3. augusta 2017

Dejinný oblúk kresťanstva

Ján Maršálek
Kresťanstvo prišlo na svet. Mocnelo a šírilo sa, premieňalo ľudí. V začiatkoch však málokto tušil, že toto hnutie pôjde stáročiami a zanechá nezmazateľnú stopu v dejinách. Stalo sa. Prvotné kresťanské spoločenstvo malo v sebe zárodok nového života a nového poriadku: „Náboženstvo, ktorého zakladateľ sa narodil za cisára Augusta a bol popravený za jeho nástupcu Tibéria, sa rozvíjalo ďalej. Jeho stúpenci tvorili čoskoro obrovské spoločenstvo“ (Ján Chryzostom Korec: Ježiš zďaleka a zblízka).
Kresťania prijali Ježiša Krista za svojho spasiteľa a vykupiteľa. Od začiatku ho uctievali ako Božieho Syna. Jadro vierouky sa vytvorilo hneď a zostalo nemenné, nie je teda produktom nejakého dlhého vývinu, ako tvrdia niektorí „racionalisti“.

Prvotné kresťanstvo sa vzmáhalo napriek mnohým objektívnym ťažkostiam i prenasledovaniu. Viaceré cirkevné obce boli založené apoštolmi a prvými učeníkmi. Nachádzali sa v rôznych oblastiach Rímskej ríše, boli oddelené diaľkami, pestrosťou obyvateľstva a rozdeľovala ich tiež istá rivalita, pritom všetkom si však zachovávali jednotu vo viere, vyznávali tie isté dogmy v mene toho istého učenia, prejavujúc obetavosť, úctu k formujúcej sa tradícii a jednomyseľnosť v pohľade na Ježiša Krista. Na konci druhého storočia sa kresťanské obce nachádzali vo všetkých provinciách cisárstva. A hoci roztrúsené, predsa boli spojené – mali „jednu dušu, jedno srdce, jeden hlas“. Tvorili „vospolok veľkú Cirkev, alebo, ako ju už volali, katolícku Cirkev“ (Henri Pinard: Ježiš a dejiny).

Cirkev je ustanovizeň božsko-ľudská. Z ľudskej stránky prirodzene prichádzajú aj chyby, problémy a rozkoly. V priebehu stáročí sa stalo nemálo dobrého i zlého. Mali by sme však k dejinným udalostiam pristupovať s istým rešpektom. Neexistuje opravdivé, celostné poznanie bez poznania histórie. Ale pri jej hodnotení treba zohľadňovať dobové kritériá, a nie klásť dnešné požiadavky na to, čo už je minulosťou.
Ilustračná snímka: PriestorNet
Ohromným množstvo predsudkov je poznačený najmä náš pohľad na stredovek. Často spájame toto obdobie s nelichotivými prívlastkami: temný, krutý, dogmatický, zaostalý a podobne. Takýto pokrivený obraz nám vnútili nepriatelia Cirkvi. Faktom je, že stredoveký život v Európe bol sýtený kresťanskou vierou, preto niekto nechce v spojitosti s ním vidieť nič pozitívne.
Kardinál Korec píše, že „zmyslom všetkého stredovekého úsilia bola výchova alebo prevýchova“. Celé národy sa menili, z kočovníkov a bojovníkov sa stávali roľníci, mnísi, rytieri či stavitelia. Cirkev horlivo pracovala aj na kultúrnom poli. Hlavne jej zásluhou na troskách Rímskej ríše časom vyrástli viaceré európske štáty. Uprostred tohto procesu došlo v roku 529 k udalosti, ktorá mala nesmierny význam: „Svätý Benedikt založil kláštor na Monte Cassino v strednej Itálii a svojimi rehoľnými pravidlami položil základy najväčšej vetvy rehoľného života na Západe – benediktínov. Benediktíni dvíhali upadnuté i nové národy materiálne, kultúrne i duchovne, nábožensky. Stali sa ohniskami civilizácie, kultúry a náboženského života takmer vo všetkých národoch Európy“ (Ján Chryzostom Korec: S úctou voči dejinám).

Evanjelium vyviedlo náš kontinent z temnoty pohanstva a barbarstva a postavilo ho do čela civilizačného pokroku. Vyrastali nádherné budovy, písali sa knihy, na univerzitách sa slobodne uvažovalo, vznikali hodnotné umelecké diela. V čase zámorských objavov sa Európania všade stretali s menej rozvinutými kultúrami.
Vplyv kresťanstva sa prejavoval vo všetkých oblastiach života. Kresťanské ponímanie človeka a jeho slobody umožnilo – na rozdiel od iných civilizačných okruhov – výrazný posun vo vnímaní a uplatňovaní ľudských práv. A to bolo i je zneužívané. Napokon, sloboda môže byť darom i zmarom. V tom je falošnosť modernizmu, že zamieňa pravú slobodu za svojvôľu a obracia človeka proti svojmu Stvoriteľovi.

V očiach časti obyvateľstva Západu sa svedectvo o Kristovi stalo pohoršujúcim. Kresťanské hodnoty a požiadavky u niektorých ľudí vyvolávajú odpor. Šíri sa nová forma netolerancie, živená radikálnym sekularizmom. Stretávame sa so zvláštnym chápaním slobody, „ktorá sa slobodou nazýva len preto, že znamená oslobodiť sa od toho, čo tu bolo doposiaľ“. Nepriatelia všetkého kresťanského obviňujú Cirkev z toho, že si robí nárok na pravdu, ale sami robia to isté. Tvrdia, že vedia, čo je správne a pokrokové, že ich poznanie je vedecky podložené, racionálne, že ich názory sú jedine rozumné a primerané modernému človeku. Vyvstáva z toho reálna hrozba potláčania tolerancie v mene tolerancie. Tak to charakterizoval Benedikt XVI. v knižnom rozhovore s Petrom Seewaldom (Svetlo sveta).
V školách i masmédiách vládne duch osvietenského racionalizmu, spoločenská mienka čoraz viac vníma katolicizmus ako niečo reakčné a náboženstvo považuje za relikt minulosti. Myšlienka na Boha bola vylúčená z praktického života. Niekomu sa možno zdá, že dejinný vývoj nás priviedol k rozumu  a prosperite, ale nie je to tak. Dnešná spoločnosť pôsobí navonok usporiadane, v jej vnútri je však priveľa hniloby – zločinnosť, násilie, pornografia, potraty, podvody, zväčšujúca sa sociálna nerovnosť, rôzne formy manipulácie a závislostí...

Viera v Boha je základom pravej múdrosti i zdravého realizmu. Nenáboženský humanizmus sa v praxi vždy prejaví ako antihumanizmus – v konečnom dôsledku človeku ubližuje. Znova a znova si preto treba pripomínať, že iba spojením rozumu a viery sa dostávame do rovnovážnej pozície, ktorá je predpokladom dobrého, zmysluplného života.
Každá doba má svoje špecifiká, avšak hlavné otázky života zostávajú rovnaké. V ontologickej rovine ide stále o to isté, o zmysel a cieľ života, jeho nasmerovanie, prijatie či odmietnutie pravdy, zápas medzi dobrom a zlom. Zlo svoje podoby mení, nasadzuje si zakaždým inú masku, takpovediac modernizuje sa, jeho dôsledky sú však zakaždým zhubné.
Už starozákonná Kniha múdrosti odhaľuje zámery zlosynov – zneužívanie moci, útoky na spravodlivého, ponižovanie veriacich. Otroci hriechu chcú umlčať pravdovravných: „Takto uvažujú, lenže blúdia, lebo ich zaslepila ich neprávosť“ (Múd 2, 11).

Ján Maršálek
(Úryvok z pripravovanej knihy)
::
Súvisiace články:
::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.

1 komentár:

  1. Anonymný4.8.17

    Veľmi poučné. Nieje o čom polemizovať...milan kupecký

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.