Poklad v duši

Karol Dučák

(Rozprávka)

V istej ďalekej moslimskej krajine žili dvaja bratia, Selim a Hasan. Pochádzali z bohatej rodiny a boli mimoriadne nadaní, preto im rodičia zabezpečili primerané vzdelanie. Predovšetkým to však boli dobrí bojovníci, ktorí viedli svoje vojenské oddiely do mnohých víťazných bitiek. Bratia však nebojovali spolu, ale každý na inom bojisku. Obaja túžili vyznamenať sa, no starší Selim bol omnoho lepší veliteľ a dosahoval v boji väčšie úspechy ako jeho mladší brat. Preto Hasan žiarlil na úspechy svojho brata a veľmi túžil dožiť sa chvíle, keď sa Selimovi prestane dariť a on ho pretromfne. Lenže čas utekal a Hasanove tajné nádeje pohasínali. Selimove úspechy nemali konca a tak sa Hasanova žiarlivosť nezadržateľne menila na nenávisť voči bratovi. Selim však nič netušil a užíval si aj naďalej svoju slávu i úspechy.

V jednej bitke moslimské oddiely pod velením Selima porazili kresťanské vojsko a moslimskí vojaci zajali kresťanského veliteľa aj s jeho pobočníkom. Kresťanský veliteľ bol statočný rytier z ďalekej krajiny, ktorý udatne bojoval proti moslimskej presile, no v boji bol ťažko ranený a takmer prišiel o život. Keď ho priniesli k Selimovi na nosidlách celého doráňaného a zakrvaveného, moslimský veliteľ bol prekvapený. Napriek ťažkému položeniu si porazený rytier zachoval istú vznešenú dôstojnosť. Z jeho sympatickej tváre vyžaroval neuveriteľný pokoj a vyrovnanosť. Keď zbadal moslimského veliteľa, na jeho tvári sa zjavil tajomný láskyplný úsmev. Selima to očarilo a aj on odvetil úsmevom. Aj keď to bol tvrdý bojovník, zachoval si istú veľkorysosť a zmysel pre česť a spravodlivosť. Čosi ho k tomuto človeku priťahovalo. Čosi, čo sám nevedel definovať.

Po krátkej chvíľke sa Selim opýtal: „Ako sa voláš?“

Ranený kresťanský veliteľ sa na víťaza láskavo pozrel svojimi príťažlivými blankytnými očami a s veľkou námahou odvetil: „Richard z Walesu.“

Vzápätí ešte dodal: „A ty si Selim, slávny veliteľ.“

„Ty ma poznáš?“

„Veľa som o tebe počul a zďaleka som ťa aj videl.“

„A čo si o mne počul?“

„Že si veľký bojovník, ktorý už poslal na druhý svet veľa protivníkov. Aj ja mám smrť na jazyku, ale skôr, než odídem z tohto slzavého údolia, chcem ti podarovať vzácny poklad.“

Selim sa zarazene pozrel na svojho protivníka a nemohol veriť vlastným ušiam. Napokon sa Richarda opýtal: „Hovoríš, že máš smrť na jazyku a predsa chceš mne, svojmu nepriateľovi, darovať poklad?“

„Naša viera nám prikazuje milovať aj nepriateľov a dobre robiť tým, ktorí nám ubližujú. Cítim, že umieram a chcem ešte pred smrťou vykonať dobrý skutok.“

„Takže mi chceš darovať poklad, aby si vykonal dobrý skutok.“

„Áno.“

„Čo je to za poklad?“

„Môj pobočník ti ho prinesie.“

Po týchto slovách sa Richard obrátil na svojho pobočníka a potichu mu vydal zopár pokynov.

O chvíľu nato mu pobočník priniesol nejaký predmet, zabalený v drahocennej látke. Podal predmet rytierovi, ktorý látku rozbalil a v jeho rukách sa zaskvela kniha v nádhernom obale, vykladanom drahokamami. Na prvý pohľad bolo jasné, že musí byť veľmi cenná. Chcel knihu podať Selimovi, ale jeho zranenia ho veľmi oslabili a tak poprosil svojho pobočníka, aby odovzdal jeho dar Selimovi.

Selim sa prekvapene opýtal: „To je ten poklad?“

Richard s námahou odvetil: „Áno.

„Akú má hodnotu?“

„Tá sa nedá ani vyčísliť.“

„Tá kniha je taká cenná?“

„Najcennejšia na svete. Už samotná kniha je mimoriadne drahá, ale skutočný poklad je vnútri.“

„V tej knihe?“

„Áno, v nej.“

Selim nevychádzal z prekvapenia. Celé to bolo akési divné, ale Selimovi sa kniha zapáčila a čosi ho k tej knihe neodolateľne priťahovalo. Naveľa sa opýtal: „Ale ako ten poklad získam?“

Rytier s námahou odvetil: „Jednoducho. Tak, že si tú knihu prečítaš. Celú. Od prvého písmena do posledného.“

„A čo chceš za tento poklad?“

„Pre seba nič, len ušetri mojich ľudí a postaraj sa, aby sa v zdraví dostali späť domov. Potom budem tvoj dlžník až naveky.“

Selimovi sa tieto slová zapáčili a tak povedal: „Dobre. Tvoji ľudia sa môžu bezpečne vrátiť domov. Ručím za ich bezpečnosť.“ 

„Z hĺbky srdca ďakujem,“ odvetil Richard a tvárou mu prebehol šťastný úsmev. Potom upadol do bezvedomia a krátko nato zomrel. Selima sa jeho smrť dotkla. Hoci to bol jeho nepriateľ, pocítil ľútosť nad jeho smrťou. Od tejto chvíle mu tajomný cudzinec neschádzal z mysle. Pri prvej voľnej chvíli siahol po knihe, ktorú dostal do daru a keď ju otvoril, zistil, že tá kniha sa volá Biblia. Šokovala ho však jedna skutočnosť. Hoci bola kniha písaná cudzím, neznámym jazykom, Selim jej rozumel od slova do slova. Dychtivo sa pustil do jej čítania a postupne sa mu začali otvárať oči. Pochopil, že kresťanstvo je omnoho lepšie ako viera jeho otcov. Uvedomil si, že slúžil zlej veci a preto sa vnútorne obrátil. Vo svojom srdci sa zriekol islamu a zatúžil stať sa kresťanom, len ešte nevedel ako.

Raz večer sa zamyslel, predstavil si obraz darcu tej úchvatnej knihy a v duchu sa mu láskavo prihovoril: „Ó, drahý Richard, môj tajomný dobrodinec. Mal si pravdu. Tá tvoja kniha, Biblia, je najcennejší poklad na svete. Chcem prijať tvoju vieru, pretože moje srdce mi hovorí, že jedine táto viera je pravá.“

Ilustračná snímka: JM - PriestorNet

Vzápätí si však uvedomil, že moslimovi, ktorý prestúpi na kresťanskú vieru, hrozí smrť z rúk jeho súkmeňovcov, preto sa rozhodol svoje sympatie voči kresťanskej viere tajiť. Lenže jedného dňa pravda aj tak vyšla najavo a Selimova rodina sa o všetkom dozvedela. Všetci jeho príbuzní sa hrozne nahnevali a rozhodli sa Selima skántriť. Touto úlohou poverili Selimovho brata Hasana. 

Hasan sa potešil. Konečne pokorí nenávideného brata a získa si úctu a vážnosť celej rodiny i svojich súkmeňovcov. A tak začal pripravovať plán pomsty. Chystal sa prepadnúť Selima v jeho vojenskom tábore, usmrtiť ho a jeho hlavu priniesť rodine ako znak vykonanej pomsty. Vedel však, že Selim je zdatný bojovník, preto plán útoku pripravoval veľmi starostlivo a rozhodol sa využiť moment prekvapenia.  Chystal sa brata prepadnúť v noci.

Noc pred útokom Hasana však dostal Selim nečakané varovanie. Počas spánku ho zrazu ožiarilo mohutné svetlo a Selim zdúpnel od hrôzy. Zdesený sa pozrel do toho svetla a zrazu v ňom rozoznal postavu rytiera, od ktorého dostal Bibliu. Chvíľu bol nemý od úľaku, no potom zo seba vysúkal jedno, jediné slovo: „Richard!“

Rytier  sa zľahka pousmial svojím neopakovateľným úsmevom a odvetil: „Áno, ja som to.“

Potom však zvážnel a oznámil Selimovi strašnú novinu: „Selim, hrozí ti smrť. Tvoja rodina odhalila, že si sa zriekol viery svojich predkov. Rozhodla sa zniesť ťa zo sveta. Zajtra v noci sem príde tvoj brat Hasan s veľkým oddielom bojovníkov, aby ťa usmrtil. Preto musíš okamžite ujsť. Ak ihneď vyrazíš, budeš mať noc aj deň náskoku pred svojím bratom.“

„Ale kam mám ísť?“ zmohol sa Selim na krátku otázku.

„Neboj sa, anjel Pánov ťa odnesie až do cieľa cesty. Tam sa o teba postarajú!“

Selim sa chcel ešte niečo spýtať, ale rytier ho predišiel: „Dôveruj mi a neznepokojuj sa. Všetko bude dobré.“

Po týchto slovách zrazu zmizol a Selim sa prebudil z hrozného sna. Precitol do krutej reality a pochopil, že musí okamžite konať. Pri svetle lampy si zbalil najnutnejšie veci a už sa chystal vyjsť von, keď zrazu vnútro stanu znovu ožiarilo svetlo. Selim zbadal nádherného anjela mohutných rozmerov, z ktorého vyžarovalo toľko lásky a dobroty, že dušu Selima zaplavilo šťastie a pokoj. Po jeho obavách nebolo ani stopy a keď ho anjel vzal do svojho náručia a vzniesol sa s ním k výšinám, necítil ani štipku strachu. Anjel priniesol Selima na nádvorie kláštora v ďalekej kresťanskej zemi a tam sa Selima ujali mnísi, ktorým kláštor patril. Selim sa pod dozorom mníchov pustil s veľkou vervou do štúdia teológie, aby nasýtil svoju túžbu po poznaní. Po nejakých rokoch sa sám stal mníchom a neskôr dokonca predstaveným kláštora, ktorý ho pred rokmi prichýlil pod svoju strechu. Všetci ho poznali pod menom páter Ignác.

Jeho rodina o ňom nič nevedela, hoci sa ho jeho príbuzní usilovali nájsť. Nikomu sa však nepodarilo odhaliť miesto jeho pobytu a tak sa o Selimovi prestalo medzi príbuznými hovoriť.  Najväčšiu radosť z jeho nevysvetliteľného zmiznutia mal brat Hasan, ktorý prestal byť v tieni svojho úspešnejšieho brata a sám sa stal najslávnejším bojovníkom spomedzi svojich súkmeňovcov. Splnila sa tak jeho veľká túžba.

Medzitým moslimovia dobýjali jednu krajinu za druhou, až jedného dňa moslimské vojsko pod velením Selimovho brata Hasana začalo dobýjať krajinu, v ktorej žil Ignác so svojimi mníchmi. Jedného dňa nadránom,keď sa páter Ignác zobudil, ho zrazu ožiarilo nesmierne svetlo, v ktorom spoznal Ježiša. Ježiš mu oznámil, že sa blíži jeho brat Hasan na čele veľkého vojska moslimov a chystá sa dobyť a vyplieniť kláštor aj všetko čo mu príde do cesty. Je veľmi krutý, nemilosrdný a s nikým nepozná zľutovanie. Pozabíjal už mnohých ľudí.

Táto správa Ignáca vydesila, avšak on sa začal obávať ani nie tak o seba, ako skôr o rehoľníkov, ktorí boli zverení pod jeho vedenie, ale aj o okolité kresťanské obyvateľstvo.

Ježiš veľmi presne poznal myšlienky, ktoré sa Ignácovi preháňali v hlave a rozhodol sa podrobiť ho tvrdej skúške: „Ignác, môžem tvojho brata Hasana zastaviť. Želáš si jeho záhubu?“

„Nie, Pane!“ zhrozene zvolal Ignác a pokračoval: „Nechcem záhubu nijakého človeka a už vonkoncom nie záhubu vlastného brata. Chcem aby žil. Aby žil pre teba. Tak ako sa ja usilujem žiť pre teba, Pane. Ježišu, vrúcne ťa prosím, priveď k sebe aj môjho brata tak, ako si kedysi priviedol k sebe mňa.“

„No dobre. Ale niečo za niečo. Čo si ochotný obetovať za záchranu svojho brata?“

„Aj vlastný život, Pane!“

„Si si istý?“

„Pane, ty mi vidíš do srdca a poznáš každú moju myšlienku. Vieš, že stojím za svojím slovom, aj keď sa chvejem na celom tele.“

„Dobre. Viem, že to myslíš úprimne, ale chcel som to počuť z tvojich úst.“

„Kedy príde Hasan?“

„Zajtra ráno. Máš dvadsaťštyri hodín času. Máš strach?“

„O seba sa nebojím, ale čo bude s moji ľuďmi?“

„Buď pokojný, nič sa nestane ani tebe ani nikomu v tomto kraji. Vyzbroj sa trpezlivosťou a bez ustania sa modli spolu so svojimi bratmi. Neskriví sa vám ani vlas na hlave. Dôveruj mi!“

„Áno, Pane, dôverujem ti. Nech sa deje tvoja vôľa.“

Na tvári Ježiša sa zjavil ľahký úsmev, potom sa obrátil a postupne odchádzal preč, až celkom zmizol a zmizla aj žiara, ktorá ho obklopovala. Ignác zvolal svojich mníchov a oboznámil ich so situáciou. Potom ich zaviedol do chrámu a požiadal ich, aby zotrvali v dvadsaťštyrihodinovej adorácii bez jedla a vody. Povolil im odísť iba v prípade najnaliehavejšej potreby. Nato vyložil sviatosť oltárnu a začal sa modliť litánie a iné modlitby. Všetci rehoľníci zotrvali na modlitbách a odchádzali iba výnimočne. Potom sa však znovu vracali do chrámu. Takto prešiel celý deň a takmer celá noc. Najhorlivejšie sa modlil Ignác. Prosil Boha o záchranu kláštora, mníchov aj obyvateľov okolitej krajiny, no predovšetkým vrúcne prosil Boha, aby sa jeho brat obrátil a stal sa kresťanom. Boh vyslyšal Ignácove vrúcne modlitby, ale o tom sa Ignác dozvedel až o niekoľko hodín neskôr.

Hasan v tej dobe ešte spal vo svojom veliteľskom stane. Zrazu sa mu vo sne zjavilo žiarivé svetlo nesmiernej sily a z toho svetla mohutným hlasom prehovoril Ježiš: „Prečo zabíjaš mojich bojovníkov?“

Hasan sa celý roztriasol od hrôzy. Ježiš pokračoval: „Napáchal si veľa zla, ale tvoj brat úpenlivo prosil o milosť pre teba, aby si sa aj ty mohol stať mojím bojovníkom. O niekoľko hodín sa stretnete. Tvoj brat sa stal mníchom v kláštore neďaleko dotiaľto. Pozri sa na to!“

Ježiš vystrel na stranu svoju pravú ruku a vedľa nej sa objavil obraz pátra Ignáca, ako stojí pred bránami kláštora a díva sa na neho.

Potom Ježiš povedal: „Tvoje vojsko zajtra odíde naspäť do svojej vlasti, ale bez teba. Ty ostaneš pri svojom bratovi. On ti povie, čo máš robiť a potom sa obaja stanete mojimi bojovníkmi.“

„Ako nájdem svojho brata?“ opýtal sa Hasan.

„Nerob si starosti. Moje svetlo ťa povedie.“

Po týchto slovách Ježiš zmizol Hasanovi z očí. V tej chvíli sa Hasan celý spotený zobudil a roztrasene uvažoval o tom, čo pred chvíľou videl a počul vo svojom sne. Po chvíli vstal začal sa chvatne obliekať, keď mu zrazu oznámili príchod posla s naliehavou správou od jeho najvyššieho vládcu. Keď posol priniesol Hasanovi správu, Hasan ju prečítal a zbledol. Vládca mu oznamoval, že jeho krajinu ohrozuje mocný nepriateľ a preto sa Hasan musí aj so svojím vojskom bez meškania vrátiť domov. Hasan uvažoval len chvíľu a potom sa rozhodol. Zvolal svojich veliteľov a oznámil im, čo sa deje. Potom ich však šokoval správou, že on musí vykonať neodkladnú povinnosť, ale oni sa vrátia domov pod velením nového veliteľa, za ktorého Hasan vymenoval svojho zástupcu, Murada. Jeho podriadení chceli protestovať, ale on vytasil meč a s krikom im pohrozil, že toho, kto neposlúchne jeho príkazy, osobne zmárni. Hasanovi podriadení sa neodvážili vzdorovať a podvolili sa mu. Začali prípravy na náhlivý návrat domov.

Hasan však chvatne vysadol na koňa a keď sa obzrel, zbadal v diaľke pred sebou svetlo. Pustil sa rýchlym cvalom za tým svetlom a po nejakom čase zbadal na malej vyvýšenine pred sebou kláštor. Keď k nemu pricválal, vedel, že je na správnom mieste. Presne tento kláštor videl vo svojom sne. Dokonca spoznal aj rehoľníka, stojaceho pred kláštorom. Hasan sa rozochvel. Po rokoch konečne uzrel brata. Rozbehol sa vpred, aby sa mu vrhol pod nohy. Ignácovi poskočilo srdce, ale potom sa vyzbrojil statočnosťou a odhodlaním. Všetko zveril do Božích rúk. Keď jeho brat dobehol k nemu, vrhol sa do prachu na tvár pred ním a začal vzlykať. Dojatý Ignác si kľakol k svojmu bratovi a zdvíhal ho hore. Vzápätí si obaja bratia so slzami v očiach padli do náručia. Netrvalo dlho a Hasan sa stal mníchom, ktorý dostal rehoľné meno Dominik. Obaja bratia potom ešte dlhé roky spolu slúžili v kláštore na slávu Boha a úžitok ľudí.

Karol Dučák