Slovo k rodákom

Ľudovít Štúr
na obraze J. B. Klemensa

(Výber z myšlienok Ľudovíta Štúra)

Ľudovít Štúr (28. októbra 1815 – 12. januára 1856) bol vedúcou osobnosťou slovenského národného hnutia v prvej polovici 19. storočia. Silou svojho génia ovplyvnil aj nasledujúce generácie roduverných Slovákov. Pripomíname si dvojsté výročie jeho narodenia.

::

Človek čestný povie pravdu, nedbajúc na to, čo ho po jej vyrieknutí očakáva, povie ju, aj keby tí, pre ktorých ju povedal, nadávali na neho; jeho je povedomie a vôľa bez poškvrny, odporcov vina a súd. Pravda je skala, po ktorej môže ľahkomyseľný alebo poblúdilý hádzať blatom, ale blato uschne, odpadá a skalu rosy očistia a obmyjú, aby sa opäť belela ako predtým; a kto pravdu hlása, opiera sa o skalu.

::

Kto žije duchom, v tom žije celý svet a on v celom svete; všetka minulosť pred ním sa ešte prehŕňa a všetky jej výjavy ešte sa zopakujú v duchu jeho, všetka prítomnosť zaujíma ho a budúcnosť stojí neistá, ale sľubná pred zrakmi jeho... Kto žije duchom, žije v ľudstve, žije dôstojne ľudstva a účinkuje preň v okruhu svojom, a kto nežije ním, žije sebe, v ňom niet ľudstva, ani jeho v ňom, lebo je bytosť len prirodzená, rastlinná, a nie duchovná, akou ľudstvo je.

::

Jednota teda naša prísne nás k slovenčine napomína, bo len v nej do jedného kola si zastať môžu Slováci. My sme jeden kmeň, i ktorá ruka bezbožná nás by roztrhovala a čo za myseľ bezbožná by nám priala, aby sme boli odtrhnutí jedni od druhých?

::

Pokým sme sa len na druhých dívali a na ich moc držali, knísali sme sa ako osika pri každom vetra pnutí, nebudeme sa ale knísať teraz, bo prácou nadobudneme sily a príduc do nej, budeme o istote a nepodvratnosti života nášho presvedčení. Kmeň náš má veľkú silu a súcosť k životu, ale tie sily musíme rozjatriť a rozvitie ich všetkými prostriedkami napomáhať, a to sa stane prácou i mnohým tých síl zaneprázdňovaním. Kto nemá chuti do práce, ten nie je s nami a ten bude vyvolávať, aby sme sa aj naďalej len na druhých ohliadali a ukazovať nám bude na slabosť našu, takýto ale človek nemá v živote našom dôvery a všetci tí, ktorí tejto dôvery nemajú, sú alebo neznalci, alebo lenivci, alebo slabosi. Kto nám pomôže iný, keď nie my sami?

::

Vstali sme a chceme žiť: kto nám to za zlé brať i kto nám pravidlá žitia nášho predpisovať bude? Život náš sám si musí byť zákonom, z neho sa všetko rozvije, čo nás viesť má... A že chceme žiť, to sa len našim nepriateľom nepáči.

::

Kto dom svoj usporaduje a veci v ňom do náležitého poriadku uvádza, ten tým druhému naskrze neškodí, iba že by si to jeho sused myslel a škodné mu pritom zámery podstrkoval, neprajúc mu dobre.

::

Ľudstvo – zdalo by sa veru, že upadá, no nemôže nadlho samo seba zrádzať a podstaty svojej sa zriekať, najmä pri pokrokoch obrovských novej doby. Kráča ono stále vpred, a kam napokon dôjde, nik nemôže predpovedať. Ale horším stať sa môže iba na čas.

::

Literatúra:
Ľudovít Štúr: Hlas k rodákom
Bratislava, Tatran, 1971

::

Súvisiaci článok:
Štúrovo slovo k rodákom