22. júla 2014

Učme sa z vlastného života

Rozhovor s Pavlom Durajom (2)
Pavel Duraj
V druhej časti rozhovoru sa zameriame na súčasnú spoločenskú krízu, na objasnenie jej príčin, dôsledkov
a možných východísk...
 
JM: Čoraz viac ľudí hovorí, že prežívame krízové obdobie. Súhlasíte?
P. Duraj: Kríza tu je a v nebývalom rozsahu. Zachvátila všetky oblasti života a je celosvetová. Je to predovšetkým kríza človeka samotného. Myslím si, že je spôsobená neprekonateľnými rozpormi medzi tým, čo sa cez slovo učíme v škole, v rodine, v zamestnaní, o čom nás neustále presviedčajú masmédiá, o čom si myslíme, že to vieme – a skutočnosťou, ktorú vnímame bezprostredne cez udalosti, ktorých sme svedkami. To, čo zažívame, je skoro opakom toho, čo sa o tom oficiálne hovorí.

Alternatívne zdroje informácií (za totality Slobodná Európa, Hlas Ameriky, kázne v kostoloch, besedy s úplne neznámymi ľuďmi vo vlakoch) skoro nie sú. Internet ich nenahradzuje, je tam toľko informácií, že ak presne neviete, čo hľadáte, a nemáte dobré kritériá na odlíšenie serióznej informácie od blufu, stratíte sa v ňom. Komentáre a besedy najmä k dobrým článkom pripomínajú skôr prudké hádky – čím serióznejšie informácie v článku, tým vulgárnejšie slová a viac pseudoargumentov (väčšinou prebratých z oficiálnych zdrojov) v komentároch. Okrem toho, všetky elektronické komunikačné kanály sú kontrolované tými istými, čo kontrolujú aj ostatné veľké médiá.
Ďalšie, tiež „alternatívne“ zdroje informácií – klebety a fámy – situáciu ešte zhoršujú; vo všeobecnosti šíria krátke informácie, ktoré jednoducho vysvetľujú momentálnu situáciu, ale pri bližšom pohľade sa zväčša ukážu byť nepravdivé, zavádzajúce, a nevieme nájsť ich zdroj. Ľudí znepriateľujú, štvú proti sebe a spolu s oficiálnou propagandou spôsobujú, že si navzájom prestávame veriť a stávame sa osamotenými.

JM: Značná nejednota panuje v hodnotení krízy, jej koreňových príčin, dôsledkov a možných východísk. Ako to vnímate?
P. Duraj: Nemecko-americká politologička a filozofka Hannah Arendtová vo svojej knihe Původ totalitarizmu I–III (originál vydaný v r. 1951–1958), OIKOYMENH, PRAHA 1996, na strane 641 píše (prekladám z češtiny):Osamotenosť spoločná pôda pre teror, podstatu totalitnej vlády i pre ideológiu alebo logickosť, pre prípravu jeho katov aj jeho obetí – je tesne spätá s vykorenenosťou nadbytočnosťou. Tie boli kliatbou más od počiatku priemyselnej revolúcie a stávajú sa kritickými so vznikom imperializmu koncom minulého (19.) storočia a so zrútením sa politických inštitúcií a spoločenských tradícií v našej dobe (písané koncom 40-tych rokov 20. storočia). Byť vykorenený znamená nemať vo svete miesto uznávané a zaručované inými; byť nadbytočný znamená nepatriť k svetu vôbec.“ (Zvýraznenia a údaje v zátvorkách sú k citátu pridané.)
Vykorenenosť sa týka najmä tých, čo sa dávajú najať za žoldnierov, tých, čo sa túlajú po svete a hľadajú si prácu, a najmä svetobežníkov, ktorí nikde nemajú domov; nadbytoční (v našom postmodernom svete) sú najmä ľudia na dôchodku a mladí absolventi škôl, ktorí si nevedia nájsť prácu.
Učíme sa a veríme tomu, že štát je postavený na troch pilieroch – na moci zákonodarnej, súdnej a výkonnej. Ale už dávno vieme, že vládnu tí, ktorí ovládajú hlavné médiá a šikovne púšťajú do obehu „správne“ klebety. Nie je to také jednoduché, musia mať koncepciu, musia vedieť ako na to. Dá sa to len vtedy, keď majú dosť informácií o tom, ako ľudia reagovali (a reagujú) na rôzne informácie a aké zmeny v medziľudských vzťahoch tieto informácie spôsobujú. Poznatky o tom by nám mali poskytnúť vedy o vývoji ľudských spoločenstiev a spoločností, predovšetkým história.

JM: To by sme mali ozrejmiť. V čom teda z vášho pohľadu spočíva dnešná spoločenská kríza?
P. Duraj: Pri hľadaní príčin krízy sa snažím zájsť čo najhlbšie do histórie, pričom ako zdroj informácií o spoločenských dejoch v dobách dávnominulých uprednostňujem informácie ukryté v ľudových rozprávkach (je to naša mytológia), v Biblii a aj v učeniach Sokrata – Platóna (najmä podobenstvo o jaskyni), Budhu, čínskeho učenca Lao-c’ a iných. Vedecký popis života človeka v predhistorických časoch na základe archeologických vykopávok je zaťažený takými nepresnosťami, vyplývajúcimi najmä z vnútorného svetonázorového presvedčenia interpretov, či skôr „interpretátorov“,  že ľudová rozprávka a Biblia, ak v nich nájdeme to skryté, dávajú neporovnateľne lepšiu odpoveď na vyššie položené otázky.
Začnem dvoma  správami z Biblie:
V prvej správe  Adam a Eva boli z raja vyhnaní preto, lebo zjedli ovocie zo stromu poznania dobra a zla. Pri pozornejšom čítaní slov Boha Jahveho pri tomto akte (Genezis 3, 16–19) zisťujeme, že sa týkajú pôdy, jej plodov, „poľných zelín“ a chleba. Chleba, ktorý je základnou potravinou našej euro-atlantickej civilizácie a o ktorom je tam napísané: „V pote tváre budeš jesť svoj chlieb, kým...“
Druhou správou je rozprávanie o tom, ako Kain zabil svojho brata Ábela preto, lebo jeho zápalnú obetu – „niečo z plodov zeme“ – Jahve neprijal, kým obetu Ábelovu – „niečo z prvorodených oviec stáda a to z najtučnejších“ – Jahve prijal (Genezis 4, 2–8).
V týchto dvoch správach je symbolicky, alegoricky popísaný spor medzi pastiermi a prvými roľníkmi – roľníci začali pestovať obilie na najvhodnejších plochách a to boli aj najlepšie pastviny. Tým vytláčali pastierov s ich stádami na menej úrodné územia a menej kvalitné paše. Tiež je jasne vidieť, na čej strane sú sympatie pisateľov týchto starozákonných správ. Je to logické, lebo na základe iných správ zo starozákonnej  Biblie predkovia týchto pisateľov boli tiež pastieri a kočovníci (napr. ak ide o bohatstvo, udáva sa počet dobytka, oviec, tiav a nikde nenájdete množstvo obrábaných pozemkov – tie nájdete až v Novom zákone). Podobné je to aj v gréckych mýtoch, bájach, eposoch, dramatických dielach. (Sokrates vraj schvaľoval otrokárstvo, považoval to za poriadok daný bohmi, a otrokmi boli predovšetkým roľníci; Platón vraj pohŕdal manuálnou prácou ešte viac.) Preto sa roľníci nikde v bežne dostupných prameňoch zo starého Grécka nespomínajú. Správy zo starovekého Egypta sú iné – nám známa civilizácia bola od začiatku založená na poľnohospodárstve.  
Po „objavení“ ohňa, osvojení si zručností potrebných na výrobu kamenných nástrojov, po „vynájdení“ artikulovanej reči, po skrotení a zdomácnení niektorých zvierat bolo poľnohospodárstvo ďalšou revolúciou, ktorá človeka navonok viac vydelila z prírody. Bez nej by pravdepodobne ľudia ďalej žili ako lovci-pastieri-zberači, teda kočovným životom, pričom najväčšou spoločenskou jednotkou by asi bola veľkorodina  (25–100 ľudí v jednej skupine na ploche 1000–3000 km2). Pravdaže, „neobjavenie“ poľnohospodárstva si ani nevieme predstaviť.
Táto neolitická revolúcia stála na začiatku novších zmien, technologických aj spoločenských – cez vynález písma (6. až 5. tisícročie pred n. l. – kultúra Vinča neďaleko Belehradu), dobu bronzovú, skrotenie koňa (a najmä jeho použitie ako bojového prostriedku), cez dobu železnú, kresťanstvo, renesanciu, kníhtlač, parný stroj, počítače, internet, rakety a dobytie Mesiaca, atómovú bombu až po dnešnú globalizáciu.
Ďalšiu informáciu získame, keď si ozrejmíme pôvod slova „pohan“. Je to slovo pochádzajúce z latinského „paganus“. Podľa Latinsko-slovenského slovníka od PhDr. Júliusa Špaňára, vydaného Slovenským pedagogickým nakladateľstvom v r. 1983 v Bratislave,  je paganus – patriaci k obci; obecný, sedliacky, vidiecky; vidiečan, ale aj sedliak, grobian, pohan. Mimochodom, je neuveriteľné, že tento výraz sa v latinsko-slovenských slovníkoch na internetových stránkach nenachádza; v latinsko-českých áno!  Je to príklad manipulácie výberom informácií.
Rímsky filozof Cicero napísal:  „Nepoznám krajšie povolanie pre slobodných ako je povolanie roľníka“. Prečo to asi napísal? Nebolo to aj vtedy tak, ako si to pamätáme z nedávnej minulosti, keď slovo „sedliak“ bolo používané ako nadávka s významom obmedzený, hlúpy, hrabúci sa v zemi a hnoji; ten, čo sa nedokázal vyšvihnúť, presadiť; ten, čo je taký „sprostý“,  že si na všetko zarába poctivo – tvrdou každodennou fyzickou prácou? Ale to je tvrdá realita aj dnešných dní a pohania sú potom všetci, čo si na živobytie zarábajú poctivo (a nemajú správne školy a prístup k „správnym“ informáciám).
Ak si dáme dokopy tieto informácie, potom pohanmi boli (a aj sú) všetci, čo nevyznávajú pravé náboženstvo a preto ich treba priviesť na správnu vieru za každú cenu. Sú to – v prenesenom význame – všetci sedliaci, roľníci a tí, čo sa živia poctivou fyzickou prácou. Sú to v podstate všetci obyčajní ľudia. (V európskom priestore táto „skoro“ ideológia bola a je zneužívaná na manipuláciu más. V súčasnosti „pohanmi“ sú tí, čo sú za tradičné hodnoty, a vládnuce elity vedú „križiacke ťaženie“ – gender, homoloby...)
A pretože sme potomkami aj roľníkov-zberačov, aj pastierov-lovcov, tento starodávny rozpor je v každom z nás. V každom z nás sa skrýva Jekyl aj Hyde, a závisí najmä od spoločenstva a prostredia, v ktorom sme boli splodení a vychovávaní, či sa v nás prejaví viac lovec alebo roľník!
Navyše sme poznačení biblickou „Babylonskou vežou“. Ak ju nebudeme chápať doslova (a nebudeme hľadať základy stavby), ale alegoricky, potom „bola postavená“ (stala sa, konala sa, udiala sa) vtedy, keď ľudia začali slovo používať tak, aby z toho mali osobný prospech, keď slovo začali zneužívať – keď začali klamať. Nutne si prestali rozumieť – lebo ak nevravím to, čo si myslím, ale to, čo sa mi momentálne hodí – zákonite si prestávam rozumieť s ostatnými a nastáva pomätenie jazykov.

JM: Vidíte cestu k náprave?
P. Duraj: Buďme prirodzení! Ale na ľudský spôsob! V prírode platí všeobecne, že lepší prežíva – lenže: čo to je „byť lepší“? Určite je to celý komplex vlastností, schopností a pri ľuďoch aj vedomostí o nás a okolí a ich používaní v živote... Vo väčšine prípadov sa rozhodujeme podľa toho, čo je pre nás momentálne výhodné, čo nás robí viacej „IN“. Ale takáto prirodzenosť je „prirodzená“ aj pre zvieratá – okrem toho, zvieratá vedia, kedy majú dosť!
Pri vedomostiach by sme mali to, čo sa naučíme cez slovo, overovať prakticky, v živote.  Je to v súlade s Ježišovým: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do kráľovstva nebeského...“  Veď deťom je všetko, čo vnímajú, pravdivé  a nešpekulujú a nevyberajú, čo je výhodnejšie, čo prinesie väčší zisk...
Buďme prirodzení – ale na náš ľudský spôsob. Veď rozmýšľame, máme šikovné ruky, reč. K našej ľudskej výbave patrí aj to, že vnímame čas – žijeme v prítomnosti; to, čo sa už stalo, vnímame ako minulosť a rozmýšľame aj o tom, čo bude, rozmýšľame o budúcnosti. Ale uvedené vlastnosti nie sú vrodené – nie sú dané génmi. Príroda nás vybavila len „materiálnymi predpokladmi“ – veľkým, bohato štruktúrovaným mozgom, skvelo „skonštruovanou“ rukou, vzpriamenou postavou... To ostatné sa musíme naučiť – áno, až učenie z nás urobí ľudí. Každý tvor na zemi sa učí, ale my ľudia  máme navyše ešte reč. Tá nám umožňuje učiť sa aj od našich „dávno zosnulých predkov“ skrz tento vyslovene ľudský komunikačný kanál.
Vzhľadom na to, že si pamätáme, že vnímame minulosť, mali by sme sa zo svojej minulosti učiť, mali by sme si urobiť o nej abstraktný obraz, mali by sme z toho vyčítať, ktoré rozhodnutia v našej minulosti mali aké dôsledky a spojiť to do jedného zmysluplného celku s tým, čo sme sa naučili cez slovo. A ak naše skúsenosti sa nijakovsky nedajú zosúladiť s tým, čo sme sa naučili v škole, či s tým, čo sa cez slovo dozvedáme zo všetkých možných zdrojov informácií, potom dajme prednosť tomu, čo nám hovoria naše skúsenosti. Drvivá väčšina ľudí dáva prednosť vedomostiam zo školy, ulice, zamestnania – je to pohodlnejšie, rýchlejšie a môžete sa tým blysnúť v spoločnosti. Že sa stávame v podstate len ozvenou, že len papagájujeme, opakujeme to, čo niekedy niekto povedal, a tým sami seba degradujeme, to nám ani nenapadne.
Ako som už naznačil, vedou, ktorá by nám mala pomôcť orientovať sa, je história. Z nej by sme mali vyčítať, ktoré rozhodnutia v minulosti mali aké dôsledky. V takomto ponímaní môžeme hovoriť aj o tradícii, ktorá vraví, že v našom vývoji došlo k situáciám, keď sa jednotlivec musel rozhodovať medzi viacerými možnosťami v novej nezvyčajnej situácii, pre ktorú neplatili už odskúšané riešenia. Ak riešenie bolo dobré, prežil a jeho rozhodnutie (za podobných podmienok) sa postupne stalo bežným, štandardným, stalo sa  tradíciou.
Pravdepodobne aj v súčasnosti každý z ľudí je – aspoň raz v živote – postavený pred takúto voľbu; a aké riešenie prijme, to závisí od mnohých okolnosti, daností. Jedno je isté, že sa rozhoduje aj podľa toho, čo sa naučil – v škole, na ulici, v zamestnaní, v rodine skrz slovo aj „odkukaním“ – podľa toho, akú má povahu, temperament.
Históriu sa učíme najmä v školách. Nezabúdajme, že vo všeobecnosti sa učíme to, čo je vhodné pre tých, ktorí momentálne vládnu. Preto také mohutné rozdiely v dejepise, ktorý sa učia deti v školách – čo bolo dobré za 1. Československej republiky,  za Slovenského štátu dobré nebolo, po r. 1948 sme sa učili zasa niečo úplne iné a po tzv. nežnej revolúcii znova niečo iné. Po „nežnej revolúcii“ vyučovanie dejepisu je „vylepšené“ tak, že dejepis je len nesúrodým súborom veľmi detailných správ o niektorých udalostiach a osobách v minulosti – bez nejakého vnútorného prepojenia. Absolventovi takéhoto vyučovania zmysel dejín ako koreňov, z ktorých vyrastá jeho identita a osobnosť, zostáva ukrytý.
Za rozhodujúce považujem, aby sme sa naučili učiť sa z vlastného života, z udalostí, ktorých sme svedkami (celá naša výchova, vrátane škôl, je však zameraná tak, aby sme to nevedeli – o to sa starajú vládnuce elity). Aby sme odhalili nezmysel tvrdenia: „Zmysly klamú!“.  Veď ak neverím sám sebe, ak neverím tomu, čo vidím na vlastné oči, čo počujem na vlastné uši, ak vnímanie cez vlastné zmysly neberiem ako ten najkvalitnejší, najrýchlejší a najpresnejší obraz toho, čoho som práve svedkom, ako potom môžem vedieť, čo som, či presnejšie: kto som?

JM: Ďakujem za rozhovor.
::
Prvá časť rozhovoru: Ísť svojou cestou
::
Z úvah Pavla Duraja:

3 komentáre:

  1. Vraciam sa k rozhovoru.
    Zvlášť povšimnutiahodné sú podľa mňa slová o vykorenenosti, osamotenosti a nadbytočnosti ako kliatbe modernej doby.
    Myslím, že prvotná je vykorenenosť. Z vykorenenosti človeka vyplýva jeho osamotenosť aj pocit nadbytočnosti. Ide o vykorenenosť mentálnu, sociálnu, kultúrnu i duchovnú. Čo ju spôsobuje? Zjednodušene, s nástupom priemyselnej revolúcie začali vznikať robotnícke kolónie, nové sídliská, mestské aglomerácie. Ľudia vo veľkom počte opúšťali rodisko, zanechávali dôverne známe prostredie (s jasnými pravidlami správania), zanechávali blízkych ľudí a následne neraz i vieru prevzatú od predkov a sťahovali sa do miest, kde vládla anonymita.
    Odchod z domova (do neznáma) znamená narušenie sociálnych a kultúrnych väzieb, narušenie tradície a prerušenie kontinuity; na strane druhej anonymita prostredia vytvára v človeku ilúziu slobody bez kontroly a zodpovednosti, zvádza k amorálnosti.
    Spoločenské zmeny v takej či onakej podobe sú nevyhnutné. Vyvstáva teda otázka, či sa tomu „vykoreňovaniu“ dalo vôbec zabrániť či predísť. Mohlo to prebiehať inak? Tvrdím, že mohlo. Mnohí boli z pôdy vytrhnutí nasilu, pôsobením vonkajších síl. Pri pohľade späť – na dejiny novoveku – si nemožno nevšimnúť zhubný vplyv protikresťanského (protikatolíckeho) ťaženia, bojovného ateizmu a sekularizmu. Pokusy o vybudovanie spoločnosti bez Boha znova a znova spôsobujú rozvrat v myslení aj konaní ľudí, napriek páčivým heslám o slobode, rovnosti a bratstve.
    Vykorenený človek sa stáva ľahkou korisťou manipulátorov (tu odkazujem na prvú časť rozhovoru: http://www.priestornet.com/2014/07/ist-svojou-cestou.html), zvodcov a falošných prorokov. Pavel Duraj spomína súčasné prejavy vykorenenosti, odcudzenia: túlanie sa po svete, kozmopolitizmus, nestálosť, žoldnierstvo, podliehanie móde... (Žoldnieri napríklad do oddielov fanatických moslimov v Sýrii sú údajne verbovaní v západoeurópskych mestách, na miestach veľkého pohybu ľudí. Aké korene má človek, ktorý sa takto dá zverbovať, povedzme pred železničnou stanicou v Bruseli?!)
    Žiaľ, väčšina je už natoľko dezorientovaná a „pokroková“ či „tolerantná“, že napríklad vysťahovalectvo ani nevníma ako vážny problém. Vykorenený človek nevie o svojej vykorenenosti!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Anonymný26.7.14

    . Nezabúdajme ale,že takéto odchody neboli vždy zapríčinené násilím, ale boli podmienené celkovou situáciou (ekonomickou, hospodárskou) vo svete, napr. pri veľkej hospodárskej kríze v 19. storočí. Títo ľudia nemali na výber, a možno práve kontinuita, či držanie sa istých morálnych zásad a hodnôt danú komunitu držalo pospolu, takže asi sa to nedá paušalizovať jednoznačne. Myslím si, že ak je človek naozaj verný svojim koreňom, správnej výchove či hodnotám, ani pri odchode do neznáma, nemusí uvedeným veciam podľahnúť.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Anonymný18.8.15

    Veľmi ma oslovilo, ako pán Duraj vysvetľuje pomätenie jazykov, Babylonskú vežu... Mal by urobiť kurz pre kňazov.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.