26. mája 2016

Svätá omša podľa misála Pavla VI.

Vysvetlenie niektorých sporných momentov v polemike s tridentistami
Karol Dučák
Pokoncilová Katolícka cirkev považuje svätú omšu za vrchol kresťanského života. Aktuálny Katechizmus Katolíckej cirkvi uvádza: „Svätá Eucharistia završuje uvádzanie do kresťanského života. Tí, čo boli krstom povýšení na hodnosť kráľovského kňazstva a birmovaním hlbšie pripodobnení Kristovi, prostredníctvom Eucharistie majú s celým spoločenstvom účasť na samej Pánovej obete“ (KKC, č. 1322).
Druhý vatikánsky koncil dokumentuje posvätnú úctu k Eucharistii vo viacerých svojich dokumentoch. Veriaci účasťou na eucharistickej obete, ktorá „je zdrojom a vrcholom celého kresťanského života, prinášajú Bohu božskú žertvu a s ňou seba samých; a tak obetovaním i svätým prijímaním majú všetci, hoci nie tým istým, lež každý svojím spôsobom, činnú účasť na bohoslužobnom úkone“ (Lumen gentium, č. 11).

„Ostatné sviatosti, ako aj všetky cirkevné služby a apoštolské diela súvisia so svätou Eucharistiou a na ňu sú zamerané. Lebo v najsvätejšej Eucharistii je všetko duchovné dobro Cirkvi, to jest sám Kristus, náš veľkonočný Baránok a chlieb živý, ktorý skrze svoje telo, Duchom svätým oživené a oživujúce, dáva život ľuďom...“ (Presbyterorum ordinis, č. 5).
Konštitúcia Sacrosanctum concilium uvádza, že náš Pán ustanovením eucharistickej obety svojho Tela a Krvi zveril svojej milovanej neveste Cirkvi „pamiatku svojej smrti a svojho vzkriesenia – sviatosť nežnosti, znak jednoty, puto lásky, veľkonočnú hostinu, na ktorej sa prijíma Kristus, duch sa naplňuje milosťou a dáva nám záruku budúcej slávy“ (Sacrosanctum concilium, č. 47).
Konštitúcia zároveň zdôrazňuje dve veci, ktoré boli v minulosti neraz zanedbávané. V prvom rade veľmi odporúča veriacim plnú účasť na svätej omši, spočívajúcu v tom, že po kňazovom prijímaní sami veriaci prijímajú Telo Pánovo z tej istej Obety (porov. Sacrosanctum concilium, č. 55). Taktiež vyžaduje od kňazov, aby poúčali veriacich, že sa majú zúčastniť na celej svätej omši, predovšetkým v nedeľu a zasvätené sviatky (porov. Sacrosanctum concilium, č. 56).
Druhý vatikánsky koncil mal pastoračný charakter a na rozdiel od Tridentského koncilu nedefinoval nijakú eucharistickú dogmu, avšak vrelo odporúča kňazom dennodenné slávenie Eucharistie. Koncil deklaruje: „V tajomstve eucharistickej obety, pri ktorej plnia kňazi svoju najdôležitejšiu službu, sa neprestajne koná dielo nášho vykúpenia, preto sa im vrelo odporúča, aby ju prinášali každodenne: veď eucharistická obeta je vždy úkonom Krista a Cirkvi, i vtedy, keď veriaci nemôžu byť prítomní“ (Presbyterorum ordinis, č. 13). Pápeži Pavol VI., Ján Pavol II. a Benedikt XVI. toto učenie vytrvalo pripomínali a ďalej rozvíjali.
Svätá omša je teda „slnkom, stredobodom a najvzácnejším bohatstvom nášho kresťanského života. Je posvätným úkonom, ktorému sa nijaký iný úkon nevyrovná“ (Malý, V. Slávenie svätej omše. [online]. [cit. 07. 02. 2014]. Dostupné na internete: www.bosy.org/sviatosti, s. 3).
Žiaľbohu, aj v tomto prípade však platí, že teória sa niekedy rozchádza s praxou. Skúsenosti z liturgickej praxe posledných desaťročí poukazujú na mnohé liturgické neprístojnosti, ktoré do istej miery znižujú kredit omše podľa misála Pavla VI. Nezriedka sa stávalo, že „pri obnove liturgie mnohí zachádzali do liturgickej liberalizácie, sekularizácia sveta ich zvádzala na desakralizáciu, mnohé posvätné symboly, rúcha sa im zdali byť stredovekým prežitkom, chceli by ľudí ,ľudsky a spoločensky´ viesť k Bohu, posvätnosť – to ,sacrum´ ako by sa malo vytratiť. No zdravá ľudská prirodzenosť sa desakralizácii a profanizácii bráni“ (Malý, V. Slávenie svätej omše. [online]. [cit. 07. 02. 2014]. Dostupné na internete: www.bosy.org/sviatosti, s. 4).
Je potrebné pripomenúť aj iný nešvár. Mnohokrát sa stáva, že „tie časti misála, kde je možnosť kreativity, čiže kňaz si môže vybrať z viacerých ponúkaných formúl, alebo sám svojimi slovami môže urobiť úvody, povzbudenia pre pastoračné okolnosti a dobro veriacich, sa málo využívajú, no kde misál žiada uniformitu, tam si dovoľujeme svojské zásahy. Kňazi musia v prvom rade prejavovať úctu k eucharistickému tajomstvu, čo sa prejavuje najmä tým, že rešpektujeme v nábožnej poslušnosti všetky smernice misála“ (Malý, V. Slávenie svätej omše. [online]. [cit. 07. 02. 2014]. Dostupné na internete: www.bosy.org/sviatosti, s. 3).
Tieto liturgické neprístojnosti však nemožno v žiadnom prípade pripísať na vrub omše Pavla VI., či snáď samotného pápeža Pavla VI. Tento pápež, ale aj iní pápeži 20. storočia napriek liberalizačným trendom, ktoré časť teológov v Katolíckej cirkvi nepochybne presadzovala, energicky bránili desakralizácii a profanácii posvätných úkonov. Pápež Ján Pavol II. píše: „Každý kňaz, ktorý slávi najsvätejšiu obetu, musí pamätať, že sa pri nej nemodlí sám so svojou komunitou, ale modlí sa celá Cirkev, ktorá aj používaním schváleného liturgického textu vyjadruje svoju duchovnú jednotu v tejto sviatosti... Toto podriadenie sa vysluhovateľa – celebranta ,Mystériu´, ktoré mu Cirkev zverila pre dobro celého Božieho ľudu, sa musí zvýrazniť aj v zachovávaní všetkých liturgických predpisov, týkajúcich sa slávenia najsvätejšej obety. Sú to napríklad predpisy týkajúce sa obleku a osobitne omšového rúcha, ktoré si kňaz oblieka“ (JOANNES PAULUS PP. II, Epistula ad universos Ecclesiae Episcopos: de SS. Eucharistiae Mysterioet Cultu (Dominicae Cenae), č. 12, s. 144).
Pápež si plne uvedomuje zodpovednosť najvyšších predstaviteľov Katolíckej cirkvi za zachovanie a prehlbovanie úcty ku Kristovi, prítomnému v Eucharistii. Svedčia o tom jeho slová: „Na nás všetkých, ktorí sme z Božej milosti služobníkmi Eucharistie, spočíva osobitná zodpovednosť za názory a postoje našich bratov a sestier, zverených do našej dušpastierskej starostlivosti. Našou úlohou je prebúdzať, predovšetkým vlastným príkladom, všetky zdravé prejavy úcty ku Kristovi, prítomnému a pôsobiacemu v tejto Sviatosti lásky... Končiac tieto úvahy, chcel by som vo svojom mene a v mene vás všetkých, ctihodní a drahí bratia v biskupskej službe, poprosiť o odpustenie za všetko, čo by z akéhokoľvek dôvodu, pre ľudskú slabosť, netrpezlivosť, nedbanlivosť i následkom tendenčného, jednostranného a pomýleného chápania učenia Druhého vatikánskeho koncilu o obnove liturgie mohlo byť príležitosťou k pohoršeniu a ťažkostiam pri vysvetľovaní náuky a pri úcte, ktorá patrí tejto veľkej sviatosti“ (JOANNES PAULUS PP. II, Epistula ad universos Ecclesiae Episcopos: de SS. Eucharistiae Mysterioet Cultu (Dominicae Cenae), č. 12, s. 145–146).
Aj keď je kritika liturgických neprístojností v liturgickej praxi pokoncilovej Cirkvi oprávnená, mnohé výhrady voči liturgii Pavla VI. sú neobjektívne, nekorektné, neopodstatnené a teologicky nesprávne. Je preto potrebný fundovaný liturgický rozbor omše Pavla VI., aby bolo možno spoľahlivo identifikovať všetky ľudské zlyhania pri realizácii liturgickej obnovy.
Medzi liturgiou Pia V. a omšou Pavla VI. sú určité zhodné prvky, no sú aj podstatné rozdiely. Kým v rubrikách a textoch misála Pia V. sa hovorilo len o kňazovi, omša Pavla VI. predpokladá zhromaždenie veriacich, ktorí pod predsedníctvom kňaza chcú sláviť Pánovu pamiatku. Pre zhromaždenie Božieho ľudu sa v latinčine „používa grécke slovo ,Synaxis´... ,Synaxis´ bolo termínom na slávenie svätej omše už v prvotnej Cirkvi. Iný termín ,congregatio´ na označenie Eucharistie sa nachádza už u Tertuliána. Tretí termín ,convocatio´ na označenie Eucharistie sa vyskytuje v najnovších cirkevných dokumentoch a vyjadruje myšlienku, že veriaci sa nezhromažďujú na Eucharistiu v svojom mene, zo svojej iniciatívy, ale preto, že ich volá Kristus a jeho Cirkev na takéto zhromaždenie“ (Malý, V. Slávenie svätej omše. [online]. [cit. 07. 02. 2014]. Dostupné na internete: www.bosy.org/sviatosti, s. 5).
Dekrét Presbyterorum ordinis Druhého vatikánskeho koncilu uvádza: „Eucharistické zhromaždenie je teda stredobodom spoločenstva veriacich, ktorému predsedá kňaz“ (Presbyterorum ordinis, č. 5). Takéto ponímanie svätej liturgie arogantne dehonestujú kritici liturgie Pavla VI., ktorí sa unisono odvolávajú na Ottavianiho intervenciu. (porov. Alfredo kardinál Ottaviani – Antonio kardinál Bacci, Stručný kritický rozbor nového mešního řádu. [online]. [cit. 07. 02. 2014]. Dostupné na internete: www.tedeum.cz).
O Eucharistickom zhromaždení, ktorému predsedá kňaz, sa však dočítame už v dokumentoch z najstarších čias ranokresťanskej Cirkvi. Spomína ho Apológia svätého Justína (okolo roku 155), v ktorej autor okrem iného píše, že v deň, nazývaný aj dňom Slnka, sa veriaci, či už v mestách, alebo na vidieku, „schádzajú na to isté miesto. Čítajú sa pamäti apoštolov alebo spisy prorokov, pokiaľ to čas dovolí. Keď lektor skončí, predsedajúci v príhovore napomína a povzbudzuje do nasledovania takých skvelých vecí. Potom všetci spoločne vstaneme a modlíme sa... Potom tomu, čo predsedá bratom, prinesú chlieb a kalich vody a vína. On ich vezme a vzdáva chválu a slávu Otcovi vesmíru skrze meno Syna a Ducha Svätého a koná dlhé vzdávanie vďaky [po grécky eucharistia]... Keď skončí modlitby a vzdávanie vďaky, všetok prítomný ľud nadšene zvolá Amen. Keď predsedajúci skončil vzdávanie vďaky a všetok ľud nadšene zvolal, tí, čo sa u nás volajú diakoni, rozdeľujú všetkým prítomným chlieb, víno a vodu, ktoré boli ,eucharistizované´, a zanesú [z nich] neprítomným“ (KKC, č. 1345).
Na základe všetkých uvedených argumentov možno konštatovať návrat liturgie Pavla VI. k pôvodným koreňom ranokresťanskej Cirkvi. Ottavianiho intervencia prehliada tradície ranokresťanskej Cirkvi aj na iných miestach. Kritizuje napríklad rozdelenie svätej omše na liturgiu slova a eucharistickú liturgiu (porov. Alfredo kardinál Ottaviani – Antonio kardinál Bacci, Stručný kritický rozbor nového mešního řádu. [online]. [cit. 07. 02. 2014]. Dostupné na internete: www.tedeum.cz).
Pritom však liturgia Pavla VI. prebieha „podľa základnej štruktúry, ktorá sa zachovala cez stáročia až po naše časy. Rozvíja sa v dvoch hlavných momentoch, ktoré tvoria v základe jednotu:
– zhromaždenie sa, liturgia slova s čítaniami, homíliou a modlitbou veriacich;
– eucharistická liturgia s predložením chleba a vína, konsekračným vzdávaním vďaky a prijímaním“ (KKC, č. 1346).
Aj v tomto prípade možno hovoriť o návrate k tradíciám ranokresťanskej Cirkvi. Omšová liturgia slova má svoje korene až v apoštolských časoch a má v omši Pavla VI. dôležité miesto.V konštitúcii Sacrosanctum concilium sa uvádza: „Aby sa veriacim pripravil čím bohatší stôl slova Božieho, nech sa im štedrejšie sprístupnia poklady Biblie tak, aby sa za stanovený počet rokov prečítali najdôležitejšie časti svätého Písma“ (Sacrosanctum concilium, č. 51).
Sám Kristus je prítomný v Božom slove (porov. Sacrosanctum concilium, č. 7). V liturgii „hovorí svojmu ľudu Boh a Kristus ešte stále ohlasuje evanjelium“ (Sacrosanctum concilium, č. 33).Veľmi pekne to definujú Všeobecné smernice Rímskeho misála (VSRM): „Keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo, sám Boh hovorí k svojmu ľudu a Kristus, prítomný vo svojom slove, ohlasuje evanjelium“ (VSRM, č. 29).
V liturgii s účasťou ľudu sa majú čítania prednášať z ambony (porov. VSRM, č. 58). Už „v prameňoch 3. a 4. storočia sa hovorí o vyvýšenom mieste, kde bol stojan na knihu, odkiaľ lektor čítal čítanie. Neskôr sa vyvinula ambona, čiže pódium so zábradlím a stojanom, postavené medzi oltárom a kostolnou loďou. Ambona slúžila nielen pre lektorov, ale aj pre spevákov medzispevov. Ba z ambony sa aj často kázalo“ (Malý, V. Slávenie svätej omše. [online]. [cit. 07.02. 2014]. Dostupné na internete: www.bosy.org/sviatosti, s. 38).
Čítania pred evanjeliom prednáša z ambony lektor. Existenciu osobitného stavu lektora dokazujú už pramene z 2. storočia. „Predčitateľ Svätého písma bol vždy iný než vedúci liturg bohoslužobného zhromaždenia... Lektor musel mať určité vzdelanie a lektori, najmä chlapci, žili najmä v Ríme pod cirkevným vedením v osobitných komunitách, ktoré boli akoby malým seminárom. Detská nevinnosť sa pokladala za najvhodnejšiu kvalitu na čítanie zo Svätého písma“ (Malý, V. Slávenie svätej omše. [online]. [cit. 07. 02. 2014]. Dostupné na internete: www.bosy.org/sviatosti, s. 38).
Lektorát bol spočiatku vykonávaný príležitostne, no čoskoro sa z neho vyvinul vlastný úrad. Lektori sa postupne priraďovali ku kléru. Toto nižšie svätenie sa ako jediné presadilo aj vo všetkých rítoch Východu. Neskôr sa čítanie evanjelia zverovalo diakonom, alebo kňazom, a epištolu čítal subdiakon, takže lektor svoju funkciu stratil. Od „10. storočia sa svätenie na lektora v rámci štyroch nižších svätení stalo len jedným formálnym prípravným stupňom ku kňazskému sväteniu“ (Berger R. Liturgický slovník, s. 242).
Ilustračná snímka: Arpád Horváth
Liturgia Pavla VI. prinavrátila úradu lektora pôvodnú vážnosť a umožnila jazykovo zdatným veriacim prednášať čítania okrem evanjelia. Ako uvádzajú VSRM, úloha prednášať čítanie nie je predsednícka, ale služobná, preto ich prednáša lektor. Po jednotlivých čítaniach prednášajúci prednesie aklamáciu a zhromaždený ľud svojou odpoveďou na ňu prejaví úctu Božiemu Slovu, prijatému s vierou a vnútornou vďačnosťou. Evanjelium „však ohlasuje diakon, alebo, ak nie je prítomný, iný kňaz. Ak však nie je prítomný diakon alebo iný kňaz, číta evanjelium sám celebrujúci kňaz; podobne keď chýba iný schopný lektor, celebrujúci kňaz prednáša aj ostatné čítania“ (VSRM, č. 59).
Ottavianiho intervencia sa s dešpektom vyjadruje aj o definícii omše Pavla VI. Okrem iného uvádza: „Definícia omše sa teda obmedzuje na akúsi ,hostinu´, čo sa neustále opakuje...“ (Alfredo kardinál Ottaviani – Antonio kardinál Bacci, Stručný kritický rozbor nového mešní hořádu. [online]. [cit. 07. 02. 2014]. Dostupné na internete: www.tedeum.cz).
Fakty však vyvracajú toto tvrdenie uvedeného dokumentu. Všeobecné smernice Rímskeho misála totiž uvádzajú niečo diametrálne odlišné. Hneď v 2. článku sa píše, že obetnú povahu svätej omše, ktorú v súlade so všeobecnou cirkevnou tradíciou slávnostne definoval Tridentský koncil (Tridentský koncil, sessio XXIl, Doctrinade sacrificio Missae, cap. 8, Denzinger, č. 938–956), znova zdôraznil aj Druhý vatikánsky koncil (porov. VSRM, č. 2).VSRM vzápätí citujú nasledovný text z koncilovej konštitúcie Sacrosanctum concilium: „Náš Pán pri Poslednej večeri, v tú noc, keď bol zradený, ustanovil eucharistickú obetu svojho Tela a Krvi, aby ňou neprestajne pokračoval v priebehu vekov v obete Kríža, dokiaľ on sám nepríde. Tým zveril Cirkvi, svojej milovanej neveste, pamiatku svojej smrti a svojho vzkriesenia...“ (Sacrosanctum concilium, č. 47).
Nie je teda pravda, že by sa definícia omše Pavla VI. obmedzovala len na hostinu. VSRM opakovane zdôrazňujú v prvom rade obetný charakter svätej omše. Napríklad v článku 72 sa uvádza: „Pri Poslednej večeri Kristus ustanovil obetu a veľkonočnú hostinu, ktorou sa v Cirkvi sprítomňuje obeta kríža, keď kňaz, zastupujúci Krista Pána, koná to isté, čo konal sám Pán a čo prikázal robiť učeníkom...“ (VSRM, č. 72).
Znovu je tu na prvom mieste zdôraznená obetná povaha svätej omše. Označenie liturgie ako Pánovej hostiny, respektíve Baránkovej hostiny, je len jedno z viacerých označení svätej omše, ktoré je však absolútne korektné a teologicky správne, pretože pramení vo Svätom písme. Svätá omša totiž sprístupňuje veriacim účasť na Pánovej hostine, ako to Boh prisľúbil ľudstvu od dávnych vekov už prostredníctvom proroka Izaiáša: „Pán zástupov pripravil na tomto vrchu všetkým národom hostinu hojnú, hostinu s vínom, hojnosť vyberanú, víno najjemnejšie“ (Iz 25, 6).
Ešte jasnejšie to zdôrazňuje Zjavenie apoštola Jána, kde sa píše: „Lebo začal kraľovať Pán, náš všemohúci Boh. Radujme sa a plesajme, vzdávajme mu slávu, lebo nadišla Baránkova svadba a jeho nevesta sa pripravila.“ (Zjv 19, 6–7) A o niečo ďalej čítame: „Blahoslavení sú tí, čo sú pozvaní na Baránkovu svadobnú hostinu!“ (Zjv 19, 9).
Aj preto je v omši Pavla VI. obohatený obrad svätého prijímania. Kňaz obrátený k ľudu najprv drží zlomenú hostiu a hovorí: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta.“ Vzápätí však dodáva mierne upravený text zo Zjavenia apoštola Jána: „Blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu.“ Tento text je nový, v liturgii Pia V. nebol. Je však obohatením obradu svätého prijímania, pretože „Eucharistia je tak anticipujúcou účasťou na nebeskej liturgii“ (Viem, komu som uveril. II. vydanie, s. 346).
Pri „Poslednej večeri uplatňuje Ježiš zvyklosti obetnej hostiny, židovskej hostiny Paschy... Ako sa veriaci Izraelita zúčastňuje obeti baránka v Chráme hostinou Paschy, tak má obec veriacich podiel na veľkonočnej obeti Kristovej skrze obetnú hostinu, ktorú Pán priradil k obeti kríža“ (Berger R. Liturgický slovník, s. 147).
Spoločné stolovanie hralo dôležitú úlohu už v prvotnej Cirkvi (Sk 2, 46), ovplyvnenej židovským životným štýlom. Eucharistia bola v časoch apoštolov podľa všetkého spojená so skutočnou večernou hostinou obce. Stolovanie zrejme prebiehalo tak, že na jeho začiatku bol so vzdávaním vďaky požehnaný a rozdelený eucharistický chlieb, potom nasledovalo normálne jedlo a po ňom sa požehnávalo víno. Ale „ešte v rámci tejto najstaršej formy (nie až po oddelení sýtiaceho jedla) boli, zdá sa, považované oba oddelené eucharistické úkony za jeden jediný dvojúkon a dosť skoro boli aj obe eucharistické modlitby sťahované do jednej... Požehnávanie chleba sa posunulo až za sýtiacu hostinu, bezprostredne pred požehnanie vína, jednak z praktických dôvodov (spoločný presný začiatok je vždy ťažké dosiahnuť), jednak preto, že na kalichu spočíval v starej dobe väčší dôraz. Čoskoro dochádza k úplnému oddeleniu eucharistického dvojúkonu od hostiny obce a k jeho osamostatneniu, zrejme ani nie tak kvôli možným neprístojnostiam... ako skôr v dôsledku prechodu kresťanstva z palestínsko-židovského do helenistického priestoru...“ (Berger R. Liturgický slovník, s. 128).
Keď sa eucharistická slávnosť osamostatnila, vznikli samostatné formy náboženského stolovania, ktoré mali poväčšine charitatívny účel (stravovanie vdov). Zostali poplatné židovskému stolnému rituálu a poznáme ich pod gréckym názvom agapé (láska) – (porov. Berger R. Liturgický slovník, s. 38).
Žiada sa v tejto súvislosti dodať, že poľský Ordo Missae (Omšový poriadok) tridentskej omše taktiež používa výraz „obetná hostina“ (Ordo Missae: stałeczęśc iMszy świętej dla wiernych uczestniczących we Mszyśw. według Listu apostolskiego Motu proprio Summorum Pontificium papieża Benedykta XVI., s. 49). Aj český preklad tohto omšového poriadku uvádza: „Až do tohto okamžiku sa omšové modlitby zaoberali Premenením obetných darov; od tohto miesta pripravujú na obetnú hostinu – sv. Prijímanie“ (Mešní řád Ordo Missæ, [online]. [cit. 07. 02. 2014]. dostupné na internete: www.krasaliturgie.cz, s. 23).
V zmysle všetkých uvedených faktov je teda potrebné konštatovať, že Ottavianiho intervencia pôsobí v tomto kontexte zmätočne. A nie je to jediný prípad nesprávnej interpretácie faktov v Ottavianiho intervencii. Podobných diskutabilných argumentov obsahuje Ottavianiho intervencia podstatne viac a my sa aspoň k niektorým z nich dostaneme. Píše sa v nej napríklad: „Apoštolská konštitúcia potvrdzuje, že doterajší misál, zavedený sv. Piom V. dňa 13. júla 1570, ktorý však z veľkej časti pochádza už z doby Gregora Veľkého a z dôb ešte starších...“ (Alfredo kardinál Ottaviani– Antonio kardinál Bacci, Stručný kritický rozbor nového mešní hořádu. [online]. [cit. 07.02. 2014]. Dostupné na internete: www.tedeum.cz).
Štúdium historických prameňov vyvracia toto tvrdenie. V dobe zavedenia potridentského misála chýbala orientácia na starokresťanské liturgické pramene, takže aj keď pápež Pius V. v bule Quoprimum tempore deklaroval snahu o návrat k liturgii prvých storočí kresťanstva a priblíženie sa k takej forme liturgie, aká bola v Ríme v 5. až 6. storočí, bolo toto prianie len zbožným želaním. V tej dobe totiž neboli známe mnohé dokumenty, ktoré sa našli v knižniciach až omnoho neskôr, takže v dobe po Tridentskom koncile nemala Katolícka cirkev presný prehľad o vývoji liturgie od najstarších čias ranokresťanskej Cirkvi. Základom potridentského Rímskeho misálu sa takto nestal originálny rímsky obrad, ale Alkvinov sakramentár z 9. storočia, ktorý bol považovaný za pôvodnú rímsku liturgiu (porov. Ragan G. Liturgické hnutie na Slovensku, Košice 2001, s. 13–14). Na tento omyl sa prišlo až omnoho neskôr.
Polemizovať možno aj s tvrdením, že misál Pia V. „bol po štyri storočia normou pre slávenie omšovej obety kňazom latinského obradu“ (Alfredo kardinál Ottaviani – Antonio kardinál Bacci, Stručný kritický rozbor nového mešního řádu. [online]. [cit. 07. 02. 2014]. Dostupné na internete: www.tedeum.cz).
Tridentský koncil totiž nezamýšľal zavádzať absolútnu liturgickú uniformitu latinského Západu. Povolil sláviť liturgie s tradíciou staršou ako 200 rokov, takže dodnes ostali platné ďalšie obrady, ktoré Rímskokatolícka cirkev poznala už pred tridentskou omšou. Liturgia Pia V., známa aj pod označením tridentská omša, nebola pred liturgickou obnovou prvou a ani jedinou platnou liturgiou Rímskokatolíckej cirkvi. Bola síce pred zavedením omše Pavla VI. najslávenejšou omšou v Rímskokatolíckej cirkvi, no popri nej sa paralelne slúžili aj iné platné liturgie. Svoje obrady si takto ponechali niektoré rehole, ako aj diecézy Lyon a Braga (porov. Caban, P. Medzi Tridentom a Druhým Vatikánom. In Impulz. [2007]. ročník 3, číslo 1, [online]. [cit. 05. 08. 2013]. Dostupné na internete: www.impulzrevue.sk).
V platnosti zostali aj starobylé obrady galský a keltský, ktoré medzičasom zanikli, respektíve prestali sa používať, ako aj doposiaľ živé ríty ambroziánsky a mozarabský. Ambroziánska liturgia (milánska liturgia) sa dodnes slúži v milánskom arcibiskupstve a v niektorých údoliach Tessinu (porov. Malý teologický lexikon, s. 22). Táto liturgia si zachovala mnohé starobylé prvky.
Ďalším starobylým, doposiaľ zachovaným obradom je mozarabský rítus. Jeho rozkvet nastal hlavne v 7. storočí vďaka viacerým významným španielskym biskupom, predovšetkým Izidorovi Sevillskému. „Nové vydanie Missale Hispano-mozarabicum sa uskutočnilo v rokoch 1991/1994“ (Berger R. Liturgický slovník, s. 250). Okrem toho zostala zachovaná kontinuita rímsko-slovanskej, teda hlaholskej liturgie v Dalmácii, kde ju v roku 880 zaviedol veľkomoravský biskup Metod (porov. Lacko, M. Svätý Cyril a Metod, s. 179).
Hlaholská liturgia je liturgiou rímskeho obradu v staroslovienskom jazyku. Svoj pôvod má na Veľkej Morave po príchode sv. Cyrila a Metoda. V roku 868 pápež Hadrián II. slávnostne potvrdil rímsko-slovanskú bohoslužbu na Veľkej Morave a schválil starosloviensky jazyk ako štvrtý bohoslužobný jazyk Rímskokatolíckej cirkvi. Opakovane ju potvrdil v roku 880 pápež Ján VIII., avšak v roku 885 ju pápež Štefan V. pod silným tlakom franských duchovných zakázal na území Veľkej Moravy. V Poľsku a v Čechách sa však táto liturgia udržala aj po jej zákaze na Veľkej Morave. Ba aj v dobe, keď Veľká Morava v roku 907 zanikla pod náporom Maďarov, susedné slovanské národy zachovávali liturgické dedičstvo Veľkomoravskej ríše.
Dielo solúnskych bratov našlo totiž široké uplatnenie aj mimo územia Veľkej Moravy, pretože slovanská liturgia a literatúra sa stali vynikajúcim nástrojom evanjelizácie slovanských národov. Metodovi učeníci ohlasovali evanjelium v Bulharsku, Chorvátsku, Bohémii a Poľsku. Bulharsko následne poslúžilo ako dôležitý misijný most pre pokresťančenie Ruska (porov. Bučko, L. Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 280).
V Českom štáte sa rímsko-slovanská liturgia udržala omnoho dlhšie ako na Morave a Slovensku, a to až do polovice 11. storočia (porov. Lacko, M. Svätý Cyril a Metod, s. 210). Neskôr sa síce aj tu prestala slúžiť, no tento obrad nikdy úplne nezanikol. Až dodnes sa slúži
v Chorvátsku, kde sa rímsko-slovanská liturgia nepretržite udržala až dodnes. Nebola nikdy zakázaná, ale až do 13. storočia ani výslovne uznaná. V tomto období bola Rímom tolerovaná ako zvykové právo. V roku 1248 pápež Inocent IV. výslovne schválil rímsko-slovanskú, čiže hlaholskú bohoslužbu senjskému biskupovi Filipovi pre jeho biskupstvo a pre tie kraje, v ktorých sa slovanská reč v rímskej liturgii užívala ako zvykové právo. V Dalmácii si takto až dodnes, teda už viac ako tisíc rokov, zachovala kontinuitu rímsko-slovanská, teda hlaholská liturgia, ktorú schválil aj Tridentský koncil (1545-1563). Liturgickým jazykom tu bola staroslovienčina, ba prvé čítanie a evanjelium sa prednášali v modernej chorvátčine.Po chorvátsky sa vysluhovali aj ostatné sviatosti (porov. Caban P. Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu, s. 113).
Táto liturgia sa časom rozšírila aj do Čiech v roku 1347 a do Poľska v roku 1380. V 15. storočí však hlaholská liturgia zaznamenala ústup v Čechách aj v Poľsku. K jej novému rozmachu došlo v 20. storočí. Pápež Pius X. v roku 1905 podporil vydanie hlaholského misála.V roku 1906 ten istý pápež svojím dekrétom Deusulinguae Slavonicae in sacra Liturgia dovolil natrvalo používať staroslovienčinu v niektorých oblastiach východného pobrežia Jadranu a chorvátskeho vnútrozemia (porov. SACRA CONGREGATIO RITUUM. Decretum Deusulinguae Slavonicae in sacra Liturgia, s. 54).
Na úsilie Pia X. nadviazal jeho nástupca, pápež Benedikt XV., ktorý v roku 1920 povolil používať chorvátsky a slovinský jazyk vo vybraných liturgických obradoch a pri čítaní evanjelia počas slávnostných omší. Taktiež legitimizoval použitie českého jazyka pri niektorých liturgických úkonoch v regiónoch, kde bola táto zvyklosť zaužívaná už od 15. storočia. Počas pontifikátu Pia XI. vyšlo v roku 1927 vo Vatikáne nové vydanie hlaholského misála a v roku 1932 bol znovu vydaný slovinský misál (porov. Krivda A. Obnovený omšový poriadok a národný jazyk v liturgii. In Päťdesiat rokov liturgickej reformy Druhého vatikánskeho koncilu na Slovensku. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Košice, 25. októbra 2012 s. 123–124).
Bolo by možné aj ďalej pokračovať v apológii omše Pavla VI., ale podrobný rozbor si vyžaduje rozsiahlejší materiál, ktorý tu nie je možné uverejniť v plnom rozsahu, takže autor ponúka aspoň takýto úvod do odbornej polemiky.

Karol Dučák

(Článok bol pôvodne publikovaný v časopise Duchovný pastier.)

Literatúra 
1. Alfredo kardinál Ottaviani – Antonio kardinál Bacci, Stručný kritický rozbor nového mešního řádu. [online]. [cit. 07.02. 2014]. Dostupné na internete: www.tedeum.cz.
2. Berger R. Liturgický slovník. Vydání první. Praha: Vyšehrad, 2008. 592 s. ISBN 978-80-7021-965-2.
3. Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie. Nitra: Spoločnosť Božieho slova, 2003. ISBN 80-85223-34-1. 549 s.
4. Caban, P. Medzi Tridentom a Druhým Vatikánom. In Impulz. 2007. ročník 3, číslo 1, [online]. [cit. 05.08. 2013]. Dostupné na internete: www.impulzrevue.sk.
5. Denzinger, H. Enchiridion symbolorum, definitio numet deklaration umderebus fidei et morum. Editio undecima. Friburgi Brisgoviae: Herder, 1911. 656 s.
6. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I.: Konštitúcie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1993. 342 s. 7. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu II.: Dekréty a deklarácie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1993. 349 s.
7. JOANNES PAULUS PP. II, Epistula ad universos Ecclesiae Episcopos: de SS. Eucharistiae Mysterioet Cultu (Dominicae Cenae), In Acta Apostolicae Sedis, 72 (1980), s. 113–148. slovenský preklad: DOMINICAE CENAE List Svätého Otca Jána Pavla II. všetkým biskupom Cirkvi O
EUCHARISTICKOM TAJOMSTVE A KULTE
. In Dokumenty pápežov – Katolícka Cirkev na Slovensku. [online]. [cit. 07. 02. 2014]. Dostupné na internete: www.kbs.sk.
8. Katechizmus Katolíckej cirkvi. 4. vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2004. 918 s. ISBN 80-7162-514-0.
9. Krivda A. Obnovený omšový poriadok a národný jazyk v liturgii. In Päťdesiat rokov liturgickej reformy Druhého vatikánskeho koncilu na Slovensku. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Košice, 25. októbra 2012. CD; 1. vydanie. Ružomberok: Verbum, 2013.  ISBN 978-80-8084-996-2.
10. Lacko, M.: Svätý Cyril a Metod. Siedme vydanie.Rím: Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1992. 222 s. + 32 s. obrazových príloh.
11. Malý teologický lexikon. Bratislava: Spolok Svätého Vojtecha v Trnave (v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava), 1977. 512 s. 
12. Malý, V. Slávenie svätej omše. [online]. [cit. 07.02. 2014]. Dostupné na internete: www.bosy.org/sviatosti.
13. Mešnířád –Ordo Missæ, [online]. [cit. 07.02.2014]. dostupné na internete: www.krasaliturgie.cz.
14. Ordo Missae: stałeczęści Mszy świętej dla wiernych uczestniczących we Mszy św. według Listu apostolskiego Motu proprio Summorum Pontificium papieża Benedykta XVI. Poznań: Pallottinum, 2007. ISBN 9788370145781. 68 s.
15. Ragan, G.: Liturgické hnutie na Slovensku. Košice : Liturgický inštitút Jána Jaloveckého, 2001.ISBN 80-7165-302-0. 103 s.
16. SACRA CONGREGATIO RITUUM.Decretum Deusulinguae Slavonicae in sacra Liturgia. 18. december 1906. In Acta Sanctae Sedis, 40 (1907), s. 54–58.
17. SVÄTÉ PÍSMO STARÉHO I NOVÉHO ZÁKONA. Deviate vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2007. ISBN 978-80-7162-652-7. 2331 s.
18. Viem, komu som uveril. II. vydanie. Z nemeckého originálu preložil A. H. Mateje. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1990. ISBN 80-7118-004-1.  431 s.
19. Všeobecné smernice Rímskeho misála,(Missale Romanum, editio typica tertia, 2002), dostupné na internete: breviar.kbs.sk.pdf.

13 komentárov:

  1. Karol Dučák30.5.16

    Tento článok je obhajobou omše Pavla VI., lenže jedným dychom je potrebné dodať, že misál Pavla VI. naliehavo potrebuje obnovu. Je potrebné pokračovať v „reforme liturgickej reformy“, ako sa o to usiluje kardinál Sarah, prefekt Kongregácie pre Bohoslužbu a poriadok sviatostí:
    Cardinal Sarah: „Nová liturgia musí byť v kontinuite so starou“. Ako treba obnoviť misál Pavla VI.? Dostupné na internete:
    http://www.lifenews.sk/content/cardinal-sarah-%E2%80%9Enov%C3%A1-liturgia-mus%C3%AD-by%C5%A5-v-kontinuite-so-starou%E2%80%9C-ako-treba-obnovi%C5%A5-mis%C3%A1l-pavla

    Bude tradičná omša v novom misáli? Dostupné na internete:
    https://www.lifenews.sk/content/bude-tradi%C4%8Dn%C3%A1-om%C5%A1a-v-novom-mis%C3%A1li

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Anonymný6.6.16

    J.M.J.A.J.T.
    Pan Ducak,
    citujete, ze:
    „Svätá omša je teda „slnkom, stredobodom a najvzácnejším bohatstvom nášho kresťanského života. Je posvätným úkonom, ktorému sa nijaký iný úkon nevyrovná““

    A zaroven tvrdite, ze kardinál Ottaviani tvrdi omyl, ze:
    „Apoštolská konštitúcia potvrdzuje, že doterajší misál, zavedený sv. Piom V. dňa 13. júla 1570, ktorý však z veľkej časti pochádza už z doby Gregora Veľkého a z dôb ešte starších...“

    Ako teda moze byt nieco posvatne aj omylne? Ako moze byt stredobodom nasho zivota omyl, ked Cirkev katolicka je neomylna?

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Karol Dučák22.7.16

    J.M.J.A.J.T., keby ste si poriadne prečítali, čo som napísal, nemohli by ste tu písať také totálne nezmysly. Keďže sústavne prekrúcate moje argumenty, citujem ešte raz zo svojho článku:
    V zmysle všetkých uvedených faktov je teda potrebné konštatovať, že Ottavianiho intervencia pôsobí v tomto kontexte zmätočne. A nie je to jediný prípad nesprávnej interpretácie faktov v Ottavianiho intervencii. Podobných diskutabilných argumentov obsahuje Ottavianiho intervencia podstatne viac a my sa aspoň k niektorým z nich dostaneme. Píše sa v nej napríklad: „Apoštolská konštitúcia potvrdzuje, že doterajší misál, zavedený sv. Piom V. dňa 13. júla 1570, ktorý však z veľkej časti pochádza už z doby Gregora Veľkého a z dôb ešte starších...“ (Alfredo kardinál Ottaviani– Antonio kardinál Bacci, Stručný kritický rozbor nového mešní hořádu. [online]. [cit. 07.02. 2014]. Dostupné na internete: www.tedeum.cz).
    Štúdium historických prameňov vyvracia toto tvrdenie. V dobe zavedenia potridentského misála chýbala orientácia na starokresťanské liturgické pramene, takže aj keď pápež Pius V. v bule Quoprimum tempore deklaroval snahu o návrat k liturgii prvých storočí kresťanstva a priblíženie sa k takej forme liturgie, aká bola v Ríme v 5. až 6. storočí, bolo toto prianie len zbožným želaním. V tej dobe totiž neboli známe mnohé dokumenty, ktoré sa našli v knižniciach až omnoho neskôr, takže v dobe po Tridentskom koncile nemala Katolícka cirkev presný prehľad o vývoji liturgie od najstarších čias ranokresťanskej Cirkvi. Základom potridentského Rímskeho misálu sa takto nestal originálny rímsky obrad, ale Alkvinov sakramentár z 9. storočia, ktorý bol považovaný za pôvodnú rímsku liturgiu (porov. Ragan G. Liturgické hnutie na Slovensku, Košice 2001, s. 13–14). Na tento omyl sa prišlo až omnoho neskôr.

    A v čom spočíval omyl kardinála Ottavianiho? Mylne predpokladal, že misál Pia V. pochádza z doby Gregora Veľkého, no v skutočnosti pochádzal z Alkvinovho sakramentára z 9. storočia. Na budúce si, prosím, lepšie prečítajte môj text a nepíšte nezmysly.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Anonymný25.7.16

    J.M.J.A.J.T.

    Tak to napisem inak:

    Cirkevne obrady su svedkom tradicie a viery Cirkvi tak zavaznym, ze sa proti nemu neda nicoho namietat. Toto tvrdi neomylne Cirkev.

    Ako sa mohlo stat, ze Cirkev v 9. storoci zrazu „stratila prehlad“ , upustila od Tradicie, od predpisov apostolov, sv. Pius V. sa pri svojom vyhlaseni „ex katedra“ pomylil a prikazal sluzit na veky sv. omsu sposobom, ktory nie je „svedkom tradicie a viery“?

    Cirkev sa v tomto mylit nemoze, myli sa jednoznacne „ veda“, ktora tvrdi, ze ma nove objavy a myli sa Cirkev.

    Sv. Pius V. sa nemusel chciet a ani sa nechcel vracat do prvych storoci, ale len chcel udrzat rydzost ritu (vid. Bulla Quo Primum). Rimsky ritus, ktory sa vyvynul v samotnom Rime bol predpisany pre Rimsku cirkev a len odchylky, ktore boli starsie ako 200 rokov mohli ostat.
    Svata omsa bola vo svojej podstate a forme stale ta ista, iba v jednotlivych krajoch sa neustale ustanovovali ine a ine obrady sv. omse. A predpisanim Rimskeho ritu pre Rimsku cirkev, ktory bol u za cias papeza Greagora Velkeho v predstate uzavreny a len povolenim odchylok starsich ako 200 rokov sa zjednotila Rimska liturgia.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Karol Dučák26.7.16




      J.M.J.A.J.T.,
      tvrdohlavo opakujete svoj omyl, ktorý už dávno vyvrátili liturgickí odborníci. Tí tvrdia, že misál Pia V. nepochádza z doby Gregora Veľkého, ale v skutočnosti pochádza z Alkvinovho sakramentára z 9. storočia. Je len škoda, že Vy, laik, ktorý neovláda problematiku dejín liturgiky, tvrdíte čosi, čo je v diametrálnom rozpore s tvrdením naslovovzatých odbnorníkov. Ja sa však vždy budem pridŕžať odborných výskumov naslovovzatých odborníkov. Prepášte, ale Váš názor laika si síce prečítam, ale nebudem ho považovať za smerodajný.

      Odstrániť
    2. Anonymný28.7.16

      J.M.J.A.J.T.
      Aj v skole sme sa ucili lebo to vyskumali a potvrdili "naslovovzati odbornici", ze clovek je z opice.
      Ked "veda" odporuje viere, nie je nikdy chyba na strane viery.
      Ti vasi "odbornici" popreli Tradiciu Cirkvi.

      Odstrániť
    3. Karol Dučák28.7.16

      J.M.J.A.J.T.,
      nepoznáte ani rozdiel medzi Tradíciou Cirkvi a tradíciou Cirkvi. Tá Tradícia je nemenná, kdežto tradícia sa môže meniť.

      Odstrániť
    4. Anonymný1.8.16

      J.M.J.A.J.T.
      Cirkev nas uci, ze Tradicia sa zachovala v spisoch sv. Otcov a cirkevnych spisovatelov, vo vyznani viery, v bohosluzobnych knihach a obradoch, v rozhodnutiach papezov a cirkevnych snemov, v pamiatkach cirkevneho umenia.
      Ja tu citam, ze v bohosluzobnych knihach a obradoch sa zachovala Tradicia Cirkvi a Vy tvrdite aj s "odbornikmi", ze Cirkev stratila prehlad. Vsak coze velke T male t, ved ide "len" o sv. omsu!

      Odstrániť
    5. Karol Dučák3.8.16

      J.M.J.A.J.T.,
      na ujasnenie: Alkuinov sakramentár sa od pôvodnej rímskej liturgie líši galikánskymi vsuvkami. Prof. ThDr. Gabriel Ragan, PhD. o tom píše: „Z nariadenia Tridentského koncilu boli vydané jednotné liturgické knihy, ktoré odstránili značnú roztrieštenosť liturgie v stredoveku. V bule pápeža sv. Pia V „Quo primum tempore“ sa správne deklaruje snaha navrátiť rímskej liturgii životnosť prvých kresťanských storočí a vrátiť sa k tej forme liturgie, ktorá bola v Ríme v 5., či 6. storočí. (PIUS V.: Quo primum tenmpore, „ad pristinam... sanctorum Patrum ac ritum)
      Bola to doba kedy sa ešte nevedelo o dokumentoch, ktoré sa neskoršie našli v knižniciach. Vtedy sa myslelo, že mnohé veci sú nemenné, pretože sú tak už od apoštolov. Pritom išlo o rímsku liturgiu, ktorá bola značne doplnená galikánskymi prvkami. A tak Alkuinov sakramentár po roku 1814 ol považovaný za pôvodný rímsky obrad a stal sa základom Tridentského Rímskeho misála. Prianie Tridenstského koncilu sa mohlo uskutočniť až o niekoľko storočí rozvinutím liturgického hnutia, ktorému predchádzala dlhá príprava.“
      Ragan, G.: Liturgické hnutie na Slovensku. Košice : Liturgický inštitút Jána Jaloveckého, 2001. ISBN 80-7165-302-0, s. 13-14)
      Ak by ste chceli, J.M.J.A.J.T., presvedčiť čitateľov o tom, že ovládate problematiku dejín liturgiky lepšie ako profesor Gabriel Ragan, museli by ste uviesť Vaše kvalifikačné predpoklady, prípadne kde a kedy ste publikovali odborné práce na túto tému. V opačnom prípade sú Vaše príspevky len úbohým tápaním laika.

      Odstrániť
  5. Anonymný3.8.16

    J.M.J.A.J.T.
    No tak to mam otazky.
    1. Kto boli ti galikani, lebo o jedinych co viem, boli bludari o nejkaych tisíc rokov neskor.
    2. Kto robil tie objavy a kedy sa uskutocnili?
    3. Ako mohli vediet, ze (predpokladam NOM je ta prava rimska liturgia) aka ma byt, ked vyse tisíc rokov mala Cirkev len akysi Alkvinov sakramentar, podla ktoreho sluzila bohosluzbu?
    4. A ked je NOM zostaveny podla najnovsich objavov, je z cias apostolov, preco by mal byt v kontinuite so starou liturgiou ako uvadza kardinal Sarah, ked ta stara je podla tych vyskumov nie z cias apostolov?
    5. Skor prosba, ci by nebolo mozne poprosit pana Ragana o rozhovor pre Priestornet aj s moznostou otazok. Dakujem.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Karol Dučák4.8.16

      J.M.J.A.J.T.,
      nechcem sa Vás v žiadnom prípade dotknúť, ale ja nemám času ani energie navyše, aby som suploval rolu Vášho učiteľa. Nehnevajte sa na mňa. Pripravujem na vydanie ďalšie články, ako aj rukopis knihy a to ani nehovorím o tom, že som stále pracujúci dôchodca, ktorý má tisíc iných starostí, než školiť Vás cez PriestorNet.
      Odpovede na všetky otázky, ktoré ste mi položili, nájdete, keď si preštudujete odbornú literatúru, cez ktorú som sa musel prehrýzť aj ja. Okrem titulov, ktoré sú uvedené ako literatúra k môjmu článku, by som odporúčal predovšetkým tieto ďalšie tituly:
      1. Ante faciem Domini. Prvé vydanie. Praha: Strahovská knihovna Královské kanonie premonstrátů na Strahově, 2014. ISBN 978-80-88009-01-6.
      2. Caban P. Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu. Prvé vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2010. ISBN 978-80-7162-802-6, 152 s.
      3. Caban, P. Dejiny kresťanskej liturgie v staroveku. Prvé vydanie. Praha: Paulínky, 2013. ISBN 978-80-7450-074-9. 136 s.
      4. Švagrovský, Š.: Grécko-byzantský rítus na území Slovenska. In Slavica Slovaca. [1998]. ročník 33, číslo 2, s. 97–108.[online].[cit. 05.08. 2013].Dostupné na internete: ˂http://www.slavu.
      Čo sa týka profesora Ragana, tá myšlienka rozhovoru s ním sa mi celkom pozdáva. Teda aspoň v niečom sa s Vami zhodnem. Je tu však problém. Hovoril som s pánom profesorom osobne asi pred 10 rokmi a pred pár rokmi telefonicky. Vtedy bol ešte relatívne zdravý. Potom mal istú dobu zdravotné problémy, ale podľa toho, čo som si práve vyhľadal na internete, mal by už byť znovu aktívny.
      Mimochodom, zásadne nepoužívam slangové výrazy a aj výraz NOM je mi úplne cudzí.

      Odstrániť
    2. Anonymný8.8.16

      J.M.J.A.J.T.
      Nevyzadujem odpovede hned obratom. Tiez si potrebujem veci v prispevku vyhladat v knihach, co zaberie cas. Viem, ze mame povinnosti a tie musia byt na prvom mieste.
      Ten cas, co ste vsak venovali vyhladaniu literatury a pisaniu prispevku ste mohli vyuzit napisanim odpovedi, ked ich poznate.

      Ked by sa podarilo, tak mam otazku na p. Ragana:
      Cirkev katolicka nas uci, ze mnohe, ba vacsia cast obradov svatej omse siaha az k povodu Cirkvi, pochadzajuc od samych apostolov, a udrzali sa vernym podanim neustale v Cirkvi svatej, co je mozne dokazat, ak porovname spolu najstarsie obradne knihy.

      Ked s najstarsimi obradnymi knihami porovnate NOM, ako s nimi suvisi?

      Dakujem.

      Odstrániť
  6. Karol Dučák5.9.16

    Ešte keby ste napísali, čo je vlastne NOM. Takýto pojem Katolícka cirkev nepoužíva.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.