12. septembra 2013

Hľadanie – slovo a Slovo

Prečo má socha symbolizujúca spravodlivosť 

zaviazané oči?


(Úvaha Pavla Duraja)
Koncom jari 2013, keď som sa ráno vracal domov z prechádzky, prechádzal som okolo čerstvo pokoseného trávnika pred domom a do nosa mi priamo „udrela“ vôňa čerstvo pokosenej trávy. Uvedomil som si, že na to mi stačil jediný vdych. Keby som túto vôňu chcel popísať slovami, definovať podľa serióznych pravidiel, čiže slovami, pojmami, ktoré s daným pojmom, slovom nesúvisia, bol by som asi vedľa. Slová „vôňa čerstvo pokosenej trávy“ som si definoval práve popísaným zážitkom. Ak ich poviem niekomu, kto čerstvo pokosenú trávu ovoňal, ten vie, o čom hovorím; ak ich poviem niekomu, kto ich takto „zadefinované“ nemá, ťažko mu to vysvetlím inak, trebárs pomocou iných vôní. Dal by sa urobiť parfém s touto vôňou, ale aj tu by musela byť osobná skúsenosť.
Pekným príkladom toho, aké je slovo v takýchto prípadoch bezmocné, je skúsiť vysvetliť niekomu od narodenia slepému, čo je to dúha. Možno potom bude vedieť o dúhe hovoriť pekne, zasvätene, možno básnicky, či vedecky, ale nebude vedieť, čo to je dúha, nemá s ňou skúsenosť, nevidel ju!

Múdrosť bez slov
Nedávno som bol na konferencii, konanej k 1150. výročiu príchodu sv. Cyrila a Metoda k Slovenom. V jednej z prednášok bola spomenutá „Sofia“ ako Božia múdrosť. Pretože preklad nebol najkvalitnejší, súvislosti mi unikli, ale to, ako sa prednášajúci o toto slovo s nami „podelil“, ma oslovilo. Cez prestávku na kávu som nadviazal reč so skupinkou, ktorá stála pri stoloch, na ktorých boli materiály, súvisiace s témou konferencie. Začal som „sofiou“ a bol som prekvapený, akú to malo odozvu. Jedna nenápadná pani v strednom veku sa hneď zo začiatku zapojila do debaty a povedala asi toto: „Sofia, Božia múdrosť, je múdrosť bez slov“. Potom sme sa ešte rozprávali aj na iné témy, ale toto vo mne zostalo. (Na druhý deň som chcel s ňou prehodiť ešte zopár slov, ale nebola tam.) A ani neviem ako, ale niekde vo vnútri sa mi to prepojilo so slovami panenská nevesta (neskoršie som si spomenul, že je to z akatistu k Bohorodičke) do podôb: „Sofia, božia múdrosť, je ako panenská nevesta“. Je  ako „múdrosť neznásilnená slovami; múdrosť nekontaminovaná, neskreslená  slovom“.
Jednoduché „polopatistické“ vysvetlenie, prečo je to tak, dáva úvodný odsek tejto úvahy. Ale najjednoduchšie a najpresvedčivejšie svedectvo o tom nám dávajú malé deti, keď sa učia hovoriť. Zo začiatku sú to len pazvuky, niečo ako zvukové signály, ktorým rozumie iba mama dieťaťa. Neskoršie sa z toho skoro-chaosu začína vynárať niečo, čo vzdialene pripomína nejaké hlásky, potom jednoslabičné slová. V tomto štádiu s dieťaťom sa už môžeme skrz slovo, pomocou slova, dorozumieť. Neskoršie sa dieťa  naučí viacslabičné slová, jednotlivé slová vyslovuje stále jasnejšie a presnejšie a začína ich spájať do krátkych viet. Začína si uvedomovať a v reči používať ohýbanie slov. Jeho reč sa stáva zo dňa na deň zložitejšou, presnejšou, abstraktnejšou. :
: Skoro bez zvyšku platí, že pre deti v tomto veku povedané slovo je presným obrazom – skoro ekvivalentom skutočnosti. Až pozdejšie sa dieťa naučí rozmýšľať „racionálne“.
Vety v predchádzajúcom odseku nám popisujú, obrazne povedané,  „technické podrobnosti, formálnu stránku“ toho, ako sa učí dieťa hovoriť. Všimnime si ale inú, „obsahovú“ stránku procesu učenia sa hovoriť, ktorá je prinajmenšom taká dôležitá ako vyššie popísaná formálna stránka. Deti, keď sa učia hovoriť, najskôr sa naučia tie slová, ktoré pomenúvajú skutočnosti ich vnímaniu najbližšie, týkajú sa blízkeho rodinného kruhu – osôb, predmetov a činnosti v ňom. Najmä na začiatku je vidieť neustálu snahu v živote (prakticky) overiť si každé nové slovíčko – neustále opakovanie a kombinácia s inými slovami význam slova upresňuje a zlepšuje výslovnosť.
Na tomto procese osvojovania si reči – učenia sa hovoriť, je podstatné to, že každé slovíčko, každé slovné spojenie, každú vetu si dieťa definuje vlastnými zážitkami, overuje – verifikuje svojím vlastným životom. Zvukovú, formálnu podobu slova preberá najskôr od rodičov, pozdejšie aj od okolia, v ktorom žije napodobovaním, ale zmysel slova sa do jeho pamäte vtláča, zapisuje len skrz jeho vlastné zážitky. :
: Z predchádzajúcich aj nasledujúcich viet je zrejmé, že slová len tak-tak stačia na to, aby sme sa „porozprávali“.
Vonkajšiu podobu tohto procesu vnímame, ale čo sa pritom deje v hlave (v mozgu) na materiálnej úrovni, presne nevieme. Z výsledkov moderných výskumov síce vyplýva, že pri učení sa medzi rôznymi oblasťami v mozgu vytvárajú nové nervové prepojenia, ale či sa to deje pri „vtlačení, zápise“ zmyslu každého slova, nevieme. Isté je len to, že „iskra“ priradenia: slovo – zmysel slova (zvukový objekt a to, ako ho potom chápeme) „deje sa“, „preskočí“ bez slov.

Chápanie slova
Už z tých niekoľkých vyššie napísaných viet je jasné, že to isté slovo má pre každého z nás trochu iný význam – jednoducho sme si ho nedefinovali za rovnakých okolností. Vyplýva z toho aj to, že čím skôr (v čím mladšom veku) sme pochopili, definovali zmysel nejakého slova, tým viac zážitkov sa na tom podieľalo; veď napríklad nejakým spôsobom sme museli prísť aj na to, že zvuk, signál v tvare slova má medzi ľuďmi funkciu najmä oneskoreného prenosu nejakej informácie. :
: Aj keď slovami opisujeme to, čo momentálne zažívame, v okamihu, keď to povieme, je to už vlastne minulosť. Cez slová nám odovzdávajú to najdôležitejšie zo svojho poznania života celé generácie našich predkov – napríklad ľudové rozprávky sú takýmto „slovom“, či skôr „Slovom“.
Preto je pochopiteľné, že medzi slovami základnej slovnej zásoby sú rozdiely v chápaní zmyslu jednotlivých slov nepatrné, bezvýznamné – veď každé takéto slovo bolo „ustanovené“ mnohými zážitkami, ktoré rozdiely v chápaní vyrovnali, zotreli. :
: Takto jednoducho to platí len vtedy, ak chceme druhému porozumieť.
Horšie je to pri slovách, ktoré si definujeme pomocou takýchto slov – napr. pri abstraktných slovách – tam nepatrné rozdiely v chápaní prvotných slov  môžu narásť tak, že si prestávame rozumieť. Navyše, čím staršie slovo, tým viac významov má (stačí krátky pohľad do hocijakého slovníka) a ten správny význam slovu priraďujeme potom podľa súvislosti vo vete.
Dobrým príkladom toho, ako to so „slovom“ je, nám dáva vtip o uchádzačovi o pracovné miesto v Google. Vraj uchádzač pri skúške nezískal ani jeden bod, ale prijali ho.
   - Behom ktorej bitky zomrel Napoleon? Behom tej poslednej.
   - Kde bola podpísaná Deklarácia nezávislosti? Dole, na poslednej strane.
   - Hlavná príčina neúspechov? Skúška.
   - Čo ste nikdy nemali na raňajky? Obed a večeru.
   - Čo vyzerá ako polovica jablka? Druhá polovica.
   - Keď hodíme červený kameň do modrého mora, aký bude? Mokrý.
   - Ako môže človek ísť osem dní bez spánku? Bez problémov, veď v noci spí.
   - Keď budete mať 3 jablká a 4 pomaranče na jednej dlani a 4 jablká a 3 pomaranče na druhej, čo budete mať? Naozaj veľké dlane.
   - 8 murárov postavilo stenu za 10 hodín, koľko času to zaberie 4 murárom? Nezaberie im to žiaden čas, stena už bola postavená.
   - Ako môžeme hodiť vajce na betónový základ tak, aby sme ho nerozbili? Akokoľvek, vajce v žiadnom prípade betónový základ nerozbije. :
: „Správne“ odpovede nepoznáme, ale je jasné, že skúšajúci očakávali odpovede vychádzajúce z toho, čo sme sa naučili v škole, na rôznych školeniach, z múdrych kníh a čo sa vo všeobecnosti považuje za správne odpovede. Pritom otázky sú napísané dosť nepresne a tak, že umožňujú rozlične odpovede. Či to autori testu tak mysleli dopredu, nie je jasné. Uchádzač využil, že každé slovo má viacej významov, napr. deň je 24 hodinový časový úsek ale zároveň deň je aj časť 24 hodinového dňa, keď je Slnko nad obzorom.
Na tomto jednoduchom princípe je založená väčšina jednostupňových podvodov – napr. reklama.
Doteraz sme hovorili o slovách, ktoré sa týkajú bežnej, svetskej skúsenosti ľudí; ktoré boli bežnou, každodennou skúsenosťou definované. Toto sa týka aj abstraktných slov a slov používaných právnikmi, v administratíve, medicíne, ekonomike, vo vede a pod. Napríklad týka sa to aj slov, používaných na popis a vysvetlenie javov pozorovaných pri pokusoch vo fyzike elementárnych častíc.
Na ilustráciu uvediem slovo „spin“, ktoré je používané na opis istej vlastnosti elementárnych častíc – opisuje vraj (laická interpretácia) vlastnú rotáciu elementárnej častice – čo to presne je, nevieme, ale vieme, že  pri opakovaných pokusoch, zameraných na zistenie spinu elementárnej častice, za rovnakých podmienok dostaneme rovnaké výsledky. Pri týchto slovách platí, že síce nie sú predmetom bežnej, profánnej skúsenosti ľudí, ale za tých istých okolnosti znamenajú to isté a dajú sa pomocou prvotných, „základnejších“ slov dobre definovať.
Pri slovách, ktorých význam nie je „predmetom“ bežnej skúsenosti ľudí a ktoré popisujú zážitky ľudí, ktoré sa nedajú navodením rovnakej situácie opakovať, je to trocha o inom.  Ide obyčajne o svedectvo jedného človeka, a vlastne nevieme, o čo ide. A aj keď ide o svedectvo viacerých ľudí, nie sme na tom o nič lepšie. :
: Inak povedané, sú to slová, ktoré súvisia s viacerými „zanedbateľnými stránkami“ vedomej skúsenosti ľudí.
Takéto slová si potom tiež „akoby“ definujeme, popisujeme pomocou bežných, profánnych slov, ktoré sme sa snažili „definovať“ v predchádzajúcich odsekoch. A tu dochádza k tomu, že ich skutočný význam, zmysel, vlastne nepoznáme – síce bežne ich používame, ale čo presne znamenajú, nevieme. Veľa príkladov na to nájdeme v evanjeliách.

Ježišove podobenstvá
Napríklad Pán Ježiš Kristus učí skrz podobenstvá najmä preto, lebo mu chýbajú slová, ktoré by vystihovali zmysel toho, čo chce povedať, a vie, že jeho poslucháči sú na tom ešte horšie; tí nemajú ani potuchy, čo im vlastne Pán Ježiš Kristus povedať chce. Keď hovorí napr. o „kráľovstve nebeskom“ prirovnáva ho ku kvasu (Mt 13, 33), k horčičnému zrnku (Mt 13, 31–32), k pokladu ukrytému v poli (Mt 13, 44), k drahocennej perle (Mt 13, 45–46), k sieti spustenej do mora (Mt 13, 47–50), k hospodárovi (Mt 20, 1–15). Hovorí o ňom v rozhovore s Nikodémom (Jn 3, 1–21), v podobenstve o rozsievačovi semena, v podobenstve o kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi a v mnohých ďalších. Tých podobenstiev je veľa, a každé z nich vraví:  „podobá sa tomu, podobá sa tamtomu,“ ale zároveň vraví: „nie je tým ani tamtým nie je!“ Niečo naznačuje evanjelium podľa Jána: „Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uvidieť kráľovstvo nebeské“ (Jn 3, 3). Je to ako v „podobenstve“ o človeku, ktorý je  od narodenia slepý a o dúhe, ktoré je spomenuté v úvodnom odseku.
Takých slov je veľa, napr. „sloboda“, „spása“, „kajať“, „duša“, „duch“. O čo ide, najlepšie si ozrejmíme na slove „život“. Čo to život je, vie každý – veď život žijeme, zakúšame ho v každom okamihu. Ale ak máme pomocou iných slov, ktoré máme dobre „definované“, život samotný popísať, dostávame sa do ťažkostí. Mnoho vynikajúcich ľudí sa o to pokúsilo a pokúša, popísali rôzne stránky fenoménu zvaného „život“, ale to podstatné akoby tam nebolo. Pán Ježiš Kristus o „živote“ hovorí na viacerých miestach evanjelií. A tam cítime, že toto slovo akoby malo ešte aj trochu iný zmysel ako ho bežne zakúšame.

Slovo o slove
V evanjeliách je slovo „slovo“ spomínané veľa razy. Podľa súvislostí, v akých je spomenuté, dali by sa vybrať dve skupiny výrokov. V jednej skupine o slove sa hovorí ako o fenoméne,  ktorý má moc meniť a zmeniť človeka; v druhej skupine výrokov Pán Ježiš Kristus pred slovom vystríha. Do prvej skupiny by sme pravdepodobne na prvé miesto zaradili úvodné verše Jánovho evanjelia (Jn 1, 1–18). Stačí si ich prečítať a zistíme, že slovo „Slovo“ v týchto veršoch má iný zmysel, ako ho bežne chápeme, a celý prológ je vlastne „podobenstvom o Slove“. Tam by sme mohli zaradiť aj Mt 7, 15–20 (nie podľa slov, ale po ovocí ich poznáte); :
: Poznáte ich  podľa toho, čo urobí ich slovo počas mnohých rokov s tými, čo ho počuli a podľa toho konali. Dobré slovo môže vyklíčiť aj po desiatkach rokov – potom nevieme, odkiaľ je , ale je!
Mt 7, 21–23 (o tých, čo hovoria „správne reči“ a činia „dobré skutky“, aby si nazbierali dostatočný počet „kreditov“ na vstup do Božieho kráľovstva); Mt 7, 24–27 (nie slovo samotné, ale len slovo skrz skutky a vieru toho, kto ho prijal, má moc meniť človeka);  Mt 8, 5–13 a mnohé ďalšie.
Do druhej skupiny by sme mohli zaradiť napr. Mt 6, 5–8 (ako sa máme modliť a náznak toho, čím vlastne má modlitba byť, aby to neboli len slová pre slová); Mt 7, 1–5 (o posudzovaní druhých, o klebete); MT 12, 33–37 (o tom, že naša reč je taká, aké je naše srdce, naše zmýšľanie; o daromných, zbytočných, prázdnych slovách; o slovách, ktorými len zabíjame čas);  Lk 12, 11–12 (o „nacvičovaní“ si odpovedí). Matúšovo vyjadrenie „vaša reč nech je áno-áno, nie-nie – čo navyše je, od zlého je“ (Mt 5, 37) hovorí jasne. :
: Slovo „zmýšľanie“ by sme si počítačovou terminológiou mohli vysvetliť ako „program, podľa ktorého rozmýšľame“.  Tento program bol v nás vytvorený, implikovaný, vtlačený výchovou, školou, ulicou, robotou...  Sme „programovaní“ od okamihu narodenia tým, že sme neustále, len tak „mimochodom“,  presviedčaní, že to, čo sa učíme, je pre nás to najlepšie.  Naši priami programátori sú o tom skalopevne presvedčení, inú možnosť, iný život si ani nedokážu predstaviť. A o tomto  je Ježišovo „čiňte metanoiu“, „obráťte sa“, „zmeňte zmýšľanie“... Jeho učenie, skryté v evanjeliách nás pozýva a ukazuje nám cestu, ako to urobiť.
Kardinál Tomáš Špidlík v knihe „Znáš Boha Otce, Syna i Ducha svatého?“ píše:
„Slabost našich pojmů, týkajícich se Božského světa se dokazuje následovně – náš intelekt je omezený, zatímco Bůh je neomezený; dokážeme o něm něco pochytit  jen v omezené míře. Kresťanský Bůh je tajemstvím v mnohem hlubším smyslu, protože je Otec, to je svobodná Osoba. Jeho rozhodnutí unikají pohnutkám jak fyzické, tak logické nutnosti. Dějiny spásy spočívají ve skutečnosti, že nám Bůh postupně zjavuje svá tajemství. Činí to postupně, ale především to činí osobně, v důvěrných rozhovorech s vyvolenými. Nemůže „jít“ o monológy z jedné či druhé strany.
Z toho vyplývá, že kresťanskou teológii nelze zredukovat na systematický seznam zjevených pravd. Takovým spůsobem se „objektivizuje“ to, co čteme v Písmu svatém a co učí tradice. Boží slovo, jež je v podstatě sdělením, se stane abstraktním a mrtvým pojmem, je-li „objektivizováno“. Už svatý Řehoř Naziánský mluvil s pohrdáním o takových teolozích – udělali z teologie „technologii“, říká. Rozhodl se opustit je a „dát se do školy galilejských rybářů“. A právě jeho zmíněný učedník, Evagrius s Pontu, stanovil proti oněm racionalistickým myslitelům pravidlo: „Jen tehdy budeš teologem, budeš-li se modlit!“ Pokušení upadnout do chyb těchto „technologických teologu“ je velmi aktuální v naši době, kdy se množí slovníky, slovní rozbory, archeologické studie Písma svatého a kdy si člověk myslí, že je možné pochopit smysl slova, aniž by prošel toutéž zkušeností jako osoba, která slovo říká...“ (Možno lepšie by bolo povedať: ako osoba, ktorá slovo povedala prvá.) :
: TOMÁS ŠPIDLÍK:  Znáš Boha Otce, Syna i Ducha svatého?  Refugium Velehrad-Roma s. r. o., Olomouc 2005,  str. 34.
Odborníci na komunikáciu tvrdia, že pri osobnom rozhovore  skrz obsah slova, cez jeho „esenciu“ odovzdávame a prijímame len asi tretinu informácii. Ostatné informácie si odovzdávame neverbálnymi kanálmi. Modulácia hlasu, jeho zafarbenie, gestikulácia, celkový postoj a správanie sa partnera pri rozhovore sú prinajmenšom také dôležité, ako slovo samotné. Aj jeho vôňa, zápach, či to, ako je oblečený, hrajú veľkú rolu. Všetky tieto faktory a aj okolnosti rozhovoru rozhodujú o tom, či povedanému veríme a do akej miery. Istý múdry človek povedal, že z rozhovoru si určite zapamätáme to, ako sme sa pri tom cítili.
Z predchádzajúceho vyplýva, že slovo má najväčšiu váhu pri osobnom rozhovore, menšiu pri rozhovore cez telefón a najmenej informácie obsahuje v písomnej podobe. Písomná informácia je najmenej vierohodná aj preto, lebo môže byť viackrát upravovaná, kým nie sme s ňou spokojní. Pretože pri osobnom rozhovore veľkú úlohu hrá neverbálna komunikácia, najpresvedčivejší sú rodení, alebo vyškolení a vyučení herci. (Možno preto v súčasnej dobe máme namiesto autorít celebrity.) A preto v médiách najzaujímavejšie sú besedy naživo, neupravené zostrihom – tam sa dokonca občas stane, že ak sa beseda rozbehne „nesprávnym“ smerom, dôjde k „technickej“ poruche.

Slovo a poznanie
Mali by sme si všimnúť ešte jednu stránku slova „slovo“. Slovo „slovo“, jeho odvodeniny a  slová významovo príbuzné napr.: „osloviť“, „hovoriť“, „rozprávať“,  „reč“, „jazyk“ a pod. sa bežne používajú nielen na odovzdávanie si informácií medzi ľuďmi, ale aj na popis komunikácie človeka s okolím, s prírodou, so zvieratami, napr. slovné zvraty „príroda nás oslovuje“, „príroda sa nám prihovára“, „reč zvierat“, „čítame v knihe prírody“ a pod. Tu sa istotne nemyslí na výmenu informácii cez ľudské slovo.
Všetko, celé stvorenstvo okolo na nás pôsobí všetkými možnými informačnými kanálmi – nielen tými piatimi, oficiálne uznanými (zrak, sluch, hmat, čuch, chuť). Pôsobí mimo ľudského slova, priamo, bezprostredne cez všetky naše zmysly. A len my sami rozhodujeme (podľa nášho „zmýšľania“) o tom, akú váhu týmto „slovám“ prisúdime a ako im budeme rozumieť. Pri tomto pôsobení by sme ťažko našli nejaký úmysel typu „užitočnosť“, či „prospešnosť“ v našom ľudskom chápaní. Možno aj preto sú stále „aktuálne“ rady, skoro príkazy: „Neverte vlastným zmyslom – zmysly klamú!“ Potom sa nikto nepozastavuje nad tým, nepýta sa, komu (čomu) vlastne má veriť, ak nemá veriť vlastným zmyslom, ak nemá veriť tomu, čo vidí a počuje priamo, mimo slov; ak nemá  veriť tomu, koho pozná najlepšie – sebe!

Veď načo má rozmýšľať, keď na každú otázku je pripravených množstvo odpovedí, zaručene  správnych, veď napr. každá „celebrita“ má monopol na takéto odpovede. Najlepšie sa to dá povedať pomocou príkladu. Predstavte si, že s kamarátom vedľa seba stojíte na križovatke a obidvaja ste svedkom havárie. Priamo ste sa na ňu dívali; obaja normálne vidíte a počujete. A čo nám radia? Neverte tomu, čo ste videli a počuli (týka sa to teraz len tej havárie), verte tomu, čo vám o tej havárii povie váš kamarát. A naopak – váš kamarát nemá veriť tomu, čo videl a počul, ale má veriť tomu, čo mu o havárii poviete vy. Absurdné, ale takto sme dlhodobo vedení, lebo tak je to vraj pre nás najlepšie – načo sa máme trápiť s rozmýšľaním, naším údelom je užívať si!!! :
: Vo výroku Pána Ježiša Krista „Miluj svojho blížneho ako seba samého“  (Mar 12, 31), ktorého úplné,  podľa pravidiel živej slovenčiny a podľa gramatických pravidiel slovenského jazyka, neskrátené znenie je: „Miluj svojho blížneho tak, ako miluješ seba samého“  sú skryté otázky: „Čo to je milovať seba samého? Ako milovať seba samého?“ Najlepšiu a najpresnejšiu odpoveď – cez Slovo  aj slovo – na tieto otázky dávajú samotné evanjeliá, ktoré nám ukazujú aj cestu, ako sa to naučiť.  Tomuto výroku v evanjeliách predchádza výrok: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca a z celej duše a z celej mysle a z celej sily svojej“ (Mar 12, 30). Tieto dva výroky tvoria jednotu – len ak ich budeme brať takto, môžeme sa aspoň priblížiť k ich pochopeniu. Veď nakoniec celé evanjeliá tvoria jednotu; ak dobre pochopíme jednu časť, perikopu, obraz, otvárame si tým cestu aj na pochopenie iných časti evanjelií.

Slovo a sloboda
Na záver sa pristavme pri „slobode slova“. Okolo tejto najdemokratickejšej vymoženosti v spoločenskej zmluve sa toho napísalo a nahovorilo dosť, dokonca debata o tejto slobode (a o iných slobodách) má už dlhší čas až absurdné rozmery. Akoby sa pri tom zabúdalo na to najpodstatnejšie – ako to budú brať ľudia. A skúsenosti sú jednoznačné. Skoro všetci to chápeme tak, že môžeme hovoriť, čo chceme (čiže aj klamať a podvádzať, len nám to pri súde nesmú dokázať – keď nás pri tom prichytia, ešte sa nič nedeje); že za vypovedané či dokonca napísané  slová nenesieme žiadnu zodpovednosť  (neplatí to vždy – výnimky sú vymenované priamo v zákonoch!!!). Slobodu slova v tomto absurdnom ponímaní chápeme tak, že takto ju môžeme  uplatňovať len my, náš blížny aby si dával na slovo veľký pozor – aby nás ani náhodou neurazil. Pri „slove“ sa programovo zabúda na to najpodstatnejšie: cez slovo sme motivovaní, manipulovaní; aké slová prijímame, takými sa stávame.  Zmena je síce veľmi pomalá, manipulovaným jedincom a ani spoločnosťou nepostrehnuteľná, ale o to istejšia.
Cesta z tohto marazmu je len jedna – prijať Slovo a žiť podľa neho.
Úzko s predchádzajúcimi úvahami súvisí aj to, prečo spravodlivosť umelci znázorňujú ako ženu so zaviazanými alebo slepými očami. Vraj preto, aby každému merala rovnako, podľa skutkov. Aby nebola ovplyvnená tým, čo vidí.
Možný spôsob vzniku nedovoleného skreslenia pri príjme informácie z okolia zrakom si vysvetlíme na jabĺčku. Či je dobré alebo nie, posudzujeme podľa toho, ako nám chutí, ako vonia, ako vyzerá. Dá sa to povedať aj tak, že kvalitu jablka posudzujeme na väčšiu vzdialenosť, diaľkovo, podľa toho ako vyzerá, na menšiu vzdialenosť alebo v tme čuchom a úplne bezprostredne tým, že sa doňho zahryzneme – kontaktom jablka s našimi chuťovými bunkami, jeho chuťou. V obrátenom poradí môžeme hovoriť o spoľahlivosti posúdenia kvality – najistejšia je chuť, potom vôňa a najmenej spoľahlivý je vzhľad jablka. Toto sú však len znaky kvality jablka, len kritériá, pomocou ktorých usudzujeme, aké jablko je. Ale či je jablko pre nás naozaj dobré alebo nie, to sa dá usúdiť len z toho, ako nám jablko dlhodobo (desiatky rokov) prospieva. A ak nám jablko naozaj prospieva, ak máme s ním dobré skúsenosti, tento poznatok sa istým spôsobom zapíše aj do našej pamäti :
: Pravdepodobne do genetickej pamäti to zapísané nie je – informácia sa odovzdáva skôr výchovou, podobne ako sa učíme hovoriť. Do genetickej pamäti budú zapísané skôr tie látky z jablka, ktoré sú pre nás „dobré“; nemusí to byť práve jablko, môže to byť aj iná potravina, iné ovocie, kde tieto látky nájdeme. Spomeňme si na zvláštne chute budúcich mamičiek – občas dostanú nevysvetliteľnú chuť napr. na kyslé rybičky, či niečo podobné; vysvetľuje sa to tak, že tam nájdu tie látky, ktoré v danom okamihu pre zdravý vývoj dieťaťa chýbajú.
Potom, ak jablko dobre vyzerá, dobre vonia a má dobrú chuť, je pre nás dobré. V skutočnosti  chuť, vôňa, farba i tvar jablka sú len mnohými generáciami odskúšanými vonkajšími prejavmi tej vlastnosti jablka, že jablko je pre nás dobré, prospešné a užitočné. Išlo to tak ďaleko, že takýto diaľkový prieskum jablka sa stal našou prirodzenosťou. Ale to, že jablko má peknú farbu, tvar, vôňu i chuť, vo „svete jabĺk“ znamená len to, že jablko, ktoré posudzujeme,  je zdravý, statný jedinec. To je príklad toho, ako v prírode (v živej prírode) skoro vždy platí, že vonkajšia krása jedinca (vnímaná ľuďmi) je znakom zdravia, vnútorného poriadku a harmonického vzťahu s okolím.
A pozrime sa, ako ľudia dokázali tento jednoduchý vzťah medzi krásou a zdravou prirodzenou existenciou prekrútiť. Začnime znova jablkom: jablko má dlhodobo dobré účinky, odskúšané generáciami a odovzdávané z generácie na generáciu, je:
užitočné, prospešné pre človeka – dobré jablko,
dobrá chuť – dobré jablko,
dobrá vôňa – dobrá chuť – dobré jablko,
pekné jablko – dobrá vôňa – dobrá chuť – dobré jablko.
A dostávame sa do skratu: pekné jablko – dobré jablko.
Spomeňme si, ako nakupujeme na trhu – vyberáme tie najkrajšie jablká!!!  Asi málokto jablká aj ovoniava, či nebodaj ochutnáva. To by ho trhovníci hnali. A tak máme na trhu  (väčšinou) veľké nádherné jablká – ako uniformované – nádherne voňajúce aj s dobrou chuťou, o ktorých nemôžeme s čistým svedomím povedať, že sú zdravé – napr. nevieme nič o chemických prípravkoch použitých na „ošetrenie“ proti škodcom, hnilobe, plesniam, burine a aby dlho vydržali; nevieme, či sa nejde o jablká geneticky upravené.  
Uvedený skrat v posudzovaní kvality vidíme všade. Každý tovar posudzujeme podľa toho, ako vypadá, podľa obalu. A čo robí reklama? Doslova  zneužíva tento zjednodušený spôsob posudzovania kvality. Určite to platí aj pre nás, pre ľudí, pri výbere partnera. Tam obyčajne prvý kontakt nadväzujeme očami – ale nie je to iba obraz, ktorý nás oslovuje. Len moderná doba to všetko zúžila len na vonkajšiu krásu, na obraz. V spoločnosti je to potom tak, že kvalitu jednotlivca posudzujeme predovšetkým podľa toho ako vyzerá, ako je oblečený, aké má auto, ako sa nám páčia jeho reči a pod. Sú to však len vonkajšie prejavy, je to len „šupka jablka“ (a tá môže byť namaľovaná – napr. rýchlené dozrievanie jabĺk a iného ovocia v koncových distribučných skladoch), ktorá nám o kvalite človeka nevraví skoro nič. Práve preto umelecky stvárnený symbol  spravodlivosti má zaviazané oči alebo má beľmo.

Poznámka na záver
Z celej úvahy je vidieť, že „slovo“ je aspoň také dvojsečné pri šírení informácií ako obraz. Dokonca o slove dá sa povedať, že je oveľa nebezpečnejšie, lebo je zneužívané od čias Babylonskej veže, kým obraz sa začal naplno uplatňovať pri šírení informácií (a manipulovaní ľudí)  až po vynáleze filmu, televízie a najnovších elektronických informačných kanálov. Preto manipulácia slovom je podstatne prepracovanejšia, rafinovanejšia – moderne „sofistikovanejšia“ – a podstatne účinnejšia  ako iné spôsoby manipulácie.  Možno preto pri symbolickom stvárnení spravodlivosti by socha (obraz) ženy mala (mal) mať skôr zakryté uši ako zaviazané oči. :
: Babylonská veža sa konala (udiala, stala) vtedy, keď prví výmyselníci prišli na to, že ak sú dosť šikovní, môžu beztrestne klamať – slovom – a mať z toho mnohoraký prospech. Pomätenie jazykov je akoby vedľajším produktom klamania – ak klamem, principiálne nemôžem si z nikým, kto neklame, rozumieť. Najmä nie dlhodobo, tam skôr-neskôr sa na každé klamstvo príde. Ak klamem klamára, nič sa nedeje – obaja si aj tak prídeme na svoje.
(apríl–august 2013)
::
Autorom príspevku je Pavel Duraj.

Ďalšie príspevky autora v PriestorNete:
::

Ilustračné fotografie: JM - priestornet.com.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.