Zrno medzi žarnovmi

Alexandr Solženicyn: Autobiografie 2

Praha, Academia 2003

Znamenitý ruský spisovateľ  Alexander Solženicyn napísal dve knihy spomienok. Prvá (Klalo sa teľa s dubom) zachytáva jeho život v Sovietskom zväze, obsahuje informácie a dokumenty týkajúce sa autorových spisovateľských aktivít a sčasti aj osobného či súkromného života. Solženicyn v nej podáva svedectvo o svojom zápase s komunistickým režimom, ktorý vyústil do jeho vypovedania z vlasti v roku 1974.

Druhá autobiografická kniha sa začína opisom príchodu na Západ: „Počas niekoľkých hodín som bol prepravený z Lefortovskej väznice, čiže z Veľkej sovietskej zóny, k vidieckej vilke Heinricha Bölla neďaleko Kolína nad Rýnom. Ocitol som sa v obkľúčení dobrej stovky novinárov očakávajúcich moje vyjadrenie...“ Tak sa začal Solženicynov život vo vyhnanstve (Nemecko, Švajčiarsko, USA), trvajúci dve desaťročia.

V knihe nachádzame viac či menej osobné záznamy, spomienky i literárne dokumenty, približujúce život a dielo veľkého autora. Dozvedáme sa o jeho názoroch na literatúru, na politiku a náboženstvo, na život v (bývalom) socialistickom aj kapitalistickom bloku.

Solženicyn statočne a vytrvalo bojoval proti komunizmu, ktorý podľa jeho slov zlomil ruskému národu dušu a iba tak, násilím, ho ovládol; bol však kritický aj voči západnému spôsobu života. Nadobudol presvedčenie, že bez náboženského základu nie je možné vytvorenie hodnotných spoločenských vzťahov. Upozorňoval na vnútornú spriaznenosť socialistov a liberálov, na ich zameranie proti kresťanstvu a vlastenectvu.

Rusko a komunizmus sú dva rôzne pojmy. Podľa Solženicyna je nesprávne a nespravodlivé zamieňať ich. V roku 1977 pri istej príležitosti povedal: „Neverte mylnému výkladu a nikdy si nepleťte pojmy "ruský" a "sovietsky". Dozvedáte sa napríklad, že Prahu prepadli ruské tanky a že ruské raketomety sú namierené priamo na Spojené štáty. Slová "ruský" a "sovietsky" sú však v takom vzťahu ako človek a jeho choroba. Tomu, kto ochorie na rakovinu, nehovoríme "rakovina", tomu, kto sa nakazil morom, nehovoríme "mor"; chápeme predsa, že choroba nie je previnenie, že je to ťažká skúška. Komunistický režim je choroba, nákaza...“

S odstupom času vidno ešte lepšie Solženicynovu veľkosť, jeho schopnosť vystihnúť súvislosti a presne pomenovať faktory, ktoré ovplyvňujú ľudské bytie. Do memoárov vložil kus svojho odhodlania a tvorivosti. Alexandra Solženicyna by sme mali čítať aj dnes, opakovane a nanovo.

Ján Maršálek

::

Súvisiace príspevky:

Klalo sa teľa s dubom

Román o živote