Hranice tolerancie

Vlado Gregor

Celé veky si vyrábame alibi a robíme prieky,
a preto si mýlime kanály a rieky

Nerád sa dotýkam tej najchúlostivejšej a často najdôležitejšej témy, v ktorej sa akože vyzná a znalecky o nej mudruje aspoň toľko ľudí ako o futbale. Treba sa však vyjadriť, pretože vidíme, že sa používa ako najväčšie a najúčinnejšie baranidlo na rozbitie pevnosti Cirkvi a na popretie a výsmech kresťanstva. V poslednom čase sa práve tieto „podpásové“ témy až zúfalo  pretláčajú a pletú sa nimi hlavy aj ináč rozumným ľuďom. Orwell už dávno povedal, že štatistikou sa nedá podchytiť pravda. Nemôžeme ju podchytiť ani anketami a dotazníkmi, pretože tam ľudia hovoria o svojich dojmoch a nerozoberajú sa pojmy. Môže byť, že zo sto homosexuálnych vzťahov sa im polovica javí dobrá, takisto ako aj zo sto heterosexuálnych, ale to ešte nedokazuje rovnakú hodnotu a podstatu. Takisto môže v štatistike figurovať, že druhé a ďalšie manželstvá fungujú tak dobre, a aj zle, ako prvé, ale tiež sa pritom neberie do úvahy kvalita vzťahov a počet dotknutých, trpiacich a ukrivdených osôb.

Tieto spochybňovania a relativizovania idú, akože inak, práve z neďalekého Nemecka, kde sa paradoxne práve zmysel Nemcov pre disciplínu a poriadok stáva zdrojom neporiadnosti a špekulácie najprv v myslení a následne aj v náuke a viere. Reformisti i „deformisti“ sa odvolávajú na Kristovo milosrdenstvo a na jeho reakcie v jednotlivých prípadoch hriešnikov. To je isteže pravda, ale Ježiš nikdy nezapochyboval o obludnosti hriechu a pokušenia. Občas som vo svojich úvahách kritizoval svätého Augustína, že sa natoľko prísne a zjednodušene stavia k problémom spojeným so sexualitou. No v poslednom čase vidím nielen to, nakoľko sú tieto pokušenia veľké, silné a zásadné, ale hlavne to, nakoľko a ako zákerne sú zneužiteľné a aj zneužívané.

Iste sa musíme správať podľa vlastného svedomia a nevyhnutne podľa toho posudzujeme aj ľudí. Ale práve preto je potrebné si uvedomiť, aké je to naše osobné svedomie omylné a krehké! Určite môže byť základom rešpektu k dôstojnosti ľudí a úcte k nim, ale ťažko môže byť základom doktríny a racionálneho uvažovania. Pudy samé osebe nemusia byť hriešne a často sú aj nevyhnutné, ale nemôžu byť zdrojom morálky a základom našich zásad a nielen kresťanskej, ale všeľudskej etiky.

Už len v jednom človeku je ťažké sa vyznať, pretože „kto vie lepšie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom“? Ako teda môžeme opovážlivo súdiť o vzťahu dvoch ľudí, teda muža a ženy? Ak Kristus zdôrazňuje to už starozákonné „milosrdenstvo chcem a nie obetu“, iste tým nemyslí také druhy milosrdenstva, ktoré povedú k anarchii, teda k rozbíjaniu a porušovaniu akýchkoľvek zásad. Ľudský druh sa vyznačuje zodpovednosťou, plánovaním a dodržiavaním sľubov. Ak toto raz porušíme a rozbijeme, buď zbohom nielen pevnosti stavby Cirkvi, ale aj zásadám zdravého rozumu.

Isteže, teraz vidíme komplikácie v medziľudských vzťahoch, ktoré sú zapríčinené nielen priamo vinou ľudí, ale aj prudkými populačnými zmenami a zásadnými premenami spôsobu života. V celej Biblii čítame výstrahy pred tým, čo sa deje a môže diať v anonymných a „pokrokových“ mestách, či už ide o Sodomu, Babylon, Ninive alebo Rím. Nemyslime si teda, že biblickí pisatelia, a Ježiš zvlášť, nevideli a nechápali moderné nebezpečenstvá a nehľadali na ne recepty. Ľútosť a súcit sú v našich vzťahoch nevyhnutné, ale aj pevnosť, charakter a zodpovednosť. Možno sú nám tieto a iné pravidlá smiešne a vidíme a vieme, ako sa zásady ťažko dodržujú a aké sú pokušenia veľké a komplikované, ale to nie je dôvod k tolerancii akýchkoľvek abnormalít a experimentov.

Ak sa modlíme: „naša vina, naša vina, naša preveľká vina“ – dajme si pozor, aby sme tie naše viny a pokušenia, o ktoré sa všetci v rôznej miere potkýname, nepotencovali ešte ospravedlňovaním a apoteózou ciest vedúcich k nezmyslom, nezodpovednosti a povzbudzovanej a niekedy až nariaďovanej nemorálnosti.

Pretože to biblické mene, tekel, fares, teda máš to zrátané a tvoje kráľovstvo prevezmú iní, možno jednoduchší, ale čistejší, charakternejší a zodpovednejší voči sebe navzájom, stále platí. A chvála Bohu, platí to in saecula saeculorum, teda pevne a navždy.

(24. 3. 2015)

Vlado Gregor

::

Odporúčané:

Kresťanská viera