Slovo na nedeľu (75)

Odpovedali mu: „Pane, nech sa nám otvoria oči.“

(Mt 20, 33)

Neviem si predstaviť, ako je to byť slepým. Nič nevidieť. Iba tmu. Prípadne šero, nejasné obrysy. Žiadne slnko. Žiadne lúče. Ani modrú oblohu. Nepoznať farbu kvetov. Ani farbu očí tých, s ktorými sa rozprávam. Nepoznať farbu trávy, stromov. Nič. Len tma a tma.

Človek sa vtedy riadi iba hlasom, vôňou, zvukmi, dotykmi. Človek je ukrátený o mnohé krásy nášho sveta. Čudujeme sa potom tým, ktorí trpia slepotou, že robia všetko, len aby tento nepriaznivý stav zmenili?

Nečudujeme sa ani dvom slepcom, ktorí volali: „Pane, syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!“ (Mt 20, 31). Nedali sa odradiť a svoju prosbu zopakovali. Boli neúnavní, vytrvalí. A hlavne – verili. Verili, že ten neznámy muž im môže pomôcť. Môže ich vyslobodiť z objatia večnej tmy a preniesť do krajiny svetla. Uverili – a ich viera bola odmenená. Pretože Pán je štedrý pre každého, kto v neho uveril a uverí.

Pán im otvoril oči a zároveň aj srdce. Ukázal svoju zhovievavosť a lásku k blížnemu svojmu. Nezahriakol ich. Neprešiel okolo nich bez povšimnutia. Pretože Pán Ježiš má rád všetkých rovnako. A pomáha zo všetkých svojich „síl“. Komu otvorí oči, zmení tým aj jeho doterajší život. Obráti mu ho naruby. Ježiš sa zľutoval nad nimi, dotkol sa ich očí a hneď videli a išli za ním (Mt 20, 34). Pretože po ich uzdravení „išli za ním“. Okamžite, bez nejakých otázok. Išli za tým, kto im pomohol. Môžeme napísať: išli za tým, kto vykonal zázrak.

Oni uvideli, pretože Pán im otvoril oči, potom srdce a pohladil ich ubolenú dušu. Koľko z nás je stále slepých? Koľkí z nás nevidíme, lebo nechceme vidieť? Zatvárame si oči pred pravým Svetlom a vedome chceme byť v tme. Prečo nie sme ako tí slepci z Písma? Je niečo krajšie ako kráčať v šľapajach Pána?

Robert Hakala

::

Predchádzajúce: Slovo na nedeľu (74)

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.