29. marca 2015

Odkiaľ a kam, človeče?

V podstatných veciach jednota, v pochybných sloboda a vo všetkom kresťanská láska
Problematika vzniku a vývoja vesmíru, našej zeme a života na nej je nepochybne zaujímavá. Ľudstvo sa ňou zaoberá zrejme od svojho zrodu, hoci rôznymi spôsobmi, v závislosti nielen od stupňa poznania, ale najmä svetonázoru a životných priorít. V dnešnej dobe sa do popredia dostal prírodovedecký pohľad, na všetky otázky sa pokúšame nájsť odpoveď prostredníctvom experimentálneho skúmania a diskurzívneho rozumu. Pozrime sa však na túto oblasť nášho záujmu z ontologického hľadiska a očami viery.

Vychádzajúc z výroku, uvedeného v úvode (pripisuje sa svätému Augustínovi), treba povedať, že nejde o vec podstatnú, ktorá by mala priamy vplyv na smerovanie a naplnenosť ľudského života; nezávisí od nej ani šťastie, ani spása človeka. Máme teda v tejto oblasti plnú slobodu bádania. Pre ľudské bytie, pre život človeka ktorejkoľvek doby je nepodstatné, či vesmír existuje dlhší alebo kratší čas, či majú pravdu kreacionisti alebo evolucionisti, nie je podstatné ani to, aké dlhé sú dejiny ľudstva. Podstatný je vzťah k Bohu (Desatoro) a k postave Ježiša Krista (Evanjelium).
F. X. Šalda napísal svojho času úvahu s názvom Kríza inteligencie. Prenikavo v nej odkryl biedu súčasného (vedeckého) myslenia. Uvádza myšlienky, ktorých platnosť pretrváva, ba ešte sa upevňuje. Konštatuje, že intelektuáli stále viac podliehajú materializmu, veria už len tomu, čo môžu ohmatať a spočítať, zameriavajú sa na zhromažďovanie údajov a zanedbávajú pritom jednotiaci princíp. Pozíciu mysliteľa zaujal takzvaný odborník, zahltený množstvom informácií, ktorý však nepozná túžbu po duchovne a absolútne. Takto ponímaná veda nemôže dať podľa Šaldu svetu to, čo najviac potrebuje: mravný príklad a vzor.
A tak musíme dať za pravdu L. N. Tolstému, ktorý napísal: „Mladí ľudia sa učia mnohým ťažkým predmetom...  Len sa neučia to, čo je vždy a všetkým potrebné, v čom je zmysel ľudského života, ako ho treba prežiť a čo si o tomto probléme mysleli a ako ho riešili najmúdrejší ľudia minulosti. Ľudia, ktorí sa považujú za učených, vzdelaných, osvietených, ktorí ovládajú obrovské množstvo nepotrebných vecí, ustrnuli v najhlbšej nevedomosti nepoznajúc zmysel svojho života, dokonca sa touto neznalosťou pýšia.“
Na jednej strane, povedané slovami kardinála Korca, odmietanie evolúcie ako takej by bolo v rozpore s poznatkami, ktorými dnes ľudstvo disponuje. Organická evolúcia je zrejme skutočnosťou, ale diskusia o priebehu či spôsobe evolúcie je stále otvorená. Na strane druhej sa žiada povedať, že zo strany vedcov sme neraz svedkami divných predstavení; možno z nedostatku pokory a duchovnosti si trúfajú do detailov opisovať to, čo sa údajne stalo v tej-ktorej sekunde dávnoveku.  Navyše, ako konštatuje E. J. Larson, mnohí ateisti si spravili z evolucionizmu (darvinizmu) náboženstvo, resp. náhradku náboženstva; usilujú sa svoj názor na život „dokázať“ a pritom zneužívajú vedu, oháňajúc sa ňou aj v duchovnej sfére.
Človek, ktorý verí v Boha a chápe ho ako všemohúceho Stvoriteľa, uznáva, že Boh nás nekonečne presahuje; stvoriteľ všetkého isto môže viac, než my dokážeme vyskúmať a vypočítať. A človek, ktorý vyznáva Ježiša ako Krista, by nemal pochybovať o Božom pôsobení vo svete. Z hľadiska kresťanskej viery sú dejiny dejinami spásy.
Kresťanstvo je zjavené náboženstvo. Večný Boh sa zjavil v historickom čase a na konkrétnom mieste ako Boh Ježiša Krista – ak toto vyznávame, prijímame aj zázračnosť Božieho pôsobenia. Ladislav Hanus v predslove k Pascalovým Myšlienkam píše: „Zázrak... sa stáva kameňom úrazu, voči ktorému treba zaujať stanovisko – za, či proti, a tým vysloviť nad sebou súd.“  Položme si otázku: Nie je naše prílišné utiekanie sa k vede (evolucionizmu) prejavom slabej viery v Zázrak?
Prírodné vedy nám neposkytnú ucelený obraz o svete, neobjasnia celú skutočnosť, nedajú a ani nemôžu dať odpoveď na základné ontologické otázky. Je preto prirodzené a múdre využívať aj iné zdroje poznania, zohľadňujúc hmotný i duchovný rozmer skutočnosti.
Pristavme sa ešte pri otázke chápania Svätého písma. Veriaci kresťan vníma Bibliu ako súbor posvätných textov. Ak chceme mať z Písma úžitok, mali by sme ho čítať v takom zmysle, v akom bolo napísané. Pekne o tom hovorí Tomáš Kempenský: „Naša samoľúbosť je nám často na prekážku pri čítaní Svätého písma, keď chceme chápať a rozoberať miesta, ktoré by sme mali jednoducho prijať. Ak chceš mať z čítania osoh, čítaj pokorne, úprimne a s vierou, a nikdy nechci mať povesť učenca.“ A ešte niekoľko storočí pred ním svätý Augustín napísal: „Pane, uveril som tvojmu Písmu, hoci jeho slová sú mi tajomné. (...) Chcem pristúpiť k slovám tvojho Písma a chcem v ňom hľadať tvoju vôľu.“
Rozum na všetko nestačí; nehovoriac o tom, že ľudské myslenie je vždy ovplyvnené citom, vôľou a charakterom človeka. Kresťanstvo hovorí o svete podľa Rozumu, Boha však nemožno stotožniť s bohom filozofov. Blaise Pascal vyjadril po svojom mystickom zážitku svoje videnie Boha takto: „Oheň. Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov, a nie filozofov a nie mudrcov. Istota. Radosť. Pokoj. Boh Ježiša Krista...“
Na záver ešte raz Pascal: „Hlavnou chorobou človeka je nepokojná túžba po veciach, ktoré nemôže poznať. A horšie je pre neho zotrvávať v takejto neužitočnej zvedavosti ako v omyle.“

Literatúra:
Svätý Augustín: Vyznania; Bratislava, Lúč, 1997
Tomáš Kempenský: Nasledovanie Krista; Trnava, Spolok sv. Vojtecha, 1999
Ján Chryzostom Korec: Človek, tvor náhodný?; Bratislava, Lúč, 2007
Edward J. Larson: Evolúcia; Bratislava, Slovart, 2006
Blaise Pascal: Myšlienky; Bratislava, Chronos, 1995
František Xaver Šalda: O umení, kultúre a spoločnosti; Bratislava, Serafín, 2010
Lev Nikolajevič Tolstoj: Čítanie na každý deň; Ružomberok, Verbum, 2010
::
Odporúčané: Kresťanská viera
::

1 komentár:

  1. Joseph Ratzinger – Benedikt XVI. v Knihe Ježiš Nazaretský píše:
    „Dnes sa Biblia do veľkej miery podrobuje kritériám takzvaného moderného obrazu sveta, ktorého základnou dogmou je to, že Boh v dejinách vôbec nemôže konať – že teda všetko, čo sa týka Boha, treba klásť do oblasti subjektívna. Potom o Bohu, o živom Bohu, už nerozpráva Biblia, ale iba my sami hovoríme a určujeme, čo môže robiť Boh a čo chceme a máme robiť my. A Antikrist nám potom s vysokoučeným výrazom povie, že exegéza, ktorá číta Písmo s vierou v živého Boha a počúva pritom jeho samého, je fundamentalistická. Na výške doby je iba j e h o exegéza, údajne čisto vedecká, v ktorej Boh sám nič nehovorí ani nemá čo povedať.“
    (Joseph Ratzinger – Benedikt XVI.: Ježiš Nazaretský; Trnava, Dobrá kniha, 2007)

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.