6. marca 2015

Netvor

(Poviedka Karola Dučáka)
Boli dvaja. Ona a on. Alebo on a ona. Roman a Hanka. Vždy ide o osudovú dvojicu. V raji to boli Adam a Eva, vo Verone Rómeo a Júlia... Aj Roman a Hanka boli osudovou dvojicou. Zrejme nie natoľko slávnou ako tie, ktorých mená pozná celý svet, ale aj ich príbeh chytá za srdce.
Roman mal dvadsaťjeden. Bol romantický rojko, učenlivý, múdry chlapec, ale popritom nepraktický človek, ktorý túžil stať sa lekárom. Ukončil prvé roky vysokoškolského štúdia na lekárskej fakulte. Bystrým očiam dievčat a mladých žien nemohol uniknúť jeho príťažlivý zovňajšok. Vysokou, štíhlou, vyšportovanou postavou, svetlohnedými kučeravými vlasmi, jasným pohľadom azúrovomodrých očí a jemnými črtami peknej tváre stelesňoval typ atraktívneho mladíka, ktorý očaril nejedno ženské srdce.

Paradoxne však Roman naoko ignoroval obdivné pohľady tajných obdivovateliek. Hral so ženským pohlavím takú zvláštnu hru. Nedobýval, skôr sa dal dobývať. Vari čakal, že ho príde popýtať o ruku nejaká princezná? Ťažko povedať. Roman to neriešil. Milostné romániky neboli jeho prioritou. Roman nebol typom ľahkovážneho mladíka. Mal svoj pevný cieľ. Vzdelávať sa a dobyť svet. Večne sedel v knihách a neustále sa vyžíval vo vedátorstve. Rozhodne sa neponáhľal do manželského chomúta.
Hanka bola o pol hlavy nižšia a o rok mladšia od Romana. Čierne vlasy, hnedé oči, štíhle, no nie chudé telo a nádherné črty tváre z nej robili príťažlivú bytosť. Jemná, inteligentná osobnosť, krásna, no cieľavedomá dáma zároveň. Keď si niečo zaumienila, išla nezlomne za svojím cieľom. A nebála sa nijakých obetí na tejto ceste.
Stretli sa náhodou, na diskotéke. Paradoxne, u oboch to bola skôr výnimka. Ani jeden z nich nevyhľadával tento druh rozptýlenia. Ju tam dotiahla priateľka Majka, jeho zas kamaráti. Tam ho Hanka zbadala a hneď jej padol do oka. Stačilo zopár pohľadov a ona bola presvedčená, že Roman je ten pravý. Nič neponechala na náhode. Hneď začala rozpriadať siete, do ktorých by pekného vtáčika chytila.
Ani pre ňu nebolo manželstvo blízkym cieľom, ale na rozdiel od Romana o rodine vážne uvažovala. Muži, samozvaní páni tvorstva, si zvyčajne namýšľajú, že to oni si vyberajú ženy, v skutočnosti si však ženy vyberajú mužov. Niektoré používajú skryté, rafinované metódy, iné idú za svojím cieľom priamočiaro a cieľavedome. Nie vždy to vyjde, ale to už patrí k ženskej stratégii.
Hanke pomohla náhoda v podobe priateľky Majky. Ona ju priviedla na diskotéku a ona sa stala spojivom medzi ňou a Romanom. Bola totiž bývalá spolužiačka Romana a poznala ho už dlhé roky. A tak dve priateľky zorganizovali taký typický ženský komplot, ktorého výsledkom sa stal osudový vzťah. Roman bol vlastne ľahkou korisťou. Na diskotéku ho priviedli kamaráti. Doslova ho vytrhli z usilovného štúdia kníh. Romanova matka im aj bola vďačná. Videla sa v synovi a bola pyšná na jeho vynikajúce študijné výsledky. Ktorá matka by sa netešila z úspechov syna? Lenže čo je veľa, to je veľa a to večné Romanovo vysedávanie pri knihách ju začínalo znepokojovať. Preto sa potešila, keď syn konečne vypadol medzi mladých ľudí.
Po príchode na diskotéku sa však chalani niekam roztratili a Roman zostal sám. Sedel a opatrne usrkával víno. Vtedy za ním prišla Maja Danková, jeho priateľka. Prišlo to tak nečakane. Odrazu len za chrbtom začul jej hlas:
„Roman!“
Obrátil sa a keď zazrel veselý zjav priateľky, opáčil:
„To si ty, Majka? Dlho som ťa nevidel.“
„Ani ja teba. Akosi sa vyhýbaš ľuďom.“
„No, mám veľa štúdia.“
„No ale to nie je dôvod prestať žiť.“
Obaja sa zľahka pousmiali a potom Majka ďalej vypočúvala Romana.
„Si sám?“ opýtala sa.
„Prišiel som s chlapcami, ale tí sa roztratili a tak som zostal sám. A čo ty? Odkedy si tu?“ prevzal iniciatívu Roman.
„Od začiatku,“ odvetila.
„Nezbadal som ťa,“ odvetil.
„Asi si ma nechcel vidieť,“ podrývala Majka.
„Ako to myslíš?“
„Tak ako to hovorím. Myslím, že tu nie si preto, prečo tu chodia iní chalani.“
„A prečo tu chodia iní chalani?“
„Predsa kvôli dievčatám. Lenže ty sa o dievčatá nezaujímaš.“
„Myslíš?“
„To predsa vidí aj slepý.“
„Nevrav.“
„Vravím. Lenže zaujímavé je, že dievčatá sa zaujímajú o teba.“
„Nepreháňaj.“
„Nepreháňam. Aj teraz sa o teba zaujíma jedno super dievča. Páčiš sa jej. A ešte viac jej imponuje tvoja neskazenosť.“
„Áale, nevymýšľaj si!“
„Nevymýšľam si. Prisahám na modré! Sama mi to povedala. Ale pozor! Nič si nenamýšľaj!  Je to veľmi slušné dievča. Moja priateľka. Najlepšie dievča, aké som kedy v živote stretla.“
„Fíha, to znie zaujímavo. A kde je?“
„Tam v kúte na konci. Je to tá černuľa v čiernych nohaviciach a fialovej blúzke. Sme spolu. Počkaj, zamávam jej.“
Skôr než stihol Roman zaprotestovať, ruka Majky vystrelila hore na pozdrav a jej priateľka pozdrav opätovala.
„Pekná, čo? Poď, zoznámim ťa s ňou.“
Roman naľakane zaprotestoval. Majka však bola neodbytná: „No čo je? Hádam nechceš, aby prišla ona za tebou?!“
„No nie,“ zmätene zareagoval Roman. Potom sa nerozhodne opýtal: „Čo jej mám povedať?“
„Ostýchaš sa, čo?“
„Ale figu!“
„Priznaj sa!“
„No dobre. Zaskočilo ma to.“
„Neboj. Ja to vybavím. Bude to v pohode. No tak poď a nenechaj sa prosiť.“
Majka bola živé striebro a mala poriadne podrezaný jazyk, ale v podstate to bolo fajn dievča. Nečakane schytila Romana za ruku a energicky ho ťahala k stolu priateľky. Roman zbledol, ale mdlom osvetlení v sále to nikto nepostrehol. Poslušne kráčal, no obával sa, že sa mu podlomia kolená a on sa na hanbu ocitne na zemi. Ani nevedel, ako sa ocitol pri stole jeho tajnej ctiteľky. Slova sa ujala Majka: „Hanka, to je môj priateľ Roman. Roman, moja priateľka Hanka.“
Až vtedy si Roman mohol zblízka prezrieť Hanku a v tej chvíli bol odrovnaný. V živote nevidel toľkú krásu. V ten večer si Roman pripadal ako v raji. Blízkosť Hanky ho doslova elektrizovala. Zažíval najvzrušujúcejšie, najkrajšie chvíle svojho života. Ako keby s otvorenými očami sníval ten najkrajší sen. Keď sa vracal z diskotéky, ani nešiel, ale priam sa vznášal. Bol spitý šťastím. Toto bol krásny začiatok osudovej lásky. Ale čoskoro sa nad ňou začali vznášať čierne chmáry.
Začalo sa to nádherne a nádherne to aj istý čas pokračovalo. Hanka a Roman si výborne rozumeli. Ich stretnutia boli sporadické, pretože obaja boli vysokoškoláci. Ona pedagogička, on medik. Každú chvíľu spoločného voľna však využívali na to, aby boli spolu. Prežívali obdobie skutočného životného šťastia. Lenže ľudské šťastie nikdy netrvá večne. Hanka s Romanom boli znovu raz na diskotéke spolu. A vtedy tam prišiel aj Michal Dragan. Bol nadratý jak delo. Práve ho zase pustili z basy. Už pohľad naňho neveštil nič dobrého.
Dragan bol problémový chlap. Bol o niečo starší ako Roman, ktorý s ním prakticky doposiaľ neprichádzal do styku. Bol to taký čudný samotár. Osamelý zlostný vlk. Kradol, chľastal, bil sa po zábavách. Nevedel sa spratať do kože. Dragan chcel v minulosti chodiť s Hankou, ale ona mu dala košom. Vtedy jej vynadal nevyberaným spôsobom a vykričal jej, že ju už nechce vidieť a že takú, ako je ona, môže mať koľko chce. Zdalo sa, že sa zmieril so skutočnosťou. Opak však bol pravdou. V skutočnosti sa s tým nikdy nevyrovnal.
Hanka o tom nehovorila. Vlastne ani nebolo o čom. Nikdy medzi nimi nič nebolo. Považovala to za definitívne uzavretú vec. Až neskôr zistila, ako veľmi sa mýlila.
Nevedno ako sa Dragan dostal na tú diskotéku, no zrazu tam len bol. Hanka s Romanom si ho spočiatku nevšimli, pretože sa venovali jeden druhému. Boli v najlepšom, keď prikvitol ten vtáčik. Či skôr vták. Divoký, krvilačný orol. Dragan ich objavil veľmi skoro po svojom príchode a pri pohľade na zamilovaný párik v ňom vzkypela zlosť. Mal zlosť na celý svet a potreboval tú zlosť na niekom vybiť. Podišiel k páru a začal vyrývať: „Á, tu je holubička! A má pri sebe aj holúbka! Utešený párik! A čo keby som si chcel s holubičkou trošku pohrkútať?! Holúbok hádam nebude namietať?“
Hanka sa prekvapene pozrela na Dragana a v prvom momente mala pocit, že zle vidí. Na chvíľu ju premkla hrôza, no vzápätí pocítila spravodlivý hnev. Prudko sa ohradila: „Daj nám pokoj! Povedal si predsa jasne, že ma už nechceš ani vidieť a takých, ako som ja, môžeš mať hocikoľko. Tak si nájdi inú a mne daj svätý pokoj!“
Lenže Dragan nemienil len tak ľahko opustiť bojisko a začal vybľakovať: „Ale ja nechcem inú! Chcem svoju holubičku, čo mi ubzikla.“
Nato Hanka prudko odsekla: „Nie som tvoja holubička! Nestojím o teba! Už dávno som ti to povedala!“
Vtedy sa do veci zapojil aj Roman a povedal Draganovi: „Daj nám pokoj, človeče! Nevidíš, že si tu zbytočný?!“
Do Dragana ani čoby pichlo zo desať včiel. Vyskočil ako zlostný pes: „Ale čo?! Zbytočný! Tak ja ti ukážem, kto je tu zbytočný!“
V tej chvíli začal Romana mlátiť ako zmyslov zbavený. Roman nikdy nebol bitkár a vlastne sa ani nestihol brániť. Bol zaskočený a jeho sok využil moment prekvapenia. Dragan zrazil Romana na zem a vrhol sa naňho. Pritom ho ďalej zosmiešňoval. Až po chvíli sa spamätal a začal sa brániť, ale bol v nevýhode. Dragan bol chlap ako hora. Roman so svojou výškou bol chlapina, ale Dragan bol ešte o pol hlavy vyšší. Zavalitý chlapisko. Nie tučný, ale robustný. Hotový medveď. Sotva sa mu mohol niekto vyrovnať. Ani Roman nie, takže dostal poriadnu príučku. Mal však kus šťastia.
Keď sa strhla mela, ktosi zavolal políciu a tá čoskoro prišla. Začalo sa veľké vyšetrovanie. Roman chodil na výsluchy, ale nakoniec sa z toho vysekal. Hanka, usporiadatelia... všetci svedčili v jeho prospech. Dragan ho evidentne napadol. Vyprovokoval celý incident a ako recidivista nemal šancu. A tak išiel znovu bručať. To neveštilo nič dobré. Ani Hanka s Romanom nemali z toho najlepší pocit, ale boli bezmocní. Tajne dúfali, že k najhoršiemu nikdy nedôjde.
Istú dobu o Draganovi nebolo počuť a oni dvaja prežívali krásne časy. Začali zabúdať na problémy a pomaly uvažovať aj o svadbe, no neponáhľali sa s ňou. Hanka mala pred sebou ešte niekoľko semestrov vysokej školy a až po jej skončení sa chcela zosobášiť s Romanom. Lenže to ešte nevedela, že nosí pod srdcom Romanovo dieťa. Ak by bola vedela toto, určite by bola svadba čo najskôr. Udalosti však nabrali úplne iný spád a skutočnosť bola napokon omnoho temnejšia ako ružové predstavy mladých zaľúbencov.
Bol koniec leta. Vonku bolo chladno, ale dvom ľuďom to evidentne vôbec neprekážalo. Romanovi a Hanke. Hriali ich plamene lásky, ktoré im horeli v srdciach. Vybrali sa na prechádzku do prírody. Obaja mali po skúškach a chceli si byť čo najviac spolu. Vynahradiť
si dlhé chvíle odlúčenia na vysokoškolských internátoch. Prahli jeden po druhom a túžili po samote, ďaleko od okolitého sveta. Vymieňali si nežné vyznania a bozkávali sa až do extázy. Ktovie ako dlho. Čas pre nich nič neznamenal a svet naokolo prestal existovať. Roman sa nemohol nasýtiť pohľadov do Hankinych čiernych očí. Tie oči, hlboké ako studňa, boli plné lásky a nehy, takže mu spôsobovali závrať. Pocítil rozkoš opojenia. Srdce mu pišťalo šťastím a jeho pery nenásytne nasávali jej pery. Boli nevýslovne slastné a on sa ich nemohol nasýtiť.
Rovnaká vášeň stravovala aj ju. Jej tuhé objatia signalizovali neskrotnú túžbu mladého tela po naplnení. Obaja sa potácali na hrane blaženosti, no netušili, do akej hĺbokej priepasti sa o chvíľu zrútia.
Precitnutie bolo veľmi kruté. Spôsobil ho známy hlas, pri ktorom obaja zdreveneli. Práve vyšli z lesa na lúku, keď sa ten chlap zjavil ako blesk z jasného neba.
„Dragan!“ s hrôzou konštatovala Hanka. Pozreli sa na seba a všetko bolo v momente jasné.
Ani blesk by ich nemohol zasiahnuť bolestnejšie. Hanka bola ako vyplašené vtáča. Tie dve hlboké studne jej očí boli v tej chvíli až po okraj naplnené hrôzou.
Aj Roman zdúpnel od strachu. Cítil, že jeho svet sa definitívne rúca. Dragan sa blížil s víťazoslávnym výrazom tváre. Tváril sa ako majster sveta. Už zďaleka vybľakoval. Hanka sa vystrašene pozrela na Romana a zlomeným hlasom zastonala: „Preboha, čo tu ten robí?“
Roman záhrobným hlasom úprimne odvetil, že nevie. Bol hádam ešte viac vystrašený ako ona. Tušil, že dôjde k veľkej tragédii. Strašne túžil po tom, aby to, čo videl, bol len prízrak.
Lenže nebol. Mohol si oči vyočiť, ale videl len to, čo vidieť nechcel. Hroznú realitu. Snažil sa aspoň uchrániť milovanú bytosť posledným zúfalým pokusom: „Poklad môj, preboha ťa prosím, utekaj, čo ti sily stačia. Ja ho zdržím, koľko len budem môcť.“
Kategoricky odmietla: „Nenechám ťa tu samého.“
Zúfale naliehal: „Preboha ťa prosím, počúvni ma!“
„Tak utečme spolu.“
„To by nemalo zmysel. Ja by som mu možno ušiel, ale teba by dohonil.“
„Ó, Bože, to sa neskončí dobre.“
„Viem. Aspoň sa schovaj za mňa! No tak!“
To už bol Dragan celkom blízko. Chvíľu si vychutnával pocit víťazstva pri pohľade na vystrašené tváre milencov, no zrazu mu tvár skrivil zlovestný mrak a on začal vrieskať Romanovi do tváre: „Tak ty si nedáš pokoj, chrapúň! Uvidíme, či nepustíš do gatí, keď zbadáš toto!“
Po týchto slovách vytiahol odkiaľsi dýku. Roman a Hanka zdesene cúvli a Dragana to viditeľne pobavilo. Lichotilo mu to. Začal Romana zosmiešňovať: „Tak čo, hrdina? Myslel si si, že ma budeš donekonečna provokovať, čo?!“
„Nikto ťa nikdy nechcel provokovať! Chceme len mať už konečne pokoj!“
„Pokoj? Nehovor! Pre vás dvoch som sedel v lochu a teraz vám mám dať pokoj?!“
„To nie je naša vina!“
„Nie? Tak čia?“
„Prestaň! Daj už konečne pokoj!“
„Pokoj? Tak ten si budeš musieť vybojovať! No poď! Ukáž, aký si chlap!“
V tej chvíli sa Dragan zahnal dýkou, no Roman stihol uhnúť. Dragan sa pousmial. Evidentne sa bavil na účet vystrašeného páru. Vyžíval sa v tom, že môže milencov trápiť. Pri ďalšom útoku sa však Roman nestihol uhnúť a Dragan ho svojou dýkou zasiahol. Trafil ho do ľavej ruky. Poniže lakťa. Bol to síce len ľahšie zranenie, ale Roman zareval od príšernej bolesti, ktorá ho ochromila. a Dragan sa škodoradostne zasmial. Využil slabosť raneného súpera a zmovu zaútočil. Kopol ho do brucha a pravačkou mu zasadil tvrdý úder do tváre, takže Roman spadol na zem. Trvalo mu hodnú chvíľu, kým sa spamätal zo šoku.
V tej chvíli Hanka ako obratná mačka zaútočila na Dragana. Náhodou sa jej dostala do ruky palica, pohodená na zemi a tou začala mlátiť darebáka. Zasiahla ho aj do tváre a vtedy Dragan zreval od bolesti. Jeho tvár, na ktorej sa objavila krv, sa skrivila od nepríčetnej zúrivosti.
Jednou rukou schytil palicu, aby zastavil útoky Hanky, a druhou sa prudko sa rozohnal s dýkou v ruke. Bol to nerovný zápas. Krehké žieňa nemalo šancu proti zlostnému medveďovi. Draganova dýka sa naplno zaborila do Hankinej hrude. Roman práve vstával zo zeme a chystal sa Hanke pomôcť. Neskoro! Hanka bolestne vykríkla a klesla k zemi, zaliata krvou. Ten desivý obraz Romana úplne paralyzoval. Jeho mozog hodnú chvíľu odmietal uveriť očiam a trvalo istý čas, kým napokon kapituloval. Romanovo srdce bolestne zastonalo.
Dýka, ktorá prebodla Hankinu hruď, zasiahla i jeho.
Šokovaný bol však aj Dragan. Hoci nebol nijaký anjel, toto zrejme nechcel. Nenávidel Hanku, no zároveň ju beznádejne miloval a nedokázal sa jej definitívne vzdať. Nezniesol jej odmietnutie a pohŕdanie, ale keď do nej vrazil nôž, v momente pochopil, že ju raz navždy stratil. Okrem toho nikdy predtým nezabil človeka. Hoci napáchal veľa zla, vražda bola aj pre neho príliš hrozným činom. Sám bol šokovaný tým, čo urobil. Bezradne sa díval pred seba a nevedel, čo si má počať.
Roman bol istú chvíľu paralyzovaný hrôzou i vlastným zranením, no potom sa prebral zo šoku a pochopil, že musí konať. Inakšie by mohol byť ďalšou obeťou útočníka on. Vyskočil na rovné nohy, zareval ako tur a vyrútil sa proti Draganovi. Už mu bolo všetko jedno. Konečne dostal guráž a bol ochotný ísť priamo v ústrety smrti. Škoda, že tak neskoro.
Dragan zaregistroval blížiacu sa hrozbu a obrátil sa k Romanovi. Vtedy Roman po prvýkrát zbadal strach v jeho očiach. Ten podliak sa bál. Roman bol odrazu vo výhode. Nemal čo stratiť a bol odhodlaný na všetko. Triasol som sa od nepríčetnej zlosti. Spomenul si na svoje začiatky v karate. Istú dobu ho trénoval. Pritiahol pravú nohu k panve a potom ju prudko vystrelil smerom k trupu protivníka. Jeho chodidlo ako ťažké baranidlo zasiahlo brucho súpera. Vzápätí Roman pritiahol k hrudi pravačku a potom ju vystrelil smerom k brade protivníka. Šokovaný Dragan bezmocne klesol k zemi ako podťatý, pričom v pravej ruke stále zvieral dýku. Roman nemeškal a z celej sily šliapol na tú ruku. Začul veľmi bolestivý výkrik protivníka. Potom vykopol z Draganovej ruky dýku a zmocnil sa jej. Zastrčil si ju za pás a potom z celej sily niekoľkrát kopol do boku protivníka, ležiaceho na zemi. Ťažko otrasený Dragan zostal nehybne ležať na zemi.
Roman sa obrátil a pribehol k Hanke. Chytil ju do náručia a pozrel sa jej do tváre. Zúfale jej chcel pomôcť, ale ako medikovi, ktorý mal za sebou niekoľko semestrov medicíny, mu stačil okamih na to, aby spoznal, že za daných okolností ju už nemôže zachrániť. Trvalo to len chvíľu a plamienky v jej krásnych hlbokých očiach vyhasli. Hanka mu skonala v náručí.
Zasiahol ho blesk bolesti. Oči mu zaliali horké slzy a tie slzy stekali na jej tvár. Srdce nešťastného muža zaplavila povodeň nesmiernej bolesti a zúfalstva. Plakal ako malý chlapec, ktorý odrazu osirel. Každú bunku jeho tela zasiahla bolestná triaška.
Odrazu sa ozval Dragan. Zastonal od bolesti a pomaly sa spamätával z prvého útoku. Roman sa obzrel a rozochvel sa od nepríčetnej zloby. A vtedy sa stalo čosi desivé. Netvor, ktorý bol doposiaľ uväznený v Romanovom tele, rozbil svoje ľudské väzenie a dostal sa na slobodu.
V každom človeku sa skrýva netvor. Bežne je v človeku zavretý, ako v klietke. Človek je vychovávaný k tomu, aby nedovolil tomu svojmu netvorovi rozbiť svoje ľudské väzenie a dostať sa na slobodu. V každom z ľudí má Satan svojho spojenca, ktorý je uväznený v ľudskej telesnej schránke schránke. Lenže Zlý neustále obchádza okolo každého človeka a snaží sa vyslobodiť netvora z jeho ľudskej klietky. Snaží sa, aby sa netvor zmocnil človeka, v ktorom bol predtým uväznený. Nie vždy sa mu to darí. Niekedy netvor nevyjde zo svojho ľudského väzenia celý život. Pokiaľ človek nosí vo svojom srdci Krista, Satan nemá šancu, pretože netvor je spoľahlivo uzamknutý v ľudskej klietke a človek ho veľmi pozorne stráži vo svojom telesnom väzení. Satan zbytočne zvonku obchádza a zúri. Lenže ak človek stratí Krista a zostane sám, prestáva byť rovnocenným protivníkom pekelnej šelmy. Vtedy stačí vhodný moment. Trebárs nejaká veľká krivda... Nespravodlivosť... Človek pozabudne na to, že len Boh má právo súdiť. Túžba po pomste je príliš silným pokušením. Vtedy zaútočí Satan a pomôže netvorovi rozbiť jeho ľudskú klietku a dostať sa na slobodu. Aj ten netvor, ktorý bol uväznený v Romanovom tele, rozbil svoje ľudské väzenie a dostal sa na slobodu.
Ak by sa Roman v tomto momente zastavil, ak by bol ovládal situáciu, bolo by jeho doterajšie správanie ako-tak ospravedlniteľné. Dalo by sa hádam kvalifikovať ako nutná sebaobrana. Lenže v tejto chvíli už návrat nebol možný. Bola prekročená hranica, z ktorej ešte bolo možné vrátiť sa. Dragan zahubil to najdrahšie, čo Roman v živote mal. Ublížil jemu, ale čo horšie, zmárnil bytosť najdrahšiu jeho srdcu. Najprv ním lomcovala bolesť nad stratou Hanky, potom túžba po odplate. Každá bunka jeho tela prahla po pomste.... Oko za oko, zub za zub. Smrť za smrť... Všetky zábrany padli. Láska k blížnemu, humánne zásady, to všetko sa stalo minulosťou. Ako keby ani nikdy neexistovali. Už bolo len jediné: pomsta.
To bol moment, ktorý využil netvor. Už ho nič nespútavalo. Nič ho nestrážilo. Využil Romanovu slabosť a poľahky rozbil klietku, v ktorej bol po celý dovtedajší Romanov život väznený. Triumfálne opustil svoje väzenie a svojimi neviditeľnými reťazami spútal Romana. Zasadil mu do srdca diabolskú nenávisť a túžbu po krvi. Krv za krv! Smrť za smrť!
Romanove ruky a nohy sa stali poslušným nástrojom jeho netvora, ktorý nerešpektoval nič ľudské. Otvoril brány pekla a príval diabolskej nenávisti zaplavil miesto činu. Povzbudzovaný Satanom rozpútal pekelné besnenie. Roman pocítil neľudskú silu. To už nebol ten jemný, romantický mladíček. Bol to ten jeho netvor, ktorý sa vyslobodil z jeho tela a ovládal Romana ako svoj smrtiaci nástroj. Vyskočil ako krvilačný zver a v momente bol pri Draganovi. Triasol sa od nepríčetnej nenávisti. Prahol spôsobiť pekelné muky človekovi, ktorý mu rozbil život na márne kúsky. Túžil namočiť si ruky v Draganovej krvi. Teda chcel to ten netvor, čo ho ovládol. Hankin vrah nemal šancu. Bol vydaný na milosť a nemilosť strašnému netvorovi, ktorý unikol z ľudskej klietky.
Začali pekelné orgie. Roman sa stal nástrojom netvora. Ocitol sa v akejsi schizofrénii. Ruky, nohy aj celé telo bolo jeho, no vôľa bola netvorova. Ako besný kopal do ležiaceho Dragana a pritom ho cynicky zosmiešňoval. Tak ako predtým Dragan jeho. Aj všetkých tých, ktorých v živote tak rád ponižoval. Roman víťazoslávne krúžil okolo bezmocného protivníka a robil si z neho posmech: „Tak čo, ty hrdina?! Uvidíme, kto teraz pustí do gatí! Nedal si nikomu pokoj, nebudeš ho mať ani ty, chrapúň jeden mizerný! Tu máš!... Za Hanku!... Za mňa!“
Pri týchto slovách uštedril svojmu nepriateľovi zopár tvrdých kopancov. Dragan reval a zvíjal sa od bolesti na zemi. Roman to komentoval cynickým výsmechom:
„Bolí, čo?! Aj iných bolelo! Ale ty si nepoznal zľutovanie! Preto skapeš, podliak!“
Dragan bolestne stonal a Roman znovu kruto zaútočil a uštedril súperovi zopár veľmi bolestivých kopancov. Dragan s najvyšším vypätím síl zvolal: „Nie! Prosím!“
„Ale čo?! Tak ty vieš aj prosiť! To je mi novinka!“
Dragan cítil, že ide o všetko, preto sa pokúsil zachrániť si kožu: „Prosím ťa! Už nikdy ti neublížim! Prisahám!“
Roman s mimoriadnou dávkou zlomyseľnosti odvetil: „Nemusíš prisahať! Viem, že mi už neublížiš! Nikomu už nikdy neublížiš! Mŕtvy už nemôže ubližovať! A ty si predsa mŕtvy! Zdá sa, že ešte žiješ, ale to je len prvý dojem! V skutočnosti si už mŕtvy! Živá mŕtvola!“
Pohľad na utrpenie Dragana napĺňal Romana slasťou. Bola to taká zvrátená, diabolská rozkoš. Hltal tú rozkož plnými dúškami, no nemohol sa jej nabažiť. Zadúšal som sa ňou, no ešte žiadostivejšie ju nasával. Túžba konať zlo sa v tej chvíli stala najväčšou vášňou jeho života.
Už to nebol človek, ale vraždiaca beštia. Ukájal sa pohľadom na hynúceho človeka pri jeho nohách a cítil pritom slastné závrate. Pripadal si ako všemocný pán, ktorý rozhoduje o živote a smrti úbohého nehodného pozemského červa. Človek, pred ktorým sa triasli mnohí iní, sa pred ním zvíjal ako had! A on sa zrazu cítil byť povolaný pomstiť sa za všetkých ľudí, ktorým kedy Dragan ublížil. V podstate bol škodnou a škodnú treba likvidovať. Tak to aspoň Roman v tej chvíli vnímal.
Krvavé jatky pokračovali. Roman znovu zaútočil a spôsoboval ležiacemu bezmocnému protivníkovi nové bolestivé rany.
Dragan zaúpel: „Niéé!“
Roman však pokračoval v predchádzajúcom tóne: „Prečo nie?! Aspoň už nebudeš nikoho obťažovať! Si škodná! A škodnú treba likvidovať. Preto zdochneš ako škodná!“
Dragan nevládal vstať a tak sa len plazil po zemi. A Romanovi to lichotilo. Konečne sa mu dostalo sitisfakcie za doterajšie poníženie. Neskoro, ale predsa.
„Chceš ma vari zabiť?!“ bedákal Dragan.
„A prečo nie?! Si ľudský odpad. Otravuješ vzduch! Ničíš ľuďom život! Urobím tejto spoločnosti službu. Zbavím ju odpadu. S nesmiernym potešením.“
„Ó, nié!“ bolestne úpel Dragan, ale jeho námaha bola úplne zbytočná. Po týchto slovách Roman zareval od návalu zúrivosti a uštedril svojej obeti znovu niekoľko kopancov.
Dragan reval od bolesti a stonal: „Áááá! To bolí!“
„Viem! Preto to robím! Mám z toho radosť. Aspoň spoznáš, ako trpeli tí, ktorým si toľké roky ubližoval! Za všetky tie krivdy budeš teraz po troche umierať!“
„Nie! Pre živého Boha! Nie! Už ma... nebi!“
„Čóóo? Ty máš ešte tú drzosť dovolávať sa Boha?!“
Romana pochytil nový záchvat pekelnej zúrivosti. Divoko vyrevujúc kopal ako zmyslov zbavený do človeka, ktorý mu prevrátil život naruby. Systematicky, chladnokrvne, bez milosti postupne zabíjal Hankinho vraha. Dragan sa rýchle menil na veľkú krvavú masu. Už sa nevládal hýbať, iba nehybne ležal na zemi. Nereagoval, neozýval sa. Umieral. Zrazu Roman
precitol. Obrátil Dragana horeznačky a pochopil, že je úplný koniec. Dragan bol po smrti. Romana zaplavili kruté výčitky svedomia, ktoré zahnali netvora, doposiaľ ovládajúceho jeho telo aj ducha, znovu do klietky. Roman sa oslobodil spod vplyvu Zlého, ale už sa nestal tým, čím bol predtým, než ho netvor ovládol. Bol čerstvým vrahom. Zabil človeka. Kruto, bez milosti, bez zaváhania. Jeho poľahčujúcou okolnosťou bolo, že mu ten človek zabil najmilšiu bytosť na svete a aj jeho ohrozoval na duši, ale tým svoje svedomie nemohol uchlácholiť. Jasne si uvedomoval, že nebolo nutné Dragana pripraviť o život. Nevraždil z nevyhnutnosti. Zabil z pomsty a diabolskej nenávisti.
Roman pocítil nevoľnosť. Mimoriadne psychické i fyzické vypätie, strata krvi zo zranenej ruky a nesmierna únava mu podlomili nohy. Spadol na zem a stratil vedomie. Až neskôr sa dozvedel, že ho našli nejaké deti, ktoré privolali pomoc...

Uplynuli roky. Znovu sa stretávame s Romanom. Oblečený v rehoľnom hábite kráča po uličke cintorína. Zmenil sa, zostarol, ale je to on. V jednej ruke má kyticu nádherných ruží, v druhej drží tašku. Po chvíli zastavuje pri jednom hrobe. Na náhrobku vidí meno svojej Hanky. Do vázy na náhrobku vkladá kvety. Potom berie plastikovú fľašu, do ktorej naberá vodu z neďalekej studne a zalieva ňou kvety. Potom vyberá z tašky škatuľu so sviečkami a postupne ich zapaľuje na hrobe. Napokon si kľakne ku hrobu, prežehnáva sa a jeho pery odriekajú modlitbu. Po jej skončení sa uprene zadíva na náhrobok a v duchu sa prihovára bytosti, ktorá mu je aj roky po smrti stále taká drahá a blízka: „Moja najdrahšia, zajtra odchádzam do Paraguaja ako misionár. Konečne dám svojmu životu nový, vyšší zmysel.
Zoderiem sa v službe ľuďom, aby som tak odčinil svoje zlyhanie. Neuchránil som ťa a navyše som zbytočne zabil človeka. Stále ma prenasleduje tá hrôza. Vidím tvoje vyhasínajúce oči a vidím aj umierajúceho Dragana. Modlím sa za vás. Za teba, ale aj zaňho. Snažím sa tak aspoň čiastočne odčiniť svoj zločin. Ach, keby som to tak mohol vrátiť! Keby som mohol vrátiť to šťastie, ktoré som prežíval po tvojom boku. Tak veľmi mi chýbaš. Chcel som navždy spojiť svoj život s tvojím. Mohli sme byť rodina. Naše dcéra by už dnes bola školáčka. Ani som nevedel, že si nosila pod srdcom moje dieťa. Možno si to nevedela ani ty. To neviniatko malo iba pár týždňov, keď ho spolu s tebou zahubila chladná ruka vraha. Dva životy naraz. O to strašnejšiu bolesť som prežíval, keď som sa to dozvedel. V jednej chvíli som stratil všetko.
Milovanú bytosť... dieťa... postavenie... ľudskú dôstojnosť... slobodu.
A predsa som nemal právo vraždiť. Bože... ako som len mohol tak hlboko klesnúť?! Práve ja, taký romantický rojko?... Nikdy by som nebol povedal, že budem schopný bezcitne zabiť bezbranného človeka. Ako chlapec som bol obyčajný strachopud. Zbabelec. Jeden z mnohých bežných zbabelcov, akých je na tomto svete neúrekom.
Keď som raz videl, ako naša mama odrúbala sekerou kohútovi hlavu, bolo mi nanič. Nemohol som sa pozerať nato, ako bezhlavý kohút vyskakoval a v kŕčoch zápasil so smrťou. Neznášal som pohľad na krv. Bol som útlocitný a zbabelý. Pamätám sa, ako som raz nechal kamaráta v štychu. Išli sme spolu po ceste a jeho zrazu napadol akýsi cudzí chalanisko. Mal som kamarátovi pomôcť, ale ja som zo strachu zbabelo zdrhol. Kamarát mi to nikdy nevyčítal, ale moje svedomie mi to neraz pripomenulo. Ako som sa práve ja mohol stať chladnokrvným vrahom?
Bývali časy, keď som nedokázal pochopiť, ako mohli Nemci počas vojny páchať také zverstvá. Dnes už to chápem. Človek – ak nemá v srdci Krista - dokáže v sebe veľmi rýchlo zahlušiť svedomie aj všetko to pozitívne, čo doňho predtým vštepili a veľmi rýchlo sa stotožní s tým netvorom v sebe. S tým strašným netvorom. Beda tomu, koho premôže jeho vlastný netvor. Potom sa sám stáva strašným netvorom. Spoznal som to na vlastnej koži. Dodnes ma prenasledujú desivé nočné mory.
Dlho som sa nevedel vrátiť späť do života. Chvíľami som sa hanbil zato, že vôbec žijem. Vtedy som túžil zomrieť. No smrť neprichádzala a ja sám som odmietal dobrovoľne odísť z tohto sveta. Moja mamka bola horlivá katolíčka a samovraždu považovala za strašný hriech. Nedokázal som prekročiť vlastný tieň.
Pomohol mi až ten kňaz v kriminále. On sám kedysi zabil človeka. Vedel ma pochopiť. Dal mi silu žiť. Obrátil som sa k Bohu a zatúžil som do smrti mu slúžiť, aby som splatil dlh, ktorý mám. A tak zajtra odchádzam, moja najdrahšia. Verím, že sa raz stretneme v Pánu. Zbohom, láska. Zbohom, drahá dcérka. Nevidel som ťa zaživa. Verím, že ťa uvidím oslávenú v nebi.“
Po drsnej tvári muža sa kotúľajú slzy. Prežehnáva sa, urobí pár krížikov na hrobe a potom zhrbený odchádza.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.