Solženicynova Autobiografia

Klalo sa teľa s dubom

Alexandr Solženicyn: Autobiografie

Praha, Academia 2001

Alexander Solženicyn začal svoje literárne pamäti písať na jar 1967. Nemal to pôvodne v úmysle, ale niektoré okolnosti ho viedli k tomu, aby zhrnul a dal na papier zážitky, informácie a dokumenty, týkajúce sa jeho spisovateľskej činnosti, ale sčasti aj osobného či súkromného života. Jednotlivé časti vznikali postupne a s prestávkami až do roku 1975. Knihe dal názov Klalo sa teľa s dubom; v češtine vyšla pod jednoduchým označením Autobiografie.

V úvode k druhému dodatku (Február 1971) autor svoje memoáre výstižne charakterizuje (prekladám z češtiny): „Táto moja próza je zvláštna tým, že na rozdiel od všetkých ostatných nemá vopred danú architektúru, a preto ju človek nevníma ako celok a nesnaží sa, aby každá jej časť tomuto celku slúžila. Podobá sa skôr nazhromaždeným prístavkom – a o tom ďalšom prístavku ani autor vlastne nič nevie... V ktorejkoľvek chvíli je kniha rovnako ukončená ako neukončená, je možné ju odložiť, je možné pokračovať, pokiaľ človek žije, alebo pokiaľ si teľa o dub nezlomí väzy, alebo dub s praskotom nepadne na zem.“ Dodajme, že zväzok obsahuje okrem úvodnej časti a príloh päť rozsiahlych dodatkov (predmetné české vydanie má 570 strán a navyše bohatú fotografickú prílohu). Viaceré pasáže sú plné odbočení a detailov, ktoré dnes už nie sú dôležité, no dielo ako celok je hodnotným literárnym dokumentom.

Solženicyn vnímal písanie ako svoj údel. Po zážitkoch z gulagu sa pevne rozhodol zaznamenať pravdu o komunizme, o Rusku, o svete – literárne spracovať to, čo podľa neho nemalo byť zabudnuté. Pritom dlho neveril, že sa dožije publikovania svojich diel. Napriek tomu vytrvalo písal. Písal v lágri, vo vyhnanstve (samozrejme tajne, počas väznenia si uchovával tisíce veršov v hlave), písal aj vtedy, keď ochorel na rakovinu a lekári mu dávali už len niekoľko týždňov života. Priam zázračne sa uzdravil a život, ktorý sa mu vďaka Bohu vrátil, chcel obetovať skrze spisovateľské poslanie. Písal ďalej a vytvoril monumentálne, neprehliadnuteľné dielo, ktoré ovplyvnilo nielen svetovú literatúru, ale aj život mnohých ľudí.

Myslím, že Solženicyn niekedy preceňoval svoj zástoj, nie vždy reagoval primerane (čo je pochopiteľné, zvlášť keď zoberieme do úvahy jeho životné peripetie), niekedy azda zveličoval, no zrejme práve tá jeho verva, zaujatosť, statočnosť, vytrvalosť, jeho smelé vízie a plány boli nutným predpokladom dosiahnutia cieľa. V súvislosti so svojimi životnými zápasmi svojho času napísal: „Som skutočne každý deň a každú hodinu pripravený na smrť – a jedine tak som schopný už mnoho rokov pracovať.“

V autobiografii Klalo sa teľa s dubom podal Solženicyn svedectvo o svojom boji s komunistickým režimom. Bol to boj nerovný – ako napovedá názov – pripomínal zápas osamelého teľaťa s mohutným dubom, pokus slabého jedinca vyvrátiť stromisko aj s koreňmi. Autor vecne a pritom presvedčivo opisuje svoje literárne začiatky a neskorší úspech, ktorý sa ale v sovietskych pomeroch zakrátko zmenil na prenasledovanie a vypovedanie z vlasti. S pozoruhodnou a sympatie vzbudzujúcou úprimnosťou objasňuje svoje rodinné vzťahy a vzťahy so sovietskymi literátmi. V neposlednom rade vzdáva hold desiatkam ľudí, ktorí mu takým či onakým spôsobom pomohli.

Anton Hlinka nazval Alexandra Solženicyna vyznávačom, ktorý povie to, čo si mnohí iba myslia, ktorý dôsledne koná v súlade so svojím kresťanským presvedčením a svedomím: „Do Solženicyna, zdá sa, prešlo niečo z vyznávačského ducha mučeníkov prvých storočí. Tu treba hľadať vysvetlenie jeho neochvejnej vernosti pravde a ideálom ľudskosti, viere a mravným princípom... (In: Anton Hlinka – Myslitelia a myšlienky; Vydavateľstvo Matice slovenskej 1993).

Solženicynove literárne pamäti a autobiografické zápisky sa vzpierajú jednoznačnému zaradeniu a charakterizovaniu, sú na to priveľmi košaté, iskrivé, osobité, tvorivo znepokojujúce. Svedčí to o ich sile a pôsobivosti. Solženicynovo dielo nenechá azda nikoho ľahostajným.

::

Súvisiace články:

Rakovina – román o živote,

V záujme pravdy,

Jeden deň Ivana Denisoviča.