30. októbra 2014

Viera a pravda

TÉMA: KRESŤANSKÁ VIERA
Ján Maršálek
Vraciam sa ku knihe Josepha Ratzingera – Benedikta XVI. Úvod do kresťanstva. Myšlienky z nej ma inšpirujú k ďalším úvahám, sú východiskom, ktoré mi umožňuje rozvinúť vlastné myšlienky... V kapitole o viere v trojjediného Boha autor trochu odbočil od hlavnej témy, aby osvetlil problematiku poznania a chápania, a to nielen trojičnej viery, ale sveta a života všeobecne.

Naše schopnosti a možnosti sú obmedzené. Pravdu v celku, v úplnosti nevidíme pre ohraničenosť nášho zorného uhla. „Niet čistého pozorovateľa. Niet čistej objektivity.“ Čo to znamená? Musíme uznať, že výsledok nášho skúmania, hľadania či poznávania do značnej miery závisí od stanoviska pozorovateľa. Novšie výskumy a objavy prírodných vied, osobitne v oblasti kvantovej fyziky, potvrdzujú dôležitosť postoja a spôsobu vnorenia sa do procesu poznávania. Niektorí popularizátori vedy dokonca píšu o anticipovaní výsledku experimentu vôľou experimentátora. Teda ani v hmotnom svete nie je všetko také jednoznačné, ako sa to javilo ešte nedávno mnohým materialistom.
Ratzinger o tom píše takto: „Dnes vieme, že pri fyzikálnom experimente vstupuje i sám pozorovateľ do experimentu a iba tak sa môže dostať k fyzikálnej skúsenosti. To znamená, že ani v samotnej fyzike niet čistej objektivity, že aj tu je výsledok experimentu, odpoveď prírody závislá od otázky, akú sme položili. V odpovedi je vždy prítomné niečo z otázky a zo samotného pýtajúceho sa, odpoveď odzrkadľuje nielen prírodu v jej vlastnom bytí, v jej čistej objektivite, ale odráža aj niečo z človeka, z nás samých, niečo z ľudského subjektu“ (s. 137).
Myslím, že tieto zaujímavé postrehy odkrývajú falošnosť takzvanej prísnej vedeckosti, nestrannej a odosobnenej. Každý človek, či už fyzik, lekár, historik alebo umelec, díva sa na svet a na objekt svojho záujmu z istého stanoviska, ovplyvnený svojím svetonázorom i ohraničenosťou schopností a možností. Ak teda niekto tvrdí, že berie do úvahy len holé fakty a nič viac, zavádza, mýli sa alebo klame. Áno, v súvislosti s tým vyvstávajú vážne otázky: Nemajú pravdu skeptici, ktorí pochybujú o platnosti akýchkoľvek objektívnych noriem? Jestvuje absolútna pravda? Ako môže Katolícka cirkev tvrdiť, že jedine jej učenie je pravdivé a správne?
Zdravý rozum nám hovorí, že z obmedzenosti a nedostatočnosti nášho poznania ešte nevyplýva neexistencia objektívnej skutočnosti. Bez objektívnej pravdy o svete by nebol ani samotný svet. Zrejme existuje (prinajmenšom môže existovať) aj to, čo nepoznáme, o čom nevieme, čo nám je neprístupné, čo nás presahuje. Pritom naše poznávacie a rozumové schopnosti, ako aj naša ľudská prirodzenosť, sú dostatočné na poznanie toho, čo je nevyhnutné na dobrý, kvalitný, no hlavne zmysluplný život.
Naďalej však zostáva otázka, ako možno rozpoznať pravdu a lož, správnu a nesprávnu cestu. Ako už bolo povedané, v každej odpovedi je niečo z otázky. Na otázke záleží! Nielen preto, že „iba ten, kto sa pýta, dostane odpoveď“, ale tiež preto, že iba na správne položenú otázku možno správne odpovedať. Dnes mnohí ľudia, keď niečo povedia, tak s dodatkom, že ide o ich názor, ktorý však nemusí byť pravdivý. Chesterton na to v ktoromsi texte zareagoval: Ale ich názor musí byť pravdivý! Pomenovaním paradoxu vystihol podstatu. Predsa, ak si niečo myslíme, ak v niečo veríme, ak máme názor (nie bezducho a bezmyšlienkovito prevzatý, ale premyslený, zažitý) – sami pred sebou, vnútorne, úprimne – tak sme (pochopiteľne) presvedčení o pravdivosti svojho postoja. V tomto svetle sa mi javí ako pomýlené pýtať sa, respektíve pochybovať o tom, či niekto má právo tvrdiť o svojej viere, že je pravdivá. Problémom súčasnej kultúrnej mentality je falošnosť takzvaného vlastného názoru – neraz sa oháňame tým, čo nie je naše, čo nemá miesto v našom vnútri, čo nám je cudzie; preto tak často názory meníme, ani si to poriadne neuvedomujúc – podľa módy a spoločensko-politických vplyvov.
Povedzme to inak. Človek má právo i povinnosť pýtať sa. Ak si kladie ontologické otázky, otázky o zmysle života, jeho odpoveď nikdy nebude úplná. Nenájdeme kľúč ku všetkému. Pritom však nie je odpoveď ako odpoveď. V mravnom (duchovnom) zmysle si vždy volíme dobro alebo zlo. Správnosť alebo nesprávnosť odpovede, hoci neúplnej, je daná tým, čo hľadáme, kde máme srdce, a teda ako a na čo sa pýtame, po čom túžime. Záleží aj na tom, aké meradlo si zvolíme; človek samotný nemôže byť mierou všetkého.
Ide o zvláštny paradox života. Na to, aby sme niečo, respektíve niekoho hlbšie spoznali, potrebujeme nie chladný odstup, úplnú nestrannosť a odosobnenosť (čo ani nie je celkom možné; za takou proklamáciou hľadajme skôr pýchu či ľahostajnosť, prípadne zlý úmysel), ale potrebujeme záujem, vnorenie sa, dobrú vôľu, rozhodnutie, čiže musíme takpovediac vstúpiť do hry, zúčastniť sa (to nás nezbavuje povinnosti myslieť a konať rozvážne)... A čím vyššie stojí predmet nášho záujmu, tým menej je možný úplný odstup.
Joseph Ratzinger – Benedikt XVI. píše: „Kdekoľvek sa hovorí o objektívnej a celkom nezaangažovanej odpovedi ako výpovedi, ktorá sa napokon povznáša nad predpojatosť zbožných a objasňuje veci čisto vedecky, tam treba povedať, že v tomto prípade hovoriaci podľahol sebaklamu. Takýto druh objektivity je človeku jednoducho nedostupný. Človek sa nemôže pýtať a nemôže jestvovať ako číry pozorovateľ. Kto sa pokúsi byť iba čírym pozorovateľom, ten nič nezistí. Aj skutočnosť ʺBohʺ môže uzrieť iba ten, kto vstúpi do experimentu s Bohom, do experimentu, ktorý nazývame viera. Človek niečo skúsi, iba ak do toho vstúpi; iba tým, že sa zúčastňuje na experimente, sa vôbec pýta a iba ten, kto sa pýta, dostane odpoveď“ (s. 137).
Vráťme sa ešte k príkladu Katolíckej cirkvi. Jej istota o pravdivosti učenia, ktoré hlása, pripadá dnešnému svetu, navyknutému na „vedecký prístup“, ako provokácia. Človek dneška sa pohoršene pýta: Ako môže Cirkev tvrdiť, že ona jediná hlása pravdu?! Na prvý pohľad sa i nám môže zdať, že Cirkev svojím jednoznačným postojom zbytočne provokuje a vyvyšuje sa nad ostatných. No pripomeňme si Chestertona – byť presvedčený o správnosti vlastnej viery (životného postoja, svetonázoru) je normálne, prirodzené a zdravé; nezdravý a iracionálny by bol opak, pravdaže nielen v prípade Katolíckej cirkvi. A po druhé, Cirkev prostredníctvom miliónov svojich členov po stáročia vstupuje do „experimentu viery“, hlása to, čo má overené, zažité, vyskúšané i pretrpené; nehovoriac o Zjavení, z ktorého čerpá a o ktoré sa opiera. Napokon, ak aj odhliadneme od konkrétneho obsahu učenia, je lepšie chcieť, vstúpiť, zažívať, byť zapálený za niečo, ako len ľahostajne či cynicky postávať na okraji, mimo diania. Jednoznačnosť postoja by nás nemala pohoršovať.
Ako ľudia tu na zemi poznávame len čiastočne, neúplne, ale to podstatné pre náš život spoznať môžeme, inak by život nemal zmysel, my však vidíme, že svet má pôvod v Rozume, že na počiatku bol Logos – zmysel všetkého bytia. Kto hľadá nájde – a nájde to, čo hľadá. Každému sa stane podľa jeho viery (porovnaj: Mt 9, 29; 8, 13).
Literatúra:
Joseph Ratzinger – Benedikt XVI.: Úvod do kresťanstva
(Dobrá kniha Trnava, 2007, preložil František Rábek)
::
Diskusný kruh:

16 komentárov:

  1. Anonymný1.11.14

    Ďakujem autorovi za napísanie tohto článku.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Anonymný23.6.16

    J.M.J.A.J.T.
    Ked niet „cistej“ objektivity, potom ako je mozne, ze ked nevedome dieta i dospely s vedomostami robia pokus napr.
    s magnetom, vysledok ich pokusu je u oboch rovnaky, nezavisly od ich ocakavani, poznania, miery „vlozenia sa“ do pokusu?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Povedzme, že výsledok bude rovnaký. Ale bude rovnaké aj jeho vyhodnotenie, vysvetlenie, pochopenie? Zrejme nie.

      Práve to je zdôraznené v článku: Pravdu v celku, v úplnosti nevidíme pre ohraničenosť nášho zorného uhla, pre ohraničenosť (i rozdielnosť) našich schopností.

      Odstrániť
    2. Anonymný27.6.16

      J.M.J.A.J.T.
      Ci nevedome dieta, ci dospely so skusenostou su schopni posudit nezaujato vykonany pokus. Ak by to bolo tak, ako tvrdite, nebolo by mozne zostrojit napriklad kompas.

      Jedine ten, co pravdu nechce vidiet sa vyhovori na neexistenciu nezaujatosti, ohranicenost schopnosti tam, kde tie schopnosti ma. Tomu sa hovori zla vola.

      Dosledkom Vami citovanych tvrdeni je napokon aj popretie dogmy, ze clovek je schopny isto spoznat prirodzenym rozumom z veci stvorenych existenciu Boha.

      Lebo ked nie je schopny nezaujato vyhodnotit jednoduchy fyzikalny pokus, ako by potom mohol byt schopny pozorovanim stvorenych veci spoznat existenciu Boha?

      Odstrániť
    3. Myslím, že ide o nedorozumenie. Pokúsim sa to vysvetliť:

      Netvrdím, že nejestvuje objektívna skutočnosť, objektívna (absolútna) pravda – tvrdím, že táto pravda v celku, v úplnosti je z hľadiska človeka nepoznateľná; preto zavádzajú napríklad tí, ktorí tvrdia, že prírodoveda odhalí všetky tajomstvá bytia.
      To hlavné pre život je však poznateľné, to nikde nepopieram. Dôležitú úlohu v procese poznávania však okrem našej ľudskej obmedzenosti zohrávajú osobné dispozície a zámery, ako aj vy píšete: vôľa.

      Vlastne si protirečíte. Na jednej strane tvrdíte, že človek je schopný pozorovaním stvorených vecí spoznať existenciu Boha (s čím súhlasím!), na druhej strane tvrdíte, resp. uznávate, že tomu tak nemusí byť v prípade „zlej vôle“.

      Ešte dve poznámky:
      1. Mnohí ľudia dnes popierajú Boha a argumentujú pritom práve pozorovaním a skúmaním hmotného sveta. Ako je to možné?
      2. Odporúčam na premeditovanie tento citát z Písma: „Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný“ (1 Kor 13, 12).

      Odstrániť
    4. Anonymný29.6.16

      J.M.J.A.J.T.

      Ten co spozna existenciu Boha nepriamo, zo stvorenych veci a ten, co spozna Jeho existenciu, ked Ho uvidi priamo budu tvrdit svorne, ze Boh existuje. Teda objektivne posudili skutocnost. Z toho vyplyva, ze pre objektivne posudenie skutocnosti nie je vobec dolezite poznat danu skutocnost „ z tvare do tvare“.

      Odpoved na Vasu 1. poznamku je, ze to nie je urcite preto, ze potrebuju vidiet Boha „ z tvare do tvare“, aby uznali existenciu Boha. Pana Boha popiera len ten, co nechce aby existoval.

      V tom citate, co ste ponukli na premeditovanie sv. apostol Pavol hovori o tom, ze teraz je nase poznanie Boha nedokonale, ale je. Pozname, ze existuje.Tak sme znovu pri tom, ze hoci teraz Pana Boha poznavame nedokonale, mozeme povedat, ze existuje. Objektivne vieme posudit skutocnost.

      V tom, co sa Vam zda ako protirecenie, ziadne nie je. Tak uci Cirkev katolicka a tak nam i zivotna skusenost potvrdzuje, ze napriek tomu, ze je zo stvorenych veci mozne spoznat existenciu Boha, nie kazdy ju i spozna.

      Svati Peter a Pavol orodujte za nas!

      Odstrániť
    5. V podstatnom jednota, v nepodstatnom sloboda a vo všetkom kresťanská láska!

      Pochválený buď Ježiš Kristus!

      Odstrániť
    6. Anonymný30.6.16

      Podľa učenia RKC je človek schopný zo stvorených vecí poznať Boha svojím rozumom. Avšak samotný rozum plne nepostačuje, je potrebná Božia iniciatíva, Božia milosť k uskutočneniu viery. A viera je Boží dar.

      Odstrániť
    7. Anonymný30.6.16

      J.M.J.A.J.T.

      Naveky. Amen.
      J.M.,
      lenze toto su podstatne veci a tu nie je logika, nieto este jednota s ucenim Cirkvi. A ta je potrebna katolikovi ku spase.

      Anonymny,
      hovorime o tom, ze je mozne spoznat Pana Boha svojim rozumom zo stvorenych veci. Ich pozorovanim vieme povedat, ze viem ( nie verim), ze Boh existuje. Na toto dostacuje ludsky rozum.
      Pohnutkou k uznaniu niecoho za pravdu je nam tu zrejmost veci.

      Viera je uz ako pisete, dar Bozi. Pri viere je nam pohnutkou k uznaniu niecoho za pravdu, autorita Bozia.



      Odstrániť
    8. Anonymný1.7.16

      Môžeme povedať, že človek sám od seba nemôže, nedokáže veriť, nie je toho schopný. Kritériom k uznaniu niečoho za pravdu, myslím si, nie je zrejmosť vecí, je to skôr dôsledok. Božej iniciatívy, ktorý nás hľadá ako prvý a našej túžby hľadať Boha.

      Odstrániť
    9. Anonymný2.7.16

      J.M.J.A.J.T.

      Ani netvrdim, ze katolik ma prijimat zjavene pravdy pre ich zrejmost. To by nebola viera.

      Napr. pravdu, ze Boh existuje i vsetky, prijimame nie preto, ze sme sa o nich rozumom presvedcili (hoci o niektorych mozeme), ale ze nam ich Boh zjavil.

      Prosim Vas, mozete tu Vasu druhu vetu rozvinut, lebo neviem ako do tej Vasej uvahy vtesnat rozum a volu.

      Odstrániť
    10. Anonymný6.7.16

      Jednoducho, človek nemôže sám od seba veriť. Môžeme po Bohu túžiť, môžeme ho hľadať. A tu môžeme zahrnúť aj používanie rozumu a vôle (veď aj to sú Božie dary). Potrebná je však Božia iniciatíva, ktorá to všetko vedie a zjavuje človeku pravdu o ňom samom.

      Odstrániť
    11. Anonymný7.7.16

      J.M.J.A.J.T.
      Iniciativa Pana Boha ma posledne slovo v tom, aby sme uverili?

      Odstrániť
    12. Podľa J. Ratzingera (Úvod do kresťanstva) viera je pridržiavanie sa Boha, ktorým človek získava pevný základ pre svoj život; viera je zaujatie postoja, zásadné životné rozhodnutie – prijať ako skutočné aj to, čo nie je viditeľné a hmatateľné; v istom zmysle je to odvážny skok do nekonečna – uprostred ľudskej malosti.

      Odstrániť
    13. Anonymný11.7.16

      J.M.J.A.J.T.
      Pan Marsalek,
      ako z tohto citatu chapete vieru?
      Potom by sme uz mohli dat aj definiciu viery tak, ako to uci Cirkev katolicka.

      Odstrániť
    14. Môžeme a mali by sme v prvom rade hľadať odpoveď v učení Cirkvi. Citujem z aktuálneho Katechizmu Katolíckej cirkvi: „Viera je odpoveď človeka Bohu, ktorý sa mu zjavuje a dáva a súčasne mu prináša prehojné svetlo pri hľadaní posledného zmyslu jeho života.“
      Pravda, nemožno poprieť, že viera každého človeka je osobitá – ak máme na mysli vieru žitú, nie formálnu. Aj medzi apoštolmi boli ľudia rozličných pováh a rozličných podôb (prejavov) viery. Dnešná doba je odrazom toho, že človek sa neraz ťažko dopracúva k viere. Ale ani v minulosti to nebolo jednoduché. J. Ratzinger píše, že veriť nikdy nebolo ľahké, aj v stredoveku sa mnohí len „viezli“...
      Ale aby sme sa vrátili k samotnému článku, ktorý by mal byť predmetom tejto diskusie: Článok chce okrem iného poukázať práve na tú dramatickosť ľudského údelu a hľadania „odpovede človeka Bohu“.

      Odstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.