Veda, viera a zmysel života

Alister McGrath: Dawkinsov boh

Bratislava, Kalligram, 2008

Richard Dawkins je asi najznámejším ateistom súčasnosti. Napísal niekoľko čitateľsky úspešných prác (Sebecký gén, Slepý hodinár, Výstup na horu nepravdepodobnosti a iné), v ktorých prezentuje kontroverzné názory na vzťah vedy a náboženstva. Popularizáciu vedeckého výskumu spája s ostrými útokmi proti viere. Kniha Dawkinsov boh z pera Alistera McGratha, profesora historickej teológie na Oxfordskej univerzite, je odpoveďou na jeho publikované tvrdenia.

Autor sa zameriava na kritické posúdenie Dawkinsovho hodnotenia dôsledkov evolučnej teórie na náboženstvo. Podľa Dawkinsa je totiž teória evolúcie nespochybniteľná a kľúčová, dá sa aplikovať na celý vesmír, takže iné vysvetlenia nie sú vôbec nutné. Darvinizmus prestáva byť čisto biologickou teóriou a stáva sa svetonázorom.

Takéto chápanie vedie Dawkinsa k tomu, že bez rozpakov uplatňuje evolučnú teóriu v oblastiach, ktoré sú za hranicami biológie i prírodných vied. Príkladom môžu byť snahy aplikovať teóriu evolúcie (darvinizmus) na ľudskú kultúru a spoločenské vzťahy. Dochádza tak k veľmi problematickému, neakceptovateľnému prechodu od biológie k filozofii a teológii. V súvise s tým McGrath zdôrazňuje, že prírodovedou nemožno vysvetliť náboženstvo.

Dawkins sa uzavrel do myšlienkového sveta, v ktorom Boh nemá žiadne miesto (paradoxne, to mu nebráni neustále proti nemu bojovať). To, čo predchádzajúce generácie vysvetľovali s odvolaním sa na božského stvoriteľa, možno vraj ľahko vložiť do darvinovského rámca – veriť v Boha teda nie je nutné ani múdre. Dawkins ide ešte ďalej a náboženstvo nazýva vírusom mysle. O viere v Boha hovorí ako o zhubnej nákaze, ktorá infikuje ľudský mozog. Neznamená to však nič iné, len to, že slovná ekvilibristika chce byť vedou. Rétoricky prezentovaný „argument“, že Boh je vírus, nie je podložený žiadnymi faktami, ide teda o subjektívne vyjadrenia, odrážajúce osobnú zaujatosť a nepochopenie náboženstva, osobitne kresťanského.

McGrath píše: „Dawkins podľa všetkého predpokladá, že čitatelia budú nekriticky preberať jeho subjektívne názory na zhubnosť náboženstva.“ Ale čo ak jeho ateizmus v skutočnosti spočíva na morálnych úvahách a až spätne sa premieta do oblasti vedy?! Vyzerá to tak. Samotný Dawkins uznáva, že veda nemôže určiť, čo je dobro a čo zlo. Prečo potom tvrdí, že náboženstvo je zlé? Jednoznačne: nevychádza z vedy, vedou iba zaobaľuje svoje ideologické tézy.

Slepé fyzikálne sily, samozrejme, nevytvárajú nijaký zmysel a ani len zdanie spravodlivosti. Ateistické poňatie evolúcie vylučuje akúkoľvek predstavu účelu. Azda možno hovoriť o smere pohybu, ale určite nie o účele. Dawkins sa s tým fakticky stotožňuje a dokonca tvrdí, vyplýva to z jeho špekulácií, že ak chápeme mechanizmus čohosi, tak aspekt účelu je nadbytočný; neexistuje nijaký dôvod klásť si otázku, prečo sa veci udiali, jednoducho sa udiali. Nevidí inú možnú odpoveď ako darvinovský prírodný výber. Nuž, to je značne pochmúrna predstava: „Prečo sme sa vôbec narodili? Darvinovská odpoveď znie: Vďaka prírodnému výberu. Toto je v skutočnosti darvinovská odpoveď takmer na každú otázku.“

Dawkins, napriek zdaniu vedeckosti, predovšetkým systematicky zosmiešňuje a démonizuje konkurenčné názory, s tendenciou zámerne ich skresľovať a stavať oponentov (veriacich) do pozície naivných hlupákov. Jeho vyhlásenia sú vystužené skôr agresívnou rétorikou ako precíznymi argumentmi na báze dôkazov. Všimli si to viacerí a konštatuje to aj McGrath: „Otvorene povedané, Dawkinsov boj proti teológii je povrchný a nekorektný, často nejde o nič iné ako lacné získavanie bodov.“

Skrátka, Dawkins má vlastné utkvelé predstavy o náboženstve a o ľuďoch, ktorí veria v Boha, ale jeho osobná definícia viery je „nefunkčná a neudržateľná“ a „vôbec sa nepodobá na to, v čo veria kresťania“. Kresťanstvo si vždy vysoko cenilo racionalitu a nikdy nezavrhovalo rozum, spájať ho so zaslepenosťou je prinajmenšom neúctivé.

Alister McGrath vynikajúcim spôsobom, pokojne a uvážlivo, pritom zrozumiteľne odhaľuje pomýlenosť, respektíve účelovosť a demagogické podfarbenie Dawkinsových téz. Argumenty prírodovedy – skutočné argumenty, nie ich svojvoľná interpretácia – vedú nanajvýš k agnosticizmu. To, čo vedie k ateizmu, je nevedeckej povahy.

Tak ako náboženstvo, aj ateizmus je presvedčenie. Ateizmus je forma viery. Sotva bude niekto schopný vyriešiť otázku existencie Boha s úplnou istotou. Zároveň sa dá povedať, že veci, ktoré sú naozaj dôležité, sa nachádzajú spravidla mimo priestoru zjavných dôkazov. Ľudské hľadanie pravdy o živote by malo byť úprimné a poctivé: „Dawkinsov ateizmus v skutočnosti vôbec nespočíva na jeho vede, ale na implicitných a väčšinou neoverených nahromadeniach skrytých nevedeckých významov a názorov.“

Ján Maršálek

(Recenzia bola pôvodne uverejnená v časopise VOX.)

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.