Viera a veda

TÉMA: KRESŤANSKÁ VIERA

Pavel Duraj

(Úvaha nad encyklikou pápeža sv. Jána Pavla II. Fides et ratio)

Vo viere sa každý spolieha na poznatky, ktoré nadobudli iné osoby. Človek sa vierou zveruje pravde, ktorú mu zjavuje druhý.

Ján  Pavol II.: Fides et ratio, kapitola 32

Pri hľadaní odpovede na otázku, aký je vzťah medzi vierou a vedou, musíme sa najskôr  dohodnúť, čo budeme pod slovami „viera“ a „veda“ rozumieť, ako ich budeme chápať. Musíme si tieto dva pojmy akoby definovať; pritom „definície“ musia byť čo najjednoduchšie a mali by sme pritom použiť zhruba ten istý okruh slov.

Ak sa o nejakej skutočnosti, o ktorej nevieme vôbec nič, od niekoho niečo dozvieme a získanú informáciu považujeme za pravdivú, hovoríme, že mu veríme.  Ak sme presní,  nezaujatí a sebakritickí, musíme si priznať, že skoro všetko, o čom hovoríme, že to vieme, sme získali  výchovou a učením sa od rodičov, v škole, v zamestnaní, na ulici – vlastne od všetkých ľudí, s ktorými sme sa dostali do styku. Získali sme to na základe viery, že to, čo nás učia a čo nám hovoria, je pravdivé a dobré; že ak budeme žiť podľa toho, čo sme na základe takejto viery prijali, budeme žiť život dobrý, plný, že náš život bude mať zmysel.

Ak o niečom hovoríme, že to vieme, mali by sme sa opýtať sami seba, či to tvrdíme len na základe toho, čo sme sa učili, alebo či sme si to naučené aj v živote overili. Len ak sme sa to naučili od života sami, ak nás to naučil život sám, len vtedy môžeme povedať, že to vieme (táto možnosť je veľmi malá – vôbec si neuvedomujeme, ako je naše myslenie ovplyvnené výchovou, školou, ale najmä reklamou, módou, náladou a pod.). Vlastne všetko, o čom tvrdíme, že „to“ vieme (že je to naše presvedčenie či náš názor), sme získali na základe viery, že zdroj informácií je dobrý a jeho informácie pravdivé.  Bez viery v druhého človeka človek vlastne ani nemôže žiť.

V tejto úvahe budem hovoriť o viere, ktorá spĺňa vyššie uvedené, len to ešte upresním.

Ak hovorím, že verím, myslím tým, že učenie Pána Ježiša Krista je dobré a pravdivé, že ak na svojich cestách životom sa budem riadiť jeho učením a podľa neho žiť, budem žiť život plný, dobrý; že môj život bude mať cieľ a zmysel. Takto si vysvetľujem vetu: „Verím v Krista,“ presnejšie: „Verím Kristovi.“ Dokonca si myslím, že celá Biblia nás učí, ako máme žiť – aby sme neživořili, ale žili.

Čo sa týka vedy, každý z nás aspoň približne vie, o čom je reč.

A teraz  tá „akoby definícia“ vedy aj viery pomocou tých istých slov:

Všetko, čo je okolo nás aj v nás, považujme za skutočne existujúce. Za skutočne existujúce považujme  – slovami z apoštolského vyznania viery – svet viditeľný aj svet neviditeľný. Svet viditeľný nám popisuje veda; ide o tú časť skutočnosti, ktorú môžeme vnímať našimi telesnými zmyslami, posilnenými všetkými možnými vedeckými prístrojmi – ďalekohľadmi, mikroskopmi,  urýchľovačmi a pod. V podstate všetky vedecké zariadenia slúžia na to, aby nám transformovali nejaký jav, ležiaci mimo dosahu našich telesných vyslov, do podoby, ktorú naše telesné zmysly už dokážu zachytiť a spracovať. Ale toto všetko sa týka len sveta  hmotného – len toho sveta, ktorého prejavy môžeme nejako odmerať či odvážiť. Navyše to, čo nám veda predkladá, platí len za istých podmienok – tie podmienky sa môžu v bežnom živote dokonca kryť s hranicami toho, čo dokážeme zmyslami postihnúť – ale neplatí to absolútne. V serióznych vedeckých pojednaniach (napr. pri popise nejakého fyzikálneho pokusu) tieto podmienky sú presne udané.

Vo vede sa všetko začína pokusom alebo popisom nejakého nového javu. Ak sa zhromaždí dostatočné množstvo (experimentálnych) údajov, nasleduje ďalšia fáza, keď sa vedci snažia to, čo pokusmi či pozorovaniami zistili, interpretovať – popísať pomocou už overených teórií, alebo aspoň hypotéz. Ak sa novoobjavené (a namerané) fakty nedajú vysvetliť pomocou už existujúcich teórií a hypotéz, hľadá sa a vymýšľa nová hypotéza, ktorá by nebola v rozpore s tým, čo už bolo prijaté za vysvetlené a vysvetľovala by aj nové zistenia. K skresleniu dochádza najmä pri popularizácii vedy napr. v reklame, kde sa výsledky výskumu a vedy absolutizujú a predstavujú ako niečo všemocné a neomylné.

Veda nám teda niečo hovorí o svete „viditeľnom“, pričom na poznávanie a popis tohto sveta používa „vedecké“ metódy.

Vieru by sme mohli – na základe toho, čo bolo napísané – „akoby“ definovať ako náuku, ktorá nás učí o svete „neviditeľnom“. O tom svete, o ktorom nám naše telesné zmysly (ak mám byť presný, telesné zmysly podľa  vedeckej definície – zrak, sluch, hmat, čuch, chuť) nič nehovoria a ktorý oficiálne leží mimo oblasť záujmu vedy. (Popis je taký kostrbatý preto, lebo sa snažím byť čo najjednoduchší.)

Už tento zjednodušený pohľad nám umožňuje povedať, že aj viera, aj veda nás učia o skutočnosti, o všetkom, čo je okolo nás a v nás. Učia nás žiť. Navzájom sa dopĺňajú, nekonkurujú si. Vedecký opis všetkého existujúceho je neúplný; niečo tam chýba, a to chýbajúce nachádzame vo viere. Platí to aj naopak – opis skutočnosti len cez vieru (napr. len na základe Biblie ) by bol pre nás ako zo sna; opis dostane ostrejšie obrysy a jasnejšie farby, ak si na pomoc privoláme vedu. Slovami Alberta Einsteina: „Veda bez viery je slepá, viera bez vedy je chromá“.

A teraz sa môžeme venovať vzťahu medzi vierou a vedou. Čo majú spoločné? Čím by si mohli navzájom pomôcť?

Pozrime sa najskôr na vedu. Čo je základom vedy? Nie sú to vedecké metódy výskumu a popisu! Je to niečo oveľa základnejšie, niečo, čo  máme priamo pred očami a možno preto to nevidíme. Sú to dva princípy:

1. Každý pokus, každé zistenie treba čo najpresnejšie popísať. Táto zásada musí byť v každom prípade dodržaná, či sa nám to páči, alebo nie; či výsledok pokusu naplnil naše očakávania, alebo sme sklamaní. Keby sme nedodržali túto zásadu, boli by sme šarlatánmi a nie vedcami. Ľudovo povedané: V každom prípade treba priznať farbu.

2. Z výsledkov jedného alebo niekoľko málo pokusov nerobiť žiadne závery. Aj keď  výsledky merania sú v úplnom súlade s tým, čo sme predpokladali, je treba urobiť toľko pokusov a meraní, koľko ich urobiť treba – aby ich počet spĺňal  aspoň spodnú hranicu počtu pokusov pre seriózneho vedca. Závisí to od samotného výskumu – či je to základný výskum alebo výskum aplikovaný; či si len niečo overujeme, alebo skúmame niečo nové a určité minimálne množstvo pokusov a meraní potrebujeme na to, aby sme sa v situácii zorientovali. Potom sa snažíme novoobjavený jav si overiť aj inak postavenými pokusmi a na tom základe vypracovať najskôr pracovnú hypotézu, potom hypotézu a nakoniec teóriu.  Dá sa to povedať aj tak, že potrebujeme istú minimálnu kvantitu (určité množstvo pokusov), aby sa nám potom skokom zmenila na kvalitu (ako stavová veličina vo fyzike) – keď sa nám v hlave „rozsvieti“ a nová hypotéza je na svete. Príslovie vraví: Jedna lastovička leto nerobí .

Ale čo s týmito dvoma princípmi v živote a ako sa to týka viery?

Každý z nás si môže svoj život predstaviť ako jeden veľký celoživotný pokus, ktorý robí človek sám so sebou. Pravidlá sú dané jednoznačne a sú veľmi jednoduché. Pri tomto pokuse (v živote) sa pokus uskutočňuje za takých podmienok, aké momentálne sú. Pokus prebieha neustále. Niečo také, ako nekonečne malé veličiny prvého či druhého radu – ktoré sa pri vyhodnocovaní pokusov a tvorbe hypotéz a teórii vo vede zanedbávajú – v živote neexistuje, všetko je dôležité, všetko sa berie do úvahy. Okrem síl a energií, s ktorými narába fyzika, v živote poznáme ešte napr. lásku, nenávisť, súcit, milosrdenstvo, závisť a pod. – a to sú pre nás úplne reálne sily, ktoré nás ovládajú a s ktorými zápasíme.

Zákon, či skôr princíp akcie a reakcie, platí úplne všeobecne. Platí aj v živote človeka, len jeho dôsledky sa nedajú pozorovať tak jednoducho a jednoznačne ako napr. vo fyzike. Človek je bytosť viacrozmerná, nevieme presne, akým spôsobom sa princíp akcie a reakcie uplatňuje v jeho živote, ale platí určite a bez výnimky, veď napr. príslovia: „ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva,“  alebo: „aký požičaj, taký vráť,“ hovoria jasne.

A práve v živote by sme mali dva vyššie uvedené princípy dodržiavať. Ako?

S prvým princípom je to veľmi jednoduché! Základom je naučiť sa skutočnosť okolo nás brať takú, aká je. Neprikrášľovať, ale ani nehaniť; nechváliť, ale ani nenadávať. Našich blízkych blížnych aj vzdialených blížnych brať ako seberovných, nevyvyšovať sa ani sa neponižovať.

O tom hovorí Biblia – napr. v evanjeliách, kde čítame: „Nech vaša reč je: áno – áno, nie – nie, čo je navyše, od zlého je…“ alebo: „Otvorte sa pravde a pravda vás osvobodí.“ Ak sa trocha nad tým zamyslíme, prídeme k záveru, že to tak musí byť. Ak my skutočnosť neberieme takú, aká je – slovami Pána Ježiša Krista neprijímame svoj kríž a nenesieme ho životom pokojne a bez reptania – potom to, čo nám má byť cez danú skutočnosť povedané, nemôžeme prijať, lebo o tom  nevieme. Veď je to zrejmé na prvý pohľad: Ak  skutočnosť a jej prejavy neprijmeme bez skreslenia, ak si udalosti a príhody,  ktorých sme svedkami, budeme upravovať podľa nejakých šablón, nálady či módy (aby sme boli zaujímavejší), ak sa skutočnosti chceme vyhnúť, lebo je pre nás z rôznych dôvodov „neprijateľná“ (môže to byť z pohodlnosti či lenivosti, častejšie nám chýba odvaha), potom skutočnosť nevidíme v jej pravej podstate a od života sa vlastne nemôžeme nič naučiť. Čo sa určite naučíme, to je umenie utekať pred pravdou.

Prečo to robíme? Odpoveď nájdeme napr. v encyklike  Fides et ratio, kde pápež Ján Pavol II. píše: „Stáva sa aj to, že človek priamo od pravdy uteká, len čo ju začne tušiť, lebo sa bojí jej požiadaviek“. Je to tak! Pravdy sa bojíme, lebo s prijatím pravdy berieme na seba aj zodpovednosť za ňu, za to, čo s ňou urobíme. Ale ak sa nenaučíme žiť s pravdou a v pravde,  potom náš život nebudeme žiť – budeme ho hrať. A o tomto nás učí Pán Ježiš Kristus, keď vraví : „Čiňte  metanoiu; obráťte sa; zmeňte zmýšľanie.“ Aj keď vraví: „Ja som cesta , pravda a život… Poďte za mnou… Moje bremeno je ľahké,“ učí to isté. (Znenie: „Choďte cestou pravdy, nájdete život!“ zmysel pôvodného výroku zachováva, a je nám jasnejšie, zrozumiteľnejšie.)

Druhý princíp je tiež jednoznačný – nerobiť unáhlené závery; počkať, kým nemáme poruke dostatok „experimentálnych údajov“ a kým sa nám riešenie neponúkne skoro samo (nie aby sme sa o riešenie neusilovali, len to nemáme robiť za každú cenu, nasilu – každý dobrý výsledok si žiada isté minimálne množstvo vyloženej námahy).

Znamená to napríklad nesúdiť ľudí na základe jedného zážitku s nimi; je to vyložene chúlostivá záležitosť – na základe jedného stretnutia človeka zaškatuľkovať – môžeme sa dočkať prekvapenia. Skoro určite podľa tohto zaškatuľkovania budeme s ním v budúcnosti jednať, a tým stratíme možnosť spoznať ďalšieho blížneho a cez neho seba. O tomto je v evanjeliách nádherná pasáž, v ktorej Pán Ježiš Kristus učí, koľkokrát máme odpustiť svojmu bratovi. Znamená to tiež, aby sme každý zážitok, všetky získané nové poznatky (na každej úrovni) brali ako niečo úplne bežné a neposudzovali ich. Vyhneme sa tým priveľmi častým zmenám „vlastného názoru“. Prijateľnejšia je cesta (na vytvorenie si nejakej predstavy o niečom)  zbierania údajov aj niekoľko desaťročí – zbytočne sa neblokujeme

a nerozptyľujeme hľadaním krkolomných kombinácií, aby sme zaradili nové fakty do narýchlo a pohodlne prijatých názorov a vybudovaných škatuliek. A navyše, sme neustále otvorení a pripravení  prijať nové fakty. Okrem toho tu platí úplne jednoznačne, že na kvalitné spracovanie prirýchlo nazbieraných informácií nemáme poruke vhodné prostriedky. Pretože berieme do úvahy všetko, nie je na svete počítač ani program, ani človek, ktorý by to dokázal vyhodnotiť. Preto vyššie tá veta, že riešenie sa nám ponúkne skoro samo – len musíme byť pripravení  prijať ho.

Tiež nikto nemôže o nás povedať, že nemáme vlastný názor; ak sa vyjadrujeme pravdivo, ľudia sú obyčajne prekvapení a chvíľu im trvá, kým si na to zvyknú – podľa nich máme potom skoro na všetko iný názor, ako majú ostatní.  Ak sa zdá vyššie napísané mlátením prázdnej slamy, uvedomme si, čo je alfou i omegou dnešného života; za čím sa ženieme. Chceme sa mať lepšie, ale čo to je, to už nevieme, a tak nám takpovediac pomáhajú masmédiá. Tie nás vedú a vychovávajú. Vedú nás k tomu, aby sme každý nový poznatok čo najrýchlejšie pretavili do peňazí a do blahobytnejšieho života. Vedú nás k tomu aby sme pri tom nebrali na nikoho a na nič ohľad – veď je to náš objav, náš poznatok  a tak ho treba maximálne využiť. Nevravia už o tom, že ak sa začneme takto správať, staneme sa otrokmi svojho objavu či vymoženosti, začneme prešľapovať na mieste a to ľudské v nás začne zakrpatievať.

Pierre Teilhard de Chardin vo svojej knihe Vesmír a ľudstvo píše: „Špecializácia vedie k degenerácii, prílišná špecializácia zabíja.“

V knihe Judaizmus od Briana Lancastera čítame: „Poznanie prináša moc a moc bez výnimky korumpuje.“ Znovu sa nám opakuje vyššie napísané. Ak skočíme po nejakom poznatku a chceme ho maximálne využiť vo svoj prospech, dostávame sa medzi tých, o ktorých bolo napísané: „Skôr prejde ťava uchom ihly, ako sa dostane boháč do kráľovstva Božieho.“ Nie je podstatné, či  zbohatneme alebo nie, podstatné je to, po čom túži naše srdce.

Ak sa budeme správať podľa druhého princípu, poznatky (na tomto mieste by sa dokonca patrilo napísať experimentálne údaje) sa nám budú hromadiť dovtedy, kým ich nebude práve dosť a my sa nedozvieme, na čo to všetko bolo. Nebezpečenstvo, že by nás mohlo takto získané poznanie skorumpovať, je už dosť malé, lebo zároveň poznávame aj to, že všetko zo všetkým súvisí a že zneužité poznanie vedie ku skaze.

A čo nám k tomu vraví Biblia?

V knihe Genezis čítame: „Nebudeš jesť zo stromu poznania dobra a zla, lebo v ten deň prepadneš smrti“ (1 M 2, 17). Treba si uvedomiť, že to, čo zjeme, si vlastne privlastňujeme tým najtvrdším, najegoistickejším spôsobom. Tvrdšia forma privlastnenia  si niečoho už neexistuje – nielenže potravu pri jedení v ústach premeníme a potom prehltneme, ale časť potravy sa dokonca stáva nami samotnými. Pri ostatných spôsoboch privlastnenia si niečoho môžeme ľahko o to prísť; o to, čo zjeme, už prídeme len ťažko. Ale potom toto prikázanie sa dá pochopiť aj tak, že nesmieme len tak sami za seba rozhodovať, čo je dobré a čo zlé – ale máme sa pri tom riadiť aspoň Desatorom. Kratšia verzia tohto prikázania znie: „Nebudeš jesť zo stromu poznania, lebo v ten deň prepadneš smrti.“ Je nielen kratšia, je aj presnejšia! Vynechaním slov „dobra a zla“ prikázanie je podstatne širšie (pôvodná verzia je v ňom zahrnutá) a má všeobecnú platnosť. A tu sa nám ukazuje jednoznačná súvislosť s druhým princípom – ak sa rozhodneme stavať  na výsledku jedného „pokusu“, vo vede sa stávame šarlatánmi a v živote „prepadáme smrti“. Niežeby sme zomreli, ale začína v nás zomierať to,  čo je v nás ľudské.

V prísloviach kráľa Šalamúna, v tretej zbierke (25, 2) čítame: „Slávou Božou je veci skrývať, slávou kráľov je veci preskúmať (veci z vôle Božej skryté objaviť).“  Ak si uvedomíme, kedy boli tieto verše písané, a ak ich autorom je naozaj kráľ Šalamún, potom tento verš by sa dal vysvetliť aj tak, že králi majú povolený priamy prístup k poznaniu. Ide o starozákonných kráľov, ktorí boli vyberaní (a možno aj vychovávaní) zvláštnym spôsobom, preto mali byť voči dôsledkom, plynúcim z tohto faktu, imúnni. Že naozaj ide o smrteľne vážnu vec, to dokazuje samotný kráľ Šalamún a jeho koniec.

V evanjeliách ak napr. Pán Ježiš Kristus hovorí: “Nesúďte, aby ste neboli súdení,“ učí tak  z vyššie spomenutých dôvodov. Navyše, ak sa na evanjeliá pozrieme takto zaostreným pohľadom, vidíme, že vlastne celé učenie Pána Ježiša Krista je o tom, aby sme život žili, aby sme ho nehrali.

Čo na záver?

Nad touto témou som začal uvažovať dávnejšie. Bol som na seminári „Záhady vesmíru, života a človeka“ o viere a vede, ktoré bolo v pastoračnom stredisku internátu v Mlynskej doline v Bratislave. Bolo tam povedaných veľa múdrych slov, ale akoby chýbala nejaká jednotiaca myšlienka. Potom  sa mi po jednej prednáške dostala do rúk encyklika  Fides et ratio, a to udalo ďalší  smer  mojim myšlienkam.

Uvedené dve zásady sa zdajú byť také nevinné, že sa ani veriť nechce, že ich nedodržanie môže mať pre život človeka vážne následky. Ale ak skúsime nezaujato a poctivo o tom porozmýšľať, môžeme sa dopracovať k zaujímavým záverom.

::

Autorom úvahy je Pavel Duraj.

::

Literatúra:

Biblia
Ján Pavol II: Encyklika Fides et ratio, vydavateľstvo Don Bosco, Bratislava, 1998
Pierre Teilhard de Chardin: Vesmír a lidstvo, Vyšehrad, 1990
Brian Lancaster: Judaizmus, Ikar – Media klub, Bratislava, 2000
Carl Gustav Jung: Člověk a duše, Academia, Praha, 1995
Nikolaj Alexandrovič Berďajev: Sebapoznanie,  vydavateľstvo  AGORA, Bratislava, 2005

::

Diskusný kruh:

Ján Maršálek – Zmysel kresťanskej viery

Vlado Gregor – Samovražedná strata viery