Humanizmus bez Boha je proti človeku

Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu. (Mk 1,15)

Ľudovít Košík

Túto Ježišovu výzvu, alebo slová: „Pamätaj, človeče, že prach si a na prach sa obrátiš,“ hovorí  kňaz, keď nám na začiatku pôstnej doby sype na hlavu popol, aby sme si uvedomili, čo zostane z nášho tela a na čo máme sústrediť svoju pozornosť.

Má zmysel v súčasnom svete, aj Cirkvi, hovoriť o pokání, o pôste?

Sú to však Ježišove slová! A vďaka Bohu, i keď len menšina, možno iba malá skupinka verných, ktorí sú si vedomí zodpovednosti za dar života, viery aj toho, že život, napriek všetkým prekážkam a ťažkostiam, je možné prežiť dobre, múdro, v radosti, pokoji, šťastí,  láske, ich berie vážne. Za našu vernosť máme prisľúbený večný život s Bohom.

Z rokov mladosti si ešte pamätám rytmickú pieseň, v ktorej sa spieva:

Dnešný človek chce byť šťastný, pravé šťastie dáva iba Boh,
Dnešný človek chce mať radosť, pravú radosť dáva iba Boh,
Dnešný človek chce mať pokoj, pravý pokoj dáva iba Boh,
Dnešný človek chce mať lásku, pravú lásku dáva iba Boh.

Môžeme sa pýtať: Kde hľadajú šťastie mnohí dnešní ľudia? Kde ho hľadajú ľudia, ktorí sa pokladajú za kresťanov? Po akých cestách k nemu kráčajú? A na mieste je aj otázka: Či ho tam  nachádzajú? Čo to prináša im samotným? Čo to prináša svetu?

Ak máme pred očami obrazy z Ježišovho pôsobenia i zo života Cirkvi, môžeme vidieť, že práve prijatie Ježišovho posolstva a plnenie Božej vôle naplnilo veľkým duchovným bohatstvom život mnohých a malo pozitívny vplyv na formovanie ľudských spoločenstiev. Nie všetci sme ideálni, ale každý človek, ktorý si budoval vzťah s Bohom, dokázal budovať aj zdravé vzťahy k ľuďom a veciam; usiloval sa žiť podľa Božích noriem a Ježišovho učenia, konal zodpovedne aj v rodine i v širších spoločenstvách. Bol pre ne prínosom, dokázal byť verný pravým hodnotám, tvoriť, slúžiť, milovať, obetovať sa, ba i trpieť...

Vzťah s Bohom a viera v neho formovala a usmerňovala život mnohých osobností, ona bola zárukou vernosti manželov, zárukou fungujúcich rodín, spoločenstiev, spolkov, zdravotných a sociálnych služieb, výchovy, vzdelávania, poriadku v spoločnosti...

Zdá sa mi, že dnes sa to akosi rýchlo všetko  mení. Pribúdajú nám problémy, chceme si žiť po svojom, tvoríme si normy, zákony, poriadky sami, chceme žiť podľa vlastných pravidiel, etických kódexov, ktoré  často meníme. Boh akoby sa vytrácal nielen zo spoločenského, ale aj z rodinného a osobného života a z našich vzťahov.

Pravidlá  často určujú ľudia, ktorých morálka nie je v súlade s Božím poriadkom a často ani s najzákladnejšími pravidlami slušnosti a zdravého rozumu. Niektorí sa nimi ľahko dajú zmanipulovať.

Každý, kto sa pokúša vybudovať raj na zemi a šťastie bez Boha, je odsúdený na neúspech. Humanizmus bez Boha sa vždy postaví proti človeku. Ak nerešpektujem Boží poriadok a chcem od iného, aby plnil moje egoistické požiadavky, tak ho zotročujem. Ak tak koná on, zotročuje mňa. Ak prijmeme Božiu vôľu, vtedy sa dokážeme v láske navzájom obohatiť, slúžiť si a byť vnímaví na skutočné potreby, čo prináša spokojnosť, radosť i úžitok nám i všetkým ľuďom.

Ilustračná snímka: Ján Maršálek

Nestačí presadzovať etiku. Potrebná je morálka. Slušnosť je dôsledkom zdravého morálneho správania. Väčšina dnešných ľudí sa chce rozhodovať a konať tak, ako im momentálne vyhovuje. Chcú si užívať, konzumovať,  mať sa dobre. To sa stalo hlavným cieľom ich života. Ich hlavnými hodnotami sa stali peniaze, majetok, kariéra, pôžitok, šport, cestovanie... Ale nie sú ochotní znášať dôsledky takéhoto života,  zodpovednosť prenášajú na iných. Tí často trpia.

Chceme určovať iným, čo majú robiť, ako majú žiť. Vieme, akoby sa mali správať ľudia okolo nás, manžel, kolega, sused, politici, kňazi... A platí to i opačne, mnohí na nás vplývajú a radia nám tak, aby to vyhovovalo im, aby sme žili podľa ich predstáv, aby sa oni „mali  lepšie“. Ale kedy sa sami seba pýtame a zamýšľame nad tým, čo máme robiť?! Pýtame sa niekedy, čo hovorí  Božie slovo, čo svedomie a aká je Božia vôľa? 

Dôsledky nášho nesprávneho správania a našej nezodpovednosti sa na nás valia nielen v podobe odpadu, ktorý produkujeme, ktorý sa stáva veľkým problémom, ale vo všetkých oblastiach nášho každodenného života.

Deti, zabité skôr než sa narodia, mladí bez výchovy, partneri bez manželstva, deti ulice, tituly bez vzdelania, korupcia v spoločenskom živote, mediálni hrdinovia, život vo virtuálnom svete, ľudia na rozhodujúcich miestach bez odbornosti a morálky, mnohí závislí na alkohole, fajčení, drogách, oklamaní, otrávení z pomýleného života, ľudia bez perspektívy, bez nádeje... mnohí, ktorí svoje zložité vzťahy a situácie riešia samovraždou, chorí bez lekárskej starostlivosti a opatery, bezdomovci bez základných prostriedkov, nezamestnaní, starci, ktorí sa stali záťažou i napriek tomu, že celý život slúžili deťom i spoločnosti... pohreby bez obradu či aspoň rozlúčky... Dokedy bude môcť svet takto fungovať a čo to prinesie nám i tým, za ktorých sme zodpovední? A čo do budúcnosti?!

Pribúdajú nám mnohé negatívne fenomény, ktoré sme donedávna nepoznali. Boli od nás ďaleko, resp. pokiaľ nepresahovali malú mieru, sme ich dokázali zvládať. Nestačí dávať náplasť tam, kde treba radikálny rez a operáciu. Treba nám počúvať Ježišove slová a  konať pokánie. Jeho cesta ku vzkrieseniu viedla cez zodpovednú lásku k Otcovi i ľuďom, cez krížovú cestu a obetu na kríži. Ani jeho pritom neobišli pokušenia ľahkej cesty a lacných riešení, svetskej slávy a výhod pre seba. Bol si však vedomý toho, že jeho úlohou je plniť vôľu nebeského Otca. Tak konal a takúto cestu ponúkol aj nám. Na ňu je možné nastúpiť krstom a ak sme po ňom zlyhali, čo sa nám stalo už mnohokrát, tak cez pravé pokánie. Potrebujeme konať pokánie, ako jednotlivci, tak rodiny, spoločenstvá, farnosti, národ, Cirkev i svet.

Je teda len na nás, či budeme budovať Božie kráľovstvo alebo babylonské veže, či sa staneme alebo nestaneme súčasťou sveta, ktorý stojí proti Bohu, lebo nejaká neutralita nie je možná. Mnohé problémy vyplývajú z našich hriechov. Mnohé dobrá sú ovocím  zodpovedného, čnostného života, našich modlitieb, almužien i pôstu. Boh nám ponúka svoju milosť, na nás záleží, či ju prijmeme. Boh čaká na našu odpoveď.

Prajem sebe i vám, a modlím sa za to, aby sme dokázali prežívať pôstne obdobie s  modlitbou, Božím slovom, almužnou, pôstom, askézou, sebaovládaním i sebazáporom, aby sme potom radostne spievali Aleluja a oslávili sviatok Ježišovho vzkriesenia, aby sme s ním prežívali naplno celý náš život a radovali sa s ním naveky vo večnosti. 

(Skalica, pred Veľkou nocou 2017)

Ľudovít Košík

::

Súvisiace články:

K výročiu Novembra 1989

Umieranie nášho sveta

Veľká noc 2016

::

Ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!