14. februára 2017

Skúmanie evanjeliovej zvesti

Vittorio Messori: Hypotézy o Ježišovi
Bratislava, Lúč, 2006
Taliansky novinár a spisovateľ Vittorio Messori (1941) napísal niekoľko úspešných kníh o kresťanskej viere, ktoré vyvolali záujem v radoch veriacich i hľadajúcich. Prvou z nich je kniha Hypotézy o Ježišovi. Vyšla v roku 1976, najprv v náklade tritisíc kusov, a vydavateľ pochyboval, či sa vypredá, ale jeho obavy sa nenaplnili – naopak, nasledovali ďalšie vydania i preklady do asi dvadsiatich jazykov. Celkový počet vydaných exemplárov sa odhaduje na jeden a pol milióna.

Autor sa k téme knihy dostal ako agnostik, resp. „postkresťan“, považujúci náboženstvo za relikt minulosti. Podľa vlastných slov ho v mladosti všetko skôr vzďaľovalo od viery. Vyrastal v antiklerikálnom prostredí Turína, v štátnych školách, ktoré navštevoval, vládol duch osvietenského racionalizmu a spoločenská mienka vnímala katolicizmus ako niečo reakčné, čo nepatrí do moderných čias. Napriek tomu, „pod vplyvom viacerých skúseností, v ktorých nechýbala bolesť so svojou schopnosťou prinútiť človeka konfrontovať sa s otázkami o zmysle života“, začal objavovať starodávnu vieru v kresťanského Boha. Bezprostredným podnetom bolo čítanie Myšlienok Blaisa Pascala.
Messoriho skúmanie koreňov viery a samotných počiatkov kresťanstva, hľadanie odpovedí v konfrontácii s rozličnými hypotézami o Ježišovi Kristovi je realizované prostriedkami žurnalistu – s pozitívami i negatívami takého prístupu. Žánrovo kniha stojí na rozhraní, je však nesporné, že prináša množstvo podnetných informácií, odkazov a myšlienok; autor zjavne nešetril časom ani námahou, keď ju zostavoval, riešiac pritom v prvom rade otázku vlastného životného smerovania.
Dielo je teda odrazom vnútorného pohybu, vývinu, a to dáva novinárskej forme hlbší rozmer. Z tohto hľadiska je osobitne zaujímavý autorov predhovor a tiež záver, napísaný s odstupom času, štvrťstoročie po napísaní samotnej knihy. Dozvedáme sa tu, do akej miery ovplyvnila Messoriho pri tvorbe vlastná skúsenosť konvertitu, ako aj vtedajšia kultúrna klíma – na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia: „Kto zažil tie roky, nie náhodou označené za olovené, vie, aká nástojčivá bola túžba aj v samotnej Cirkvi ospravedlňovať sa pred obvineniami, ktoré jej adresoval marxizmus.“ Zdalo sa vtedy, a mysleli si to i viacerí kresťania, že náboženstvo musí ustúpiť pred novou víťaziacou ideológiou. Messori si však postupne uvedomil, že na poli politiky, sociológie či ekonómie nemožno nájsť „zmysel žitia a umierania“, a tak dospel k obráteniu a rozhodol sa ísť cestou náboženského bádania, nie politickej angažovanosti, hoci vyštudoval politológiu.
Čitateľ má o čom premýšľať: o skrytom Bohu, o rozličnosti náboženstiev a výnimočnosti kresťanstva, o marxizme ako náboženstve bez Boha, o kritike biblickej viery... Otázok bude zrejme vždy viac než odpovedí, ale to nemení nič na tom, že kladenie otázok o zmysle bytia je dôležité a dôležité je aj poctivé hľadanie odpovedí. Najhoršie by bolo zľahostajnieť a otupieť, zostať v uzavretosti toho, čo ponúka a vnucuje dnešný svet.
Kresťanstvo prežilo podľa Messoriho všetky doterajšie búrky a útoky – bez toho, že by padli jeho historické základy, skôr naopak, „vedecká kritika ich ešte upevnila“. Jeho posolstvo nestratilo svoju platnosť ani príťažlivosť. Smeruje k pretvoreniu človeka i sveta a v tomto zmysle je stále nové, ba „hlboko revolučné“.
Messori prichádza k záveru, že ak hovoríme o Ježišovi Kristovi, hypotéza viery je jedine prijateľná. Pritom kresťanstvo nemožno zredukovať na súčasť mozaiky náboženstiev. Náboženstvá nie sú si rovné, nie sú rovnako pravé ani rovnako falošné. Viera si vyžaduje rozumové zdôvodnenie, v princípe je však darom od Boha: „A Boh ho neodopiera tým, čo ho hľadajú s úprimným srdcom.“
Ján Maršálek
::
Recenzujeme dobré knihy:
::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.