Spolu za štedrovečerným stolom

Na návšteve v kruhu rodiny Košíkovcov

Ilustračná snímka: Ján Maršálek

Milan Kupecký

Vianoce. Vnímame ich ako najkrajšie sviatky v roku. Samozrejme, v každej rodine prebiehajú trochu inak, no azda spoločný majú prívlastok – rodinné, sviatočné, duchovné, sviatky pokoja a mieru, ale aj prinášajúce chvíle príjemného napätia pod tradičným vianočným stromčekom, keď sa vzájomne obdarovávame, čím prejavujeme lásku jeden k druhému, najmä v rodinách. Je to kresťanská tradícia, ktorej atmosféru ťažko opísať prostredníctvom návštevy jednej rodiny. Jedno je však isté, tieto sviatky by sa nemali „merať“ bohatstvom darčekov, ale duchovným zblížením sa, mali by byť časom zmierenia sa nás všetkých.

V podobnom duchu sa niesol aj rozhovor v rodine Košíkovcov zo Šurian, spoza štedrovečerného stola, za ktorým sedeli manželia Július a Mária, syn Miloš a dcéra Andrejka. Rozhodli sme sa ich navštíviť preto, že sú rodinou podobnou mnohým, neprečnievajú materiálnym bohatstvom a netrú ani biedu. Je to normálna slovenská  pobožná rodinka, a pre Jula, ako ho familiárne volajú, a manželku Máriu to boli už štyridsiate druhé spoločne prežité vianočné sviatky.

Štedrej večeri predchádzala spoločná modlitba a ešte predtým, ako vložili lyžicu do kapustnice a pustili sa s chuťou do vianočného kapra, každý z nich musel skonzumovať oblátku s cesnakom natretú medom. To aby boli všetci rodinní príslušníci zdraví a o rok sa opäť spolu stretli za štedrovečerným stolom. Tento takpovediac rituál sa odohráva podobne v mnohých rodinách, keď samozrejme nechýba ani spoločná modlitba a prežehnanie sa krátko pred večerou.

Gazdiná, ktorej v úlohe Ježiška pripadlo rozdať darčeky, „vyhnala“ krátko predtým všetkých do detskej izby, aby mohla pod stromček preniesť starostlivo označené darčeky aj s menami, ktorý komu patrí. Darčeky tajomné, skrývajúce prekvapenia i očakávania. Boli to nezabudnuteľné chvíľky i pre nás pri pohľade na to, ako rozbaľovali jeden darček za druhým, s prekvapením, ktorému nechýbalo napätie a menšia či väčšia radosť pri ich prijímaní.

Ako sa vraví, nejde o cenu toho-ktorého darčeka, ale o sviatočnú chvíľu  a očakávanie počas vzájomného obdarovávania sa. Môžeme úprimne povedať, že to boli chvíle srdečné, radostné i sviatočné, hoci trvali iba relatívne krátko. O to dlhšia bola následná debata o tom, kto aký darček dostal a aké to bolo pre neho prekvapenie. Prezradíme iba toľko, že nedostali obligátne praktické dary, akými sú kozmetika, kravata, ponožky, šál, vreckovka, čapica či rukavice, ale boli to darčeky iného charakteru, skromné, ktoré však potešili každého z nich.

Všetko akoby pokračovalo v druhý deň sviatočný, keď sa príbuzní zvyknú navzájom navštevovať. Zámerne sme zatajili, že pod stromčekom zostalo ešte zopár nerozbalených darčekov, určených očakávanej návšteve; keď do rodičovského domu zavítala dcéra Eva s manželom, lepšie povedané so zaťom Ladislavom, aj s dvoma  vnúčatami, Evkou mladšou a najmladším vnúčikom Adamkom, miláčikom celej rodiny. Jediný Adamko, vzhľadom na svoj vek, uveril, že darčeky nosí Ježiško. Na neho čakali pod stromčekom starostlivo zabalené autá a stavebnice, z ktorých možno poskladať  rôzne „čudá“. A tak opäť bolo sviatočne, veselo, bolo o čom debatovať a na čo spomínať.

Vianočné sviatky však nepozostávajú iba z tohto „podstromčekového“ rituálu, ale sú sviatkami niekoľkých dní. Napríklad, rodina Košíkovcov bola v miestnom  kostole na polnočnej svätej omši. Aj v tom spočíva čaro Vianoc, okrem  pocitu skutočného domova a možno i spomienok na našich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. Je to aj vôňa vianočných koláčov, kolied, ale predovšetkým toho, že je pokope celá rodina. Je to obdobie,  keď sú ľudia k sebe milší, lepší a majú k sebe bližšie. Každý z nás  by mal myslieť na to, že takto by to malo byť počas celého roka.

::

Autorom príspevku je humorista a publicista Milan Kupecký, spolupracovník PriestorNetu.

Rozhovor s autorom: Humor ma drží nad vodou.