenej 700 tisíc, ale pravdepodobne dokonca až 860 000 Židov“ (Senninger, G. GLAUBENSZEUGEN ODER VERSAGER? Katholische Kirche und Nationalsozialismus. Fakten-Kritik-Würdigung. 4. überarbeitete und erweiterte Auflage. St. Ottilien: EOS-Verlag, 2009. ISBN 978-3-8306-7314-9, s.  219).
Pápež Pius XII. skrýval Židov, kde len mohol. Len v samotnej pápežskej rezidencii Castel Gandolfo našlo útočište okolo 8 tisíc utečencov. Avšak nielen tam. Na pápežov príkaz skrývali Židov všetky katolícke ustanovizne v Ríme. Celkove viac ako 150 kláštorov a cirkevných zariadení im poskytovalo strechu nad hlavou. Za svoje počínanie si pápež Pius XII. vyslúžil prezývku „Tichý záchranca“.
Aj keď je pravda, že Pius XII. nevystupoval bojovne proti nacizmu, nie je pravda, že by sa tejto téme úplne vyhýbal. Osservatore Romano a Rádio Vatikán od začiatku pravidelne informovali o nemeckých a sovietskych masakroch v Poľsku. 19. 1. 1940 dal pápež k dispozícii nemeckému vysielaniu vatikánskeho rádia údaje o situácii cirkvi v Poľsku. Tieto údaje preberali mnohé slobodné, medzi inými aj anglické vysielače. O niekoľko mesiacov nato, 6. 4. 1941, poľský prezident písomne informoval pápeža o státisícových obetiach teroru oboch okupačných správ v Poľsku. Po masívnej národnosocialistickej hrozbe sa však pápež, vystavený nemeckému vydieraniu, musel dočasne vzdať vysielania správ o týchto hrôzach.
Pre nacistov bol pápež terčom nevyberaných útokov. Mnohé karikatúry v nacistickej tlači nenechávali nikoho na pochybách, že pápež je pre nacistický režim nezmieriteľným nepriateľom. Nezriedka označovali pápeža za „židovského vojnového štváča a vojnového zločinca“. Nacisti dokonca celkom vážne zvažovali aj odvlečenie pápeža preč z Vatikánu. Nemožno sa tomu diviť. Postoj rímskych pápežov voči nacizmu bol jednoznačne odmietavý. Vyjadril ho už predchodca Pia XII. pápež Pius XI., ktorý 6. septembra 1938 v príhovore k belgickým pútnikom povedal: „Antisemitizmus je odpudzujúce hnutie, na ktorom my kresťania nemôžeme mať žiaden podiel. Duchovne sme všetci semiti.“ (Citované podľa: Senninger, G. GLAUBENSZEUGEN ODER VERSAGER? Katholische Kirche und Nationalsozialismus. Fakten-Kritik-Würdigung. 4. überarbeitete und erweiterte Auflage. St. Ottilien: EOS-Verlag, 2009. ISBN 978-3-8306-7314-9, s. 184.)
Úcta židovských osobností k pápežovi Piovi XII. bola taká veľká, že rímsky vrchný rabín Israel Zolli konvertoval v roku 1945 na katolícku vieru a zvolil si krstné meno Eugenio na uctenie si pápežovho občianskeho mena Eugenio Pacelli. Spolu s ním konvertovala aj jeho manželka. Izraelský filharmonický orchester usporiadal vo Vatikáne koncert na počesť Pia XII. „ako uznanie a vďaku za heroické dielo ľudskej pomoci, ktorú Vaša Svätosť priniesla, aby tak bol zachránený veľký počet Židov počas druhej svetovej vojny“. (Senninger, G. GLAUBENSZEUGEN ODER VERSAGER? Katholische Kirche und Nationalsozialismus. Fakten-Kritik-Würdigung. 4. überarbeitete und erweiterte Auflage. St. Ottilien: EOS-Verlag, 2009. ISBN 9783830673149, s. 212.)
V deň úmrtia pápeža zaznelo veľa pochvalných slov na jeho adresu zo strany mnohých židovských predstaviteľov. Na ilustráciu to bola napríklad ministerská predsedníčka Golda Meirová, rímsky veľrabín Elio Toaff a iní. Napriek tomu bolo úsilie pápeža Pia XII., aj celej Katolíckej cirkvi pri záchrane židovských spoluobčanov sústavne spochybňované a bagatelizované.
Je preto obzvlášť odsúdeniahodné, ak vysoký hodnostár Katolíckej cirkvi začne spochybňovať všeobecne známy rozsah holokaustu a existenciu plynových komôr. Ide v tomto prípade o neplatne vysväteného biskupa Williamsona, bývalého člena Kňazského bratstva svätého Pia X. (FSSPX), ktoré založil schizmatik arcibiskup Marcel Lefèbvre. Je isté, že neuvážené vyjadrenia biskupa Williamsona Katolíckej cirkvi nijako nepomohli, zato však výrazne poškodili kredit schizmatického Kňazského bratstva svätého Pia X. Jedným dychom je však potrebné dodať, že časť židovských intelektuálov, združených v sionistickom hnutí, od začiatku zneužívala a dodnes zneužíva holokaust na podporu svojich sionistických ambícií, na čo už doplatilo životom množstvo ľudí.
Keď sa predstavitelia svetového sionistického hnutia pod vedením Theodora Herzla rozhodovali, kde by mali utvoriť židovský štát, zvolili si nie práve najšťastnejšie riešenie a rozhodli sa pre Palestínu. Ak by boli sionisti obsadili niektoré relatívne málo obývané územie, bolo by takéto riešenie menej bolestivé. Palestína však bola obývaná palestínskymi Arabmi. Vyznávačov židovskej viery tam bolo veľmi málo. Ešte na prelome 19. a 20. storočia ich nebolo viac ako 50 tisíc (porov.: Lilienthal, A. M. Sionismus, Vydání první. Praha: Orbis 1988, s. 27).
Sionisti zdôvodňovali svoje rozhodnutie historickými väzbami ich predkov k územiu Palestíny ešte z predkresťanskej éry. Neuvedomovali si, že uplatňovať si dedičské nároky na toto územie po stáročiach diaspóry je prinajmenšom problematické. Ak by sme totiž zovšeobecnili takúto logiku v medzinárodnom práve, museli by napríklad Spojené štáty americké vytvoriť na svojom území indiánsky štát, vrátiť vládu do rúk pôvodným obyvateľom Ameriky a hromadne odtiaľ deportovať prisťahovalcov, ktorí prišli na toto územie po dobytí Ameriky Európanmi.
Vznik štátu Izrael v roku 1948 na území obývanom majoritným arabským obyvateľstvom logicky spôsobil, že sa tento región stal jednou z najvýbušnejších oblastí našej planéty. Je dôležité pripomenúť, že práve pápež Pius XII., ktorý mal také veľké zásluhy pri  záchrane Židov počas druhej svetovej vojny, bol po vzore svojich predchodcov Pia X., Benedikta XV. a Pia XI. rozhodným odporcom sionizmu.
Sionizmus však nekompromisne odmietalo aj mnoho židovských intelektuálov. Jeden z nich, Alfred M. Lilienthal, podrobuje tvrdej kritike praktiky svojich súkmeňovcov vo svojej publikácii The Zionist Connection, vydanej nakladateľstvom Dodd, Mead & Company v New Yorku v roku 1978. Autor tohto článku vychádza zo skráteného českého prekladu knihy, ktorý vyšiel tlačou v Prahe v roku 1988 pod názvom Sionismus. Táto publikácia ani po dlhých rokoch od svojho vydania nestratila nič zo svojej aktuálnosti a je kľúčom k pochopeniu problémov, ktorými je zmietaný štát Izrael od počiatku až do dnešných dní.
Aby mohol vzniknúť v máji roku 1948 štát Izrael, museli sa na to najprv vytvoriť podmienky. Predovšetkým bolo treba získať územie a obydlia, ktoré doposiaľ vlastnili palestínski Arabi. Veď v čase vzniku štátu Izrael vlastnila židovská populácia v Palestíne iba 7 percent pôdy. Arabi sa pochopiteľne nechceli dobrovoľne zrieknuť svojho vlastníctva a preto sa im sionistické hnutie snažilo „pomôcť“. Na to mali sionisti pripravené veľmi účinné nástroje, židovské teroristické komandá. Jednu z najotrasnejších teroristických akcií zorganizovali 9. apríla 1948 úderné skupiny Stern a Irgun Zvai Leumi v palestínskej dedine Dajr Jásín. Židovskí teroristi pri nej vyvraždili 254 Arabov, až na na pár výnimiek šlo o ženy, deti a starcov. Bolo medzi nimi aj 35 tehotných žien. Ich telá teroristi po čine nahádzali do studne. Neskôr bola pod hromadami mŕtvych tiel nájdená živá šesťročná dievčina.
Hrôza masakru v dedine Dajr Jásín sa dá porovnať len s hrôzou zločinov nemeckých nacistov v Oradoure a Lidiciach. Masaker bol taký desivý, že sa od neho dištancovali aj mnohí židovskí intelektuáli. Oficiálne sa od neho dištancovala aj Židovská agentúra, ale to jej nebránilo využiť neskôr psychologický účinok masakru na zastrašovanie Arabov. Využila na to letáky a autá s ampliónmi, ktoré jazdili po arabských dedinách, aby po arabsky zastrašovali dedinčanov: „Pokiaľ neopustíte svoje domovy, stane sa osud Dajr Jásínu vaším osudom.“ Židovský spisovateľ Don Peretz popísal účinky masakru v dedine Dajr Jásín ako „masovú psychózu strachu, ktorá sa zmocnila celého arabského spoločenstva“ (citované podľa: Lilienthal, A. M. Sionismus, Vydání první. Praha: Orbis 1988, s. 91).
Vznikom štátu Izrael sa teror voči pôvodným obyvateľom územia neskončil. Palestínčanov hromadne vyháňali z ich domovov, aby sa do nich už nikdy nevrátili. Tento scenár realizovali sionisti niekoľko nasledujúcich desaťročí. Politika ničenia palestínskych obydlí, ba celých arabských dedín na celom území kontrolovanom Izraelom, sa stala veľmi účinným nástrojom sionizácie Palestíny. Vyše polstoročná existencia štátu Izrael je obdobím neustáleho pošliapavania práv palestínskych Arabov, ktorí sa po desaťročia márne domáhali spravodlivosti. Nepomohli im ani rezolúcie OSN, ani tlak svetového spoločenstva na Izrael. Za židovským štátom totiž stojí najmocnejší z mocných protektorov, USA. Pápež Pius XII. už pred vznikom štátu Izrael prejavoval vážne obavy o osud palestínskych Arabov a energicky ich obhajoval. Preto radikálne vystupoval proti vzniku židovského štátu a nikdy ho neuznal. Vývoj udalostí v tomto nepokojnom regióne až do dnešných dní mu dáva v plnom rozsahu za pravdu.
Izrael sa od svojho vzniku v roku 1948 usiloval vybudovať štát s rozhodujúcou židovskou väčšinou. Sionistické hnutie teda uviedlo do pohybu dva migračné prúdy: prisťahovalectvo Židov do krajiny a nútenú emigráciu Arabov z krajiny. Väčšina arabských roľníkov stratila svoju pôdu už v priebehu prvej arabsko-izraelskej vojny v rokoch 1948-1949. Po zásahu ozbrojených síl sa ornej pôdy arabských dedín zmocnili najbližšie kibucy. Ďalší Arabi boli vyhostení po skončení prvej arabsko-izraelskej vojny. V záujme vytvorenia židovskej väčšiny prebiehalo masové vysídľovanie schudobnených Arabov.
Izraelská politika vytvárania životného priestoru, očisteného od Arabov, sa realizovala najprv na území samotného Izraela a od roku 1967 aj na okupovaných územiach. Sionisti hromadne likvidovali palestínske obydlia a úplne zničili stovky palestínskych dedín. Ako uvádza Lilienthal, podľa „údajov OSN zničili Izraelčania medzi 11. júnom 1967 a 15. novembrom 1969 okolo 7 544 domov palestínskych Arabov na území, ktorého sa zmocnili behom vojny v roku 1967. V tomto počte nie je zahrnutých 35 dedín, ktoré boli zrovnané so zemou na okupovaných Golanských výšinách. Odhaduje sa, že v rokoch 1969–1971 sa tento počet zvýšil na 16 312“ (Lilienthal, A. M. Sionismus, Vydání první. Praha: Orbis 1988, s. 92).
Cieľ sionistického hnutia, teda založenie štátu Izrael, sa uskutočnil za cenu porušenia medzinárodného práva a zločinov voči arabskému obyvateľstvu Palestíny.
Bezmocné zúfalstvo palestínskych Arabov vyústilo do bezmocných a zúfalých činov. Stalo sa živnou pôdou arabského terorizmu. Takmer nikde sa však neuvádza, že príčinou vzniku palestínskeho terorizmu bol židovský terorizmus. Vymenovanie všetkých krívd, spáchaných na palestínskych Araboch, by bolo zdĺhavé a nie je to ani konečným cieľom tohto článku.
Je potrebné vyjadriť úprimnú a hlbokú ľútosť nad nesmiernymi krivdami, ktoré boli na židovskej pospolitosti páchané počas početných pogromov v histórii, ale predovšetkým počas druhej svetovej vojny. Je však morálne neprípustné, že Židia začali po druhej svetovej vojne riešiť svoje problémy na úkor iných národov! Konečne by mali pochopiť, že je morálne neprípustné, aby oni, na ktorých bola v minulosti páchaná krivda, sami páchali nové krivdy!
::
Autorom článku je spisovateľ a publicista Karol Dučák.
::
Ďalšie články autora v PriestorNete:

1 komentár:

  1. Karol Dučák24.6.14

    Pre tých, ktorí chcú poznať históriu detailnejšie: http://lilienthal.czechian.net/jacipal.html

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.