11. marca 2017

Slovenskí a českí jezuiti v Paraguaji

Karol Dučák
Jezuitský štát v Paraguaji je fenomén, ktorý sa zapísal zlatými písmenami do ľudských dejín, ale aj do dejín Katolíckej cirkvi. Toto dielo pomáhali budovať misionári Spoločnosti Ježišovej z mnohých krajín sveta a pre nás Slovákov má veľký význam skutočnosť, že sa pri práci v misiách Južnej Ameriky vyznamenali aj jezuiti pochádzajúci zo Slovenska. Tí účinkovali medzi Indiánmi v poslednej etape existencie jezuitského štátu.
Slováci v Paraguaji
Podľa Františka Nemca, autora Cirkevného dejepisu, to boli: „Ján Sluha, syn podžupana komárňanskej župy, potom profesori univerzity trnavskej: Matej Mikuš, František Serdahely, ďalej jezuiti Dávid Fay, syn podžupana abaujskej župy, a Ladislav Orosz.“ (Poznámka 1)

Je však potrebné uviesť, že nie všetci z uvedených misionárov pôsobili priamo v redukciách jezuitského štátu v Paraguaji. Ako uvádza slovenský historik Jozef Vozár, jezuita Ján Nepomuk Sluha, narodený 23. 8. 1725 v Hurbanove, pôsobil ako misionár v portugalskej Brazílii. Spolu s ním tam vycestoval aj iný slovenský jezuita, Jozef Kayling, narodený 8. 1. 1725 v Banskej Štiavnici. Obaja misionári pôsobili v Brazílii až do zrušenia jezuitských misií v tejto krajine v roku 1759. Ján Nepomuk Sluha sa okrem misijnej práce venoval aj kartografii. Po návrate do Lisabonu niekedy v decembri roku 1760 skončil práve tak, ako aj Jozef Kayling, vo väzení, v ktorom strávil nasledujúce trpké roky. Ján Sluha sa dostal na slobodu v roku 1767, keď z väzenia prepustili sedem jezuitských misionárov. Predpokladá sa, že po návrate do Viedne ho ešte vyslali do Maďarska, pretože bol začas rektorom kolégia v Rábe. Dátum ani miesto smrti sa zatiaľ nepodarilo zistiť. (2) 
Jozef Kayling bol v Portugalsku väznený až do roku 1777. Do Viedne sa vrátil 5. 9. 1777. Spolu s inými misionármi ho o pár dní nato prijala na osobitnej audiencii cisárovná Mária Terézia. Po návrate na Slovensko sa vrátil do rodnej Banskej Štiavnice. Krátko, od konca roka 1790 do januára 1791, pôsobil vo farnosti v obci Vysoká, ale pre zlý zdravotný stav sa musel tohto posledného miesta vzdať. Zomrel 6.10.1791, ale jeho hrob je dnes neznámy. (3) 
Isté je, že v paraguajských misiách pôsobil jezuita Ladislav Orosz. Píše o ňom Július Slaný v publikácii Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, vydanej v Bratislave v roku 2000. Ladislav Orosz sa narodil v Čičarovciach pri Trebišove 18. 12. 1697. Do Spoločnosti Ježišovej vstúpil 22. 2. 1716 v Košiciach. V rokoch 1727–1768 pôsobil ako misionár v Argentíne a Paraguaji. Stal sa rektorom jezuitského kolégia v Buenos Aires a v Córdobe, okrem toho bol aj magistrom novicov a provinciálom v Paraguaji. Po zrušení rehole v španielskych kolóniách a návrate do vlasti bol špirituálom v trnavskom kolégiu. Zomrel v Trnave 11. 11. 1773. Bol plodným autorom. (4) 
Ladislav Orosz je určite najznámejší slovenský jezuita, pôsobiaci v Paraguaji, a veľmi často ho spomínajú početné historické pramene, ako aj tvorcovia sekundárnej literatúry. V Paraguaji pôsobil aj p. František Serdaheli, narodený v roku 1717 vo Veľkom Šariši. Ten bol misionárom v Paraguaji v rokoch 1749–1770. Po návrate z misií bol superiorom rezidencie Spoločnosti Ježišovej v Žiline v rokoch 1771–1773. (5) O pôsobení Mateja Mikuša a Dávida Faya podrobnejšie píše maďarský historik Bartusz-Dobosi. (6) 
V juhoamerických misiách pôsobil v 18. storočí aj iný slovenský jezuita, František Xaver Eder. Ederovo dielo doposiaľ nebolo na Slovensku dostatočne ocenené. Zdá sa, že aj v tomto prípade platí, že našich rodákov ocení skôr cudzina ako vlastná domovina. Napísal o tom autorovi článku páter Darius Čarš, SVD, ktorý istý čas pôsobil v Santa Cruz, v Bolívii: „Podľa získaných informácii pôsobil v zlatých časoch redukcií v oblasti Mojos, kde bola druhá časť jezuitských redukcií, aj slovenský jezuita František Xaver Eder (narodený 1. 9. 1727 v Banskej Štiavnici, zomrel 17. 4. 1772 v Banskej Bystrici). Je na Slovensku pomerne málo známy, aj to skôr ako etnológ. Tento jezuita pôsobil takmer pätnásť rokov v redukcii San Martin, ale po vyhostení jezuitov sa musel vrátiť späť do vlasti, na Slovensko, kde horlivo prednášal o misijnej krajine, v ktorej pôsobil. Keďže poslucháči prejavili záujem, napísal v rokoch 1770–1772 spis Brevis descriptio missionum Societatis Jesu provinciae Peruanae vulgo Los Moxos, auctore  quodam ejusdem Societatis Sacerdote per XV. annos missionario (Krátky opis misií Spoločnosti Ježišovej v peruánskej provincii ľudovo nazývanej Los Moxos, napísaný istým kňazom tejto Spoločnosti, misionárom po dobu 15 rokov).
Spis vyšiel v skrátenej podobe v roku 1791 v Univerzitnej tlačiarni v Budíne. Nie je to len dielo etnografické, či historické. Ide tiež o misiologické dielo, ktoré sa snaží nielen interdisciplinárnym spôsobom zachytiť situáciu v redukcii San Martin a život v nej, ale zároveň podať svedectvo o misijnom pôsobení v tejto časti dnešnej Bolívie a zhromaždiť poznatky z tejto činnosti, keďže Eder bol kňazom. O význame Ederovho spisu svedčia mnohé citácie z neho v odborných štúdiách. Dielo dnes patrí k jedným zo základných prameňov pri štúdiu etnológie, histórie a misiológie Latinskej Ameriky.“ (7) 
Treba však povedať, že aj v rodnej vlasti pátra Edera sa blýska na lepšie časy a táto osobnosť už nie je vo svojej vlasti taká neznáma ako v minulosti. Pomerne intenzívne sa jej venuje slovenský historik Jozef Vozár, ktorý o Ederovi píše v už spomínanej publikácii Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. František Xaver Eder sa narodil 1. 9. 1727 v Banskej Štiavnici. Do Spoločnosti Ježišovej vstúpil v roku 1743. V čase štúdia teológie dospel k rozhodnutiu ísť ako misionár do zámoria. Predstavení  jeho žiadosti vyhoveli a rozhodli sa vyslať ho do Peru. Spolu s ďalšími dvadsiatimi jezuitskými misionármi vyplával Eder v októbri 1750 na lodi zo španielskeho prístavu Cádiz a priplavil sa do Limy, kde v Kolégiu San Pablo dokončil teologické štúdiá a bol vysvätený za kňaza. Pôsobil v redukcii San Martin na území dnešnej severnej Bolívie medzi 2.000 pokresťančenými Indiánmi kmeňa Mojos (vysl. Mochos). Zakúsil mnoho príkoria zo strany divo žijúcich domorodcov. Dvakrát ho dokonca ohrozili na živote a podpálili mu domec, v ktorom býval. Redukciu sužovali požiare, ktoré ju trikrát spustošili.
Zrušenie jezuitskej rehole španielskou vládou postihlo aj tohto slovenského misionára. Bol medzi jezuitami, ktorých ako zločincov naloďovali v roku 1769 na vojenské lode a za hrozných podmienok odvážali do Európy. Napokon sa cez Cádiz a Viedeň vrátil do Uhorska. Stal sa farárom v Banskej Bystrici, kde v roku 1772 dokončil jednu z prvých prác o peruánskej provincii, v ktorej pôsobil, s názvom Brevis descriptio Missionum Sociateatis Jesu provintiae Peruanae vulgi Lox Moxos...(Krátky opis misií Spoločnosti Ježišovej v peruánskej provincii ľudovo nazývanej Los Moxos...)
Do tlače sa však dielo dostalo až neskôr. Najprv ho v skrátenej podobe vydal v roku 1791 Ederov rehoľný spolubrat Pavel Mako v Budíne pod názvom Deskriptio provinciae Moxitarum in Regno Peruano (Opis provincie Moxos v kráľovstve Peru). To isté dielo bolo neskôr vydané všpanielskom preklade v La Paz v r. 1888. Ako však uvádza historik Jozef Vozár, Ederovo dielo bolo napokon predsa len vydané v plnom rozsahu v Bolívii po viac ako dvoch storočiach od jeho napísania. Zaslúžil sa o to bolívijský historik Bernadas, ktorý našiel v Univerzitnej knižnici v Budapešti pôvodný Ederov rukopis a vysoko ocenil jeho kvality, predovšetkým verný popis života niekdajších peruánskych Indiánov. F. X. Eder zomrel 17. apríla 1772 vo svojom poslednom pôsobisku, v Banskej Bystrici. (8) 
Ďalší zo slovenských misionárov, p. Martin Hedry (v niektorých prameňoch uvádzaný ako Hedri), ktorý sa narodil 31. 10. 1709 v šarišskom Širokom, pôsobil ako misionár v Chile. Aj o ňom píše historik Jozef Vozár v publikácii Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Do Južnej Ameriky prišiel Hedry v roku 1748 a pôsobil tam s najväčšou pravdepodobnosťou do roku 1760. Bližšie údaje o tomto období jeho života nie sú známe. Nepoznáme ani dátum smrti a miesto posledného odpočinku tohto nášho jezuitu. (9) 
V misiách Paraguaja však pôsobili aj jezuitskí bratia. Jedným z nich bol Anton Zuliak, rodák z Jihlavy na Morave, ktorý bol lekárnikom v Košiciach v roku 1746 a v rokoch 1747–1749 v Trnave. Potom sa dostal do misií v Paraguaji, kde pôsobil v rokoch 1749–1769. (10) 
Väčšina autorov ho však uvádza ako Norberta Ziulaka a českí historici ho zahrnujú do zoznamu českých jezuitov. Kalista o ňom píše: „... Norbert Ziulak (Žulák?)... pôsobil ako chirurg od päťdesiatych rokov XVIII. storočia v Paraguayi...“ (11)  Aj Otruba píše, že „brat Josef Jenig (nar. v roku 1724 v Brne) a brat Norbert Ziulak (nar. v roku 1715), ktorí prišli do Paraguaja v roku 1745, boli veľmi oceňovaní ako chirurgovia a lekárnici.“ (12) 
Pre úplnosť je potrebné ešte dodať, že v zozname slovenských jezuitských bratov, pôsobiacich v Južnej Amerike, nachádzame ešte jedného. Korec o ňom píše:  „Brat Konrád Röhl bol predtým 20 rokov v Buenos Aires.“ (13) 

Českí jezuiti v misiách
V juhoamerických misiách však pochopiteľne pôsobili aj českí jezuitskí misionári, a to v nepomerne hojnejšom počte ako slovenskí jezuiti. Je to napokon aj pochopiteľné. Český národ bol vždy početnejší a jeho jezuiti mali už od roku 1623 svoju vlastnú provinciu, takže mali pre misijnú činnosť vytvorené omnoho priaznivejšie podmienky ako slovenskí jezuiti. Misionári českej provincie SJ pôsobili prakticky vo všetkých oblastiach pôsobnosti jezuitského rádu v celosvetovom meradle. Aj do paraguajských misií odchádzali v úctyhodnom počte. Keďže však na území českej provincie SJ, predovšetkým v oblastiach Sliezska a Sudet, žilo veľa Nemcov, neprekvapuje, že väčšina misionárov českej provincie v juhoamerických misiách mala nemecký pôvod. Ako píše Otruba, zo „132 [misionárov] z českej rádovej provincie, zahrňujúcej Čechy, Moravu a Sliezsko, boli tri štvrtiny podľa svojho mena Nemcami“. (14) 
Po nemecky hovoriaci misionári vôbec mali výrazný podiel v misiách, patriacich pod španielsku korunu. Otruba sa vo svojej knihe Der Jesuitenstaat in Paraguay. IDEE UND WIRKLICHKEIT, vydanej vo Viedni v roku 1962, pomerne podrobne venuje rakúskym jezuitom, pôsobiacim v 17. a 18. storočí v juhoamerických misiách. A keďže boli české zeme po stáročia súčasťou habsburskej monarchie, uvádza vo svojom diele aj podiel jezuitov z českej provincie SJ. Odvolávajúc sa na štatistiku iného autora, Huga Hassingera, píše, že „zo všetkých jezuitských misionárov nemeckého pôvodu pochádzalo 22 percent z rakúskych alpských krajín a 18 percent z českého priestoru, predovšetkým zo Sliezska a Sudet“. (15) 
O účinkovaní českých jezuitov nachádzame zmienky aj v dielach po nemecky píšucich, predovšetkým rakúskych autorov. Tirolský páter Sepp von Rainegg píše o svojej ceste do Južnej Ameriky v roku 1691 okrem iného aj toto: „Boli sme 44 misionári z rôznych národov – Španieli, Taliani, Holanďania, Sicílčania, Sardínčania, Janovčania, Milánčania, Rimania, Česi, Rakúšania a ja, jeden Tirolčan, spolu s mojím verným spoločníkom pátrom Antoniom Adamom Böhmom...“ (16) 
Na inom mieste svojho spisu sa páter Sepp zmieňuje, že jeden z českých misionárov bol vyslaný do redukcie „Sankt Anna, druhý do redukcie Corporis Christi, vzdialenej 121 míľ odo mňa...“. (17) 
Historik Ivo Barteček píše, že v období „rokov 1678 až 1767 pôsobilo v rozľahlých oblastiach Ameriky viac než 150 členov Českej provincie.“ (18) 
Najznámejšími sa stali Florian Paucke, Tadeáš Enis a Samuel Fritz. No nie je vylúčené, že z Čiech pochádzal aj jeden z najznámejších paraguajských misionárov vôbec, páter Dobrizhoffer. Paradoxne sa však historikom nepodarilo zistiť nielen presné miesto a dátum jeho narodenia, ale nejasné sú aj iné životopisné údaje, týkajúce sa tohto významného paraguajského misionára. Hartmann píše, že jeho miesto a dátum narodenia sú v rôznych prameňoch „uvedené rôzne: Graz 1717 alebo Friedberg (južné Čechy) 1718. V každom prípade mnohostranne vzdelaný, bystrý pozorovateľ Dobrizhoffer vstúpil do jezuitského rádu v roku 1736, pravdepodobne do rakúskej rádovej provincie. Nie je isté, či pôsobil v Paraguaji ako misionár 18 rokov, alebo 22 rokov, ako píše v predhovore k svojim Dejinám Abiponov. Pravdepodobne prišiel do Ameriky v roku 1748 a pôsobil ako misionár najprv u Mocobíov, potom sedem rokov v štyroch redukciách Abiponov a napokon u Guaraníov...“. (19) Doplňme len, že Friedberg je nemecký názov mesta Frymburk v okrese Český Krumlov, v Juhočeskom kraji.
Teda akosi priveľa neznámych o takom známom a úspešnom misionárovi. On sám o sebe píše, že do Ameriky prišiel v roku 1748 (20) a že tu strávil dvadsaťdva rokov. (21) 
Počas nasledujúcich dvoch desaťročí vykonal pozoruhodné misijné dielo medzi kmeňmi Mocobí, Abipon a Guaraní. Cenné sú jeho poznatky o Guaranískej vojne, v ktorej sa Guaraníovia siedmich redukcií postavili proti nespravodlivému traktátu medzi Španielskom a Portugalskom, na základe ktorého boli Indiáni postihnutých redukcií od Uruguaja vysídlení zo svojich domovov. Po likvidácii jezuitských misií v Paraguaji ho takisto, ako iných pátrov, zatkli, uväznili a deportovali do Európy. Napokon sa dostal na slobodu a vrátil sa späť do Rakúska.
Po zrušení jezuitského rádu pôsobil od roku 1773 ako dvorný kazateľ na dvore Márie Terézie vo Viedni, kde umrel 17. 7. 1791. Svoje dielo Historia de Abiponus equestri, bellicosaque Paraquariae natione publikoval v latinčine. Spomínané dielo preložil do nemčiny profesor A. Kreil a tento trojzväzkový nemecký preklad vyšiel pod názvom Geschichte der Abiponer (Dejiny Abiponov) v rokoch 1783–1784 vo Viedni. Z tohto nemeckého prekladu pochádzajú aj citácie uvedené v tejto štúdii. Páter Dobrizhoffer určite patril medzi najvýznamnejších jezuitov v Paraguaji. No aj v prípade, žeby sa Dobrizhoffer naozaj narodil v južných Čechách, sotva by ho bolo možné považovať za českého jezuitu. Nebol členom českej provincie SJ a jeho pôvod bol určite nemecký.
Zato páter Paucke (uvádzaný aj ako Baucke), hoci pôvodom Nemec, ktorý sa narodil v roku 1719 v sliezskom Winzigu, je oprávnene považovaný za českého jezuitu. Stal sa ním v roku 1736, keď vstúpil do českej rádovej provincie SJ. Prešiel noviciátom v Brne a filozofickými štúdiami v Prahe. Následne pôsobil na jezuitských gymnáziách v Sliezsku. Teologické štúdia absolvoval najprv vo Wroclawi a potom v jezuitskom kolégiu v Olomouci. Tu bol vysvätený za kňaza 16. januára 1748. Do Paraguaja ho vyslali v tom istom roku, teda v roku 1748, spolu s inými jezuitami českej provincie SJ. V Južnej Amerike pôsobil dve desaťročia až do vyhnania jezuitov.
Po návrate do Európy zakúsil tvrdý osud väzňa, no potom sa vrátil do Čiech a usadil sa v Jindřichovom Hradci. Tu napísal svoj spis, ktorý mal, ako to bolo v tej dobe zvykom, nekonečný dlhý, kvetnatý názov Hin und Her. Hin süsse und vergnügt, her bitter und vertrübt. Das ist: Treu gegebene Nachricht durch einem im Jahre 1748 aus Europa in West-America, nahmentlich in die Provinz Paraguay abreisenden und im Jahre 1769 nach Europa zuruckkehrenden Missionarium. (Tam a sem, tam sladko a veselo, sem trpko a smutne. To je: Verne podaná správa jedného misionára, odcestovaného v roku 1748 z Európy do Západnej Ameriky a navráteného do Európy v roku 1769.)
Svoj rukopis zveril otec Paucke priateľovi Pl. Assemovi, predstavenému kláštora v Zwettli v Rakúsku. Výťah zo spisu vydal v roku 1829 J. Frast a takmer kompletný spis vydal v roku 1870 jezuita A. Kobler. Dielo bolo potom ešte viackrát vydané v Európe i Amerike v kompletnej i nekompletnej podobe. Snáď najvýznamnejšie je kompletné rakúske vydanie, ktoré za účinnej spolupráce historika Gustava Otrubu vydalo vydavateľstvo Etta Becker-Donner vo Viedni v rokoch 1959–1966.
V Paraguaji účinkoval aj ďalší významný český jezuita Tadeáš Enis, ktorý sa narodil v juhočeských Čekaniciach pri Tábore. Tento jezuita sa do dejín zapísal vari najvýraznejšie podrobným opisom Guaranískej vojny. Jeho denník pod názvom Ephemerides de la guerra de los Guaranios desde a año 1754-é diario de la guerra del Paraguay vydali v roku 1770 v Madride vo 4. zväzku veľkého dokumentárneho súboru Collecion general de documentos tocantes a la persecucion que los regulares de la Compañia suscitaron y signieron tenázmente por medio de sus jueces conservadores y ganando agunos ministros seculares. Ešte v tom istom roku, teda roku 1770, vydali túto správu znovu v inom súbore s názvom Causa jesuitica de Portugal (Jezuitská vec v Portugalsku). Neskôr bol denník preložený do viacerých jazykov a vydaný v Benátkach, Amsterdame, Viedni i v Buenos Aires. V relatívne nedávnej dobe vydal Enisov denník v češtine jezuita Josef Koláček, dlhoročný pracovník českého vysielania Rádia Vatikán. Toto dielko bolo vydané v roku 1997 vo Velehrade pod názvom Tadeáš Enis (17141769). Publikácia je súčasťou autorovej edície pod názvom Čeští jezuité.
Enis patrí bezpochyby k najvýznamnejším jezuitom českej provincie SJ, pôsobiacim v Paraguaji. Býva uvádzaný aj ako Tadeo Henis, ale aj ako Tadeus Xaver Henis. On sám však svoje meno písal v podobe Thaddäus Enis. V takejto podobe je meno uvedené v ukážke pôvodného rukopisu Tadeáša Enisa, ktorú Koláček umiestnil na strane 2 a na zadnej strane strane obálky svojho diela. (22) 
Narodil sa 29. júla 1714 ako syn urodzeného pána Jána Josefa Enisa z Atter, pána v Čekaniciach, a jeho manželky Josefy Antonie Běšinovej z Běšin. Po ukončení filozofických štúdií v Prahe vstúpil 20. októbra 1732 do Spoločnosti Ježišovej. Dvojročný noviciát absolvoval v Jičíne a tam v roku 1714 skladal prvé rehoľné sľuby. Neskôr učil na rádových gymnáziách. Najskôr v Kutnej Hore, potom v Českom Krumlove. V roku 1739 začína študovať teológiu v pražskom Klementíne a popri tom učí katechizmus vo Vršovci. V roku 1742 je vysvätený za kňaza pražským svätiacim biskupom Rudolfom Šporkom. Štúdium teológie ukončuje v roku 1743. Následne odchádza do Jičína, kde v rokoch 1743–1744 absolvuje tretiu probáciu a potom sa na ďalšie štyri roky dostáva do pastorácie. Ako kazateľ pôsobil najprv v Klatovách, potom postupne v Starej Boleslavi, Telči a v Uherskom Hradišti. Dňa 15. augusta 1747, na sviatok Nanebovzatia Panny Márie, zložil večné sľuby a stal sa vlastným členom SJ.
Siedmeho januára 1748 odcestoval Enis do zámorských misií. Spolu s ním cestovali do Paraguaja ďalší misionári z českej provincie SJ. Predovšetkým už spomínaný páter Paucke a jeho ďalší sliezski rodáci: Jan Gilge, Josef Klein a Jan Küntzl (uvádzaný aj ako Kinzel). Spolu s nimi cestoval do Paraguaja aj p. Josef Fleischauer z Olomouca a jediný brat laik v tejto výprave, Jan Köhler z Českej Kamenice. V misiách pôsobil Enis viac ako dve desaťročia. Patril k jezuitom, ktorí sa dožili neblahého zániku jezuitského štátu. Domov sa už nikdy nevrátil, pretože zahynul počas spiatočnej cesty domov. Jeho kalvária začala v auguste roku 1768, keď bol 54-ročný misionár násilne odvlečený z redukcie San Ignacio Guazú. Neskôr bol deportovaný do Španielska, kde ho uväznili v kolégiu Puerto de Santa Maria, odkiaľ sa dvadsaťjeden rokov predtým vydal na plavbu do misií. Zomrel niekedy v priebehu roka 1769. Dátum smrti ani miesto úmrtia nie sú známe. (23) 
Paucke a Enis boli najvýznamnejší misionári českej provincie SJ v Južnej Amerike, ale v juhoamerických misiách pôsobili aj mnohí iní českí jezuiti, ktorí neboli natoľko známi. Ich prínos pre rozvoj misijného diela však rozhodne nebol zanedbateľný. Pomerne rozsiahly prehľad o českých jezuitoch v Južnej Amerike zostavil Zdeněk Kalista v knihe Cesty ve znamení kříže, vydanej v Prahe v roku 1941. Z tejto publikácie pochádzajú mnohé informácie, uvedené v tejto štúdii.
Českí jezuiti neboli medzi prvými misionármi SJ, ktorí odchádzali do zámorských misií. Prím patril celkom pochopiteľne Španielom a Portugalčanom. Prví českí jezuiti odchádzali za more až v 17. storočí. Napríklad p. Valentín Štansel  sa vypravil už v roku 1663 do portugalskej Brazílie. V tejto dobe sa však misionári SJ z Čiech orientovali skôr na krajiny Afriky a Blízkeho Východu. Do Ameriky začali výraznejšie prenikať až o niečo neskôr. Najviac ich uviazlo v Mexiku. Do Paraguaja sa ako prvý dostal jezuita Václav Christman z Prahy. Ten je dokonca považovaný za prvého Čecha vôbec, ktorý sa dostal do oblasti La Plata. Bol nebojácnym ochrancom domorodých Indiánov proti bezpráviu zo strany španielskych utláčateľov. Pôsobil aj ako rektor jezuitského kolégia v Santa Fé. V roku 1688 odchádza do Paraguaja Jindřich Cordule (uvádzaný aj ako Kordule) z Běstviny, aby Christmana vystriedal. 
Ďalšia veľká výprava českých jezuitov prišla do Južnej Ameriky v roku 1684. Medzi nimi viacerí jezuiti nemeckého pôvodu, ktorí sa dostali do Peru. Boli to: sliezsky Nemec Jiří Brand, Jiří Burger z Výškova na Morave, trutnovský rodák Samuel Fritz a napokon Jan Just. Spolu s nimi pricestoval na americkú pôdu aj Čech Jindřich Václav Richter, rodák z Prostějova. Pôvodom sliezsky páter Ondrej Suppetius sa dostal do Chile. Vari najviac sa vyznamenal Samuel Fritz. Spolu s Richterom sa dostali cez Quito do poriečia rieky Marañón, ktorá je prameňom rieky Amazonky v Peru. Tam Fritz Richtera opustil a vydal sa do portugalskej Brazílie. Dlho bol väznený v portugalskej väznici Pará, ale po prepustení na slobodu vyvíjal neúnavné aktivity. Založil okolo štyridsať redukcií a priviedol do nich zhruba 40.000 voľne žijúcich domorodcov. Vyznamenal sa aj tým, že v roku 1717 vydal v Quite prvú a dlhú dobu aj jedinú mapu amazonskej panvy.
Následne prichádzali nové výpravy českých jezuitov. Rady misionárov z českej provincie SJ doplnil v roku 1695 František Boryně z Lhoty, ktorý pôsobil u kmeňa Mojos (uvádzaný aj ako Moxos), teda u toho istého kmeňa, ako Slovák Eder. Na tomto mieste však pôsobili aj ďalší jezuiti z českej provincie SJ: Jan Röhr, Stanislav Arlet a Jiří Brand.
Českí misionári pôsobili aj v iných oblastiach juhoamerického subkontinentu. V roku 1686 prichádza do Novej Granady třeboňský rodák Ján Kelner (uvádzaný aj ako Kellner alebo Keller). V Brazílii pôsobil od roku 1694 Jan Gintzl, Nemec z Chomutova. Jeho meno bolo tiež mnohokrát skomolené, takže tento jezuita býva uvádzaný aj ako Gintzel, Ginsel, Günze, Gunzel, Ginzl, atď. V roku 1709 prichádza do Brazílie Čech Václav Hončík (uvádzaný aj ako Honczik). Roku 1693 odchádza do Quita v Peru František Wydra (uvádzaný aj ako Vydra) z Žehušic u Čáslavi a Marek Zaureck (uvádzaný aj ako Žourek), rodák z moravského Usova. V 18. storočí pôsobia v Paraguaji Jan John a Antonín Strzanowsky ( uvádzaný aj ako Střanovský), v Chile Jan Josef Czermak (uvádzaný aj ako Čermák) a Václav Horský, a napokon v Peru Martin Schweyna (uvádzaný aj ako Švejna ) a Václav Walcharz (uvádzaný aj ako Valchář).
V juhoamerických misiách pôsobili aj ďalší jezuiti z českej provincie SJ, ktorí však nie sú natoľko známi. František Wolff (alebo aj Wolf) pôsobil v rokoch 1737–1759 v Brazílii. Viktor Walter bol najprv v Južnej Amerike, neskôr odišiel do ázijských misií. Adolf Skal, narodený v roku 1700 v obci Groß-Kunzendorf, pôsobil v juhoamerických misiách od roku 1733. Zo Sliezska pochádzal páter Josef Klein z Glatzu (dnešné Kłodzko). Toto mesto, ktoré bolo pôvodne českou hraničnou pevnosťou proti Poľsku, niekoľkokrát zmenilo svojich pánov a napokon bolo v roku 1945 pričlenené k Poľsku. Jozefa Kleina spomína aj Paucke: „... to bol p. Joseph Klein, rodák z Kłodzka, v súčasnosti žije v Krumlove v Čechách; daj mu Bože dobrý deň.“ (24) 
Paucke spomína aj iného misionára z českej provincie SJ: „... preto poprosili misionarios o pomoc a títo im poslali sto Indiánov s misionármi, jedného Španiela Juana Sancheza a jedného Nemca z českej provincie, Joana Ungera.“ (25) 
A napokon Otruba píše okrem iného o českých jezuitoch v Paraguaji, ktorí neboli v tomto diele doposiaľ uvedení. Ide o staviteľa brata Johanna (Jana) Krausa, rodáka z Plzne, ako aj jihlavského rodáka Leopolda Gärtnera, no zároveň uvádza aj už predtým spomínaných bratov rádu, brnenského rodáka brata Josefa Jeniga a brata Norberta Ziulaka. (26) 

Záver
Pôsobenie slovenských a českých jezuitov v Paraguaji zatiaľ nie je zdokumentované vyčerpávajúcim spôsobom, hoci sa o to pokúšali slovenskí a českí historici, ale aj bádatelia iných krajín. Veľa faktov sa podarilo odhaliť, no mnohé detaily ešte stále ostávajú zahalené rúškom tajomstva. Historici usilovne pracujú na odhaľovaní ďalších záhad, ktorými sú zahalené osudy jezuitských misionárov v Paraguaji.                                                                                                             

Poznámky
(1) Nemec, F. Cirkevný dejepis, s. 125.
(2) Vozár, J. SLUHA, Ján Nepomuk, SJ, in: Pašteka, J.a kol.Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, s. 1254.
(3) Vozár, J. KAYLING, Jozef, SJ.In: Pašteka, J. a kol.Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, s. 647.
(4) Slaný, J. OROS (Orosz), Ladislav, SJ. In: Pašteka, J. a kol.Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, s. 1019–1020.
(5) Krapka, E. – Mikula, V. DEJINY SPOLOČNOSTI JEŽIŠOVEJ NA SLOVENSKU, s. 159, s. 160, s. 225.
(6) Bartusz-Dobosi L. Jezsuiták és conquistadorok harca az indiánokért a XVII-XVIII. században.
(7) Z osobnej korešpondencie P. Čarša s autorom článku.
(8) Vozár, J. EDER, František, SJ. In: Pašteka, J. a kol.Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, s. 295-296.
(9) Vozár, J. HEDRY, Martin, SJ. In: Pašteka, J. a kol.Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, s. 468.
(10) Krapka, E. – Mikula, V. DEJINY SPOLOČNOSTI JEŽIŠOVEJ NA SLOVENSKU, s. 261.
(11) Kalista, Z.Cesty ve znamení Kříže, s. 24.
(12) Otruba, G. Der Jesuitenstaat in Paraguay, s. 20.
(13) Korec, J. Ch. Cirkev v dejinách Slovenska, s. 749.
(14) Otruba, G. Einleitung, in: PAUCKE, Florian. Zwettler Codex 420, s. 17.
(15) Otruba, G. Der Jesuitenstaat in Paraguay, s. 16.
(16) Sepp, A. Reißbeschreibung, s. 26.
(17) Sepp, A. Reißbeschreibung, s. 214.
(18) Barteček, I. Jezuité zemí Koruny české, s. 10.
(19) Hartmann, P. C. Der Jesuitenstaat in Südamerika, s. 120.
(20) Dobrizhoffer, M. Geschichte der Abiponer, I, s. 268.
(21) Dobrizhoffer, M. Geschichte der Abiponer, I, s. 275.
(22) Koláček, J. Tadeáš Enis (1714-1769), s. 2.
(23) Koláček, J. Tadeáš Enis (1714-1769), s. 54.
(24) Paucke, F. Zwettler Codex 420, s. 667.
(25) Paucke, F. Zwettler Codex 420, s. 586.
(26) Otruba, G. Der Jesuitenstaat in Paraguay, s. 20.

Použité pramene a zdroje:
Barteček, I. Jezuité zemí Koruny české v Latinské Americe. Ostrava: Schlaforum, 1997. 21 s.
ISBN:80-86058-35-2.
Bartusz-Dobosi L. Jezsuiták és conquistadorok harca az indiánokért a XVII-XVIII. században.Budapest: Szent Gellért, 2001.112 s.
Dobrizhoffer, M. Geschichte der Abiponer, einer berittenen und kriegerischen Nation in Paraguay. Bereichert mit einer Menge Beobachtungen über die wilden Völkerschaften, Städte, Flüsse, vierfüßigen Thiere, Amphibien, Insekten, merkwürdigsten Schlangen, Fische, Vögel, Bäume, Pflanzen und andere Eigenschaften dieser Provinz. Verfaßt von Herrn Abbé Martin Dobrizhoffer, achtzehn Jahre lang gewesenen Missionär in Paraguay. Aus dem Lateinischen übersetzt von A. Kreil. I.-III. Theil. Wien: Joseph Edlen von Kurzbek, 1783–1784.
Hartmann, P. C. Der Jesuitenstaat in Südamerika 1609–1768.Weißenhorn: Konrad, 1994. 174 s. ISBN 3-87437-349-5.    
Kalista, Z.Cesty ve znamení Kříže. Praha:  Evropský literárníklub, 1941. 256 s.
Koláček, J. Tadeáš Enis (17141769). Velehrad: Refugium Velehrad-Roma, 1997. 54 stran.
Korec, J. Ch. Cirkev v dejinách Slovenska. Bratislava: Lúč, 1997. 800 s. ISBN 80-7114-118-6.
Krapka, E. – Mikula, V. DEJINY SPOLOČNOSTI JEŽIŠOVEJ NA SLOVENSKU. Cambridge 1990. 526 s. ISBN 0-919865-56-9.
Nemec, F. Cirkevný dejepis. IV. opravené vydanie. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1947. 160 s.
Otruba, G. Der Jesuitenstaat in Paraguay. IDEE UND WIRKLICHKEIT. Wien: Bergland, 1962. 192 s.
Pašteka, J. a kol. Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava: Lúč, 2000. 1550 s.
ISBN 80-7114-300-6.
Paucke, F. Zwettler Codex 420 des P. Florian Paucke S.J. Hin und Her. Hin süsse und vergnügt, her bitter und vertrübt. Das ist: Treu gegebene Nachricht durch einem im Jahre 1748 aus Europa in West-America, nahmentlich in die Provinz Paraguay abreisenden und im Jahre 1769 nach Europa zurukkehrenden Missionarium. 2 Bände. Wien: Wilhelm Braumüller, 1959–1966. 1112 s. 
Sepp, A. R.R. PP. Antonii Sepp und Antonii Böhm, der Societät JESU Priestern Teutscher Nation, deren der erste aus Tyrol an der Etsch zu Caltern, der ander aus Bayrn gebürtig Reißbeschreibung, wie dieselben aus Hispanien in Paraquarien kommen. Und kurzer Bericht der denkwürdigisten Sachen selbiger Landschafft, Völckeren und Arbeitung der sich alldort befindeten PP. Missionariorum, gezogen aus den durch R.P. Sepp, Soc. Jesu, mit eigner Hand geschribnen Briefen, zu mehrern Nutzen von Gabriel Sepp von und zu Rechegg, leiblichen Bruedern in Druck gegeben. Cum Licentia Superiorum. Brixen 1696. 333 s.

Neoficiálne pramene a zdroje: Osobný archív autora

::

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.