17. júna 2015

Dojčenie v kostole?

POLEMIKA
Karol Dučák súhlasí, Ján Maršálek nesúhlasí...
Karol Dučák
Nevyháňajme dojčiace matky z kostolov!
List jedného čitateľa, uverejnený aj s odpoveďou v Katolíckych novinách č. 20/2015 o dojčiacich matkách v kostole (Dojčiť a kŕmiť deti v kostole – áno či nie) vyvolal živú polemiku predovšetkým na internete. Mne osobne sa veľmi páči kultivovaný postoj Márie Kohutiarovej, ktorej príspevok pod názvom Reagujeme: Dojčiť a kŕmiť deti v kostole – áno či nie priniesol 31. mája 2015 internetový portál Cesta+. Za seba môžem prehlásiť, že ma pohľad na dojčiacu matku nepohoršuje, a mám pre takýto postoj hneď niekoľko závažných argumentov. 

Predovšetkým je vedecky dokázané, že už dieťa v prenatálnom období, teda v lone matky, vníma hudbu. Koncom druhého mesiaca tehotenstva sa vytvárajú prvé senzomotorické reakcie. Stimulácia zvukom v maternici je veľmi dôležitá pre psychický a intelektový rozvoj dieťaťa. Najmä klasická hudba (Vivaldi, Teleman, Händl, Bach), uspávanky a gregoriánsky chorál výrazne rozvíjajú hudobnú inteligenciu dieťaťa.
Aj v postnatálnom období, teda po narodení, zohrávajú sluchové vnemy v živote dieťaťa mimoriadne dôležitú rolu. Vedecké výskumy dokázali, že deti už vo veku niekoľkých mesiacov rozoznávajú skupiny tónov, rytmov, ba vedia rozlišovať hudobné nástroje, hoci ich ešte nedokážu pomenovať. Toto obdobie je jedným z najdôležitejších v ľudskom živote vôbec. Vyvíjajú sa zmysly, formuje sa osobnosť, motorika, psychika, sociálne správanie, vnímanie okolitého sveta, a práve sluch je v týchto vývinových procesoch mimoriadne nápomocný.
My dospelí často nedoceňujeme tento fakt, lenže práve batoľatá robia najväčšie pokroky pri poznávaní sveta. Toto obdobie je relatívne krátke a ak sa počas neho v správnej výchove čosi zanedbá, je veľmi ťažké to neskôr dohoniť. Je teda žiaduce, aby takéto deti boli spolu so svojimi matkami čo najčastejšie v kostole. A keďže batoľatá potrebujú stravu každé dve hodiny, bolo by nesprávne a bezcitné trápiť ich v kostole hladom. Pochybujem o tom, že niektorá matka ide do kostola preto, aby zámerne pohoršovala ostatných veriacich, ale dojčí dieťa preto, aby netrpelo a svojím plačom nerušilo ľudí v kostole.
Pripomínam v tejto súvislosti ďalšiu skutočnosť. V mnohých starobylých katolíckych kostoloch je vyobrazená Panna Mária dojčiaca malého Ježiška. Dokonca v Betleheme som spolu s manželkou navštívil františkánsky kostol, postavený nad Mliečnou jaskyňou, v ktorom je na niekoľkých obrazoch znázornená dojčiaca Panna Mária. V tejto jaskyni sa skrývala Svätá rodina počas svojho úteku do Egypta. Podľa povesti pri dojčení malého Ježiška kvaplo trochu Máriinho mlieka na kamennú podlahu jaskyne a tá zbelela. Dodnes si vrecká s rozomletými bielymi kamienkami kupujú židovské, kresťanské aj moslimské ženy, ktoré túžia otehotnieť.
Ani pápeža Františka pohľad na dojčiacu matku nepohoršuje. Nás však uráža. Práve na Slovensku, ktoré začína vymierať v dôsledku znižujúcej sa pôrodnosti. Veď práve pohľad na dojčiacu matku je symbolom nádeje Slovenska, zápasiaceho s demografickou katastrofou.
Preto úprimne prosím: nevyháňajme dojčiace mamičky z chrámov! Dojčenie dieťaťa možno predsa urobiť decentne. V niektorých nových chrámoch sú už oddelené miestnosti pre matky s deťmi. Lenže aj v starých kostoloch to možno umožniť bez prípadného pohoršenia ostatných veriacich. Dojčiace matky môžu napríklad sedieť vo vyhradenom priestore a pri dojčení môžu byť decentne zahalené. Preto jednoznačne schvaľujem dojčenie batoliat v kostole.
Iná je však situácia u starších detí. Tu platí, že rodič má vychovávať dieťa, nie dieťa rodiča. Rodič je povinný ustriehnuť svoje dieťa a nedovoliť mu vyrušovať ostatných veriacich počas omše. Najvhodnejším riešením je účasť na detských omšiach, ktoré sú určené práve tejto kategórii veriacich.
Ak som uviedol, že ma pohľad na dojčiacu matku nepohoršuje, musím jedným dychom dodať, že ma pohoršuje oblečenie niektorých žien, prítomných na svätej omši. Ak je práve módnym trendom nosiť holý pupok, veľa žien ako na povel bude chodiť s holým pupkom. Ak sú v móde vypasované nohavice, nemálo žien si oblečie vypasované nohavice. Bez ohľadu na to, či má na takéto oblečenie vhodnú postavu alebo nie.
Ak príde takto oblečená štíhla dievčina, dokážem jej počínanie aspoň sčasti pochopiť. Je si vedomá svojej peknej postavy a chce sa ňou prezentovať. Hoci ani toto nemôžem schvaľovať, pretože vo Svätom písme sa píše, že „beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza!“ (Mt 18, 7). Vonkoncom však neviem pochopiť, keď si oblečie vypasované nohavice tučná žena, a takto oblečená príde aj do kostola. Pri pohľade na ňu človek čaká, kedy na nej tie vypasované nohavice prasknú. Je to pohoršujúci, odpudzujúci pohľad. Takéto oblečenie sa nehodí ani na ulicu, nieto ešte do kostola.
Chcem vás preto, milé dámy, poprosiť: Ak už nemáte v úcte samy seba, berte ohľad aspoň na chlapcov a mladíkov, ale predovšetkým prítomných kňazov, ktorých svojím oblečením niekedy zbytočne provokujete. Oblečenie by malo predovšetkým zahaľovať prípadné nedostatky tela, nie ich ešte viac zvýrazňovať. Dvojnásobne to platí v kostole. Pán Boh zaplať za porozumenie!
::
Ján Maršálek
Zachovajme si pravú vieru a bázeň pre Bohom
Ako sa treba správať v kostole? Ako sa do kostola obliecť? Čo je vhodné a čo nevhodné, čo prípustné a čo neprípustné? Tieto otázky vyvolávajú záujem, o čom svedčia aj články a ohlasy, ktoré spomína Karol Dučák.
Ide o to, že v poslednej dobe mimoriadne vzrastajú sekularizačné tendencie v spoločnosti. Úlohu prirodzených autorít prevzali takzvané celebrity, absolutizovaná sloboda sa mení na svojvôľu, práva sú oddeľované od povinností, ľudia strácajú hodnotové ukotvenie a orientáciu. Tento posun v zmýšľaní a konaní zasiahol aj mnohých veriacich.
V našich kostoloch sme svedkami nových (a nepekných) fenoménov, je to napríklad jedenie a pitie, hranie sa, pobehovanie (v prípade detí), nevhodné oblečenie, nestráženie vlastných potomkov, používanie mobilného telefónu (v prípade dospelých). Zdá sa, že niektorí kňazi sa s tým už zmierili (niektorí možno súhlasia), iní nie, ale máloktorý z nich sa odhodlá verejne na to upozorniť, lebo reakcie ľudí bývajú niekedy až nenávistné. Skrátka, akoby sme odmietali kohokoľvek poslúchať.
Otázku dojčenia detí v kostole treba podľa mňa zaradiť do naznačeného kontextu. Poukazovanie na „demografickú katastrofu“ alebo kultúrne zvyklosti iných národov či umelecké zobrazenia tu nie je namieste. Na jednej strane platí, že vychovávať treba od začiatku, na strane druhej všetko má (malo by mať) svoj čas i pravidlá. Počul som v súvise s tým od staršej skúsenej ženy: Tú hodinu, čo trvá svätá omša, každé dieťa vydrží... Keď to dokázali naše mamy a staré mamy, mali by to dokázať aj ženy súčasnosti.
Kostol je svätý priestor, dom Boží – so svätostánkom a Sviatosťou Oltárnou – vyžaduje si úctu a bázeň, čo sa má prejaviť okrem iného primeraným oblečením a správaním. Každý prejav neúcty, nepozornosti, nedisciplinovanosti (teda aj dojčenie) odporuje duchu liturgie a narúša jej nábožné a aktívne prežívanie.
Mimochodom, ani oddelené miestnosti pre rodičov s deťmi nepovažujem za dobré riešenie. Pokiaľ mám možnosť sledovať, sú niekedy miestom hier a rozhovorov. Čo majú deti i rodičia z takejto účasti na svätej omši?! Nebolo by im lepšie zostať doma? Alebo nechať doma deti? Ak sa kostol zamieňa s materským centrom, škôlkou či ihriskom, nevedie to k pravej zbožnosti, práve naopak!
Nemali by sme podliehať tlaku ani zvodom tohto sveta. Žijeme v dobe dosiaľ nevídanej slobody jednotlivca, čo môže byť darom i zmarom, mladá generácia je dnes vychovávaná omnoho voľnejšie než v minulosti. Lenže kresťan katolík, opravdivo prežívajúci svoju vieru, vníma popri právach i povinnosti, popri možnostiach i hranice, lebo vie, že nie všetko osoží. Pokrútené chápanie kresťanstva (všetko je dovolené!), ktoré berie všemohúceho Boha ako „pohoďáka“, je scestné a nebezpečné. Ježiš Kristus nás varuje pred širokou a pohodlnou cestou, ukazuje nám cestu obety, sebazaprenia a obnovy v duchu, teda cestu nahor.

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.

14 komentárov:

  1. PriestorNet chce byť aj diskusným a polemickým fórom, v súlade s augustínovskou zásadou: V podstatných veciach jednota, v nepodstatných sloboda a vo všetkom kresťanská láska.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Karol Dučák18.6.15

    K pánovi Maršálkovi prechovávam patričnú úctu a rešpekt a som mu hlboko vďačný za doterajšiu spoluprácu, ktorá bola, myslím, na prospech nielen nám dvom, ale celému spektru čitateľov PriestorNetu. Zároveň dúfam, že táto spolupráca bude pokračovať aj naďalej. Na mnohých veciach sa zhodneme, sú však aj názory, v ktorých sa rozchádzame. Aj v pripojenej polemike sa stotožňujem so všetkými názormi Pána Maršálka, s výnimkou dojčenia batoliat v kostole. V tom sa zrejme nezhodneme, ale to nie je žiadna tragédia.
    Je to otázka prístupu. Najvyšším Božím zákonom je Zákon lásky. Ten musí mať prednosť pred všetkými inými zákonmi. Učil nás to sám Pán Ježiš Kristus, ktorý okrem iného uzdravil v sobotu muža s vyschnutou pravou rukou. Práca v sobotu patrila medzi najťažšie previnenia voči židovskému zákonu. Zachovávať sobotu bolo pre starozákonných židov mimoriadne dôležité. Prikázal to vyvolenému národu sám Hospodin Boh. No práve jeho Syn Ježiš Kristus tento príkaz porušil. Prečo? Pretože Ježiš nad tento zákon postavil najvyšší Boží zákon, zákon lásky, ktorý ho inšpiroval vykonať v sobotu ušľachtilý skutok lásky napriek tomu, že veľmi dobre vedel, ako tým pohorší farizejov. Ako píše evanjelista Lukáš, v istú sobotu „vošiel Ježiš do synagógy a učil. Bol tam muž, ktorý mal vyschnutú pravú ruku. A zákonníci s farizejmi naň striehli, či v sobotu uzdraví, aby ho mali z čoho obžalovať. Ale on poznal ich myšlienky. Preto povedal človeku, čo mal vyschnutú ruku: ,Vstaň a postav sa do prostriedku!´ On vstal a postavil sa. A tamtým Ježiš povedal: ,Pýtam sa vás: Slobodno v sobotu robiť dobre, alebo zle, zachrániť život, alebo ho zničiť?´ Popozeral sa po všetkých a povedal mu: ,Vystri ruku!´ On to urobil a ruka mu ozdravela. Ale oni, plní nerozumu, radili sa, čo urobiť s Ježišom.“ (Lk 6, 6-11)
    Ježiš pritom neprišiel zrušiť sobotu, ale dal nám nádherný príklad, ako máme narábať s Božím zákonom. Pozemská existencia nášho Spasiteľa bola misiou lásky. Láska je najvyšší zákon Svätého písma aj nášho evanjelia. Tento zákon je nad všetkými inými zákonmi a v praktickom živote má pred nimi prednosť.
    Ak príde do kostola vyzývavo oblečená žena, ktorá svojím výzorom pohoršuje ostatných veriacich, porušuje zákon lásky k blížnemu. Stavia svoje ego nad ego všetkých ostatných. Dojčiaca žena však koná z tej najčistejšej lásky. Som presvedčený o tom, že pohľad na dojčiacu ženu Boha neuráža. Veď on nás stvoril tak, aby matka zo svojho tela dala život inému človekovi a aby aj po narodení dieťaťa jej telo slúžilo novému ľudskému životu ako zdroj pokrmu. Pripomína to obetu Ježiša Krista, ktorý nás všetkých kŕmi svojím telom.
    Ak pápež František ako vicarius Christi (zástupca Krista) nebol pohoršený dojčením detí pri krste, určite nie je pohoršený pohľadom na dojčiace ženy v kostole ani Pán Ježiš Kristus.
    Je však potrebné rešpektovať aj stanoviská druhej strany. Je žiaduce, aby boli matky pri dojčení decentne zahalené a aby dojčili niekde v ústraní. Toto je postoj, o správnosti ktorého som hlboko presvedčený. Ak sa mýlim, nech mi to dobrotivý Pán Boh odpustí.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. V súvislosti s danou témou som zachytil ohlasy a názory, z ktorých mi je smutno, ale aj múdre a rozvážne slová, napríklad: svätému je všetko sväté.
      Sme nedokonalí a hriešni – a každý je iný; zároveň platí, že všetko sa dá robiť dobre alebo zle – keď dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté – záleží na vnútornom postoji, úmysle a zvolenom spôsobe.
      Ak hovoríme o nevhodnom oblečení či správaní v kostole, nepredpokladám u veriaceho človeka zlý úmysel. Keď vidím na ceste do kostola nevhodne oblečenú dievčinu, bez kabelky a modlitebnej knižky, zato s mobilom v ruke, nepomyslím si o nej, že chce provokovať, pomyslím si, že je ešte nezrelá, neuvedomuje si svoju chybu. Významným činiteľom tu je pravdaže vplyv okolia, celková atmosféra v spoločnosti (štáte, obci, farnosti).
      Šéfredaktor Katolíckych novín Marian Šuráb napísal (KN č. 25/2015): „Ak máme zmysel pre miernosť, citlivosť, možno aj pokoru a lásku, vieme, ako sa máme na svätej omši správať.“ Súhlasím.
      Ako som už napísal, u veriaceho nepredpokladám zlý úmysel. Nebuďme však naivní, majme na pamäti, že okolo nás je, žiaľ, nemálo takých, ktorým nejde o dobro a už vôbec nie o Cirkev. Duch súčasnosti je protikresťanský.

      Odstrániť
  3. Anonymný19.6.15

    Dobry den, ja mam tri male deti a nikdy som nemusela v kostole dojcit.Kazda matka svoje dietatko pozna a postupne sa nauci odhadnut, kedy asi bude papat, nastastie v mojom okoli su svate omse dostupne v roznych casoch, takze som si vzdy vybrala taky cas, kedy som predpokladala, ze vstupim do kostola uz s nakrmenym dietatom.Stava sa, ze male deti byvaju aj tak niekedy nepokojne, ale predsa, vzdy sa da s nimi vybehnut na tu chvilku vonku, alebo na ine na to urcene miesto a tam potrebu dietata vyriesit.Aby som to zhrnula:mlade rodiny s malymi detmi do kostola patria,, je mi luto tych ludi, ktori deti v kostole neznasaju .... ale na druhej strane, nechapem, preco by jedna rozumna matka musela dojcit urpostred bohosluzby rovno medzi ludmi pred oltarom ....

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vďaka! Ženský hlas tu chýbal.
      ::
      Pochválený buď Ježiš Kristus!

      Odstrániť
  4. Anonymný19.6.15

    Tiež si myslím, že mama má možnosť dojčiť v predstihu hocikedy predtým - v pohodlí domova, a ak tak neurobí to je už druhá vec. Popravde sa ani veľmi nestretávam s tým aby mama počas bohoslužby dojčila. Vo väčšine prípadov tak asi mamy nerobia, alebo aspoň zostanú doma. A to tu nie je ani slovo o pohoršovaní alebo nepohoršovaní. Deti do kostola nepochybne patria... Na margo (nielen) kultúry či kultúrnosti, možno ešte dodať slová S. W. Leibniza: „ Kto sa obmedzuje iba na súčasné, bez vedomosti o minulom, ten nikdy nepochopí súvislosti“.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Múdry citát. Povedal by som, že práve to je jedna z najväčších chorôb súčasnosti - podceňovanie, očierňovanie minulosti, preceňovanie moderných znalostí (v zmysle "všetko staré je zlé a všetko nové dobré"), a teda neuvedomovanie si súvislostí, vykorenenosť.

      Odstrániť
  5. Anonymný28.6.15

    Nie som za dojčenie v kostole na hocijakom mieste a vyrušuje ma, keď deti počas omše pobehujú popred oltár. Nemá to nič spoločné s puritánstvom. Jednoducho sa kvôli detskému džavotu, dupotu, plaču, smiechu…. nemôžem plne sústrediť . Do kostola chodím okrem iného aj kvôli utíšeniu a upokojeniu duše, to sa bohužiaľ ale pomaly stáva výnimkou práve zo spomínaných dôvodov. Akoby som prišla na predstavenie, na prehliadku tých “najmilších a najsladších” potomkov exhibicionistických rodičov. Deti do kostzola patria, aj dojčiť je povolené. mamičky by ale mali brať na vedomie, že nie sú tam samé a preto by možno bolo vhodné utiahnuť sa trochu bokom, tak, aby nerušili iných. Myslíte, že bábätku záleží na tom, aby bolo rovno pred oltárom? Skôr mám pocit, že mamičky cítia potrebu posunúť dieťa na miesto, kde ho musí každý vidieť a “obdivovať”. Kvôli tomu sa chodí do kostola? A nie, nie som bezdetná a s deťmi sme odmalička chodili do kostola. Nikdy som im ale nedovolila vyrušovať iných. Ak sa začali mrviť tak, že by to mohlo rušiť iných alebo pútať pozornosť viac ako kázeň , jednoducho sme vyšli von. Nemyslím si, že výchova ” všetko je dovolené” je zrovna tou správnou cestou pre budúcnosť. A to, že deti budú bližšie k Bohu, keď budú bližšie pred oltárom…. ???? Dosť povrchné,nie? Bližšie k Bohu budú vtedy, keď budú žiť podľa Boha, nie keď budú sedieť priamo pod krížom.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Karol Dučák29.6.15

      Ďakujem pekne za názor aj komentár. Myslím, že sa zhodneme.

      Odstrániť
  6. Chcem pridať zopár svojich postrehov z posledného obdobia.

    Ako sledujem, v mnohých farnostiach sa rozmáha zlozvyk mať deti počas svätej omše v lavici medzi dospelými alebo dokonca na chóre. Žiadosti kňazov, aby rodičia svoje deti posielali dopredu, na vyhradené miesto, zostávajú zväčša nevypočuté...

    Nedávno som bol na návšteve v istej mestskej farnosti. Na záver svätej omše kňaz čítal farské oznamy. Okrem iného vyslovil žiadosť, aby rodičia nenechávali použité plienky v priestoroch kostola!!!
    Koľko výkričníkov by bolo treba dať za tie slová? S akým vedomím prichádzajú niektorí ľudia do kostola, keď tam svoje deti nielen dojčia, kŕmia, hrajú sa s nimi, ale ich tam ešte aj prebaľujú?!

    Pán Ježiš povedal: „Napísané je: "Môj dom bude domom modlitby." A vy ste z neho urobili lotrovský pelech“ (Lk 19, 46). A začal vyháňať narušiteľov...

    Riešenie vidím v prísnosti, v striktnom zákaze takých spôsobov. Viem, dotknutí prestanú chodiť do kostola. Načo však pretvárka?! Kto má odpadnúť, nech odpadne!

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Karol Dučák18.12.15

    Rád by som upozornil na nové číslo časopisu Zrno č. 50/2015, ktorý je tematicky zameraný práve na problematiku prítomnosti detí v kostole. Aby som predišiel nejakej vášnivej polemike, vidím problém v zosúladení dvoch zdanlivo protichodných požiadaviek.
    O tom, že deti sa musia zúčastňovať svätých omší už od najútlejšieho veku, nemôže byť ani najmenšia pochybnosť. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí o povinnostiach rodičov okrem iného: „Už od prvých rokov života ich majú uvádzať do tajomstiev viery, lebo sú svojim deťom ,prvými hlásateľmi´. Majú ich od najútlejšieho detstva zapájať do života Cirkvi.“ (KKC, č. 2225)
    A o niečo ďalej: „Rodičia majú začať s výchovou detí k viere už v ich najútlejšom veku... Je poslaním rodičov naučiť svoje deti modliť sa a pomáhať im odhaliť svoje povolanie Božích detí. Farnosť je eucharistické spoločenstvo a srdce liturgického života kresťanských rodín; je osobitne vhodným miestom na katechézu detí a rodičov.“ (KKC, č. 2226)
    Na druhej strane je potrebné urobiť všetky možné opatrenia pre to, aby prítomnosť detí nepôsobila počas svätých omší rušivo. K tomu je však potrebný mimoriadny pedagogický takt, ale aj istá, únosná miera tolerancie zo strany dospelých. Keď som na svojom pracovisku v rakúskom meste Sankt Valentin, vidím v miestnom farskom kostole zaujímavú prax. Vpredu pred lavicami, sú debničky. V jednej sú maľovánky a farebné ceruzky. V inej malé tabuľky a farebné kriedy. Najmenšie z detí si voľne berú pred svätou omšou buď maľovánky, alebo tabuľky do lavice k rodičom a počas svätej omše maľujú. Keď deti prídu do veku, v ktorom začnú vnímať, čo svätá omša vlastne je, už sa nepotrebujú počas svätej omše hrať. Najdôležitejšie je - a to staviam do popredia ako absolútnu prioritu - prítomnosť celej rodiny v kostole. Nie je nič dôležitejšie pre dieťa, ako vidieť pri sebe počas svätej omše oboch rodičov. Je to osobné svedectvo rodičov, ktoré nič nemôže nahradiť. Za seba môžem povedať, že som nikdy nevidel svojich nebohých rodičov spolu chodiť na sväté omše s nami deťmi. Otec bol totiž gréckokatolík a keďže Gréckokatolícka cirkev bola za totality zlikvidovaná, nebohý otec ani nemohol chodiť na gréckokatolícke omše. Bolo by smutné, keby sme dnes, v čase náboženskej slobody, nechávali deti bez svätých omší. Je absolútne nevyhnutné zosúladiť dve požiadavky – prítomnosť detí na svätej omši a nerušený priebeh liturgie. Toto je absolútna priorita, ktorá nemôže byť ničím zatlačená do úzadia. Inakšie by sme sa museli pred všemocným Sudcom zodpovedať za to, že sme neboli svedkami viery pre svoje deti. Takto to vníma aj redakcia časopisu Zrno.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Pán Dučák,

      budem s Vami opäť polemizovať. Súhlasím s tým, že deti treba privádzať k viere (vychovávať) odmalička. To je, resp. malo by byť samozrejmé. Je tu však prinajmenšom jedno dôležité „ale“ – záleží na spôsobe – lebo výchova môže byť aj pomýlená alebo vyslovene zlá.

      Nesnažme sa byť za každú cenu moderní, teda dnešní! V minulosti rodičia zväčša neboli v kostole s deťmi. V rodinách bývalo detí viac, nuž sa rodičia striedali, navyše, ľudia rešpektovali istý poriadok: deti sedeli či stáli vpredu, stred kostola zaplnili ženy a viac vzadu boli muži (to samozrejme nie je podmienkou, ale znamenalo to poriadok, každý vedel, kam patrí).

      Príklad z Rakúska, ktorý uvádzate, považujem práve za ukážku toho, čo by sme nemali nasledovať. Mali ste Vy a Vaša generácia v kostole hračky? Zrejme nie. Skrátka, kostol nie je škôlka, ihrisko ani nákupné centrum. Aj to by malo dieťa od začiatku vnímať!

      Nejde mi o polemiku za každú cenu. Viem, že danosti doby treba brať do úvahy. Čo bolo kedysi, už nie je. A uvedomujem si, že ani v minulosti nebolo všetko dobré či lepšie ako dnes. Chcem však poukázať na ľahkovážnosť a povrchnosť, ktorá sa rozmáha aj v našom náboženskom živote.

      Takzvané limonádové kresťanstvo je slepou uličkou, nikam nevedie.

      Odstrániť
    2. Karol Dučák19.12.15

      Paradoxne, pán Maršálek, moja manželka súhlasí s Vami. Lenže mne vôbec nejde o polemiku, ale o zjednotenie dvoch táborov veriacich v záujme všeobecného blaha. Je tu jeden tábor veriacich, ktorí nechcú deti na svätých omšiach a majú na to pádne argumenty, ktoré nemožno ignorovať. Druhý tábor veriacich poukazuje na to, že v zmysle platného Katechizmu Katolíckej cirkvi sú veriaci povinní deti od najútlejšieho detstva zapájať do života Cirkvi. Prax z minulosti, keď rodičia nechodili s deťmi na svätú omšu, bola jednoznačne chybná. Na druhej strane nesmú byť veriaci rušení na svätej omši. Spomínané dva tábory veriacich za každú cenu musia nájsť spôsob, ako dodržiavať Katechizmus Katolíckej cirkvi bez narušenia dôstojnosti liturgie. Čiže nevyhovárať sa na to, že sa niečo nedá, ale urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sa to dalo. Či už budú deti vpredu bez rodičov, hoci aj pod dozorom animátorky, ktorá bude mať na starosti udržať poriadok medzi nimi, alebo sa to bude riešiť tak, ako v Sankt Valentine, to sú organizačné záležitosti, ktoré treba doriešiť tak, aby bol spokojný každý a pritom aby sa dodržiaval Katechizmus Katolíckej cirkvi v záujme blaha detských duší. Tam, kde sa dá, je možno slúžiť v nedeľu osobitné omše pre rodičov s deťmi. Alebo opačne: urobiť osobitné omše pre tých veriacich, ktorí si neželajú prítomnosť detí na svätej omši. Viem si predstaviť aj takú alternatívu, že farár v kostole vyhlási: „Na budúcu nedeľu o 8.00 bude svätá omša pre rodičov s deťmi. O 9.30 bude svätá omša pre tých veriacich, ktorí si neželajú byť počas svätej omše rušení deťmi. Prosím rodičov, ktorí chcú prísť na svätú omšu s deťmi, aby prišli jedine na prvú svätú omšu a nechodili s deťmi na svätú omšu o 9.30.“
      Jednoducho každá farnosť musí nájsť spôsob, ako tento problém vyriešiť. V žiadnom prípade si neželám, aby mamičky nechávali použité plienky v priestoroch kostola, alebo aby deti šušťali s cukríkmi, či pobehovali po kostole. Aj v tomto smere je potrebná istá osveta a – nebojme sa to povedať – aj prevýchova veriacich v záujme spásy detských duší. Dieťa potrebuje vidieť vzor svojich rodičov. Musím – aj keď nerád – priznať svoje vlastné zlyhanie. Moja prvá manželka za slobodna nikdy nechodila do kostola. Moji nebohí rodičia to vedeli a tak ma všemožne odhovárali od sobáša s ňou. Ja som si však presadil svoju vôľu a oženil som sa proti ich vôli s naivným odôvodnením, že manželku zmením. No nepodarilo sa mi to a to tragicky poznačilo výchovu našich detí. Ja som chodil do kostola, manželka ma pred deťmi za to zosmiešňovala a tak deti do kostola chodili len sporadicky. Nakoniec sa naše manželstvo rozpadlo a vďaka jeho anulácii dnes žijem v druhom manželskom zväzku. Modlím sa každý deň za spásu duší svojich detí, ba aj bývalej manželky a tak sa snažím napraviť vlastné zlyhanie. Zároveň prosím iných rodičov, aby nezlyhali tak ako ja, ale aby chodili na sväté omše aj so svojimi deťmi ako vzorná katolícka rodina.

      Odstrániť
    3. Karol Dučák21.12.15

      Rád by som k polemike doplnil jeden postoj, ktorý je zhodný s postojom pána Maršálka, týkajúceho sa prítomnosti detí v kostole počas svätých omší. Rakúska mystička Maria Simma (1915-2004), ktorá sa stala známou tým, že ju pravidelne navštevovali duše z očistca, sa v jednej odpovedi vyjadrila aj k deťom počas svätej omše:
      „Môžete si oznámiť, ako je omša svätá celebrovaná vo vašom domovskom kostole tu v Sonntagu a či sú duše spokojné s tým, ako sa tu omša svätá celebruje?
      -Áno, sú spokojné so spôsobom, ktorý tu máme. Mriežka pre kľakanie nebola nikdy odstránená a sväté prijímanie je podávané len do úst. Nie je tu žiadna žena pri oltári vrátane čítania, na všetko sú miništranti. Ježiš vo svätostánku je stredom a Panna Mária a svätci sú na popredných miestach v podobe obrazov a sôch. Možnosť sviatosti zmierenia je poskytovaná každý týždeň a ľudia to pravidelne využívajú. Adorácie a modlitba posvätného ruženca sú tiež pravidelne navštevované. Všetky naše deti sú vpredu v priebehu celej svätej omše. To zaručuje poriadok a pokoj a tiež neutekajú rodičom po kostole.“ (Mráček F. Očistec II. I. vydání. Praha: Vérité, 2010. ISBN 978-80-87129-19-7, s. 126)

      Odstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.