26. augusta 2014

Svätý Pius X. – konzervatívny novátor

Ilustračná snímka: Arpád Horváth
Karol Dučák
Rok 2014 je rokom okrúhlych výročí významných dejinných udalostí, ktoré zásadným spôsobom zmenili ľudskú históriu. Predovšetkým je to 100. výročie vypuknutia prvej svetovej vojny, ktorá bola prvým celosvetovým vojnovým požiarom v dejinách ľudstva a tragicky poznamenala život obyvateľov fakticky celého sveta. Omnoho radostnejšiu storočnicu si však pripomína Katolícka cirkev: 20. augusta 1914 zomrel, teda narodil sa pre nebo, pápež sv. Pius X., právom považovaný za jedného z najväčších pápežov v dejinách Katolíckej cirkvi. Pre jeho pontifikát je charakteristický mesiac august. Pápežom sa stal 4. augusta roku 1903, jeho pontifikát ukončila smrť 20. augusta 1914.


Tento pápež zvykne byť označovaný za tradicionalistu. Lenže odbiť hodnotenie tejto geniálnej osobnosti takouto stručnou charakteristikou by bolo priveľkým zjednodušením. Pius X., vlastným menom Giuseppe Melchiorre Sarto (* 2. jún 1835 – † 20. august 1914), bol predovšetkým odvážnym novátorom. Na jednej strane energicky bojoval proti bludom liberalizmu a horlivo bránil poklad katolíckej viery, no na druhej strane sa neľakal novôt a systematicky realizoval radikálne reformy.
Pius X. je považovaný za najodvážnejšieho reformátora od čias pápeža sv. Pia V. (1566–1572). Výrečne o  tom svedčí heslo jeho pontifikátu: Instaurare omnia in Christo (Obnoviť všetko v Kristovi). Treba povedať, že Pius X. realizoval toto svoje heslo neúnavne a do dôsledkov. Neváhal dokonca ísť ani proti litere Tridentského koncilu. Napríklad kým Tridentský koncil zakázal prvé sväté prijímanie deťom, Pius X. umožnil deťom prijať prvé sv. prijímanie čo najskôr, už vtedy, keď si začnú uvedomovať rozdiel medzi obyčajným chlebom a sv. prijímaním. Pápež v tomto prípade využil skutočnosť, že ako vicarius Christi (zástupca Krista) má právo meniť nariadenia predošlých cirkevných koncilov aj svojich predchodcov na pápežskom stolci.
Rozsah jeho reforiem bol úctyhodný. Pius X. zreformoval misál, breviár, cirkevné právo, cirkevnú hudbu, sviatostný život, semináre, biblické a teologické štúdiá i rímsku kúriu. Založil úradný tlačový orgán Svätého stolca Acta Apostolicae Sedis (Aktá apoštolského stolca, skratka AAS). V roku 1904 ustanovil komisiu, ktorej úlohou bolo vypracovať nový kódex kánonického práva (CIC – Codex Iuris Canonici). Sám sa však nedožil ovocia práce tejto komisie, pretože CIC bol promulgovaný až v roku 1917, teda tri roky po jeho smrti.
Toto všetko sú však všeobecne známe skutočnosti a opakovať ich je nosením dreva do lesa. V živote pápeža však boli aj aktivity, o ktorých sa z rôznych dôvodov píše veľmi málo. Spomeňme teda menej známe skutočnosti zo života Pia X.
Tento pápež si uvedomoval, že na obnovu Katolíckej cirkvi sú potrební nielen vzdelaní a oduševnení duchovní, ale aj laici. V jednom rozhovore s kardinálmi sa dokonca vyjadril, že to najdôležitejšie pre spásu spoločnosti nie je stavba škôl alebo kostolov, ale „každá farnosť musí disponovať skupinou osvietených, bezúhonných, rozhodných a skutočne apoštolských laikov“. (Citované podľa: Pius X. – Traditionalist und Neuerer. In: Kirche bunt. St. Pöltner Kirchenzeitung. 17. august 2014. Nr. 33, s. 15.)
Popri tom však pápež pripisoval veľký význam aj skvalitneniu prípravy duchovných na svoje povolanie. Zvýšil vedeckú úroveň duchovenstva a okrem iného založil v Ríme Pontificium Istitutum Biblicum (Pápežský biblický inštitút).
Pius X. rozhodne odmietal takzvaný modernizmus, ktorý radikálne odsúdil svojou encyklikou Pascendi. Mnohí ľudia však „nepochopili pápeža správne a pri odsudzovaní modernizmu sa dostali do druhého extrému (integralizmus) – odporovali akémukoľvek prispôsobeniu sa Cirkvi modernému životu a chceli vstupovať rozhodujúcim slovom aj do svetských záležitostí. Pápež však nerobil politiku. Išlo mu jedine o čistotu viery a obnovu náboženského života. Usiloval sa oddeliť Cirkev od štátu. Vydal ustanovenie, že do voľby pápeža sa nesmie miešať žiadna svetská moc. Aj pri jeho zvolení sa totiž do voľby zamiešal rakúsky cisár František Jozef, ktorý ohlásil ,exkluzívnu námietku´ proti zvoleniu kardinála Rampollu, ktorý mal najväčšie predpoklady na zvolenie“. (Citované podľa: Pis X., pápež. In: Životopisy svätých. [online]. [cit. 24.08. 2014]. Dostupné na internete: www.zivotopisysvatych.sk/pius-x-papez.)
Pius X. bol ctiteľom liturgie Pia V. známej aj ako tridentská omša. Napriek tomu si uvedomoval nedostatky tejto liturgie, predovšetkým pasívnu účasť veriacich. Preto sa snažil vytrhnúť ich z letargie a požadoval aktívnu účasť veriacich počas svätej omše. Jeho zámerom bolo, „aby sa ľudia nemodlili na omši, ale aby sa modlili omšu“. (Citované podľa: Pius X., pápež. In: Životopisy svätých. [online]. [cit. 24. 08. 2014]. Dostupné na internete: www.zivotopisysvatych.sk/pius-x-papez.)
K aktívnej účasti veriacich na svätej omši malo prispieť predovšetkým časté sväté prijímanie a spev v jazyku veriacich. Pápež „dovolil používať spevy v ľudovej reči pri tzv. tichej omši, a to vtedy, ak nejde o doslovný preklad liturgických textov, pretože tie majú byť spievané len po latinsky. Texty omšových spevov v ľudovej reči museli byť schválené ordinárom“. (Caban P. Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu. Prvé vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2010. ISBN 978-80-7162-802-6, s. 136.)
Reforme cirkevnej hudby venoval pápež mimoriadnu pozornosť. V Ríme dokonca vznikla vysoká škola pre cirkevnú hudbu.
Za významný počin Pia X. možno označiť jeho dekrét o používaní staroslovienskeho jazyka v posvätnej liturgii De usu linguae Slavonicae in sacra Liturgia z roku 1906, ktorým dovolil natrvalo používať staroslovienčinu v provinciách: Gorizia, Zadar a v záhrebskej diecéze. (Porov. SACRA CONGREGATIO RITUUM. Decretum De usu linguae Slavonicae in sacra Liturgia. 18. december 1906. In Acta Sanctae Sedis, 40 /1907/, s. 5458.)
Týmto dekrétom znovu vyzdvihol význam staroslovienčiny ako bohoslužobného jazyka Rímskokatolíckej cirkvi. Už rok predtým pápež odsúhlasil a podporil vydanie chorvátskeho hlaholského misála. (Porov. Sedlák P. Kontinuita diela sv. Cyrila a Metoda v chorvatskom „glagoljašstve“. In Poznávanie Kultúrneho dedičstva sv. Cyrila a Metoda. Monografia príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencii. Nitra, 3. júl 2007. [online]. [citované 14. 10. 2014]. Dostupné na internete: www.ukm.ff.ukf.sk, s. 151.)
Na úsilie Pia X. nadviazal jeho nástupca, pápež Benedikt XV., ktorý v roku 1920 povolil používať chorvátsky a slovinský jazyk vo vybraných liturgických obradoch a pri čítaní evanjelia počas slávnostných omší. Taktiež legitimizoval použitie českého jazyka pri niektorých liturgických úkonoch v regiónoch, kde bola táto zvyklosť zaužívaná už od 15. storočia. (Porov. Krivda A. Obnovený omšový poriadok a národný jazyk v liturgii. In Päťdesiat rokov liturgickej reformy Druhého vatikánskeho koncilu na Slovensku. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Košice, 25. októbra 2012 s. 124.)
Počas pontifikátu ďalšieho pápeža Pia XI. vyšlo v roku 1927 vo Vatikáne nové vydanie hlaholského misála, ktoré nanovo stabilizovalo staroslovienčinu ako liturgický jazyk Rímskokatolíckej cirkvi.
Novátorstvo pápeža Pia X. posunulo vývoj Katolíckej cirkvi ďaleko vpred. Aj svojím príkladným osobným životom si v plnom rozsahu zaslúžil mimoriadne pocty, ktorých sa mu po smrti dostalo. V roku 1951 ho pápež Pius XII. vyhlásil za blahoslaveného a ten istý pápež ho o tri roky neskôr kanonizoval.
::
Autorom príspevku je Karol Dučák.
Karol Dučák
::
Súvisiace články:

2 komentáre:

  1. Karol Dučák1.10.14

    Doplnil by som ďalšiu menej známu skutočnosť o Piovi X. Tento pápež býva označovaný aj ako „rakúsky pápež“, pretože sa narodil v meste Riese, ktoré sa v čase jeho narodenia nachádzalo na rakúskom území, patriacom k Habsburskej monarchii. Dnes sa toto mesto volá Riese Pio X a je súčasťou benátskeho regiónu na severe Talianska.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Karol Dučák13.12.15

    S prekvapením zisťujem, že pápež Pius X. mal otca Poliaka. (https://gloria.tv/media/tKmfz9gYE4d )

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.